znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 256/2010-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. K. M. P., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 3   v spojení   s čl.   12   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 3 Co/507/06-70 z 19. júna 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. P. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára 2010 doručená sťažnosť JUDr. P. P., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. K. M. P., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Co/507/06-70 z 19. júna 2008 (ďalej len „krajský súd“), ktorým označený súd rozhodol vo veci tak, že potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 11 C 190/05-52 z 8. septembra 2006 zamietnutí návrhu sťažovateľa na zaplatenie sumy 53 900 Sk s príslušenstvom z titulu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v právnej veci o ochranu osobnosti vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 19 C 49/2002. Sťažovateľ za škodu považoval nevrátenie súdneho poplatku okresným súdom, ktorý zaplatil za dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Co 46/2004 z 20. októbra 2004, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol uznesením sp. zn. 4 Cdo 28/2005.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:«Okresný súd Bratislava I. rozsudkom č. k. 11 C/190/05 - 52 zo dňa 08.09.2006 zamietol   žalobu   sťažovateľa   o   náhradu   škody   vo   výške   53.900,-   Sk   s   príslušenstvom spôsobenú   nesprávnym   úradným   postupom   podľa   zákona   č.   514/2003   Z.   z.   Podstatou súdneho   sporu   bola   skutočnosť,   že Okresný   súd   Bratislava   1.   po   odmietnutí   dovolania Najvyšším súdom Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 19C 49/02 v rozpore s ustanovením § 11 ods. 3 veta prvá zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (v znení platnom v rozhodnom období) nevrátil sťažovateľovi zaplatený súdny poplatok. V súdnom   spore   si   sťažovateľ   uplatnil   náhradu   škody   vo   výške   zaplateného   súdneho poplatku krátený o sumu 100,- Sk s príslušenstvom. Za nesprávny úradný postup sťažovateľ považoval   nečinnosť   súdu   spočívajúcu   v   nevrátení   súdneho   poplatku   tam,   kde   súdny poplatok podľa zákona mal byť.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 3Co/507/06-70 z 19.06.2008, ktorý bol doručený   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   11.08.2008   na   odvolanie   sťažovateľa   potvrdil rozsudok   súdu   prvého   stupňa.   Odvolací   súd   vo   svojom   rozhodnutí   vôbec   neodôvodnil dôvody,   pre   ktoré   neprijal   argumentáciu   sťažovateľa   uvedenú   v   odvolaní.   Jediným relevantným argumentom rozhodnutia napadnutého sťažnosťou je časť, v ktorej odvolací súd uvádza: „.... je potrebné prisvedčiť navrhovateľovi, že súd koná o vrátení súdneho poplatku z úradnej povinnosti... Vzhľadom na výsledok rozhodnutia ak dospeje súd prvého stupňa k záveru, že nevznikol nárok na vrátenie súdneho poplatku, v takomto prípade sa nevydáva   žiadne   rozhodnutie.“   Odvolací   súd   si   teda   osvojil   argumentáciu   sťažovateľa, ktorá obsahuje jeho odvolanie a z ktorej jednoznačne vyplýva, že rozhodnutia všeobecných súdov   vo   veci   vedenej   na   OS   Bratislava   I.   sp.   zn.   19C/49/02   a   odvolacieho   súdu   KS v Bratislave sp. zn. 4Co/261/05 sú zmätočné a nadbytočné, pretože nebol žiaden vecný a právny dôvod reagovať na žiadosť sťažovateľa, ktorou upozorňoval súd prvého stupňa na nesprávny   úradný   postup   spočívajúci   v   nevrátení   súdneho   poplatku   za   dovolanie, rozhodnutím. Podanie sťažovateľa v označenej veci nebolo žiadnym návrhom, o ktorom bolo potrebné rozhodovať jedným zo zákonom predpísaných spôsobov. Sám odvolací súd v rozhodnutí napadnutom sťažnosťou už v citovanej časti tento právny názor sťažovateľa potvrdzuje.   Napriek   tomu   sa nevenuje skutkovej a právnej argumentácií   odvolania,   ale svoje rozhodnutie založil na ničím nepodloženom konštatovaní, podľa ktorého o nevrátení súdneho poplatku bolo právoplatne rozhodnuté a týmto rozhodnutím je súd prvého stupňa viazaný. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na to, že rozhodnutie OS Bratislava I vo veci vedenej pod sp. zn. 19C/49/02 je svojím spôsobom paaktom, pretože súd o nevrátení poplatku nerozhoduje uznesením. Takýto paakt potom nezakladá žiadne práva a povinnosti pre účastníkov konania a ani neurčuje či tu právo je alebo nieje. Nad rámec dôvodov návrhu   a   dôvodov   odvolania   konštatuje   odvolací   súd,   že   súd   prvého   stupňa   konal   bez prieťahov.

... Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Odvolací   súd   svojím   rozhodnutím   vykladá   základné   právne   normy   bez   vyloženia dostatočných dôvodov, inak ako to robia iné súdy. Za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku v konaní pred všeobecným súdom stanovuje   §   157   ods.2   O.s.p.,   podľa   ktorého   v   odôvodnení   rozsudku   uvedie   čoho   sa (žalovaný)), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne a výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, dbá pritom   aj   na   to,   aby   odôvodnenie   rozsudku   bolo   presvedčivé.   Konkrétnym   a   i   ústavne konformným výkladom citovaného ustanovenia O.s.p. pritom treba dospieť k záveru, že s tam uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho   skutkovými   zisteniami,   resp.   prípad,   keď   právne   závery   zo   skutkových   zistení v žiadnej možnej interpretácií nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Povinnosť súdu   riadne   odôvodniť   rozhodnutie   je   odrazom   práva   účastníka   na   dostatočné   a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinností súdu na strane druhej sa účastníkovi konania odníma možnosť náležíte skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia opravných prostriedkov. Nedostatok riadneho   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   je   porušením   práva   na   spravodlivé   súdne konanie.

... Skutočnosť, že odvolací súd neodôvodnil odlišnosť svojho právneho názoru od názoru   dominujúceho   v   rozhodnutiach   iných   súdov,   odôvodňuje   záver,   že   rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Nesprávnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,   ak súd   použil iný právny predpis,   ako mal správne   použiť,   alebo   aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil.

K   odlišnosti   rozhodovania   všeobecných   súdov   v   rovnakých   veciach   sťažovateľ poznamenáva, že takýto prístup k rozhodovaniu môže vykazovať znaky jurisdikčnej ľubovôle a byť z toho hľadiska protiústavné a tým aj nezákonné. Ústavný súd vo svojom Náleze pod sp.zn. IV. ÚS 49/06 zo 14.9.2006 povedal:

„Napriek   skutočnosti,   že   v   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   rozhodnutia všeobecných   súdov   vo   veci   samej   nezaväzujú   ostatných   sudcov   rozhodnúť   analogicky v podobných   prípadoch,   taká   situácia   keď   súdy   v   druhovo   rovnakej   veci   rozhodujú protichodným spôsobom, podkopáva efektivitu fungovania systému spravodlivosti a neguje elementárny   princíp   a   základný   predpoklad,   ktorý   je   požiadavka,   aby   sa   v   rovnakých veciach rozhodovalo rovnakým spôsobom.»

Sťažovateľ   ďalej   v súvislosti   s namietaným   porušením   svojho   základného   práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy argumentuje takto:«Odvolací súd pri rozhodovaní o otázke posúdenia vrátenia súdneho poplatku pri odmietnutí dovolania vyslovil v podstate názor, že dovolanie nie je podaním v občiansko- súdnom konaní a prisúdil mu iný význam teda, dôsledne sa označeným ústavným princípom neriadil. Odlišným právnym názorom na pojem „podanie“ sa nevyrovnal s rozhodovacou praxou všeobecných súdov, na ktorú poukázal sťažovateľ v odvolaní a napriek existencii iných rozhodnutí nastolenú otázku nepovažoval za otázku zásadného právneho významu hodnú podrobnej právnej argumentácií čím porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR.

Zaplatený   súdny   poplatok   považuje   sťažovateľ   za   majetok,   ktorý   sa   nadobúda splnením   zákonných   podmienok   pre   jeho   vrátenie   po   odmietnutí   dovolania   v súlade s ustanovením § 11 ods.   3 zákona č.   71/1992 Zb.   v znení neskorších predpisov a preto požíva v celom rozsahu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy SR...

Podstatou návrhu sťažovateľa, podstatou dôvodov odvolania, bolo a je, že Okresný súd Bratislava í po poplatkovom preverení spisu vedenom pod. sp. zn. 19C/49/02 nevrátil sťažovateľovi súdny poplatok za dovolanie napriek tomu, že podľa § 11 ods. 3 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov ( podľa textu účinného v rozhodnom čase), poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania, podaním odvolania alebo dovolania sa vráti, ak sa konanie zastavilo, ak sa podanie odmietlo alebo ak sa návrh, odvolanie alebo dovolanie vzali späť pred prvým pojednávaním. V prípade, ak poplatníkovi nie je vrátený poplatok po odmietnutí dovolania, vzniká mu voči štátu nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., v rámci ktorého má nielen nárok na vrátenie istiny vo výške zaplateného a nevráteného poplatku, ale i na úžitky z tejto istiny (analogicky uznesenie NS SR sp. zn. 3Obo/33/2000 a príslušná poznámka, ktoré boli uverejnené v odbornom časopise zo   súdnej   praxe   č.   2/2001   pod   č.   16).   Za   nesprávny   úradný   postup   sťažovateľ   teda považoval a považuje nečinnosť súdu spočívajúcu v nevrátení súdneho poplatku v situácií, keď   podľa   zákona   tento   vrátený   poplatníkovi   mal   byť.   Podstatou   návrhu   teda   nebola činnosť resp.   nečinnosť súdu vo vzťahu k vydaniu súdneho rozhodnutia,   ani nesprávny úradný postup z titulu prieťahov v konaní ako nesprávne odôvodňuje nad rámec obsahu odvolania   odvolací   súd   svoje   rozhodnutie.   Návrh,   ktorý   bol   právne   založený   na ustanoveniach zákona č. 514/2003 o náhrade škody z titulu nesprávneho úradného postupu je   primeraným   a dostupným   prostriedkom   nápravy.   Odvolací   súd   sa   bez   bližšieho odôvodnenia   nezaoberal   skutkovou   a   právnou   argumentáciou   sťažovateľa   uvedenou   v odvolaní   a   svojvoľne   sklzol   do   argumentácie   skutkovej   a   právnej,   ktorá   ani   nebolo predmetom sporu.   Takéto dôvody odvolacieho súdu sú arbitrárne a neudržateľné tak z pohľadu rozhodovania všeobecných súdov, ako primárnych ochrancov základných práv a slobôd ako i z ústavného hľadiska.

Súd prvého stupňa ani odvolací súd v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí nedávajú odpoveď na základnú otázku súdneho sporu, ktorou je rozdielny výklad výrazu „podanie“. Z postupu súdu vo veci OS Bratislava I vedenej pod sp. zn. 19C/49/02 jednoznačne vyplýva, že dovolanie nepovažuje za podanie v občiansko-súdnom konaní. Podľa názoru sťažovateľa tento   výklad je nesprávny a   rozhodnutie napadnuté sťažnosťou   nedáva   odpoveď   na to, prečo sa s týmto výkladom pojmu „podanie“ odvolací súd stotožnil...

Sťažovateľ   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   3Co/507/2006 z 19.06. 2008 podal dovolanie, ale zároveň v označenej veci podal ústavnú sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením č. k. II. ÚS 121/09-29 zo   17.03.   2009   sťažnosť   odmietol   pre   nedostatok   právomoci,   práve   s   poukazom   na sťažovateľom   použitý   prostriedok   nápravy   vo   forme   dovolania,   o   ktorom   ku   dňu rozhodnutia ústavného súdu ešte rozhodnuté nebolo.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   č.   k.   4Cdo/70/2009   z   29.10.   2009 doručené právnej zástupkyni sťažovateľa 28.12. 2009 dovolanie odmietol. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nieje prípustné pre nesplnenie formálnych dôvod a vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia neskúmal.»

Sťažovateľ   v nadväznosti   na   odmietnutie   dovolania   doručil   ústavnému   súdu 25. februára 2010 sťažnosť v zásade s identickým obsahom.

Sťažovateľ   na   základe   uvedených   skutočností   navrhuje,   aby   ústavný   súd   o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1/ Základné práva sťažovateľa JUDr. P. P. priznané čl. 12 ods. 1, 20 ods. 1, 4 ods. 1, 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, pozn.), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Co/507/06 -70 z 19.06.2008 porušené bolo.

2/ Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Co/507/06 - 70 z 19.06.2008 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3/   JUDr.   P.   P.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   3.000,-EUR   (slovom tritisíc eur), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4/ Krajský súd v Bratislave je povinný v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu nahradiť trovy konania sťažovateľovi, na účet právneho zástupcu JUDr. K. M. P. tak ako budú vyčíslené na výzvu Ústavného súdu SR.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu)   v rámci   predbežného   prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosť   porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   6/98,   II.   ÚS   101/03,   I.   ÚS   27/04, I. ÚS 25/05).

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd aplikujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj judikatúru vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je v zásade oprávnený a povinný preskúmavať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho,   aby   všeobecné   súdy   prebrali   alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania (napr.   II.   ÚS   3/97,   II.   ÚS   251/03).   Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných   slobodách,   a do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   výklad   a aplikácia   právnych   predpisov   všeobecnými   súdmi zasiahla do základných práv a slobôd.  

1. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy,   ku   ktorému   podľa   neho   došlo   nedostatočne   odôvodneným   rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 3 Co/507/06 z 19. júna 2008. Krajský súd potvrdil prvostupňový rozsudok súdu č. k. 11 C/190/05-52 z 8. septembra 2006, ktorým sa sťažovateľ domáhal náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd vo vzťahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom   súdnej   ochrany   (III. ÚS 209/04,   IV. ÚS 115/03).   Európsky   súd   pre   ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo   na   náležité   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia   však neznamená,   že   na každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať   podrobnú   odpoveď. Splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   je   preto   vždy   posudzované so   zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne, jasne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.

Toto   zákonné   ustanovenie   je   potrebné   z   hľadiska   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu   v   zmysle   čl. 46   ods. 1   ústavy   vykladať   a   uplatňovať   s ohľadom   na   príslušnú judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (pozri   napr.   rozsudok   Garcia   Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Z citovaných článkov ústavy   a dohovoru   však   nemožno   vyvodzovať,   že   dôvody   uvedené   súdom   sa   musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).

Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia uvádza:

«Navrhovateľ   v   odvolacom   konaní   zotrval   na   svojom   návrhu.   Na   pojednávaní konanom na odvolacom súde uviedol, že súd v konaní o vrátenie súdneho poplatku bol povinný   konať   /úradnej   povinnosti.   Poukázal   na   stanovisko   Najvyššieho   súdu   zo   dňa 17.3.1976 č. Cpj. 70/75. Súd prvého stupňa konal až na základe návrhu navrhovateľa. Nesprávny úradný postup vidí v nečinnosti súdu v tom, že mal vrátiť súdny poplatok a tento nebol doteraz vrátený. Poukázal na nejednotnosť v rozhodovaní súdov, ako aj na novelu zák. č. 71/1992 Zb. účinnú od 1.7.2007, ktorá výkladové rozpory ohľadom vrátenia súdneho poplatku po odmietnutí dovolania odstránila.

Odporca aj v odvolacom konaní zotrval na svojom stanovisku. Žiadal rozsudok súdu prvého   stupňa   potvrdiť   z   dôvodu,   že   navrhovateľovi   v   zmysle   zák.   č.   514/2003   Z.   z. nevznikla.

Predmetom odvolacieho konania bol nárok navrhovateľa na zaplatenie 53.900.- Sk a príslušenstva na základe 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. z dôvodu, že v konaní Okresného súdu   Bratislava   I   sp.   zn.   19   C   49/02   súd   nevrátil   navrhovateľovi   súdny   poplatok   za dovolanie podané voči rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 46/04 zo dňa 20.10.2004. Predmetné dovolanie Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol (uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 28/2005 zo dňa 28.2.2005). Postup Okresného súdu Bratislava I považuje navrhovateľ za nesprávny úradný postup tým, že dodnes nerozhodol o vrátení súdneho poplatku, ktorý zaplatil za podané dovolanie.“ Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným   postupom.   Za   nesprávny   úradný   postup   sa   považuje   aj   porušenie   povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť ogánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Z obsahu spisu mal odvolací súd preukázané, že v konaní Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 19 C 49/02 sa domáhal navrhovateľ ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy.   Rozsudkom   č.   k.   19   C   49/02   -   79   zo   dňa   15.10.2003   bol   návrh   navrhovateľa zamietnutý. Proti tomuto rozsudku navrhovateľ podal odvolanie. Krajský súd v Bratislave rozsudkom   sp.   zn.   2   Co   46/04   -   109   zo   dňa   20.10.2004   rozsudok   súdu   prvého   stupňa potvrdil.   Proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Bratislave   podal   navrhovateľ   dovolanie. Dovolanie Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 4 Cdo 28/2005 zo dňa 28.2.2005 odmietol. Po odmietnutí dovolania bol spis Najvyšším súdom SR vrátený Okresnému súdu Bratislava I dňa 14.4.2005.

Dňa   2.5.2005   podal   navrhovateľ   v   konaní   Okresného   súdu   Bratislava   I   sp.   zn. 19 C 49/02   návrh   na   vrátenie   súdneho   poplatku   za   dovolanie   z   dôvodu,   že   toto   bolo odmietnuté. Poukázal na § 1 1 ods. 3 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.

Okresný   súd   Bratislava   I   o   návrhu   navrhovateľa   rozhodol   uznesením   č.   k. 19 C/49/02-134 zo dňa 27.6.2005 tak, že návrh navrhovateľa na vrátenie súdneho poplatku za dovolanie zamietol.

Na základe odvolania navrhovateľa preskúmaval predmetné rozhodnutie Krajský súd v   Bratislave   ako   odvolací   súd.   Rozhodnutím   sp.   zn.   4   Co   261/05   zo   dňa   1.3.2006 rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.

Z   uvedeného   vyššie   nemal   odvolací   súd   preukázaný   nesprávny   úradný   postup Okresného súdu Bratislava I v tom, že by bol nečinný a nekonal o vrátení súdneho poplatku. Je potrebné prisvedčiť navrhovateľovi, že súd koná o vrátení súdneho poplatku z úradnej povinností. V konaní nebolo preukázané, že by Okresný súd Bratislava l takto nepostupoval. Vzhľadom na výsledok rozhodnutia ak dospeje súd prvého stupňa k záveru, že nevznikol nárok na vrátenie súdneho poplatku, v takomto prípade sa nevydáva žiadne rozhodnutie. Spis sa poplatkovo preverí a dá sa príkaz uložiť spis do archívu. Vyššie uvedený spis bol vrátený Najvyšším súdom SR Okresnému súdu Bratislava 1 dňa 14.4.2005. Z   dôvodu   návrhu   navrhovateľa   zo   dňa   2.5.2005.   ktorým   sa   domáhal   vrátenia   súdneho poplatku za dovolanie, súd o tomto jeho návrhu konal a dňa 27.6.2005 rozhodol. O zamietnutí návrhu rozhodoval odvolací súd. ktorý predmetné rozhodnutie dňa 15.3.2006 potvrdil.

V danom prípade o nevrátení súdneho poplatku bolo právoplatne rozhodnuté. Týmto rozhodnutím je Okresný súd Bratislava 1 viazaný (je záväzný aj pre ostane sudy a statne orgány - § 134 O. s. p.). Z uvedeného je zrejmé, že nemôže o prípadnom vrátení súdneho poplatku konať znova (§ 170 ods. 1 O s. p. § 159 ods. 3. O. s. p.).

Z postupu Okresného súdu Bratislava I bolo nesporne preukázané, že v danej veci konal bez prieťahov.

Nie je preto možné súhlasiť s názorom navrhovateľa, že Okresný súd Bratislava I vo veci vrátenia súdneho poplatku nekonal a preto mu vznikol nárok na náhradu škody podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.. Pokiaľ aj došlo k zmene zákona c. 71/1992 Zb. s účinnosťou od 1.7.2007 nie je možné túto zmenu vzťahovať na tento prípad. Predmetná zmena zákona neplatí spätne. Okrem toho v danej veci ohľadom vrátenia súdneho poplatku bolo právoplatne rozhodnuté. Odvolací súd z dôvodov uvedených vyššie rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.»

Ústavný   súd   sa   z obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   krajský   súd   sa námietkami   sťažovateľa   uvedenými   v odvolaní   zaoberal   v rozsahu,   ktorý   postačuje   na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné otázky. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené. Pretože namietané rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a je   dostatočne   odôvodnené   na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Čo sa týka výhrad sťažovateľa k zistenému skutkovému stavu a k tvrdeniam s tým súvisiacim,   ústavný   súd   najmä   s prihliadnutím   na   svoje   osobitné   postavenie   vo   vzťahu k rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   na   odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia a v neposlednom   rade   aj   s poukazom   na   to,   že   obsahom   základného   práva   na   súdnu ochranu, ktorým, ako už bolo uvedené, nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v konaní   (obdobne   napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/098), nepovažoval už za potrebné osobitne sa im podrobnejšie venovať.

Vychádzajúc   z uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi rozhodnutím (odôvodnením rozhodnutia krajského súdu) a namietaným porušením základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   V tejto   časti   je   sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená a je dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy ústavný súd uvádza, že na konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu,   iného   štátneho   orgánu   alebo   orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnym   úradným postupom je daná právomoc všeobecných súdov v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Takýto prístup   zodpovedá   doterajšej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   (IV.   ÚS   42/2010). Z toho   dôvodu   ústavný   súd   túto   časť   sťažnosti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

3. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej sa jeho aplikácia v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia osobitne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa (ide teda o sprievodný účinok porušenia základného práva alebo slobody). Zásady vyjadrené v uvedenom   článku   ústavy   vyjadrujú   podstatu   základných   práv   ako   prirodzených   práv človeka   a majú   univerzálny   charakter.   Patria   k ústavným   direktívam   adresovaným predovšetkým   orgánom   pôsobiacim   v normotvornej   činnosti   všetkých   stupňov (II. ÚS 123/02,   IV.   ÚS   150/03).   Z toho   vyplýva,   že   sťažnosť   je   v rozsahu   namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 ústavy zjavne neopodstatnená a je dôvod na odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Len z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ namieta porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy v spojení s označeným porušením ďalších ním označených základných práv. Takúto skutočnosť však nepremietol do návrhu (petitu) na rozhodnutie.

4. V súvislosti s namietaným   porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy   ústavný   súd   pripomína   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr.   II.   ÚS   78/05, IV. ÚS 301/07), súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu   primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48, resp. v spojení s ich porušením.

V nadväznosti na odmietnutie časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2010