znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 256/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou   kanceláriou   H.,   spol. s r. o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa a advokáta   Mgr. J.   H.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici č. k. 1 CoE/92/2010-37 zo 17. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2011 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) a práva na ochranu majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 1 CoE/92/2010-37   zo 17. februára   2011   (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere uzavretej 10. septembra 2003 poskytla fyzickej osobe úver v sume 35 000,09 Sk (1 161,79 €) s tým, že dlžníčka jej bola podľa uvedenej zmluvy povinná uhrádzať dlžnú sumu a ďalšie poplatky v dvadsiatich dvojtýždňových splátkach po 3 149,88 Sk (104,56 €).

Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve o úvere dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníčky, menovite v zmluve určený, je oprávnený v prípade, ak dlžníčka neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníčka neuhradila dve po sebe idúce splátky, bola 16. novembra 2003 notárom spísaná notárska zápisnica, ktorú podpísal v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka. Dňa 16. februára 2004 bol sťažovateľkou podaný návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe poverenia udeleného Okresným súdom Zvolen (ďalej aj „okresný súd“ alebo „prvostupňový súd“) začal 26. februára 2004 nútený výkon rozhodnutia.

Okresný   súd   následne   z   vlastného   podnetu   bez   akéhokoľvek   dokazovania   či predchádzajúcej výzvy na vyjadrenie uznesením č. k. 11 Er/320/2004-27 z 2. augusta 2010 vyhlásil   exekúciu   za neprípustnú   a zastavil   ju.   Proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu podala sťažovateľka 5. októbra 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 1 CoE/92/2010-37 zo 17. februára 2011 tak, že napadnuté prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne potvrdil.

Sťažovateľka   sa   v sťažnosti   najskôr   odvoláva   na   judikatúru   ústavného   súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva vo väzbe na namietané porušenie jej označených práv a následne okrem iného uvádza:

„Ako vyplýva z vyššie uvedeného skutkového stavu okresný súd vydal poverenie, tj. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresný súd vytvoril sťažovateľ[ke] i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľ[ky] užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného. Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľ[ky] alebo   povinného,   zahájil konanie   na   zastavenie exekúcie,   pričom   pred zahájením tohto konania   neposkytol   priestor   účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa   k zahájeniu konania na vyhlásenie neprípustnosti exekúcie, či konaniu o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán, keďže   zahájením   konania   z vlastného   podnetu   jednoznačne   nahradil   vôľu   jedného z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľ[ky], ktor[á] zahájením konania stratil[a] právnu istotu   a legitímne   očakávanie   užívať   svoj   majetok,   nastolený   vydaním   poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“

Sťažovateľka ďalej   poukazuje   na   to,   že okresný   súd   ani   krajský   súd   z časového hľadiska nijako nezdôvodnili, aký verejný záujem povýšili nad verejný záujem nad výkonom exekúcie,   keďže   návrh   na   zmenu   exekútora   nepredvída zastavenie   exekúcie ani   nové skúmanie podmienok na jej vykonanie. Výhrady sťažovateľky sa týkajú aj toho, že súdy oboch   stupňov vykonali   dokazovanie   opätovným   preskúmaním   exekučného   titulu a súvisiacich dokladov najmä zmluvy o úvere, pričom «v priebehu tohto konania súd nedal priestor   na vyjadrenie   účastníkom   konania   k vykonaným   dôkazom   ani   nedal   možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných   dôkazoch   a možnosti   účastníkov   sa   k týmto   vyjadriť   alebo   navrhnúť   nové dôkazy.

Dokonca   samotné   vykonanie   dokazovania   bez   vyjadrenia   účastníkov   môže   byť kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť si svoje povinnosti voči sťažovateľ[ke] formou núteného výkonu práva, tj. exekúcie, ale súd týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako v tomto prípade pričom, ale povinnosť dlžníka   plniť zostáva   zachovaná   spolu   s povinnosťou   hradiť   príslušenstvo   a   istinu   tejto pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.

Na   záver   okresný   súd   a   krajský   súd   svojím   rozhodnutím   zlomil   právnu   istotu účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľ[ky] a aj ich oprávnené očakávanie užívať   svoj   majetok   nastolený   vydaním   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   bez   splnenia zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie. V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím   právoplatne   zastaviť   exekučné   konania   voči   povinnému   aj   práva sťažovateľ[ky] pokojne užívať svoj majetok...

Sťažovateľ[ka] má za to, že na základe zmluvy o úvere [jej] vznikol nárok na vrátenie peňažných   prostriedkov   osobou,   ktorej   úver   poskyt[a].   Tento   nárok   nebol   nikdy spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu vydaním   poverenia   na   vykonanie   exekúcie.   Sťažovateľ[ka] tak   vlastnil[a] majetok („posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne) právo (ktoré vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval[a] toto svoje právo   pod   dohľadom   súdu.   Ako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   uvádza   inter   alia v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem vlastníctvo   má autonómny význam,   ktorý   sa   neobmedzuje   na vlastníctvo   hmotných   vecí (statkov),   práva   a   záujmy   predstavujúce   aktíva   môžu   byť   považované   za   vlastníctvo“. V prípade sťažovateľ[ky] nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť určená dodatočne alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená.».

Sťažovateľka zastáva názor, že v posudzovanom prípade došlo okrem porušenia jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj k zásahu do jej práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1   dodatkového   protokolu zo   strany   štátneho   orgánu   tým,   že   okresný   súd   exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý jej vznikol na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutým uznesením krajského súdu, zruší toto uznesenie, vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom všeobecného súdu alebo jeho namietaným rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   tú   sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

1.   K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   uznesením krajského súdu č. k. 1 CoE/92/2010-37 zo 17. februára 2011

Krajský   súd   napadnutým   uznesením   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   č. k. 11 Er/320/2004-27   z 2.   augusta   2008   o zastavení   exekúcie   vedenej   súdnym   exekútorom JUDr. J.   Ď.   pod   sp. zn.   EX 384/2004   potom,   ako   ju   okresný   súd   predchádzajúcim uznesením vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju z dôvodu, že exekúciu nemožno vykonať na základe   notárskej   zápisnice,   pretože   táto   nie   je   spôsobilým   exekučným   titulom,   keďže nezodpovedá požiadavkám, ktoré sa na notársku zápisnicu, ako na titul pre exekúciu kladú, „ďalej   z dôvodu,   že   plnomocenstvo   udelené   povinným   je   v rozpore   s   § 31   a nasl. Občianskeho   zákonníka,   tak   i uznanie   záväzku,   ktoré   vzniklo   podľa   § 323   Obchodného zákonníka   spolu   s udelením   súhlasu   s vykonateľnosťou   notárskej   zápisnice   sú   neplatné, a teda napriek tomu, že exekúcia sa začala, daný exekučný titul, t.j. notársku zápisnicu nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, a preto súd aj bez návrhu v súlade s ust. § 57   ods. 1   písm. g)   Exekučného   poriadku   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú   a exekúciu zastavil, preto že je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.“.

Podstatou   sťažnosti   je   v prvom   rade   tvrdenie   sťažovateľky,   že   krajský   súd označeným uznesením porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s   ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnej otázke nastolenej sťažnosťou, a to k tomu, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu č. k. 11 Er/320/2004-27 z 2. augusta 2008,   ktorým   bola   exekúcia   vyhlásená   za neprípustnú   a   zastavená,   mal   právomoc preskúmať   prípustnosť   exekúcie   z hľadiska   relevantnosti   exekučného   titulu   a súvisiace doklady,   najmä   predmetnú   zmluvu   o úvere,   t. j. vykonať   dokazovanie   bez   vyjadrenia účastníkov.

Podľa   § 58   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých všeobecný   súd   obligatórne   zastaví   exekúciu   (§ 57   ods. 1   Exekučného   poriadku)   alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex officio skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd s poukazom na odôvodnenie   uznesenia   okresného   súdu   dospel   k záveru,   že „v konaní   nebolo preukázané riadne plnomocenstvo a záväzok povinnej vyplývajúci z notárskej zápisnice ako exekučného titulu.   Povinná nemohla mať vedomosť o spísaní notárskej zápisnice a teda nemohla   ani   vedieť   o lehote   splatenia   dlhu   uvedenom   v notárskej   zápisnici,   ktorá   po preukázaní týchto skutočností nemá náležitosti riadneho exekučného titulu.“.

Krajský súd ďalej napadnuté uznesenie odôvodnil argumentujúc aj tým, že „Uznať dlh alebo záväzok je právom dlžníka, ktoré v budúcnosti môže realizovať, ale aj nemusí, pretože závisí od okolností, ktoré nastanú až v budúcnosti. Ak teda v čase uzavretia zmluvy o splnomocnení   neexistoval   dlh   alebo   nebola   známa   ani   jeho   výška   nemohlo   dôjsť k platnému   plneniu   z takejto   zmluvy   a k uznaniu   neexistujúceho   dlhu.   Súd   mal   v konaní preukázaný aj   rozpor záujmov povinnej a zástupcu,   keď pri uzatváraní zmluvy povinná nemala   možnosť   voľby   výberu   zástupcu.   Predmetná   zmluva   o úvere   bola   predtlačená, pričom za zástupcu už bol ustanovený Mgr. T. K. Ak oprávnený takto postupoval a určil dopredu   osobu,   ktorá   bude   oprávnená   konať   za   povinnú,   spochybňuje   to   základný predpoklad pri udelení plnej moci, že splnomocnenec bude obhajovať záujmy povinnej, pretože ide o osobu, ktorá už pri tvorbe predtlače zmluvy bola v kontakte s oprávneným, čo má   za   následok   obhajovanie   záujmov   oprávneného   v súvislosti   s vymáhaním   dlhov. Povinnosťou   súdu   je   v rámci   § 44   ods. 2   Exekučného   poriadku   prihliadať   na   túto skutočnosť   ex offo.   Na   základe   exekučného   titulu,   ktorý   vznikol   z absolútne   neplatného právneho úkonu (nie je možnosť konvalidácie) je potrebné vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a zastaviť   ju,   pre   absenciu   relevantného   exekučného   titulu,   čo   spôsobuje   nemožnosť vykonania exekúcie.“.

Krajský   súd   sa   napokon   zaoberal   aj   samotnou   notárskou   zápisnicou,   a to   z toho hľadiska,   či   spĺňa   formálne   a materiálne   predpoklady   a náležitosti   na   to,   aby   bola spôsobilým exekučným titulom. V spojitosti s tým krajský súd uviedol, že „Podľa § 41 ods. 2   písm. c)   Exekučného   poriadku   exekúcie   podľa   tohto   zákona   možno   vykonať aj na podklade   notárskych   zápisníc,   ktoré   obsahujú   právny   záväzok   a   v   ktorých   je vyznačená   oprávnená   osoba   a   povinná   osoba,   právny   dôvod,   predmet   a   čas   plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.

Oprávnený sa domáhal exekúcie na základe notárskej zápisnice, z ktorej vyplýva, že jej účastníkom je povinná zastúpená advokátom Mgr. T. K. Obsahom uvedeného zápisu je vyhlásenie povinnej o uznaní dlhu a priamej vykonateľnosti notárskej zápisnice.

Titulom   pre   exekúciu   podľa   § 41   ods. 2   druhá   veta   EP   (v   znení   účinnom do 31. 08. 2005)   nie   je   hmotnoprávny   úkon   uvedený   v notárskej   zápisnici,   ale   notárska zápisnica. Notárskou zápisnicou sa rozumie listina spísaná notárom, ktorá spĺňa náležitosti stanovené   pre   spisovanie   notárskych   zápisníc   zákonom   č. 323/1992   Zb.   (Notársky poriadok), a ktorá má tak charakter verejnej listiny.

Notárska zápisnica môže byť exekučným titulom ak spĺňa formálne náležitosti podľa § 46   a   nasl.   Notárskeho   poriadku   a   obsahové   náležitosti   podľa   § 41   ods. 2   písm. c) Exekučného poriadku. Z uvedeného vyplýva, že notárska zápisnica musí obsahovať právny záväzok, ktorý vyjadruje zmier medzi veriteľom a dlžníkom pred notárom a dohodu o ich vzájomných právach a povinnostiach, na základe ktorej môže veriteľ vymáhať od dlžníka splnenie povinnosti cestou exekúcie.

V zmysle uvedených ustanovení odvolací súd preto   dospel k záveru,   že notárska zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti musí byť, ak má ísť o spôsobilý titul pre exekúciu, spísaná s osobou povinnou aj osobou oprávnenou. Tejto požiadavke môže byť vyhovené tým,   že   tieto   osoby   budú   účastníkmi   jediného   zápisu,   alebo   tak,   že   k   prejavu   vôle obsiahnutej   notárskej   zápisnici   spísanej   len   s   jednou   z   týchto   osôb   pristúpi   formou samostatnej   notárskej   zápisnice   druhá   z nich.   Zmluva   o   splnomocnení   uzavretá   medzi povinnou a Mgr. T. K. o splnomocnení (ktorá je súčasťou zmluvy o úvere) podľa § 31 OZ je absolútne neplatná a z tohto dôvodu notárska zápisnica spísaná na základe tejto zmluvy nemôže byť spôsobilým exekučným titulom.“.

V kontexte citovaného odôvodnenia napadnutého uznesenia v danej veci ústavný súd nedospel   k záveru,   že   by   predmetné   uznesenie   krajského   súdu   neprípustným   spôsobom zasahovalo   do   sťažovateľkinho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1   dohovoru   nemôže   byť   porušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy vo svojich záveroch nestotožnia s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu vyslovené v napadnutom   uznesení   považovať   za arbitrárne,   zjavne   neopodstatnené   alebo   vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Po   oboznámení   sa   s obsahom   napadnutého   uznesenia   ústavný   súd   konštatuje,   že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného poriadku, Obchodného zákonníka a Občianskeho zákonníka podstatné na posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou   je, aby postup súdu   bol   v súlade so zákonom, aby bol   ústavne   akceptovateľný   a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako zákonné,   preskúmateľné   a nearbitrárne.   V opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod zasahovať   do postupu   a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenie   základných   práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý   v   rozsudku   sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný súd preto uzavrel, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k   porušeniu   práva   sťažovateľky   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pretože   už   z povahy   veci vyplýva, že ak všeobecný súd (v danom prípade okresný súd) je podľa zákona oprávnený rozhodnúť o zastavení exekúcie aj bez návrhu, t. j. ex officio, urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov konania. Krajský súd ako súd odvolací teda napadnutým rozhodnutím poskytol náležitú   ochranu   sťažovateľkinmu   právu   na   spravodlivé   súdne   konanie   postupujúc v intenciách v príslušných   ustanovení   Exekučného   poriadku, Občianskeho   zákonníka a Obchodného zákonníka, ako aj judikatúry formulovanej najvyšším súdom, teda ústavne konformným spôsobom, a svoje potvrdzujúce rozhodnutie riadne odôvodnil.

Z uvedených dôvodov a s prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   a   s   poukazom   na   to,   že   obsahom   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   nie   je   právo   na   rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. m. m. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu uznesením krajského súdu č. k. 1 CoE/92/2010-37 zo 17. februára 2011

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo   pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s   výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

K namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   ústavný   súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou   ktorej   je aj právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd zásadne   nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu   vyplývajúce   z čl. 46   až čl. 48   ústavy, resp.   čl. 6   dohovoru.   Keďže   ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného práva podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   (obdobne   napr.   II. ÚS 71/07,   III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09,   III. ÚS 103/2010).   V   opačnom   prípade   by   sa   ústavný   súd   stal   opravnou inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa čl. 124   ústavy   v   spojení   s   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením   prvostupňového   súdu   dospel   k záveru,   že   z jeho   odôvodnenia   nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi mohlo dôjsť k zásahu do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Krajský súd svojím postupom aplikoval zákony podľa   ich   obsahu   (v   danom   prípade   predovšetkým   ustanovenia   Exekučného   poriadku) a rozhodoval v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný   súd   uzavrel,   že   z tohto   dôvodu   nie   je   ani   taká   príčinná   súvislosť   medzi napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto je sťažnosť v tomto rozsahu aj v tejto časti zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu po jej predbežnom prerokovaní odmietol.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd   o   ďalších   nárokoch   v   nej uplatnených už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011