znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 256/2012-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   septembra   2012 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti T., s. r. o., Ž., zastúpenej advokátom Mgr. M. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 185/2011 z 9. februára 2012, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti T., s. r. o., podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Cdo 185/2011 z 9. februára 2012 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Cdo   185/2011 z 9. februára 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť   obchodnej spoločnosti   T.,   s. r. o.,   trovy   konania   v   sume   404,37   €   (slovom   štyristoštyri   eur a tridsaťsedem centov) na účet jej právneho zástupcu Mgr. M. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2012 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   T.,   s.   r.   o.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. M. B., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 185/2011 z 9. februára 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   má   v konaní   vedenom   Okresným   súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 C 186/2010 postavenie žalovanej. Žalobkyňou v tomto konaní je Slovenská republika – Fakultná nemocnica s poliklinikou Žilina (ďalej len „žalobkyňa“), pričom predmetom sporu je vypratanie nehnuteľnosti.

V rámci   konania   podala   žalobkyňa   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia, ktorým   sa   domáhala, aby   vo   veci   konajúci   súd   sťažovateľke   zakázal   do   právoplatného skončenia   konania   veci   umiestňovať   na   presne   špecifikovaných   nehnuteľnostiach — pozemkoch   predajné   stánky   a tiež   by   jej   zakázal   tieto   nehnuteľnosti   zapožičať,   dať   do nájmu a podnájmu tretím osobám.

O prvom návrhu žalobkyne na nariadenie predbežného opatrenia z 20. augusta 2010 rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 4 C 186/2010 z 30. septembra 2010 tak, že mu vyhovel. Proti označenému uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský   súd   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   sp.   zn.   6   Co   402/2010 z 15. decembra 2010 tak, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu zmenil a návrh žalobkyne zamietol. Dôvodom zamietnutia návrhu žalobkyne bola podľa právneho záveru krajského súdu skutočnosť, že žalobkyňa nijakým spôsobom neosvedčila, že sťažovateľka umiestnila na sporných nehnuteľnostiach ďalšie predajné stánky. Uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 28. decembra 2010.

Dňa 11. januára 2011 podala žalobkyňa na okresnom súde ďalší návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa dožadovala uloženia rovnakých zákazov sťažovateľke ako   v prípade   prvého   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia.   Svoj   druhý   návrh na nariadenie predbežného opatrenia odôvodnila žalobkyňa rovnakými skutočnosťami ako v prvom   návrhu.   Navyše,   žalobkyňa   uviedla,   že   napriek   tomu,   že   sťažovateľka   bola informovaná o podaní návrhu na začatie konania, umiestnila 9. septembra 2010 na sporných nehnuteľnostiach   ďalší   predajný   stánok.   Na   preukázanie   tejto   skutočnosti   predložila žalobkyňa fotografiu z 9. septembra 2010. Žalobkyňa taktiež okresnému súdu predložila oznámenie sťažovateľky z 27. októbra 2010 o umiestnení ďalšieho predajného stánku na sporných nehnuteľnostiach.

Okresný súd uznesením sp. zn. 4 C 186/2010 z 8. februára 2011 druhému návrhu žalobkyne na nariadenie predbežného opatrenia vyhovel. Sťažovateľka opäť podala proti označenému uzneseniu okresného súdu odvolanie.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 7 Co 105/2011 z 31. marca 2011 tak, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu čiastočne zmenil, a to tak, že sťažovateľke uložil len zákaz umiestňovať na sporné nehnuteľnosti predajné stánky a dať sporné nehnuteľnosti do podnájmu tretím osobám (teda nezakázal sťažovateľke sporné nehnuteľnosti zapožičať a dať do nájmu tretím osobám, pozn.).

Uznesenie   odvolacieho   súdu   napadla   sťažovateľka   dovolaním,   pričom   jeho prípustnosť odvodzovala z § 237 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) poukazujúc   na   skutočnosť,   že   o   tej   istej   veci   sa   už   prv   právoplatne   rozhodlo,   keďže o identickom   návrhu   žalobkyne   na   vydanie   identického   predbežného   opatrenia   bolo   už právoplatne rozhodnuté uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Co 402/2010 z 15. decembra 2010, ktorým bol návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietnutý.

Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Cdo   185/2011   z 9.   februára   2012   bolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   v danom   prípade   je   nepochybné,   že   v prípade rozhodovania o druhom návrhu žalobkyne na nariadenie predbežného opatrenia bola daná totožnosť   účastníkov   a tiež   predmetu   konania   tak,   ako   v prípade   rozhodovania   o prvom návrhu   žalobkyne   na   nariadenie   predbežného   opatrenia.   Druhý   návrh   žalobkyne   na nariadenie predbežného opatrenia podľa sťažovateľky vychádzal z rovnakých skutkových okolností ako prvý návrh. Jediná zmena spočívala v tom, že žalobkyňa v druhom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia predložila aj dôkazy preukazujúce svoje tvrdenia, a to fotografiu z 9. septembra 2010 a oznámenie z 27. októbra 2010. Podľa názoru sťažovateľky žalobkyňa   mohla   a mala   tieto   dôkazy   predložiť   už   v konaní   o jej   prvom   návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, a to aj v rámci odvolacieho konania, keďže krajský súd   o jej   odvolaní   rozhodol   až   15.   decembra   2010,   pričom   uvedené   veci   (fotografia a oznámenie)   predložené   žalobkyňou   ako   dôkaz   „vznikli“   skôr,   ako   vo   veci   prvýkrát rozhodol krajský súd, t. j. „... k žiadnej zmene skutkových okolností nemohlo dôjsť, pretože skutočnosti, ktoré osvedčujú listiny zo dňa 09. 09. 2010 a zo dňa 27. 10. 2010, nastali ešte pred tým, ako bolo prvé konanie právoplatne skončené.

... Nie je prípustné prelamovať nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia tým, že sa predloží nový dôkaz...   Došlo by tým v podstate k obchádzaniu inštitútu obnovy konania podľa § 228 O. s. p., ako mimoriadneho opravného prostriedku.“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 09. 02. 2012 sp. zn. 3 Cdo 185/2011 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

2. Uznesenie Najvyššieho súd SR zo dňa 09. 02. 2012 sp. zn. 3 Cdo 185/2011 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. IV. ÚS 256/2012-16 z 18. mája 2012 ju prijal na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľky a predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu najvyššieho súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky a predseda najvyššieho súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu najvyššieho súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 2. júla 2012 uviedol, že sťažnosť považuje za nedôvodnú. Podľa predsedu najvyššieho súdu v napadnutom uznesení najvyšší súd uskutočnil   výklad ustanovení týkajúcich sa prípustnosti   dovolania v súlade so zaužívanou praxou najvyššieho súdu, pričom v odôvodnení napadnutého uznesenia sa vyčerpávajúcim   spôsobom   vysporiadal   so   všetkými   námietkami   sťažovateľky.   Osobitne poukázal na stanovisko   občianskoprávneho kolégia   najvyššieho   súdu   zo   16. mája 2011 uverejnené pod č. 25 v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky č. 3/2011   (ďalej   len   „stanovisko   občianskoprávneho   kolégia   najvyššieho   súdu“). Skutočnosť,   že sa   sťažovateľka   s napadnutým uznesením nestotožňuje, nezakladá podľa predsedu najvyššieho súdu dôvodnosť sťažnosti.

Zo   stanoviska   sťažovateľky   zo 6.   augusta   2012,   ktoré   je   reakciou   na   vyjadrenie predsedu   najvyššieho   súdu,   vyplýva,   že   sťažovateľka   trvá   na   argumentácii   uvedenej v sťažnosti   a osobitne   poukazuje   na   skutočnosť,   že   najvyšší   súd   síce   poukazuje na stanovisko   občianskoprávneho   kolégia   najvyššieho   súdu,   avšak   v jej   právnej   veci   sa zásadami   v tomto   stanovisku   uvedenými   neriadil.   Poukazuje   na   to,   že   z napadnutého uznesenia, ale ani z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu na jej sťažnosť nevyplýva, aké skutkové   okolnosti, „ktorými   navrhovateľka   osvedčovala   dôvodnosť   druhého   návrhu na nariadenie predbežného opatrenia sa zmenili, prípadne v čom došlo k zmene. Napadnuté uznesenie   odporcu   a aj   jeho   vyjadrenie   sa   obmedzujú   len   na   konštatovanie   zmeny skutkových okolností, ale neobsahujú žiadne konkrétne odôvodnenie, nie je zrejmé, o aké konkrétne skutkové okolnosti by malo ísť a v čom by zmena mala spočívať.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   uznesením   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu sp.   zn. 3 Cdo 185/2011   z 9.   februára   2012.   Napadnutým uznesením   najvyšší   súd   odmietol dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu, ktorým tento zmenil rozhodnutie okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia (čiastočne rozsah predbežného opatrenia vydaného okresným súdom zúžil, pozn.), ako neprípustné.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).   Reálne   uplatnenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   predpokladá,   že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (pozri napr. II. ÚS 63/06).

V súvislosti   s posudzovaním   sťažnosti   sťažovateľky   ústavný   súd   považoval   za potrebné   poukázať   aj   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   v ktorej   zdôrazňuje,   že   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného   predpisu   všeobecným   súdom   možno   uvažovať   vtedy,   ak   by   sa   jeho   názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Kľúčová   námietka   sťažovateľky   spočíva   v tom,   že   všeobecné   súdy   meritórne rozhodovali o druhom návrhu žalobkyne na vydanie predbežného opatrenia, aj keď tento vychádzal z celkom identických skutkových okolností ako prvý návrh žalobkyne na vydanie predbežného   opatrenia,   týkal   sa   toho   istého   predmetu   konania   a tých   istých   účastníkov konania,   pričom   o prvom   návrhu   žalobkyne   na   nariadenie   predbežného   opatrenia z 20. augusta   2010   bolo   právoplatne   rozhodnuté   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 6 Co 402/2010   z 15.   decembra   2010   tak,   že   jej   návrh   bol   v celom   rozsahu   zamietnutý. Podľa   presvedčenia   sťažovateľky   právoplatné   rozhodnutie   všeobecných   súdov   o prvom návrhu sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia založilo prekážku veci právoplatne rozsúdenej,   a preto   o druhom   návrhu   žalobkyne,   ktorý   neobsahoval   nové   skutkové okolnosti, nemali všeobecné súdy konať, ale konanie o ňom mali zastaviť.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   v danom   prípade   nemožno   považovať   za   nové   skutkové okolnosti fakt, že žalobkyňa spolu s druhým návrhom na vydanie predbežného opatrenia predložila   aj   dôkazy   preukazujúce   jej   tvrdenia,   a to   fotografiu   z 9.   septembra   2010 a oznámenie z 27. októbra 2010, keďže tieto dôkazy, ako vyplýva z časových okolností posudzovanej veci, mala (mohla mať) žalobkyňa k dispozícii už počas konania o jej prvom návrhu na vydanie predbežného opatrenia, keďže krajský súd ako odvolací súd o tomto prvom   návrhu   rozhodoval   až   15.   decembra   20010   (uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn. 6 Co 402/2010 z 15. decembra 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť 28. decembra 2010, pozn.), preto tieto dôkazy mala a mohla predložiť súdu už v konaní o jej prvom návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

Sťažovateľka   prípustnosť   svojho   dovolania   odvodzovala   z §   237   písm.   d)   OSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, a odôvodnila ho tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 [§ 241 ods. 2 písm. a) OSP].

Najvyšší   súd   na   rozdiel   od   sťažovateľky   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade nedošlo k vade v zmysle § 237 písm. d) OSP, keďže v druhom návrhu žalobkyne na vydanie predbežného opatrenia existovali nové skutkové okolnosti, a preto právoplatné rozhodnutie súdov o prvom návrhu žalobkyne na vydanie predbežného opatrenia nezakladalo prekážku res iudicata, a teda dovolanie v danom prípade prípustné nie je.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:«Prekážka   rozsúdenej   veci   (res   iudicata)   patrí   k procesným   podmienkam   a jej existencia   (zistenie)   v každom   štádiu   konania   musí   viesť   k zastaveniu   konania.   Táto prekážka nastáva vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Navrhovateľka   doručila   11.   januára   2011   súdu   ďalší   návrh   na   nariadenie predbežného opatrenia (ďalej len „druhý návrh na nariadenie predbežného opatrenia“), ktorým žiadala zhodne s prvým návrhom na nariadenie predbežného opatrenia, aby súd odporkyni   zakázal   1.   umiestňovať   na   nehnuteľnosti   predajné   stánky,   2.   nehnuteľnosť zapožičať, dať do nájmu, podnájmu tretím osobám. Navrhovateľka tento návrh doplnila o nové skutkové okolnosti, na základe ktorých odporkyňa 9. septembra a 27. októbra 2010 umiestnila   na   nehnuteľnosti   ďalšie   predajné   stánky,   na   preukázanie   ktorých   priložila k návrhu   oznámenie   odporkyne   z   27.   októbra   2010   o umiestnení   predajného   stánku o výmere 10 m2 na nehnuteľnosti, ako i fotografiu urobenú 9. septembra 2010...

Právoplatné uznesenie o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia nie vždy zakladá prekážku veci právoplatne rozhodnutej v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p.; je tomu tak len vtedy, ak nedôjde k zmene skutkových okolností. Pokiaľ   však   po   vydaní   uznesenia   zamietajúceho   návrh   na   nariadenie   predbežného opatrenia   dôjde   k zmene   pomerov   (k   zmene   skutkových   okolností   významných   pre rozhodnutie),   nezakladá   už   právoplatné   rozhodnutie   zamietajúce   návrh   na   nariadenie predbežného   opatrenia   prekážku   veci   právoplatne   rozhodnutej   a súd   môže   rozhodnúť o novom   návrhu   na nariadenie   predbežného   opatrenia,   i keby   išlo   o návrh   toho   istého účastníka s petitom identickým ako bol petit návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ktorý bol skôr (pred zmenou pomerov) právoplatne uznesením súdu zamietnutý (porovnaj aj stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. mája 2011 uverejnené pod č. 25 v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č. 3/2011).

Keďže v danom prípade po právoplatnom rozhodnutí o zamietnutí prvého návrhu na nariadenie   predbežného   opatrenia   došlo   k zmene   skutkových   okolností,   ktorými navrhovateľka   osvedčovala   dôvodnosť   druhého   návrhu   na   nariadenie   predbežného opatrenia   a nutnosť   dočasnej   úpravy   pomerov   medzi   účastníkmi   konania,   rozhodnutiu o druhom   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   nebránila   prekážka   veci právoplatne rozhodnutej v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p. Z toho dôvodu je námietka odporkyne o existencii vady v zmysle § 237 písm. d/ O. s. p. nedôvodná.»

V   stanovisku   občianskoprávneho   kolégia   najvyššieho   súdu,   na   ktoré   poukázal   aj predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti, sa uvádza:

«Účelom   predbežného   a   opatrenia   je   zabezpečiť   predbežnú   (dočasnú)   úpravu pomerov účastníkov konania alebo odstrániť riziko ohrozenia výkonu súdneho rozhodnutia. I   keď   rozhodnutie   o návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   nie   je   rozhodnutím vo veci   samej,   má   pre   osoby   dotknuté   týmto   súdnym   rozhodnutím   závažné   dôsledky. V záujme ich právnej istoty zákon predchádza tomu, aby – v tej istej veci (pre účely tohto stanoviska to znamená o tom istom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia podanom rovnakým účastníkom   konania   za nezmenených skutkových   okolností)   –   bolo predbežné opatrenie   nariadené niekoľkokrát   alebo   aby   o tom   istom návrhu   boli   vydané rozdielne (protichodné) rozhodnutia. Tento účel zabezpečuje Občiansky súdny poriadok negatívnou podmienkou   konania   –   požiadavkou,   aby   rozhodnutiu   nebránila   prekážka   veci   začatej v zmysle § 83 O. s. p. alebo právoplatne rozhodnutej v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. I keď sú tieto ustanovenia zaradené v tretej časti Občianskeho súdneho poriadku („Konanie v prvom stupni“), je na dosiahnutie účelu zákona sledovaného inštitútom predbežného opatrenia potrebné   aplikovať   ich   primerane   aj   v   konaní   o   návrhu   na   nariadenie   predbežného opatrenia pred začatím konania.

Uznesenie, ktorým súd zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia, vytvára prekážku veci právoplatne rozsúdenej (§ 159 ods. 3 O. s. p. v spojení s § 167 ods. 1 O. s. p.), v dôsledku čoho súd nemôže ten istý návrh znovu prejednávať.

Prekážka rei iudicatae nastáva momentom právoplatnosti rozhodnutia. Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže byť v rozsahu záväznosti výroku rozhodnutia „táto vec“ prejednávaná znova. To však platí len potiaľ, pokiaľ je daná „totožnosť veci“. Za tú istú vec v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. treba v novom konaní považovať ten istý nárok, o ktorom sa už prv právoplatne rozhodlo, ak sa opiera o ten istý právny dôvod vyplývajúci z totožného skutkového stavu. Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, keď ten istý nárok alebo stav vymedzený petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, na základe ktorých bol   uplatnený,   t.j.   o nárok   založený   na   rovnakom   právnom   dôvode   a   vyplývajúci z rovnakých   skutkových   okolností.   Pre   posúdenie,   či   je   daná   prekážka   právoplatne rozhodnutej veci, nie je významné, ako bol skutok, ktorý bol predmetom konania, posúdený po právnej stránke. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, keď bol skutok súdom   posúdený   po   právnej   stránke   nesprávne   alebo   neúplne.   Pokiaľ   ide   o   totožnosť účastníkov, nie je samo osebe významné, ak majú tí istí účastníci v rôznych konaniach rozdielne   procesné   postavenie   (napr.   ak   v jednom   konaní   vystupujú   ako   žalovaní a v druhom   ako   žalobcovia).   Tých   istých   účastníkov   sa   konanie   týka   aj   vtedy,   ak v neskoršom konaní vystupujú právni nástupcovia (z dôvodu singulárnej alebo univerzálnej sukcesie) účastníkov, ktorí sú (boli) účastníkmi už skončeného konania.

Pre názor, že mimoriadne dovolanie smerujúce proti takémuto rozhodnutiu je bez ďalšieho procesne neprípustné z dôvodu, že ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzických   osôb,   právnických   osôb   alebo   štátu   možno   dosiahnuť   inými   právnymi prostriedkami (novým podaním tohto istého návrhu na nariadenie predbežného opatrenia), nedávajú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku žiadny podklad.

Pokiaľ ale po vydaní uznesenia zamietajúceho návrh na nariadenie predbežného opatrenia   dôjde   k   zmene   pomerov   (k   zmene   skutkových   okolností   významných   pre rozhodnutie),   nezakladá   už   právoplatné   rozhodnutie   zamietajúce   návrh   na   nariadenie predbežného   opatrenia   prekážku   veci   rozhodnutej   (§   159   ods.   3   O.   s.   p.)   a   súd   môže rozhodnúť o novom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, i keby prípadne išlo o návrh toho istého účastníka s petitom identickým ako bol petit návrhu na nariadenie predbežného   opatrenia,   ktorý   bol   skôr   (pred   zmenou   pomerov)   právoplatne   zamietnutý uznesením súdu. Len v prípade takejto zmeny pomerov by do úvahy prichádzala možnosť dosiahnutia ochrany práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu iným právnym prostriedkom (§ 243e ods. 1 O. s. p.) – podaním nového návrhu na nariadenie   predbežného   opatrenia;   len   v   takomto   prípade   by   uvedená   možnosť dosiahnutia   ochrany   práv   a   zákonom   chránených   záujmov   mohla   viesť   k   odmietnutiu mimoriadneho dovolania ako procesne neprípustného.»

Z odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   vyplýva,   že   najvyšší   súd   považoval predloženie   dôkazov   žalobkyňou   –   fotografie   z 9.   septembra   2010   a oznámenia sťažovateľky z 27. októbra 2010 za nové skutkové okolnosti, ktoré odôvodňovali meritórne prerokovanie druhého návrhu žalobkyne na vydanie predbežného opatrenia. V tomto smere nemožno súhlasiť s tvrdením sťažovateľky, že z napadnutého uznesenia nie je zrejmé, ktoré skutkové okolnosti považoval najvyšší súd za nové, spôsobujúce zmenu skutkového stavu oproti skutkovému stavu existujúcemu v čase rozhodovania všeobecných súdov o prvom návrhu žalobkyne na vydanie predbežného opatrenia. Najvyšší súd v tejto súvislosti najprv v napadnutom uznesení sumarizoval obsah prvého a druhého návrhu žalobkyne na vydanie predbežného   opatrenia   a následne   uviedol: „...   v danom   prípade   po   právoplatnom rozhodnutí o zamietnutí prvého návrhu na nariadenie predbežného opatrenia došlo k zmene skutkových okolností, ktorými navrhovateľka osvedčovala dôvodnosť druhého návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a nutnosť dočasnej úpravy pomerov medzi účastníkmi konania,   rozhodnutiu o druhom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia nebránila prekážka veci právoplatne rozhodnutej v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p. Z toho dôvodu je námietka odporkyne o existencii vady v zmysle § 237 písm. d) O. s. p. nedôvodná.“

Na   druhej   strane   sa   ústavný   súd   stotožňuje   s podstatou   kľúčovej   námietky sťažovateľky   založenej   na   skutkovo   overiteľnom   tvrdení,   podľa   ktorého   v čase   od rozhodovania všeobecných súdov o prvom návrhu žalobkyne na nariadenie predbežného opatrenia   nevznikli   nové   skutočnosti,   ktoré   by   mohli   spochybniť   prekážku   res   iudicata (prekážku veci právoplatne rozsúdenej).

Je totiž   nespochybniteľné,   že   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   6   Co   402/2010 z 15. decembra   2010,   ktorým   krajský   súd   zmenil   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn. 4 C 186/2010 z 30. septembra 2010 tak, že prvý návrh žalobkyne na vydanie predbežného opatrenia zamietol, nadobudlo právoplatnosť 28. decembra 2010. Rovnako je nepochybné, že dôvodom na zamietnutie prvého návrhu žalobkyne na vydanie predbežného opatrenia bola   skutočnosť,   že   žalobkyňa   svoje   tvrdenia   o tom,   že   sťažovateľka   na   sporných nehnuteľnostiach umiestňuje predajné stánky, nijakým spôsobom nepreukázala. Taktiež je nepochybné,   že   dôkazy — fotografia   z 9.   septembra   2010   a oznámenie   sťažovateľky z 27. októbra 2010, ktoré bolo žalobkyni doručené toho istého dňa (vyplýva to z uznesenia okresného   súdu   sp.   zn.   4   C   186/2010   z 8.   februára   2011,   pozn.),   predchádzajú   tak rozhodnutiu okresného súdu o prvom návrhu žalobkyne na vydanie predbežného opatrenia (fotografia),   ako   aj   rozhodnutiu   krajského   súdu   o prvom   návrhu   žalobkyne   na vydanie predbežného opatrenia (fotografia a oznámenie).

Z právnej vety citovaného stanoviska občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu vyplýva, že „pokiaľ nedôjde k zmene skutkových okolností, tvorí právoplatné uznesenie, ktorým   súd   zamietol   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia,   prekážku   veci právoplatne rozsúdenej (§ 159 ods. 3 O. s. p. v spojení s § 167 ods. 1 O. s. p.)“.

Z právnych záverov vyslovených najvyšším súdom v napadnutom uznesení, ako aj v stanovisku občianskoprávneho   kolégia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   podstatnou skutočnosťou   z pohľadu   prekážky   veci   právoplatne   rozsúdenej   v konaní   o predbežnom opatrení (pri zachovaní totožnosti predmetu konania a účastníkov konania) je otázka zmeny skutkových   okolností   oproti   stavu,   aký   tu   bol   v čase   rozhodovania   o predchádzajúcom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.

Je   zjavné,   že   žalobkyňa   mala   k dispozícii   dôkazy,   ktorými   preukazovala   svoje tvrdenia (prinajmenšom pokiaľ ide o oznámenie sťažovateľky z 27. októbra 2010) už v čase rozhodovania všeobecných súdov o jej prvom návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Ide teda o skutkové okolnosti a dôkazy o nich, ktoré existovali a boli v dispozícii žalobkyne už v čase rozhodovania všeobecných súdov o jej prvom návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

Za   takýchto   skutkových   okolností   nebolo   podľa   názoru   ústavného   súdu   možné dospieť   k záveru   o (existencii)   zmene   skutkových   okolností   v posudzovanej   veci   oproti času,   keď   všeobecné   súdy   rozhodovali   o prvom   návrhu   žalobkyne   na   nariadenie predbežného   opatrenia.   Skutkové   okolnosti   a dôkazy,   na   ktoré   žalobkyňa   poukázala vo svojom druhom návrhu na vydanie predbežného opatrenia, totiž zjavne existovali a boli v dispozícii žalobkyne už v čase rozhodovania všeobecných súdov o tomto (prvom) návrhu na   vydanie   predbežného   opatrenia.   Opačný   záver   vyjadrený   v napadnutom   uznesení najvyššieho súdu považuje ústavný súd preto za arbitrárny a nemajúci navyše oporu ani v doterajšej rozhodovacej praxi najvyššieho súdu; ide o právny názor, ktorý je z ústavného hľadiska neakceptovateľný a neudržateľný.

Na   tomto   základe   ústavný súd   rozhodol,   že uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Cdo 185/2011 z 9. februára 2012 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom   súde ak sa   základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo   185/2011 z 9.   februára 2012   bolo porušené   základné   právo   sťažovateľky podľa ústavy, bolo potrebné zároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľky aj vrátiť vec v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde najvyššiemu súdu na nové prerokovanie (bod 2 výroku nálezu). Po zrušení napadnutého uznesenia a vrátení veci   na ďalšie   konanie   bude   najvyšší   súd   povinný   opätovne   rozhodnúť   o dovolaní sťažovateľky, pričom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). V danom prípade bude preto povinnosťou najvyššieho   súdu   s prihliadnutím   na   závery   uvedené   v časti   II   tohto   nálezu   ústavne akceptovateľným spôsobom sa vysporiadať s otázkou časového okamihu zmeny skutkových okolností v posudzovanej veci, a tým aj s otázkou aplikovateľnosti zásady prekážky veci právoplatne rozsúdenej na vec sťažovateľky.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom Mgr. M. B., B. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2012. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti, vyjadrenie zo 6. augusta 2012) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 127,16 €, t. j. spolu 381,48 €, čo spolu s režijným paušálom trikrát po 7,63 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 404,37 €. Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky [§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP (bod 3 výroku tohto nálezu)].

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2012