znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 256/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 23449/2013, sp. zn. Rvp 23450/2013, sp. zn. Rvp 23453/2013 až sp. zn. Rvp 23462/2013 a sp. zn. Rvp 23464/2013 vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 16 Co 553/2013 a jeho rozsudkom sp. zn. 16 Co 553/2013 zo 17. októbra 2013, postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 284/2013 a jeho rozsudkom sp. zn. 9 Co 284/2013 zo 17. októbra 2013 a postupom Krajského súdu v Žiline v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   11   Co   107/2013,   sp.   zn.   11   Co   105/2013, sp.   zn.   11   Co   173/2013,   sp. zn.   10   Co   422/2013,   sp.   zn.   5   Co   390/2013, sp.   zn.   11   Co   123/2013,   sp.   zn.   6 Co 295/2013,   sp.   zn.   11   Co   31/2013, sp. zn. 11 Co 147/2013, sp. zn. 11 Co 139/2013 a sp. zn. 11 Co 145/2013 a jeho rozsudkami sp. zn. 11 Co 107/2013, sp. zn. 11 Co 105/2013, sp. zn. 11 Co 173/2013 zo 7. októbra 2013, sp. zn. 10 Co 422/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. 5 Co 390/2013 z 24. septembra 2013, sp. zn. 11 Co 123/2013 zo 14. októbra 2013, sp. zn. 6 Co 295/2013 z 25. septembra 2013, sp. zn. 11 Co 31/2013 zo 7. októbra 2013, sp. zn. 11 Co 147/2013, sp. zn. 11 Co 139/2013 zo 14. októbra 2013 a sp. zn. 11 Co 145/2013 zo 7. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 23449/2013,   sp.   zn.   Rvp   23450/2013,   sp.   zn.   Rvp   23453/2013   až   sp.   zn. Rvp 23462/2013 a sp. zn. Rvp 23464/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 23449/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) boli 18. decembra 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 553/2013 a jeho rozsudkom sp. zn. 16 Co 553/2013 zo 17. októbra 2013, postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 284/2013 a jeho rozsudkom sp. zn. 9 Co 284/2013 zo 17. októbra 2013 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej spolu len „krajské súdy“) v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   11   Co   107/2013,   sp.   zn.   11   Co   105/2013, sp.   zn.   11   Co   173/2013,   sp.   zn.   10   Co   422/2013,   sp.   zn.   5 Co 390/2013, sp.   zn.   11   Co   123/2013,   sp.   zn.   6   Co   295/2013,   sp.   zn.   11   Co   31/2013, sp. zn. 11 Co 147/2013, sp. zn. 11 Co 139/2013 a sp. zn. 11 Co 145/2013 a jeho rozsudkami sp. zn. 11 Co 107/2013, sp. zn. 11 Co 105/2013, sp. zn. 11 Co 173/2013 zo 7. októbra 2013, sp. zn. 10 Co 422/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. 5 Co 390/2013 z 24. septembra 2013, sp. zn. 11 Co 123/2013 zo 14. októbra 2013, sp. zn. 6 Co 295/2013 z 25. septembra 2013, sp. zn. 11 Co 31/2013 zo 7. októbra 2013, sp. zn. 11 Co 147/2013, sp. zn. 11 Co 139/2013 zo 14. októbra 2013 a sp. zn. 11 Co 145/2013 zo 7. októbra 2013 (ďalej len „napadnuté rozsudky krajských súdov“).

Zo   sťažností   a   z   ich   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   vystupovala   v procesnom postavení   žalobkyne   v   konaniach   vedených   Okresným   súdom   Veľký   Krtíš,   Okresným súdom Komárno, Okresným súdom Dolný Kubín a Okresným súdom Ružomberok (ďalej spolu len „okresné súdy“), predmetom ktorých bolo rozhodovanie o náhrade majetkovej škody   a   nemajetkovej   ujmy   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím,   resp.   nesprávnym úradným   postupom   okresných   súdov,   ktoré   sú   teda   súčasne   súdmi,   ktoré   sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu mali spôsobiť.

Okresné súdy rozhodli vo veci samej rozsudkami, ktorými žalobu v celom rozsahu zamietli a zároveň zamietli i návrh sťažovateľky na prerušenie konania. Proti rozsudkom súdov prvého stupňa podala sťažovateľka odvolania. Krajské súdy svojimi napadnutými rozsudkami potvrdili rozhodnutia okresných súdov.

Podľa   názoru   sťažovateľky   krajské   súdy „spôsobili   porušenie   základných   práv sťažovateľa, osobitne:

- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (práva na súdnu ochranu);

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje tým, že:„...   Rozhodoval   vylúčený   sudca.   Všetky   úkony,   ktoré   boli   zo   strany   konajúceho prvostupňového súdu vykonané predstavujú úkony vykonané vylúčeným sudcom...

... Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím absolútne prekvapivým......   Súdy   oboch   stupňov   založili   svoje   rozhodnutia   na   skutočnostiach   a právnych argumentoch,   ku   ktorým   sa   sťažovateľ   nemohol   vyjadriť   s cieľom   ovplyvniť   súdne rozhodnutie vo svoj prospech...

... konanie pred odvolacím súdom ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci porušuje právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené...“

Sťažovateľka   formuluje   výhrady   aj   proti   odmietnutiu   jej   odvolaní   napadnutými rozsudkami odvolacích súdov v časti smerujúcej proti výrokom napadnutých rozhodnutí súdov prvého stupňa o zamietnutí jej návrhov na prerušenie predmetných súdnych konaní.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiach rozhodol   nálezmi,   v   ktorých   vysloví,   že   postupom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 553/2013 a jeho rozsudkom sp. zn. 16 Co 553/2013 zo 17.   októbra   2013,   postupom   Krajského   súdu   v   Nitre   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 9 Co 284/2013 a jeho rozsudkom sp. zn. 9 Co 284/2013 zo 17. októbra 2013 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaniach vedených pod sp. zn. 11 Co 107/2013, sp.   zn.   11 Co 105/2013,   sp.   zn.   11   Co   173/2013,   sp.   zn.   10   Co   422/2013, sp.   zn.   5   Co   390/2013,   sp. zn.   11   Co   123/2013,   sp.   zn.   6   Co   295/2013, sp.   zn.   11   Co   31/2013,   sp.   zn.   11 Co 147/2013,   sp.   zn.   11   Co   139/2013 a   sp.   zn.   11   Co   145/2013   a   jeho   rozsudkami   sp.   zn.   11   Co   107/2013, sp. zn. 11 Co 105/2013, sp. zn. 11 Co 173/2013 zo 7. októbra 2013, sp. zn. 10 Co 422/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. 5 Co 390/2013 z 24. septembra 2013, sp. zn. 11 Co 123/2013 zo 14. októbra 2013, sp. zn. 6 Co 295/2013 z 25. septembra 2013, sp. zn. 11 Co 31/2013 zo 7. októbra 2013, sp. zn. 11 Co 147/2013, sp. zn. 11 Co 139/2013 zo 14. októbra 2013 a sp. zn. 11 Co 145/2013 zo 7. októbra 2013 (ďalej spolu aj „predmetné konania a rozsudky krajských súdov“) bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, označené rozsudky krajských súdov zruší a veci vráti krajským súdom na ďalšie konania a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 23449/2013,   sp.   zn.   Rvp   23450/2013,   sp.   zn.   Rvp   23453/2013   až   sp.   zn. Rvp 23462/2013   a   sp.   zn.   Rvp   23464/2013,   z   ktorých   vyplýva   ich   právna   a   skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a charakter rozhodnutí krajských súdov, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru napadnutými   rozsudkami   krajských   súdov   a   postupom,   ktorý   predchádzal   ich vydaniu (bod 2 výroku tohto uznesenia)

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods.   1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   napadnutými rozsudkami krajských súdov, ktorými tieto súdy v odvolacom konaní potvrdili rozsudky súdov prvého stupňa o zamietnutí žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, zamietnutí návrhu na   prerušenie   konania   a náhrade   trov   konania,   ako   aj   postupom,   ktorý   predchádzal   ich vydaniu.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že   k   úlohám   právneho   štátu   patrí   aj   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom   verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupné   bez   akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu   takých   procesných   postupov. Ústavný   súd   z   tohto   hľadiska   osobitne   pripomína   objektivitu   takého   postupu   orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese   vylučuje   svojvôľa   v   konaní   a rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci. Objektívny   postup   orgánu   verejnej   moci   sa   musí   prejaviť   nielen   vo   využití   všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní   predpoklady ustanovené   zákonom,   súd   jej   efektívne   umožní   (mal   by   umožniť)   stať   sa   účastníkom konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   tohto postavenia vyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každý argument   strany bola daná   podrobná   odpoveď.   Rozsah   tejto   povinnosti   sa   môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené   východiská   boli   povinné   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní o namietanej veci aj krajské súdy, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektovali, a to minimálne v   takej   miere,   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľná   a   udržateľná,   a   na   tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Námietky sťažovateľky uplatnené v sťažnosti možno zhrnúť do týchto okruhov:

1. vo veci rozhodoval vylúčený sudca,

2. napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím absolútne prekvapivým,

3. všeobecné súdy porušili zásadu kontradiktórnosti konania,

4. rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené,

5.   odvolací   súd   sa   nezaoberal odvolaním   sťažovateľky   proti   výroku   o zamietnutí prerušenia súdneho konania.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutých rozhodnutí krajské súdy v súvislosti s námietkami sťažovateľky uviedli:

„Z   odôvodnenia   rozhodnutia   okresného   súdu   vyplýva   vzťah   medzi   skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak,   okresný   súd   ich   náležitým   spôsobom   v   celom   súhrne   posúdil   a   aj   náležité vyhodnotil (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010). Odvolací súd tak poukazuje na námietku navrhovateľa, že okresný súd porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces. Uvedené tvrdenie navrhovateľa neobstojí, nakoľko navrhovateľ mal možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne konanie. Ak navrhovateľ tvrdí, že pred vynesením rozsudku nebol oboznámený   s   písomným   vyjadrením   odporcu   k   návrhu   a   uvedené   vyjadrenie   mu   bolo doručené so samotným rozsudkom vo veci samej (bod 2. odvolania navrhovateľa), uvedené tvrdenie navrhovateľa nie je pravdivé. Z obsah spisu mal odvolací súd za preukázané, že vyjadrenie odporcu k návrhu navrhovateľa zo dňa 01. 02. 2013 (č. 1. 31 a nasl. spisu spisu)   bolo   právnemu   zástupcovi   navrhovateľa   doručované   spolu   s   predvolaním   súdu na pojednávanie, ktoré bolo okresným súdom vytýčené na deň 26. 03. 2013 o 09.30 hod. (viď prípis + doručenka na č. I. 43 a 44 spisu). Keďže uvedené vyjadrenie odporcu k návrhu navrhovateľa   bolo   navrhovateľovi   doručené   v   zmysle   vyššie   pripojenej   doručenky dňa   07. 03.   2013   a   termín   pojednávania,   na   ktorý   bol   navrhovateľ   riadne   a   včas predvolaný, bol vytýčený na deň 26. 03. 2013 je zrejmé, že navrhovateľ mal dostatočný čas na prípravu pojednávania, zároveň možnosť oboznámil' sa so všetkými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, vrátane exekučných spisov Okresného súdu..., nakoľko už v tom čase bolo z obsahu pripojených exekučných spisov tamojšieho súdu zrejmé, že okresný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietol, a to v zákonnej 15 dňovej lehote od doručenia žiadosti súdneho exekútora, keď proti tomuto uzneseniu navrhovateľ (v exekučnom konaní oprávnený), odvolanie nepodal.

V žiadnom prípade neobstojí ani ďalšie tvrdenie navrhovateľa, ak uvádza, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Uvedené je v úplnom rozpore s vyššie uvedenými skutočnosťami, ak okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol   navrhovateľ   riadne   a   včas   predvolaný.   Na   uvedené   pojednávanie   sa   napriek   tomu navrhovateľ nedostavil. Z neúčasti na pojednávaní sa neospravedlnil a ani neuviedol žiadny dôležitý   dôvod,   pre   ktorý   sa   nemohol   na   pojednávanie   dostaviť.   Okresný   súd   dôvodne skúmal podmienky predpokladané v ustanovení §-u 101 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého súd pokračuje   v   konaní,   aj   keď   sú   účastníci   nečinní   a   ak   sa   riadne   predvolaný   účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Okresný súd preto dôvodne v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p, pojednával v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu.   Bez ohľadu na skutočnosť,   že navrhovateľ podal návrh na „zrušenie" nariadeného pojednávania a návrh na prerušenie konania až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažností, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd, bolo nielen právom, ale aj povinnosťou navrhovateľa dostaviť   sa   na   súdne   pojednávanie.   Ak   sa   navrhovateľ   dobrovoľne   vzdal   tohto   práva, nemôže   byť   prejednanie   veci   na   pojednávaní,   na   ktoré   bol   navrhovateľ   riadne   a   včas predvolaný,   považované   za   postup   súdu,   ktorým   by   bola   odňatá   možnosť   účastníkovi konania,   teda   navrhovateľovi,   vyjadriť   sa   k   vykonanými   listinným   dôkazom   vrátane listinných dôkazov, ktoré boli súčasťou exekučných spisov, pripadne mal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Navrhovateľovi nebolo žiadnym postupom okresného súdu odňaté právo zúčastniť sa verejného pojednávania, prípadne sa oboznámiť s obsahom spisu, listinnými dôkazmi, vyjadreniami odporcu, a pod. (viď aj ustanovenie §-u 44 ods. 1 O. s. p.). Naopak, zo správania navrhovateľa, resp. jeho právneho zástupcu, je zrejmá účelovosť konania spočívajúca v marení postupu súdu prejednať vec v primeranej lehote bez prieťahov, ak už v písomnej výzve okresného súdu bol navrhovateľ upovedomený o tom, že jeho   nárok sa   súdu javí   ako   nedôvodný,   pretože   k vydaniu   rozhodnutí,   voči ktorým navrhovateľ   namietal   nesprávny   úradný   postup,   došlo   v   zákonnej   lehote.   Na   uvedené upovedomenie zo stany súdu mal navrhovateľ možnosť v dostatočnom čase a dostatočným spôsobom (§ 41 ods. 1 O. s. p.) reagovať, teda uplatniť svoje procesné práva za účelom vyjadrenia k tejto skutočnosti, k dôkazom a ovplyvniť tak súdne konanie. Odvolací súd preto opätovne   zdôrazňuje,   že   v   prípade,   ak   by   navrhovateľ   využil   svoje   právo   zúčastniť   sa pojednávania, príp. nahliadnuť do spisu, mal by možnosť oboznámiť sa s vyššie uvedenými exekučnými spismi, ako aj písomnými podaniami odporcu a adekvátne na ne včas reagovať pred rozhodnutím vo veci samej. V tejto súvislosti, teda, odvolací súd poznamenáva, že vo veci bolo rozhodnuté na riadne nariadenom pojednávaní bez toho, aby bolo porušené právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces a navrhovateľovi bol zo strany súdu daný   dostatočný   priestor,   aby   sa   zoznámil   s   dôkazmi,   ktoré   okresný   súd   vykonal, a skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodzuje, a vyjadril sa k nim, ako aj aby prípadne navrhol iné dôkazy na vyvrátenie týchto skutkových zistení“.

Vo   vzťahu   k námietke   sťažovateľky   spočívajúcej   v jej   tvrdení,   že   vo   veci   samej konal nezákonný sudca, krajské súdy uviedli: «... rozhodovanie veci zákonným sudcom je základným   predpokladom na   naplnenie   podmienok spravodlivého procesu.   Okresný súd správne v odôvodnení svojho rozhodnutia uznal, že nie je oprávnený riešiť otázku, či sú sudcovia Okresného súdu... vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci a o tejto otázke musí   rozhodnúť   krajský   súd,   ktorý   už   v   danej   veci   rozhodol   a   okresný   súd   je   jeho rozhodnutím viazaný. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 NcC/71/20I2 zo dňa 08. 10. 2012 nebola zákonná sudkyňa... vylúčená z prejednávania a rozhodovania v rozhodnutí   uvedených   vecí   vedených   na   Okresnom   súde...,   pretože   nebola   zákonnou sudkyňou v predmetných exekučných veciach tamojšieho súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje i na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 727/2011, v   ktorom   bol   vyslovený   názor,   že   sudcu   vecne   a   miestne   príslušného   súdu   nevylučuje z prejednávania a rozhodovania veci o náhradu škody len tá skutočnosť, že postupom sudcu v inej veci mala byť navrhovateľovi spôsobená škoda. Aj keď navrhovateľ podal sťažnosť Ústavnému súdu Slovenskej republiky na porušovanie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a ktorá sa mala týkať práve uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici..., napriek tomu otázku, čí vo veci rozhodoval vylúčený sudca, môže preskúmať len súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, teda nie ústavný súd v konaní o sťažnosti navrhovateľa. Uvedené vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR v skutkovo   a   právne   totožnej   veci   napr.   sp.   zn.   I.   ÚS   89/2013   zo   dňa   06.   02.   2013, I. ÚS 92/2013 zo dňa 13. 02, 2013, ktorými rozhodoval o sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. proti uzneseniam Krajského súdu v Banskej Bystrici, a ktorými rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov okresného súdu z prejednávania a rozhodovania vecí a návrh navrhovateľa odmietol pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej, republiky na ich prerokovanie a ich rozhodnutie. Okresný súd teda dospel k správnemu názoru, že neexistoval dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. a ani podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., pretože neprebieha žiadne konanie, v ktorom by sa riešila otázka majúca význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci. K tejto otázke v skutkovo a právne totožnej veci vyslovil právny názor Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 11. 03. 2013 (sp. zn. 3 Cdo 102/2013), podľa ktorého „dôvod na vylúčenie sudcu (§ 14 ods. 1 O. s. p.) nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo.“ Takýmto dôvodom na vylúčenie sudcu nie je   bez   ďalšieho   ani   to,   že   vykonáva   súdnictvo   na   súde,   ktorý   údajne   (podľa   tvrdenia navrhovateľa)   svojím   nesprávnym   úradným   postupom   v   inej   právnej   veci   založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Keďže odvolací súd má za to, že okresný súd dôvodne zamietol návrh navrhovateľa na   prerušenie   konania   až   do   právoplatného   rozhodnutia   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky   o   ústavnej   sťažnosti   pre   porušenie   práva   navrhovateľa   na   zákonného   sudcu a na nestranný súd, s tým, že súčasne navrhovateľovi nebolo žiadnym spôsobom odňaté právo   konať   pred   súdom.   resp.   jeho   právo   na   kontradiktórny   súdny   proces,   prejednal následne odvolanie proti rozhodnutiu okresného súdu vo veci samej.»

Krajské súdy vo vzťahu k meritu veci v odôvodnení rozsudkov okrem iného uviedli: «Všeobecne   a   v   súlade   s   ustálenou   súdnou   praxou   možno   nesprávny   úradný   postup vymedziť   tak,   že   ide   o   porušenie   právnou   normou   ustanoveného   predpísaného   postupu štátneho orgánu, resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou   činnosťou   štátneho   orgánu   alebo   s   ňou   nesúvisí   -   nenašiel   svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Pod termín „postup“ možno subsumovať ako konanie (činnosť) štátneho orgánu, lak aj jeho nekonanie (nečinnosť) alebo opomenutie, (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 24/2004).

Je nepochybné, že exekučný poriadok v ustanovení § 44 ods. 2 vymedzuje lehotu, v ktorej má exekučný súd rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Jednoznačne konštatuje, že ak exekučný súd nezistí rozpor uvedenej žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, potom do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby exekúciu vykonal. Naopak, ak   zistí   rozpor   žiadosti   alebo   návrhu   alebo   exekučného   titulu   so   zákonom,   žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. I keď pri negatívnom vymedzení zistenia rozporu žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom nie je uvedená lehota, v zmysle ustálenej súdnej praxe sa aj na rozhodnutie, ktorým exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne, vzťahuje lehota 15-dňová. Skutočnosť, či uvedená lehota bola dodržaná, bola konštatovaná v odôvodnení rozhodnutia okresného súdu na str. 2 posledný odsek, keď okresný súd jednoznačne v každej exekučnej veci konštatoval, kedy bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručená Okresnému súdu... a kedy uvedený okresný súd - exekučný súd o tejto žiadosti rozhodol. Vo všetkých prípadoch bola žiadosť súdneho exekútora zamietnutá, a to v zákonnej 15-dňovej lehote. S uvedenými listinnými dôkazmi mal možnosť sa navrhovateľ, resp.   jeho   právny   zástupca   oboznámiť   priamo   na   pojednávaní,   príp.   spôsobom,   ktorý upravuje   Občiansky   súdny   poriadok,   napr.   nahliadnutím   do   spisu,   ak   mal   na   uvedené dostatočný   čas   pred   prejednaním   veci   samej.   K   vykonanému   dokazovaniu   zo   strany okresného   súdu   preto   nemožno   nič   vyčítať,   tento   zistil   skutkový   stav   správne   a   preto následne nemohol vyvodiť iný právny záver ako ten, že ak okresný súd rozhodol v súlade s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v zákonom danej 15-dňovej lehote, nemohlo dôjsť z jeho strany k nesprávnemu úradnému postupu, ktorý mu v návrhu navrhovateľ vytýkal, teda, že   k   rozhodnutiu   o   žiadosti   o   udelenie   poverenia   došlo   po   uplynutí   zákonom stanovenej doby. Ak navrhovateľ v odvolaní namieta, že je nevyhnutné skúmať aj moment, kedy poverenie, resp. rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo doručené príslušnému súdnemu exekútorovi, táto povinnosť z Exekučného poriadku súdu nevyplýva. Exekučný poriadok v tomto prípade upravuje lehotu pre rozhodnutie súdu a nie pre jeho doručenie príslušnému súdnemu exekútorovi a ani lehotu na jeho odoslanie. Napriek tomu v každej exekučnej veci, v ktorej bol nesprávny úradný postup namietaný, bolo rozhodnutie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora uvedenému súdnemu exekútorovi doručené   v   rozpätí   10-tich   až   20-tich   dní,   teda,   bola   zachovaná   v   každej   jednotlivej exekučnej veci aj primeraná lehota na odoslanie (§ 158 ods. 4 v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p.). V namietaných exekučných konaniach sa nevyskytol nesprávny úradný postup. Zodpovednosť   za   škodu   spôsobenú   nezákonným   rozhodnutím,   resp.   nesprávnym úradným postupom, je v sústave práva zaradená do občianskoprávneho zodpovednostného systému; ide o občianskoprávnu zodpovednosť osobitného druhu upravenú samostatným zákonom, ide o zodpovednosť objektívnu bez zreteľa na zavinenie, nemožno sa jej zbaviť. Základnými   predpokladmi   vzniku   tejto   zodpovednosti   je   jednak   v   danej   veci   vytýkaný nesprávny   úradný   postup   okresného   súdu,   existencia   škody   a   príčinná   súvislosť   medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je súčasné, teda kumulatívne splnenie všetkých troch základných predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia prvého predpokladu, a to nesprávneho   úradného   postupu,   nie   je   dôvodné   skúmať   existenciu   vzniku,   škody   ako majetkovej   či   nemajetkovej   ujmy,   resp.   príčinnej   súvislosti   medzi   nesprávnym   úradným postupom a vznikom škody. Ak jeden z predpokladov nevyhnutný pre vznik zodpovedností za škodu, a to nesprávny úradný postup, nebol v konaní zistený, preukázaný, a naopak, vykonané dokazovanie preukázalo, že okresný súd v jednotlivých exekučných konaniach postupoval v súlade so zákonom, nedošlo k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by prípadne mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Okresný súd preto dôvodne aj s dôkazom na hospodárnosť konania ďalšie predpoklady neskúmal.

Na   záver   odvolací   súd   uvádza,   že   Okresný   súd...   nepostupoval   v   rozpore s Exekučným poriadkom, jeho konanie nevykazuje znaky nesprávneho úradného postupu v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z., a prvostupňový súd správne právne odôvodnil, prečo návrhu nevyhovel, keď neboli naplnené súčasne všetky zákonom určené podmienky, na základe ktorých   dochádza   k   vzniku   zodpovednosti   štátu   na   náhradu   škody   titulom   nesprávneho úradného postupu.

Vzhľadom na tieto dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa, a ktoré nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O. s. p. rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil...»

Ústavný súd vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že rozhodnutie krajského súdu je „rozhodnutím   absolútne   prekvapivým“, považuje   za   potrebné   zopakovať   svoj   ustálený právny   názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto   judikatúru všeobecných   súdov,   a   suplovať   tak   poslanie,   ktoré   zákon   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods.   1   písm.   b),   §   21,   §   22   a §   23   ods.   1 písm.   b)]   zveruje práve   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky [(ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám], keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých   rozsudkov   prejav   svojvôle,   resp.   zjavnej   neodôvodnenosti   nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe   bolo   možné   tieto   rozhodnutia   hodnotiť   ako   ústavne   neakceptovateľné a neudržateľné.

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajské súdy sa v napadnutých rozsudkoch zaoberali a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadali so všetkými odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnili, a preto predmetné rozsudky okresných   súdov   potvrdili   ako   vecne   správne.   Napadnuté   rozsudky   krajských   súdov nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu   považovať   za   zjavne   neodôvodnené   a   ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone,   resp.   popierajú   podstatu,   zmysel   a   účel   v   napadnutom   konaní   aplikovaných ustanovení   zákona   č.   514/2003   Z.   z.   o   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone verejnej   moci   a o   zmene niektorých   zákonov,   Občianskeho   súdneho poriadku   a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

Ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými rozsudkami a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne   mohol   dospieť   k   záveru   o   ich   porušení.   Ústavný   súd   preto   pri   predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2014