znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 256/08-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2008 predbežne prerokoval sťažnosť P. C., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. P., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   a uznesením   Špeciálneho   súdu   Pezinok   sp.   zn.   BB - 4 T 13/2007 z 30. mája 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. C. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2008 doručená sťažnosť P. C., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. P., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.   1 Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“) a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Špeciálneho súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špeciálny súd“), sp. zn. BB - 4 T 13/2007 z 30. mája 2008.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   špeciálny   súd   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. BB - 4   T   13/2007   30.   mája   2008   v   rámci   predbežného   prerokovania   obžaloby   vydal uznesenie,   ktorým   podľa   §   244   ods.   1   písm.   k)   Trestného   poriadku   obžalobu   podanú prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálna prokuratúra“) prijal na ďalšie konanie a nariadil v danej veci hlavné pojednávanie.

Podľa   názoru   sťažovateľa   označeným   uznesením „... došlo   k   zásahu   do   mne patriaceho práva nebyť odňatý zákonnému súdu, práva nebyť stíhaný z iných ako zákonných dôvodov a zákonným spôsobom, práva na súdnu ochranu a v neposlednom rade aj práva na spravodlivé súdne konanie“.

Sťažovateľ v nadväznosti na citovaný názor uvádza, že „Na predbežnom prejednaní obžaloby   som   prostredníctvom   svojho   splnomocneného   obhajcu   namietal,   že   spolu   s ďalšími obžalovanými som nemohol spáchať spoločným konaním trestný čin podvodu podľa §   250   ods.   1,   4   TZ   tak,   ako   je   to   uvedené   v   skutku   4   obžaloby   prokurátora,   pretože poškodenému   nemohla   vzniknúť   žiadna   škoda,   pretože   daňová   povinnosť   vo   výške 98.400.000,-   Sk   bola   uhradená   na   účet   Daňového   úradu   Levoča   o   čom   svedčí   vo vyšetrovacom spise nachádzajúci sa list tohto daňového úradu (na strane 1683), kde sa uvádza, že spoločnosť L. s. r. o., L. mala povolený odklad platenia daňovej povinnosti za zdaňovacie obdobie 8/1997 vo výške 98.400.000,- Sk, a to do 31. 01. 1998, pričom táto daňová povinnosť bola uhradená čiastočnými úhradami dňa 20. 03. 1998, 02. 04. 1998 a 15. 04. 1998 a za oneskorenú úhradu bolo daňovému subjektu vyrubené penále platobným výmerom   zo   dňa   30. 08. 1999.   Túto   listinu   si   zabezpečil   do   vyšetrovacieho   spisu vyšetrovateľ PZ a z tejto listiny je zrejmé, že obžalovaní nemohli spôsobiť poškodenému v obžalobe   uplatňovanú   škodu   a   teda   skutok   4   vôbec   nemal   byť   predmetom   obžaloby prokurátora a trestné stíhanie pre tento skutok malo byť zastavené.“.

Podľa sťažovateľa uvedená skutočnosť „má rozhodujúci vplyv na vecnú príslušnosť súdu, pretože súčet všetkých škôd, ktoré mali obžalovaní spôsobiť by bol po vypadnutí tohto skutku nižší ako 200 mil. Sk a príslušným súdom na prejednanie takejto obžaloby by bol mieste príslušný okresný súd“.

Sťažovateľ zastáva názor, že „skutok č. 4 bol prokurátorom do obžaloby účelovo zahrnutý   v snahe   za   každú   cenu   zachovať   vecnú   príslušnosť   špeciálneho   súdu,   pretože o tom, že daňová povinnosť popísaná v skutku č. 4 obžaloby bola známa už v prípravnom konaní   vyšetrovateľovi   PZ   a   dozorujúcemu   prokurátorovi“ a tvrdí,   že „v   prípravnom konaní nebola dostatočným a hodnoverným spôsobom ustálená celková škoda, ktorú mali obžalovaní spôsobiť v skutkoch 1 až 6 obžaloby. Pôvodným poškodeným bolo totiž v tomto trestnom konaní Ústredné daňové riaditeľstvo SR, ktoré koncom roka 2004 postúpilo svoju daňovú   pohľadávku   voči   subjektu   L.   s. r. o.,   L.   v   konkurze   na   postupníka   Slovenskú konsolidačnú a. s. a túto skutočnosť oznámila Krajskému súdu v Košiciach, ktorý viedol voči tomuto úpadcovi konkurzné konanie.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ uvádza, že potom, ako sa o uvedenej skutočnosti „dozvedeli, oznámili sme to v rámci prípravného konania vyšetrovateľovi PZ listom zo dňa 18. 11. 2007,   teda   predtým   ako   bolo   ukončené   prípravné   konanie.   Aj   napriek   tomu, že daňová   pohľadávka   bola   zmluvou   č. 3/2004   zo   dňa   25. 11. 2004   postúpená   na   nový subjekt,   v trestnom   konaní   naďalej   vystupovalo   ako   poškodený   Ústredné   daňové riaditeľstvo SR. Táto skutočnosť má veľký vplyv na zákonnosť priebehu trestného konania a rozhodujúci   vplyv   aj   na   to,   ktorý   súd   je   vecne   príslušný   na   prejednanie   obžaloby prokurátora. Po 25. 11. 2004 mala ako poškodený vystupovať Slovenská konsolidačná, a. s. a v trestnom konaní mala byť vypočutá v pozícii poškodený s tým, že mala uviesť aká škoda jej vznikla konaním obžalovaných a či si túto škodu uplatňuje.

V súčasnej dobe aktuálny poškodený však doposiaľ nikdy vypočutý nebol a keďže príslušnosť   špeciálneho   súdu   je   založená   výlučne   na   výške   spôsobenej   škody   zo   strany obžalovaných, podľa môjho názoru za danej situácie nie je možné zákonným spôsobom určiť, že príslušným súdom na prejednanie tejto obžaloby je špeciálny súd.

To   že   nami   namietaná   nezákonnosť   vyššie   uvedeného   postupu   je   závažnou skutočnosťou svedčí aj uznesenie senátu Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica zo dňa 30. 05. 2008, ktorý rozhodol, že Ústredné daňové riaditeľstvo SR si nemôže ďalej uplatňovať nárok na náhradu škody v trestnom konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn. BB - 4 T 13/2007. Z uvedeného uznesenia je zrejmé, že mnou namietané skutočnosti ohľadom osoby poškodeného a výšky spôsobenej škody sú tak závažného charakteru, že to musel akceptovať aj špeciálny súd. Svojim uznesením však, podľa môjho názoru, spochybnil nielen výšku spôsobenej škody, osobu poškodeného, ale aj vlastnú vecnú príslušnosť, ktorá sa výlučne odvíja od tejto škody.“.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu uvedené skutočnosti   namietal   nielen   v   prípravnom   konaní,   ale   aj   na   verejnom   zasadnutí   senátu 28. apríla 2008 a 30. mája 2008, predmetom ktorého bolo predbežné prerokovanie obžaloby pred špeciálnym súdom, pričom tieto boli „v podstate ignorované a v mojej trestnej veci súd nariadil hlavné pojednávanie. Urobil tak aj napriek tomu, že si bol vedomý závažných právnych   pochybení   zo   strany   orgánov   činných   v   trestnom   konaní,   t.   j.   vyšetrovateľa a dozorujúceho prokurátora, pričom v snahe za každú cenu udržať túto trestnú vec vo svojej právomoci   sa   snažil   aj   vyššie   uvedeným   uznesením   určitým   spôsobom   konvalidovať nezákonnosť ich postupoch v rámci prípravného konania. Na druhej strane však vydaním uznesenia, ktorým súd nedovolil ďalej Ústrednému daňovému riaditeľstvu SR uplatňovať si nárok na náhradu škody v tomto trestnom konaní, bola potvrdená nami spochybňovaná vecná príslušnosť špeciálneho súdu.

Vinou orgánov činných v trestnom konaní si totiž Slovenská konsolidačná, a. s. ako poškodená   strana,   na   ktorú   prešli   práva   pôvodného   poškodeného   dňom   25. 11. 2004 nemohla   uplatniť   nárok   na   náhradu   škody   v   tomto   trestnom   konaní   a   bez   uplatnenia takéhoto   práva   s   presnou   špecifikáciou   výšky   spôsobenej   škody   nie   je   možné transparentným spôsobom určiť príslušnosť súdu, ktorý má rozhodovať o vine a treste pre obžalovaných. V trestnom konaní totiž nebolo vykonané žiadne dokazovanie ohľadom výšky spôsobenej škody, a preto pre určenie vecnej príslušnosti súdu nie je možné použiť nič iné ako výsluch poškodeného a ním uplatnenú škodu.“.

Vychádzajúc z uvedených   skutočností   sťažovateľ zastáva   názor,   že špeciálny   súd „nemal túto obžalobu prijať a vec buď vrátiť späť do prípravného konania s vytknutím týchto závažných pochybení, alebo vec postúpiť vecne a miestne príslušnému okresnému súdu“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Špeciálny súd Pezinok, Suvorovova č. 5/A, 902 01 Pezinok, pracovisko Banská Bystrica,   Národná   10,   974   87   Banská   Bystrica,   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. BB - 4 T 13/2007,   v   rámci   predbežného   prejednania   obžaloby   podanej   prokurátorom Úradu špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   pod   sp. zn. VII Gv   375/04-225,   porušil   základné   práva   P.   C.,   bytom   K.,   zaručené   ustanoveniami článkov 17 ods. 2, 46 ods. 1 a 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ustanovením článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Zrušuje   sa   uznesenie   Špeciálneho   súdu   Pezinok,   Suvorovova   č.   5/A, 902 01 Pezinok, pracovisko Banská Bystrica, Národná 10, 974 87 Banská Bystrica, sp. zn. BB - 4 T 13/2007   zo   dňa   30. 5. 2008,   ktorým   súd   nariadil   hlavné   pojednávanie   na   dni 22. - 26. septembra 2008 o 9.00 h v zmysle § 244 ods. 1 písm. k) Trestného poriadku a vec sa   vracia   Špeciálnemu   súdu   Pezinok,   Suvorovova   č.   5/A,   902   01   Pezinok,   pracovisko Banská Bystrica, Národná 10, 974 87 Banská Bystrica na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. P. C., bytom K., sa priznáva náhrada trov konania vo výške 6.732,- Sk, ktoré je Špeciálny súd Pezinok, Suvorovova č. 5/A, 902 01 Pezinok, pracovisko Banská Bystrica, Národná 10, 974 87 Banská Bystrica povinný vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokáta JUDr. M. P., advokátska kancelária P.“

Ústavný súd ešte pred predbežným prerokovaním požiadal o vyjadrenie k sťažnosti špeciálny súd.   Vo   vyjadrení podpísanom   podpredsedom   špeciálneho súdu   a doručenom ústavnému súdu 4. augusta 2008 sa okrem iného uvádza:

„... Prokurátor   ÚŠP   GP   SR   podal   dňa   25. 05. 2007   na   Špeciálny   súd   Pezinok obžalobu na obv. Ing. M. G. a spol. pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, 4 a iné Tr. zák. Po naštudovaní spisového materiálu bolo predsedom senátu nariadené predbežné prejednanie   obžaloby   na   deň   28. 04. 2008   a   30. 05. 2008.   Dňa   30. 05. 2008   senát Špeciálneho súdu rozhodol o prijatí obžaloby s tým, že určil termín hlavného pojednávania na dni 22. - 26. 09. 2008 o 09.00 hod. Zároveň bolo uznesením Špeciálneho súdu Pezinok č. BB - 4 T/13/2007-6995   zo   dňa   30.   05.   2008   rozhodnuté   o tom,   že   Ústredné   daňové riaditeľstvo SR si nemôže ďalej uplatňovať nárok na náhradu škody v trestnom konaní pod sp. zn. BB - 4 T/13/2007 Špeciálneho súdu Pezinok.

V   súčasnej   dobe   sa   spisový   materiál   nachádza   na   Najvyššom   súde   Slovenskej republiky z toho dôvodu, že proti uzneseniu Špeciálneho súdu Pezinok č. BB - 4 T/13/2007 zo dňa 30. 05. 2008 bola podaná sťažnosť stranou v konaní.

Pokiaľ sa týka dôvodov sťažnosti fyzickej osoby namietajúcej porušenie základných práv, Špeciálny súd udáva, že pôsobnosť Špeciálneho súdu vychádza z ustanovenia § 14 ods.   2   písm.   d)   Trestného   poriadku   č.   301/2005   Z.   z.,   pretože   bola   podaná   obžaloba pre trestné činy proti majetku podľa 4. hlavy osobitnej časti Trestného zákona a takým činom   bola   spôsobená   škoda   alebo   bol   získaný   prospech   dosahujúci   najmenej 25-tisícnásobok   malej   škody   (viac   ako   200   miliónov   Sk)   podľa   Trestného   zákona. Na základe podanej obžaloby prokurátora ÚŠP GP SR teda trestná vec obv. Ing. M. G. a spol. spadá do pôsobnosti Špeciálneho súdu.

Po   prezretí   obžaloby   v   zmysle   §   238   ods.   1   Trestného   poriadku,   po   doručení rovnopisu obžaloby v zmysle § 240 ods. 1 Trestného poriadku, bolo nariadené predbežné prejednanie   obžaloby   na   verejnom   zasadnutí.   Senát   Špeciálneho   súdu   postupom   podľa § 244 ods. 1 písm. k) pri predbežnom prejednaní obžaloby nariadil hlavné pojednávanie, určil jeho termín, rozsah a spôsob dokazovania.

Podľa   názoru   Špeciálneho   súdu   konaním   senátu   Špeciálneho   súdu   nedošlo k porušeniu   základných   práv   sťažovateľa   podľa   článku   17   ods.   2,   článku   46,   ods.   1, článku 48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   článku   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Ústavný súd zaslal vyjadrenie špeciálneho súdu na vedomie právnemu zástupcovi sťažovateľa. Právny zástupca sťažovateľa doručil svoje stanovisko k vyjadreniu špeciálneho súdu 12. augusta 2008. V tomto stanovisku sa okrem iného uvádza:

„Špeciálny   súd   v Pezinku   sa   vo   svojom   vyjadrení   absolútne   vyhýba reagovať   na podstatu našej sťažnosti. V podstate tvrdí, že v rámci predbežného prejednania obžaloby prijal obžalobu podanú prokurátorom špeciálnej prokuratúry, z toho dôvodu, že konaním obžalovaných bola spôsobená škoda dosahujúca najmenej 25.000,- násobok malej škody, teda viac ako 200 miliónov.

Našou sťažnosťou na Ústavný súd, Košice sa v podstate domáhame toho, že súčasťou obžaloby úradu špeciálnej prokuratúry je skutok 4, podľa ktorého mali obžalovaní spôsobiť škodu Daňovému úradu v Levoči vo výške 98.400.000,- Sk. V priebehu prípravného konania ako   aj   pri   predbežnom   prejednaní   obžaloby   pred   Špeciálnym   súdom   v Pezinku   bolo jednoznačne preukázané že takáto škoda konaním obžalovaných nemohla byť spôsobená, pretože   daňová   povinnosť   v celej   výške   t.   j.   98.400.000,-   Sk   bola   zo   strany   obchodnej spoločnosti L. s. r. o., L. uhradená v celej výške a to čiastočnými úhradami dňa 20. 03. 1998, 02. 04. 1998 a 15. 04. 1998 o čom svedčí list Daňového úradu, Levoča zo dňa 09. 03. 2001 zaslaný vyšetrovateľovi Krajského úradu vyšetrovania PZ v Prešove, pričom tento listinný dôkaz sa nachádza vo vyšetrovacom spise na strane 1683.

Pri predbežnom prejednaní obžaloby v zmysle § 243 odst. 2 Tr. por. súd preskúma obžalobu a zákonnosť dôkazného materiálu. V zmysle tohto ustanovenia sa prekúmava celá obžaloba,   pričom   jej   predbežné   prejednanie   má   slúžiť   predovšetkým   na   preskúmanie zákonnosti   dôkazného   materiálu   a zisteniu,   či   je   možné   nariadiť   vo   veci   hlavné pojednávanie   alebo   či   nie   sú   dané   skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   postup   v zmysle niektorých z ustanovení § 244 ods. 1 Tr. por.

Špeciálny súd bol prostredníctvom obhajcov obžalovaných upozornený opakovane na to, že skutok 4 obžaloby nemôže byť posudzovaný ako trestný čin podvodu so spôsobenou škodou   vo   výške   98.400.000,-   Sk,   keďže   už   v prípravnom   konaní   bolo   jednoznačne preukázané, že táto suma ako daňová povinnosť bola uhradená a preto skutok nemôže byť trestným činom, pretože jeho trestnosť zaplatením daní zanikla. Tento skutok vôbec nemal byť predmetom obžaloby a podľa nášho názoru je tam len preto, aby bola fiktívne a účelovo založená vecná príslušnosť Špeciálneho súdu v Pezinku. Bez tohto skutku by totiž celková škoda spôsobená konaním obžalovaných nedosiahla sumu 200 miliónov Sk a obžaloba mala byť podaná na miestne príslušný okresný súd.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   mal   Špeciálny   súd,   Pezinok   v rámci   predbežného prejednania obžaloby v zmysle § 244 ods. 1 písm. a) Tr. por. postúpiť vec príslušnému súdu, ak nie je sám na jej prejednanie príslušný alebo vec v zmysle § 244 ods. 1 písm. h) Tr. por. vrátiť prokurátorovi späť do prípravného konania. Tým, že Špeciálny súd, Pezinok takto nepostupoval podľa nášho názoru nezákonným spôsobom založil svoju vecnú príslušnosť, pretože mu bolo známe, že skutok 4 obžaloby nie je trestným činom, pretože jeho trestnosť zanikla zaplatením dane tak ako sme to podrobne uviedli v našej sťažnosti zo dňa 14. 07. 2008. Podľa nášho názoru, ak by Ústavný súd SR nevyhovel našej sťažnosti, ktorú sme podali   dňa   15.   07.   2008   mohlo   by   dôjsť   k závažnému   precedensu,   podľa   ktorého   by prokurátor   mohol   vytváraním   fiktívnych   trestných   činov   zakladať   alebo   meniť   vecnú príslušnosť súdu a súd by takýto postup akceptoval prijatím obžaloby a až v konaní pred ním by dochádzalo k redukcii skutkov, ktoré by rozhodnutím súdu neboli považované za trestné činy.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením špeciálneho súdu sp. zn. BB - 4 T 13/2007   z 30. mája 2008, ktorým po predbežnom prerokovaní prijal obžalobu špeciálnej prokuratúry na ďalšie konanie a nariadil v danej veci hlavné pojednávanie. Podstatou námietok sťažovateľa je tvrdenie, že v jeho trestnej veci nie je vzhľadom na skutočnosti uvádzané v sťažnosti daná vecná príslušnosť špeciálneho súdu, a preto došlo namietaným uznesením špeciálneho súdu a jeho predchádzajúcim postupom k porušeniu jeho práv označených v sťažnosti.

Z citovaného čl. 127 ods.   1 ústavy   vyplýva, že právomoc ústavného súdu   konať a rozhodovať   o sťažnostiach   fyzických   osôb   a právnických   osôb,   ktorými   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, je založená na princípe subsidiarity.

Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   je   ústavným   príkazom   pre   každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany   a požiadať o ochranu   ten orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   uplatneniu   právomoci   ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Zmysel   a účel   princípu   subsidiarity   treba   vidieť   v tom,   že   ochrana   ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých   orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Ústavný   súd predstavuje   v tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popretie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu, na ktorom je založená právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. napr. III. ÚS 149/04).

Aplikujúc princíp subsidiarity na trestné konanie ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre   opakovane   zdôrazňuje,   že   trestné   konanie   od   svojho   začiatku   až   po   koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizáciou právnych garancií ochrany práv a slobôd dotknutých osôb môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní   naprávať,   resp.   korigovať   aj   jednotlivé   pochybenia.   Spravidla   až   po   jeho skončení možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv a slobôd označených   v čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktoré   neboli   odstránené   v jeho   priebehu (napr. II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).

Sťažovateľ   v sťažnosti   argumentuje,   že proti   namietanému uzneseniu   špeciálneho súdu nemá k dispozícii opravný prostriedok ani iný právny prostriedok nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd nepovažuje za potrebné s týmto tvrdením sťažovateľa polemizovať, avšak považuje za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ bude mať v ďalších štádiách trestného konania k dispozícii právne prostriedky na účinnú obranu ním označených   práv,   o ktorých   po   ich   uplatnení   budú   nielen   oprávnené,   ale   aj   povinné rozhodnúť   vecne   príslušné   všeobecné   súdy.   Za   týchto   okolností   by   prijatie   sťažnosti sťažovateľa   na   ďalšie   konanie   bolo   v rozpore   s princípom   subsidiarity,   na   ktorom je založená   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať   o sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1 ústavy.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2008