znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 256/07-57

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. januára 2008 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza   o sťažnosti   JUDr.   M.   B.,   B.,   zastúpeného   advokátkou   Mgr.   M.   L.,   B.,   vo veci namietaného porušenia jeho základného práva slobodne prijímať informácie podľa čl. 26 ods. 1   a 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   prijímať   informácie   podľa   čl. 10   ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 1 K 116/04 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. M. B. slobodne prijímať informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   prijímať informácie   podľa   čl. 10   ods. 1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 1 K 116/04   p o r u š e n é   b o l o.

2. JUDr. M. B. n e p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie.

3. JUDr. M. B. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 12 084 Sk (slovom   dvanásťtisícosemdesiatštyri   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Krajský   súd v Bratislave   p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   Mgr. M.   L.,   B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2006 doručená sťažnosť JUDr. M. B. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho   základného   práva   slobodne   prijímať   informácie   podľa   čl. 26   ods. 1   a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) „na otváraní obálok dňa 30. mája 2006 s ponukami na   odkúpenie   majetku   úpadcu   patriaceho   do   konkurznej   podstaty   v konkurznom   konaní vedenom pod sp. zn. 1 K 116/04“.

Sťažovateľ   prostredníctvom   splnomocnenej   právnej   zástupkyne   uviedol,   že „je účastníkom   konania,   konkurzným   veriteľom,   v   konkurznom   konaní   úpadcu:   obchodnej spoločnosti   W.   spol.   s. r. o.,   R.   vedenom   na   Krajskom   súde   v   Bratislave   pod   č. k. 1 K 116/04.

Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn.   1 K 116/04-591 z 20 septembra 2005 vyhlásil konkurz na majetok dlžníka, obchodnú spoločnosť W. spol. s. r. o., a za správcu konkurznej podstaty ustanovil JUDr. M. G., B.

Krajský súd uznesením sp. zn. 1 K 116/04 zo 14. novembra 2005 zbavil JUDr. M. G. funkcie správcu konkurznej podstaty a do funkcie správcu ustanovil JUDr. T. V., B. Dňa 14. marca 2006 predložil správca konkurznej podstaty súdu plán speňaženia, ktorý schválil krajský súd opatrením sp. zn. 1 K 116/04-785 z 30. marca 2006.

Na základe schváleného plánu speňaženia sa dňa 21. apríla 2004 o 9.00 hod v rámci speňažovania majetku úpadcu patriaceho do konkurznej podstaty uskutočnilo na Krajskom súde v Bratislave v miestnosti č. d. 196 otváranie obálok s návrhom kúpnej ceny v rámci I. kola   verejného ponukového konania na predaj majetku   úpadcu   na   základe   opatrenia Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 K 116/04-785 z 30. marca 2006 a v súlade s oznámením správcu   konkurznej   podstaty   zverejneným   v   Obchodnom   vestníku   č. OV   69B/2006   dňa 7. apríla 2006.

Pri otváraní obálok dňa 21. apríla 2006 zastupovala sťažovateľa jeho advokátska koncipientka   Mgr.   L.   M.   na   základe   plnomocenstva   z 20.   apríla   2006.   Sťažovateľ advokátskej koncipientke s udelením plnomocenstva odovzdal aj diktafón, aby nahrala celý priebeh otvárania obálok na krajskom súde. Z otvárania obálok bola súdom vyhotovená zápisnica,   ktorá   bola   následne   založená   do   súdneho   spisu   v   konkurznom   konaní   č. k. 1 K 116/04.

Sťažovateľ   podaním   z 2.   mája   2006   podal   na   krajský   súd   podnet   na   preverenie zákonnosti činnosti správcu konkurznej podstaty JUDr. T. V., v ktorom okrem iného žiadal súd, aby prešetril prítomnosť neznámej osoby na otváraní obálok na krajskom súde dňa 21. apríla 2006, keďže účasť tejto osoby na uvedenom úkone konkurzného konania nebola zaznamenaná   v zápisnici   a   súdna   tajomníčka,   ktorá   viedla   otváranie   obálok,   neoverila totožnosť   tejto   osoby   a   nepreverila   jej   oprávnenie   zúčastniť   sa   na   uvedenom   úkone speňažovania majetku patriaceho do konkurznej podstaty. Sťažovateľ v tejto súvislosti dal do pozornosti krajského súdu skutočnosť, že má k dispozícii zvukový záznam z otvárania obálok, ktorý preukazuje prítomnosť tejto osoby pri otváraní obálok.

Správca   konkurznej   podstaty   vyhodnotil   ponuky   na   odkúpenie   majetku   úpadcu patriaceho do konkurznej podstaty v I. kole verejného ponukového konania dňa 3. mája 2006. Vyhodnotenie ponúk I. kola ponukového konania bolo doručené krajskému súdu v ten istý deň.

Listom z 15. mája 2006, doručeným krajskému súdu dňa 22. mája 2006, oznámil správca   konkurznej   podstaty   súdu,   že   v   súlade   s   podmienkami   ponukového   konania odmietol   všetky   predložené   návrhy   ponukového   konania   a   vyhlásil   I. kolo   ponukového konania v súlade s plánom speňaženia z dôvodu, že po vyhodnotení ponúk I. kola verejného ponukového   konania   dostal   oznámenie,   že jedna   účastníčka   ponukového   konania   náhle zomrela.

Dňa   19.   mája   2006   bola   v   Obchodnom   vestníku   č. OV 95B/2006   správcom konkurznej podstaty JUDr. T. V. opakovane zverejnená ponuka I. kola predaja majetku konkurznej   podstaty   úpadcu   mimo   dražby. Sťažovateľ   podaním   z 29.   mája   2006   spolu s ďalšou konkurznou veriteľkou požiadali vo veci konajúcu sudkyňu o vykonanie osobného dohľadu nad otváraním obálok I. kola verejného ponukového konania v rámci speňaženia majetku patriaceho do konkurznej podstaty, ktoré sa na základe oznámenia zverejneného v Obchodnom vestníku malo uskutočniť dňa 30. mája 2006 na Krajskom sude v Bratislave. V   súlade   s   oznámením   správcu   konkurznej   podstaty   zverejneným   v   obchodnom vestníku   sa   dňa   30.   mája   2006   o 11.00   hod   v   rámci   speňažovania   majetku   úpadcu patriaceho do konkurznej podstaty uskutočnilo na Krajskom súde v Bratislave v miestnosti č. d. 196 otváranie obálok s návrhom kúpnej ceny v rámci I. kola verejného ponukového konania pri predaji hnuteľných a nehnuteľných vecí úpadcu mimo dražby.

Pri otváraní obálok opätovne zastupovala sťažovateľa jeho advokátska koncipientka Mgr.   L.   M.   na   základe   plnomocenstva   z 29.   mája   2006.   Sťažovateľ,   obdobne   ako   pri predchádzajúcom   otváraní   obálok,   odovzdal   advokátskej   koncipientke   diktafón,   aby nahrala celý priebeh otvárania obálok na krajskom súde. Okrem advokátskej koncipientky sťažovateľa boli pri otváraní obálok prítomní sudkyňa JUDr. S. L., súdna tajomníčka R. F., súdna   zapisovateľka,   správca   konkurznej   podstaty   úpadcu   JUDr.   T.   V.,   správcom konkurznej   podstaty   splnomocnený   zástupca   JUDr.   J.   H.   a   advokátka   JUDr.   S.   R., zástupkyňa iného konkurzného veriteľa v konkurznom konaní.

Po   overení   totožnosti   a   preverenia   oprávnenia   zúčastniť   sa   na   uvedenom   úkone speňažovania   majetku   úpadcu   patriaceho   do   konkurznej   podstaty   sa   na   zástupkyňu sťažovateľa obrátila vo veci konajúca sudkyňa JUDr. S. L. Sudkyňa upozornila zástupkyňu sťažovateľa   na   skutočnosť,   že   z   podnetu   sťažovateľa   na   preverenie   zákonnosti   činnosti správcu   konkurznej   podstaty   súdom   z 2.   mája   2006   vyplýva,   že   si   z   priebehu predchádzajúceho   otvárania   obálok   na   krajskom   súde   dňa   21.   apríla   2006   vyhotovil zvukový záznam. Túto skutočnosť zástupkyňa sťažovateľa sudkyni potvrdila.

Následne   sudkyňa   zástupkyňu   sťažovateľa   upozornila,   že   vyhotovenie   zvukového záznamu z otvárania obálok na súde v konkurznom konaní v rámci speňažovania majetku úpadcu   patriaceho   do   konkurznej   podstaty   bez   vedomia   a   súhlasu   sudcu   je   v   rozpore so zákonom, konkrétne Občianskym súdnym poriadkom a zákonom o sudcoch, a prikázala zástupkyni   sťažovateľa   vypnúť   diktafón,   ak   ho   má   pri   sebe.   Sudkyňa   tiež   prikázala zástupkyni sťažovateľa uložiť diktafón v miestnosti na viditeľné miesto tak, aby bolo možné kontrolovať,   či   nenahráva   priebeh   otvárania   obálok.   Zároveň   sudkyňa   upozornila zástupkyňu   sťažovateľa,   že   ak   nebude   rešpektovať   jej   pokyn,   vykáže   ju   z   miestnosti a neumožní jej zúčastniť sa otvárania obálok.

Zástupkyňa sťažovateľa uviedla sudkyni, že podľa jej názoru má ako splnomocnená zástupkyňa   účastníka   konania   právo   vyhotoviť   si   z   priebehu   otvárania   obálok   na   súde zvukový záznam bez povolenia súdu, a takýto postup nie je v rozpore s Občianskym súdnym poriadkom a ani zákonom o sudcoch, ako sa sudkyňa domnieva. Zástupkyňa sťažovateľa v tejto súvislosti upozornila sudkyňu aj na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej má účastník súdneho konania právo vyhotoviť si z úkonu v súdnom konaní zvukový záznam. Zástupkyňa sťažovateľa ďalej uviedla, že v prípade vyhotovenia zvukového záznamu prostredníctvom diktafónu nejde o obrazový záznam, obrazový prenos alebo zvukový prenos, a preto jeho vyhotovenie v zmysle § 34 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nepodlieha povoleniu súdu.

Sudkyňa   k   vyššie   uvedeným   skutočnostiam   uviedla,   že   konkurzné   konanie   je špecifickým druhom konania, a že otváranie obálok je úkon podobný schôdzi konkurzných veriteľov   a   je   neverejný.   Zástupkyňa   sťažovateľa   následne   uviedla,   že   sa   na   úkone nezúčastňuje ako predstaviteľka verejnosti, ale ako zástupkyňa účastníka konania. Sudkyňa aj   napriek   uvedenému   zástupkyni   sťažovateľa   opätovne   dôrazne   zakázala   vyhotoviť   si z priebehu   otvárania   obálok   zvukový   záznam.   Zástupkyňa   sťažovateľa   pod   hrozbou sudkyne,   že   ju   vykáže   z   miestnosti   a   neumožní   jej   zúčastniť   sa   otvárania   obálok, rešpektovala pokyn sudkyne a vypnutý diktafón položila na stôl priamo pred sudkyňu s tým, že   žiada,   aby   bol   zákaz   vyhotoviť   si   zvukový   záznam   z   otvárania   obálok   zachytený   v zápisnici z otvárania obálok.

Po tomto úkone sa pristúpilo k samotnému otváraniu obálok, o čom sa priebežne vyhotovovala zápisnica pod dohľadom sudkyne a súdnej tajomníčky za účelom založenia do súdneho spisu vedeného v konaní č. k. 1 K 116/04.

Na záver otvárania obálok sa sudkyňa ešte snažila odôvodniť svoj zákaz vyhotoviť z otvárania obálok zvukový záznam účastníkom konania tvrdením, že predložené ponuky obsahujú rodné čísla a IČO záujemcov, ktoré nie sú verejne prístupné, a ona má povinnosť chrániť   ich.   V   tomto   smere   dala   následne   aj   príkaz   súdnej   tajomníčke,   aby   prekryla v zápisnici rodné čísla a IČO záujemcov, ak zúčastnené osoby požiadajú o vyhotovenie kópie zápisnice z otvárania obálok. Súdna tajomníčka uviedla, že kópiu zápisnice nemožno prítomným   účastníkom   vydať   na   požiadanie   s   tým,   že   je   potrebné   si   spis   objednať v informačnom   centre   súdu   na   nazretie,   kde   vyhotovia   oprávneným   osobám   aj   kópiu zápisnice z otvárania obálok.

V zápisnici z otvárania obálok dňa 30. mája 2006, ktorá je založená v súdnom spise v konaní č. k. 1 K 116/04,   sa k zákazu vyhotoviť si z otvárania obálok zvukový záznam prostredníctvom   diktafónu   vysloveného   sudkyňou   uvádza:   „Pred   zahájením   otvárania obálok   predstúpila   zást.   veriteľa   JUDr.   B.   -   Mgr.   M.   L.,   ktorá   žiada   súd   o   povolenie vyhotovenia   zvukového   záznamu   z   otvárania   obálok.   Súd   upozorňuje   žiadateľku,   že otváranie obálok nie je verejne prístupným pojednávaním, nie je možné z neho vyhotoviť zvukový záznam, pričom súd analogicky postupuje v danom prípade ako v prípade schôdze veriteľov, kde nie je prípustná verejnosť. V danom prípade by mohli byť zverejnené údaje, ktoré   nie   sú   verejne   prípustné   a   sú   chránené   zákonom.   Žiadateľka   môže   po   skončení otvárania obálok požiadať o vyhotovenie odpisu zápisnice. Zároveň upozorňuje žiadateľku, že   porušila   zákon,   ak   pri   predchádzajúcom   otváraní   použila   technické   prostriedky na zhotovenie zvukového záznamu bez súhlasu súdu a bez toho, aby o tom súd upovedomila. Opravujem Mgr. L. M. nepožiadala o povolenie vyhotovenia zvukového záznamu, pretože podľa jej názoru nepodlieha súhlasu súdu. Správca konkurznej podstaty žiada, aby bolo zaznamenané, že vypnutý diktafón bol sudcovi predložený. Mgr. M. potvrdzuje, že zvukový záznam chcela vyhotoviť“.

V súvislosti s namietaným postupom konkurznej sudkyne sťažovateľ podal 6. júna 2006 podnet predsedníčke krajského súdu, v tom čase úradujúcej ministerke spravodlivosti Slovenskej   republiky   a Súdnej   rade   Slovenskej   republiky,   ktorým   sa   domáhal   začatia disciplinárneho konania voči konkurznej sudkyni. V sťažnosti sa sťažovateľ zmieňuje iba o odpovedi, ktorú mu na jeho podnet zaslala predsedníčka krajského súdu a ktorá mu bola doručená   6.   júla   2006.   V tejto   odpovedi   predsedníčka   krajského   súdu   sťažovateľovi oznámila, že jeho podnet považuje za neopodstatnený a nedôvodný, keďže otváranie obálok je osobitný úkon súdu, ktorý súvisí priamo so speňažovaním majetku úpadcu, a preto je neverejný.

V nadväznosti na to sťažovateľ vyslovuje názor, že „Právny poriadok Slovenskej republiky   neobsahuje   zákaz   prijímať   informácie   o činnosti   súdu   a správcu   konkurznej podstaty v konkurznom konaní účastníkmi konkurzného konania“.

Ďalej   poukazuje   na   to,   že „Podľa   plánu   speňaženia   schváleného   v konkurznom konaní č. k. 1 K 116/04 a v súlade s § 27 ods. 4 zákona o konkurze a vyrovnaní, je správca konkurznej podstaty povinný predložiť súdu neporušené obálky, ktoré mu boli doručené v rámci verejného ponukového konania na predaj majetku úpadcu mimo dražby. Následne sa obálky pod dohľadom správcu otvoria o súd vyhotoví o tomto úkone zápisnicu“.

Z uvedeného   je   podľa   sťažovateľa   zrejmé,   že „otváranie   obálok   s ponukami pri speňažovaní   majetku   úpadcu   patriaceho   do   podstaty   mimo   dražby   je   úkonom v konkurznom konaní, ktorý sa vykonáva pod dohľadom a vedením príslušného konkurzného súdu,   a na   tomto   úkone   majú   právo   byť   prítomní   okrem   správcu   konkurznej   podstaty aj všetci konkurzní veritelia a záujemcovia, ktorí predložili ponuky na odkúpenie majetku úpadcu patriaceho do konkurznej podstaty“.

Podľa   názoru   sťažovateľa „Zvukový   záznam   z   otvárania   obálok   s   ponukami na odkúpenie majetku úpadcu patriaceho do konkurznej podstaty je v konkurznom konaní osobitným   zdrojom   informácií   pre   konkurzného   veriteľa,   pretože   obsahuje   informácie o konkrétnych ponukách záujemcov, a je významným nástrojom kontroly postupu správcu konkurznej podstaty pri speňažovaní majetku úpadcu, najmä ak sa majetok speňažuje mimo dražby,   ako   v   tomto   konkurznom   konaní.   Hlavným   záujmom   konkurzného   veriteľa v konkurznom konaní je, aby bola jeho pohľadávka voči úpadcovi uspokojená v čo najvyššej sume,   a   je   preto   logické   a   opodstatnené,   že   konkurzný   veriteľ   sa   snaží   získať   všetky prístupné informácie, ktoré súvisia so speňažovaním konkurznej podstaty“.

V   ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   cituje   doterajšiu   judikatúru   ústavného   súdu týkajúcu sa základného práva na informácie, na základe čoho konštatuje, že «Žiadny zákon nedáva   sudcovi   právo   zakázať   účastníkovi   konania   (v tomto   prípade   účastníkovi konkurzného konania) vyhotoviť si zvukový záznam z priebehu súdneho konania.

Odôvodnenie zákazu vyhotoviť z otvárania obálok zvukový záznam skutočnosťou, že otváranie   obálok   nie   je   „verejne   prístupným   pojednávaním",   podľa   názoru   sťažovateľa neobstojí. Právo účastníka konania prijímať informácie v súdnom konaní z toho istého zdroja   viacerými   spôsobmi,   v   tomto   prípade   vyhotovením   zvukového   záznamu,   nie   je obmedzené skutočnosťou, či je úkon v súdnom konaní verejný alebo nie. Ak je z úkonu otvárania obálok s ponukami vylúčená verejnosť, tak toto nič nemení na skutočnosti, že každá osoba, ktorá je oprávnená byť prítomná pri tomto úkone (nielen účastník konania), má   právo   na   informácie v neobmedzenom rozsahu,   vrátane ich prijímania   technickými záznamovými prostriedkami».

Sťažovateľ nesúhlasí s odôvodnením zákazu vyhotoviť si z otvárania obálok zvukový záznam vysloveným konkurznou sudkyňou, „podľa ktorého predložené ponuky obsahujú rodné čísla a IČO záujemcov, čo nie sú verejne prístupné údaje a sudca je povinný ich chrániť. Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že rodné čísla záujemcov, prípadne ich IČO (identifikačné číslo je verejne dostupným údajom a nie je chránené zákonom o ochrane osobných   údajov,   ako   sa   nesprávne   domnieva   sudkyňa),   boli   pri   otváraní   jednotlivých obálok   nahlas čítané   súdnou tajomníčkou   a   ktokoľvek z prítomných osôb   si ich mohol písomne   zaznamenať,   proti   čomu   sudkyňa   nemala   námietky.   Pozornosti   hodná   je aj skutočnosť, že už o pár dní si dala zástupkyňa sťažovateľa pri nazeraní do súdneho spisu v konaní č. k. 1 K 116/04 vyhotoviť fotokópiu zápisnice z otvárania obálok, v ktorej bol zachytený   celý   priebeh   otvárania   obálok   vrátane   rodných   čísel   a   identifikačných   čísel záujemcov.

Pokiaľ ide o vyjadrenie predsedníčky Krajského súdu v Bratislave, ktorá obhajuje zákonnosť   postupu   sudkyne   ochranou   bankových   údajov   záujemcov   a   ochranou utajovaných skutočností, sťažovateľ považuje toto odôvodnenie vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu, ktorý je predmetom tejto sťažnosti, za irelevantné. Ak záujemcovia o kúpu majetku úpadcu patriaceho do konkurznej podstaty pristúpil na podmienky ponukového konania, dobrovoľne   sprístupnili   pre   účely   konkurzného   konania   aj   údaje   o   číslach   ich   účtoch, prípadne zostatkoch na účtoch. Aj tieto údaje sú všetky zachytené v zápisnici z otvárania obálok   založenej   v   súdnom   spise,   boli   nahlas   čítané   súdnou   tajomníčkou   v   priebehu otvárania obálok, a každá z prítomných osôb si ich mohla písomne zaznamenať, prípadne a zapamätať.

Podľa názoru sťažovateľa nebol v prípade otvárania obálok s ponukami v rámci verejného   ponukového   konania   pri   speňažovaní   majetku   úpadcu   daný   žiadny   zákonný dôvod pre obmedzenie práva sťažovateľa prijímať informácie prostredníctvom zvukového záznamu ani s odkazom na ochranu utajovaných skutočností“.

Obranu   postupu   krajského   súdu   jeho   predsedníčkou   spočívajúcu   v tvrdení,   že „zákonný   sudca   na   základe   citovaného   ustanovenia   § 117   ods. 1   OSP   v spojení s článkom 26   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   môže   realizovať   vhodné   opatrenia (t. j. v danom   prípade   zákaz)   s vyhotovovaním   zvukových   záznamov   mimo   súdneho pojednávania, ktoré má neverejný charakter“, sťažovateľ odmieta akceptovať.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci samej rozhodol týmto nálezom:«Krajský súd v Bratislave svojím postupom na otváraní obálok dňa 30. mája 2006 s ponukami na odkúpenie majetku úpadcu patriaceho do konkurznej podstaty v konkurznom konaní   vedenom   pod   sp. zn.   1 K 116/04   porušil   základné   právo   sťažovateľa   slobodne prijímať informácie pomocou zvukového záznamu zaručené v článku 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 10 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Sťažovateľovi   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   50 000 Sk (slovom: „päťdesiattisíc slovenských korún“), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský sud v Bratislave je povinný sťažovateľovi zaplatiť náhradu trov právneho zastúpenia   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne,   advokátky   Mgr.   M.   L.,   B.   do   15   dní od právoplatnosti tohto nálezu.»

Ústavný   súd   si   už pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   vyžiadal   stanovisko krajského súdu, ktoré mu bolo doručené 6. septembra 2007. V tomto stanovisku krajský súd poukázal   na   k nemu   pripojené   vyjadrenia   zákonnej   sudkyne   k sťažovateľom   voči   nej vznesenej námietke zaujatosti a k návrhu na začatie disciplinárneho konania voči jej osobe. Podstata argumentácie zákonnej sudkyne je založená najmä na tom, „že otváranie obálok záujemcov o majetok úpadcu nie je verejným pojednávaním“, ďalej poukazuje na to, že „V danom   prípade   sa   nejedná   o konanie   súdu   s účastníkmi,   ako   to   upravujú   príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku ale o špeciálny úkon súdu v rámci konkurzu, ktorý nie je upravený zákonom o konkurze a vyrovnaní“, a napokon vyslovuje názor, že „Umožnením vyhotovovania záznamov z otvárania obálok by súd porušil právo záujemcov o kúpu   majetku   z podstaty   na   ochranu   len   súdu   a správcovi   poskytnutých   osobných a bankových údajov“.

Krajský   súd   sa   v označenom   stanovisku   odvoláva   aj   na   prešetrovanie   podnetu sťažovateľa   na   disciplinárne   stíhanie   zákonnej   sudkyne   Ministerstvom   spravodlivosti Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   spravodlivosti“)   a tvrdí,   že   z jeho   strany neboli zistené v procesnom postupe zákonnej sudkyne žiadne pochybenia.

Napokon   krajský   súd v stanovisku   upriamuje pozornosť aj na to, že „v priebehu konkurzného konania sa v incidenčnom konaní právoplatne rozhodlo o tom, že prihláška JUDr. M. B. nie je dôvodná. Jeho žaloba bola zamietnutá, a preto tento subjekt nie je účastníkom konkurzného konania“.

Sťažovateľ   v podaní   z   5.   októbra   2007   reagujúc   na   stanovisko   krajského   súdu vyvracia   tvrdenie,   že ministerstvo   spravodlivosti nezistilo   žiadne   pochybenie   v postupe zákonnej   sudkyne   v označenom   konkurznom   konaní,   a cituje   z jeho   odpovede z 21. decembra 2006 č. 9247/2006 na podnet, ktorým sa domáhal vyvodenia disciplinárnej zodpovednosti   voči   zákonnej   sudkyni.   Ministerstvo   spravodlivosti   vo   svojej   odpovedi uvádza:

„Po   dôkladnom   prešetrení   Vášho   podania   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej republiky   malo   za   preukázané,   že   sudkyňa   svojím   konaním   procesne   pochybila.   Keďže Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy súdov nemá právomoc zasahovať do procesnej činnosti súdov, minister spravodlivosti nevyvodil voči zákonnej sudkyni disciplinárnu zodpovednosť, ale v liste adresovanom podpredsedovi Krajského súdu v Bratislave, bol predseda Krajského súdu v Bratislave upozornený na to, aby boli sudcovia oboznámení s uznesením Najvyššieho súdu SR 4 Obo 131/2006, ktoré bolo   vydané   v obdobnom   prípade   súvisiacom   s vyhotovovaním   zvukového   záznamu a taktiež, aby sudcovia nepresahovali rámec zákonom stanovených práv.“

Sťažovateľ   ďalej   vo   svojom   podaní   zotrval   v plnom   rozsahu   na   skutočnostiach uvedených   v sťažnosti,   odmietol   akceptovať   názory   zákonnej   sudkyne,   ktorými odôvodňovala svoj postup v tejto veci, a obšírne s nimi polemizuje.

Námietku krajského súdu, že už nie je účastníkom konkurzného konania, považuje sťažovateľ   za   irelevantnú, „keďže   v čase,   keď   došlo   k namietanému   porušeniu   práva sťažovateľa, bol sťažovateľ účastníkom konkurzného konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 1 K 116/04 ako konkurzný veriteľ“. V nadväznosti na túto námietku sa   sťažovateľ zmieňuje aj o tom, že jeho incidenčná   žaloba proti správcovi   konkurznej podstaty bola zamietnutá z dôvodu, že odvolací súd mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom. Vzhľadom na to podal sťažovateľ proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, ktoré je v súčasnosti vedené Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   pod   sp. zn.   1 ObdoV 69/07,   očakávajúc,   že   najvyšší   súd   rozhodnutie odvolacieho súdu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.

Ústavný súd uznesením sp. zn. IV. ÚS 256/07 z 10. októbra 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej sťažnosti písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   krajský   súd   zastúpený   jeho   predsedníčkou   vyjadrením   sp. zn.   Spr 3586/2007 zo 7. novembra   2007   a sťažovateľ   zastúpený   svojou   právnou   zástupkyňou   stanoviskom z 23. novembra 2007.

Krajský   súd   vo   vyjadrení   k opodstatnenosti   prijatej   sťažnosti   uviedol,   že   svoje stanovisko   k predmetu   sťažnosti   nemení   a považuje   ju   za   nedôvodnú.   Podotkol,   že sťažovateľ svoje stanovisko opiera o judikatúru ústavného súdu súvisiacu s vyhotovovaním zvukových záznamov z verejného pojednávania, a v súvislosti s tým zdôraznil, že otváranie obálok nie je verejným pojednávaním a „nejedná sa o úkon súdu s účastníkmi konania. Tento špecifický úkon možno prirovnať k neverejnému zasadnutiu v civilnom konaní, resp. oboznamovaním sa pracovníka súdu so spisovým materiálom. Jedná sa o postup súdu v rámci   výkonu   speňažovania   majetkovej   podstaty   úpadcu,   ktorý   je   schválený   schôdzou veriteľov. V praxi sa pripúšťa prítomnosť iných osôb, ako pracovníka súdu (veriteľský výbor a pod.)   len   v prípadoch,   ak   tak   rozhodne   schôdza   veriteľov.   V danom   prípade   schôdza veriteľov neschvaľovala prítomnosť iných osôb pri otváraní obálok.

Z dikcie   ustanovenia   § 27   ods. 4   zákona   č. 328/1991   Zb.   o konkurze   a vyrovnaní v znení neskorších predpisov vyplýva skutočnosť, že otváranie obálok je akt, pri ktorom sa súd a žiaden iný subjekt, oboznamuje s ponukami záujemcov o majetok úpadcu, ktoré boli doručené súdu, resp. správcovi.

V danom prípade teda zákonná sudkyňa priznala vtedajšiemu účastníkovi konania väčšie oprávnenie, ako mu zo zákona vyplýva (t. j. prítomnosť na otváraní obálok) z dôvodu poukázania na transparentnosť pri speňažovaní majetku úpadcu. Dôvodom boli i neustále sťažnosti zo strany JUDr. B. v predmetnom konaní, plynúce zo zlých vzťahov konateľov spoločnosti,   z ktorých   jedného   aj   právne   zastupoval,   a ktorí   sa   navzájom   obviňujú z nezákonných postupov pri predchádzajúcom spravovaní spoločnosti.

Podľa   názoru   zákonnej   sudkyne   dôvodom   na   obmedzenie   okruhu   osôb   na   súd a správcu pri otváraní obálok je okolnosť, že pri tomto úkone sa súd z doručených ponúk oboznamuje s chránenými údajmi, a to rodnými číslami záujemcov,   číslami účtov,   stave finančných prostriedkov na účtoch a pod.

V prípade, ak by sudkyňa pripustila vykonanie záznamu z oboznámenia sa s týmito chránenými   údajmi,   nemohla   by   zabrániť   ich   neoprávnenému   šíreniu   a porušila   by zákonom a ústavou zaručené práva iných osôb.

Pri   striktnom   dodržaní   zákona   by   právo   na   informácie   v tomto   prípade   bolo zabezpečené len formou oboznámenia sa so zápisnicou, ktorá sa o vykonaní tohto úkonu súdu vyhotovuje v súlade s vyššie uvedeným ustanovením zákona o konkurze a vyrovnaní.“Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom stanovisku k vyjadreniu krajského súdu uviedla:

Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu vyplýva, že v podstatnej časti opakuje svoje predchádzajúce stanovisko v tejto veci. Sťažovateľ preto v plnom rozsahu zotrváva na skutočnostiach uvedených v sťažnosti a vo svojom stanovisku z 5. októbra 2007...“

Sťažovateľ   ďalej   v tomto   stanovisku   vyjadril   nesúhlas   s názorom   predsedníčky krajského súdu, že otváranie obálok nie je verejným pojednávaním a nejde o úkon súdu s účastníkmi konania. Podľa neho je ňou podaný výklad ustanovenia § 27 ods. 4 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 328/1991 Zb.“) extrémne reštriktívny, vnútorne rozporný, a preto nemá oporu v žiadnej zo všeobecne uznávaných   metód   výkladu   práva.   Na   podporu   tohto   názoru   sťažovateľ uviedol,   že   ak   sa   vo   vyjadrení   krajského   súdu   konštatuje,   že   otváranie   obálok   je   akt, pri ktorom   sa   súd   a žiaden   iný   subjekt   oboznamuje   s ponukami   záujemcov   o majetok úpadcu, ale súčasne sa uznáva, že v praxi sa pripúšťa prítomnosť iných osôb, ide o tvrdenia, ktoré sú vo vzájomnom rozpore a zároveň by takýto postup bol v rozpore aj s čl. 2 ods. 2 ústavy. Podľa sťažovateľa «nie „prax“, ale priamo zákon nielen implicitne pripúšťa, ale aj výslovne predpokladá prítomnosť „iných osôb“ pri otváraní obálok súdom». V súvislosti s tým vyslovuje názor, že ustanovenie § 27 ods. 4 písm. b) zákona č. 328/1991 Zb. výslovne predpokladá prítomnosť záujemcov o odkúpenie majetku úpadcu na úkone otvárania obálok s ponukami.   Z uvedeného   sťažovateľ   vyvodzuje   záver,   že „Ak   teda   zákon   o konkurze a vyrovnaní výslovne zakotvuje právo záujemcov o odkúpenie majetku úpadcu na úkone spoločného   oboznámenia   sa   súdu   s ponukami,   právo   byť   prítomní   pri   otváraní   obálok s ponukami majú logicky (napr.   argumentum a minori ad maius) aj jednotliví účastníci konkurzného konania“.

Ak by malo byť ponechané na voľnej úvahe sudcu komu dovolí, resp. nedovolí, aby sa mohol zúčastniť otvárania obálok, vytváralo by to stav právnej neistoty a zakladalo by to rozpor s princípmi právneho štátu garantovanými v čl. 1 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ v súvislosti so záverom, že účastníci majú právo zúčastniť sa všetkých úkonov v konkurznom konaní, upriamuje pozornosť aj na to, že konkrétny termín otvárania obálok s ponukami na súde je súčasťou oznámenia o podmienkach predaja majetku úpadcu, ktorý zverejňuje správca konkurznej podstaty v Obchodnom vestníku. Aj táto skutočnosť odporuje   tvrdeniu krajského   súdu,   že   sa   tohto   aktu   môže   zúčastniť „súd   a žiaden   iný subjekt“, pretože inak by nemalo zverejnenie tohto údaja v Obchodnom vestníku žiaden význam.

Vzhľadom na to sťažovateľ nevidí žiaden legitímny dôvod, pre ktorý by sa účastníci konkurzného konania, prípadne záujemcovia nemali mať právo zúčastniť úkonu otvárania obálok   na   súde   v rámci   verejného   ponukového   konania   a z tohto   úkonu   si   vyhotoviť záznam, najmä ak ide o úkon, z ktorého sa podľa zákona č. 328/1991 Zb. má vyhotoviť zápisnica, ktorá sa zakladá do súdneho spisu, do ktorého majú právo nahliadať účastníci konania a vyhotovovať si z neho výpisy, odpisy a fotokópie.

Podľa sťažovateľa „práve úkon otvárania obálok si z hľadiska zabezpečenia pokiaľ možno čo najväčšej miery transparentnosti pri speňažovaní majetku úpadcu mimo dražby vyžaduje, aby účastník konania pri uplatnení svojho základného práva na informácie mal možnosť   prijímať   informácie   z toho   istého   zdroja   viacerými   spôsobmi,   a je   iba   v jeho dispozičnej sfére, aby sa rozhodol, ako právo prijímať informácie uplatní...“.

Zhrňujúc   uvedené   sťažovateľ   uzavrel,   že „Občiansky   súdny   poriadok,   zákon o sudcoch a prísediacich ani zákon o konkurze a vyrovnaní neobmedzujú právo účastníkov konkurzného konania slobodne prijímať informácie prostredníctvom zvukového záznamu a nepodmieňujú realizáciu tohto základného práva predchádzajúcim privolením sudcu“.

Sťažovateľ   postup   krajského   súdu   namietaný   v   sťažnosti   považuje za rozporný s označenými článkami ústavy a dohovoru a podľa neho predstavuje svojvoľný a ústavne nekonformný zásah do práv, porušenie ktorých svojou sťažnosťou namieta.

Krajský súd vo vyjadrení zo 6. septembra 2007 oznámil ústavnému súdu, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

Právna zástupkyňa sťažovateľa v bode VIII sťažnosti oznámila, že netrvá v tejto veci na konaní ústneho pojednávania.

Keďže   obaja   účastníci   konania   súhlasili   s   upustením   od   ústneho   pojednávania vo veci   samej   v   zmysle   ustanovenia   § 30   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde, ústavný   súd dospel   k záveru,   že od tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie   objasnenie veci   a rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

Námietka porušenia čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy

Sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva   zaručeného   v   čl. 26   ods. 1   a 2 ústavy.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Osobný   rozsah   základného   práva   na   informácie   je   daný   slovom   každý.   Právo vyhľadávať a prijímať informácie treba pritom chápať ako konanie smerujúce k získaniu, prijímaniu a spracovaniu informácie. Realizácia tohto práva súvisí s uplatnením všeobecnej povinnosti   orgánov   verejnej   moci   poskytovať   informácie   o svojej   činnosti,   postupoch, konaniach, rozhodovacích procesoch a rozhodnutiach jednotlivým fyzickým osobám alebo hromadným informačným prostriedkom.

Podľa   právnych   názorov   ústavného   súdu   vyslovených   napr.   v   rozhodnutiach vo veciach vedených pod sp. zn. II. ÚS 28/96 a sp. zn. II. ÚS 7/00 ústava nezaručuje podľa čl. 26   ods. 2   len   slobodu   tlače   alebo   masmédií.   Sloboda   prejavu   a   právo   prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa zaručuje každému jednotlivcovi ako jeho základné právo. Slobodou prejavu sa človeku umožňuje vysloviť alebo zamlčať svoje city, myšlienky   a   názory.   Prostredníctvom   práva   prijímať,   vyhľadávať   a   rozširovať   idey a informácie sa každému umožňuje dozvedieť sa informáciu a získať informáciu do svojej dispozičnej sféry a v nej informáciu spracovať pre svoju potrebu i potrebu iných, keďže v súlade s ústavou k nemu patrí aj právo informáciu ďalej rozširovať.

Právo   prijímať,   vyhľadávať   a   rozširovať   idey   a   informácie   teda   chráni   možnosť získať informácie nielen pasívnym správaním, ale aj aktívnym správaním oprávnenej osoby.

Ústavný   súd   tiež   vyslovil   právny   názor,   podľa   ktorého   všetky   základné   práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody   nedôjde   k   neprimeranému obmedzeniu, či   dokonca   popretiu   iného práva   alebo slobody. Rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom na určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva a slobody (PL. ÚS 7/96). Tento právny názor je právne relevantný aj pre určenie rozsahu, v akom sa priznáva právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie.

Vo verejnom záujme je možné obmedziť právo na informácie ochranou informácií o skutočnostiach tvoriacich predmet štátneho tajomstva, ako aj ochranou ďalších informácií, ktorých prijímaním, vyhľadávaním a rozširovaním by sa mohlo porušiť právo na súkromný a rodinný život a ďalšie práva, ktorými sa zaručuje nedotknuteľnosť právneho postavenia priznaného   jednotlivcovi   v   demokratickej   spoločnosti.   Takéto   obmedzenie   (za   splnenia podmienok uvedených v čl. 26 ods. 4 ústavy) sa môže vykonať len zákonom. Termínom „zákon“   sa   neoznačuje   jeden   všeobecne   záväzný   právny   predpis   so   silou   zákona, ale neurčitý   počet   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   s   definovaným   stupňom právnej sily. Obmedzenie práva zaručeného v čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy zákonom je možné, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov nepokrýva všetky aspekty základného práva na informácie v zmysle čl. 26 ods. 1 ústavy a na daný prípad sa nevzťahuje [podľa   § 3 ods. 1 zákon sa vzťahuje len na informácie, ktoré má inštitúcia   k dispozícii,   nemožno   ho   použiť   na   nahrávanie   práve   prebiehajúcej   udalosti, inštitúcia podávajúca informácie má povinnosť vybaviť žiadosť o informácie v lehote 10 dní a navyše sa podľa § 11 ods. 1 písm. d) tento zákon nevzťahuje na informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti súdov a orgánov činných v trestnom konaní].

Zákonom, ktorý upravuje právo na informácie v súvislosti s možnosťami a spôsobmi ich   získavania,   je   vzhľadom   na   daný   prípad   zákon   č. 99/1963   Zb.   Občiansky   súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Ústavný súd už konštatoval, že podľa § 116 ods. 2 OSP na zabezpečenie nerušeného priebehu   pojednávania   súd   môže   vykonať   opatrenia   potrebné   na   usmernenie   správania prítomných osôb (III. ÚS 169/03).

Podľa § 117 ods. 1 OSP pojednávanie vedie predseda senátu, a to tak, aby prispelo k spravodlivému   rozhodnutiu,   aby   splnilo   výchovný   účel   a aby   prebiehalo   dôstojne a nerušene. Robí vhodné opatrenia, aby zabezpečil splnenie účelu pojednávania.

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   zákon   týmito   ustanoveniami   vymedzuje hranice sudcovského (predseda senátu, samosudca) rozhodovania o opatreniach potrebných na   usmernenie   správania   prítomných   osôb   (teda   nielen   účastníkov   konania),   o vedení pojednávania so zreteľom na jeho dôstojný a nerušený priebeh, ako aj o vhodnosti opatrení na zabezpečenie splnenia účelu pojednávania.

Ak   uplatnenie   opatrenia   podľa   § 116   ods. 2   a   § 117   ods. 1   OSP   môže   mať za následok zásah do práva zaručeného v čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, sudca je vo svojej úvahe o uplatnení   vhodných   prostriedkov   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku   obmedzený niektorým z účelov taxatívne ustanovených v čl. 26 ods. 4 ústavy. Opatrenia podľa § 116 ods. 2 a § 117 ods. 1 OSP možno v zásade hodnotiť ako opatrenia, ktoré zákon ustanovuje na ochranu verejného poriadku, ako aj na ochranu práv a slobôd iných, teda opatrenia, ktorými možno právo na informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy len obmedziť, nie však vylúčiť.

Keďže Občiansky súdny poriadok, ako ani iný právny predpis nevyžadujú súhlas predsedu   senátu   (samosudcu)   na vyhotovenie   zvukového záznamu, ústavný súd zastáva názor, že v právomoci zákonného sudcu (predsedu senátu, samosudcu) je iba to, aby urobil v zmysle ustanovenia § 117 ods. 1 OSP „vhodné opatrenia“.

Ústavný súd nezistil v okolnostiach daného prípadu žiaden relevantný dôvod na to, aby v danom prípade mal uplatniť iný režim, ako to je na verejnom pojednávaní.

V danom   prípade   nie   je medzi   účastníkmi   konania   sporné,   že   sa   30.   mája 2006 v súlade s oznámením správcu konkurznej podstaty zverejnenom v Obchodnom vestníku v rámci speňažovania majetku patriaceho do konkurznej podstaty uskutočnilo na krajskom súde v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 1 K 116/04 otváranie obálok s návrhom kúpnej   ceny   v rámci   I.   kola   verejného   ponukového   konania   pri   predaji   hnuteľných a nehnuteľných vecí úpadcu mimo dražby. Sťažovateľ v tom čase v pozícii konkurzného veriteľa požiadal podaním z 29. mája 2006 spolu s ďalšou konkurznou veriteľkou vo veci konajúcu sudkyňu, aby nad otváraním obálok vykonávala osobný dohľad.

Zo   zápisnice   z 30.   mája   2006   vyhotovenej   o tomto   úkone   vyplýva,   že   zákonná sudkyňa po overení totožnosti a preverenia oprávnenia zúčastniť sa na uvedenom úkone upozornila zástupkyňu sťažovateľa (advokátsku koncipientku), že vyhotovenie zvukového záznamu z aktu otvárania obálok nepripúšťa a prikázala jej vypnúť diktafón, ktorý mala za týmto účelom u seba. Tento príkaz zákonná sudkyňa odôvodnila poukazom na to, že otváranie   obálok   záujemcov   o majetok   úpadcu   nie   je   verejným   pojednávaním,   a preto nemožno   na tento   prípad   aplikovať judikatúru   ústavného   súdu,   na   ktorú   sa   zástupkyňa sťažovateľa odvolávala. Zákona sudkyňa dôvodila aj tým, že „V danom prípade by mohli byť zverejnené údaje, ktoré nie sú verejne prístupné a sú chránené zákonom“.

Svoje vyjadrenia k sťažnosti založil krajský súd, ako už bolo uvedené, predovšetkým na   argumentácii,   že   v okolnostiach   daného   prípadu   nešlo   o   verejné   pojednávanie   ani „o úkon súdu s účastníkmi konania.

Tento špecifický úkon možno prirovnať k neverejnému zasadnutiu v civilnom konaní, resp. oboznamovaním sa pracovníka súdu so spisovým materiálom. Jedná sa o postup súdu v rámci   výkonu   speňažovania   majetkovej   podstaty   úpadcu,   ktorý   je   schválený   schôdzou veriteľov. V praxi sa pripúšťa prítomnosť iných osôb, ako pracovníka súdu (veriteľský výbor a pod.)   len   v prípadoch,   ak   tak   rozhodne   schôdza   veriteľov.   V danom   prípade   schôdza veriteľov neschvaľovala prítomnosť iných osôb pri otváraní obálok.

Z dikcie   ustanovenia   § 27   ods. 4   zákona   č. 328/1991   Zb.   o konkurze   a vyrovnaní v znení neskorších predpisov vyplýva skutočnosť, že otváranie obálok je akt, pri ktorom sa súd a žiaden iný subjekt, oboznamuje s ponukami záujemcov o majetok úpadcu, ktoré boli doručené súdu, resp. správcovi.

V danom prípade teda zákonná sudkyňa priznala vtedajšiemu účastníkovi konania väčšie oprávnenie, ako mu zo zákona vyplýva (t. j. prítomnosť na otváraní obálok) z dôvodu poukázania na transparentnosť pri speňažovaní majetku úpadcu“.

Podľa   čl. 2 ods. 2 ústavy   štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa   čl. 144   ods. 1   ústavy   sudcovia   sú   pri   výkone   svojej   funkcie   nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Osobný   rozsah   základného   práva   na   informácie   je   daný   slovom   každý.   Právo vyhľadávať a prijímať informácie treba pritom chápať ako konanie smerujúce k získaniu, prijímaniu a spracovaniu informácie. Realizácia tohto práva súvisí s uplatnením všeobecnej povinnosti   orgánov   verejnej   moci   poskytovať   informácie   o svojej   činnosti,   postupoch, konaniach, rozhodovacích procesoch a rozhodnutiach jednotlivým fyzickým osobám alebo hromadným informačným prostriedkom.

V nadväznosti na to ústavný súd konštatuje, že Občiansky súdny poriadok, zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o sudcoch“)   ani   zákon   č. 328/1991   Zb.   nijako nelimitujú   právo   účastníkov   konkurzného   konania   na   slobodný   prístup   k informáciám týkajúcich sa konkurzného konania ani neviažu realizáciu základného práva na slobodný prístup k informáciám predchádzajúcim súhlasom sudcu.

Ústavný   súd   ďalej   podotýka,   že   zákon   č. 328/1991   Zb.   (ani   iný   právny   predpis) neupravuje priebeh aktu otvárania obálok s ponukami záujemcov o kúpu majetku úpadcu mimo dražby a neobsahuje výslovný zákaz alebo obmedzenie práva konkurzného veriteľa zúčastniť sa procesu otvárania obálok. V danej veci považuje ústavný súd za nesporné, že sťažovateľ bol v rozhodujúcom čase jedným z konkurzných veriteľov a ako taký mal právo   na úplné informácie   o   priebehu   konkurzu,   pričom   tieto   informácie mal možnosť zaznamenať   akýmkoľvek   spôsobom.   Rovnako   tak   žiaden   právny   predpis   platný v relevantnom   čase,   ale   ani   v súčasnosti   neumožňuje,   aby   sudca   zakázal   účastníkovi konania vyhotovenie autentickej zvukovej nahrávky z úkonu súdu, na ktorom má právo byť prítomný. Sudca môže rozhodnúť iba o použití technických zariadení, ktoré sú taxatívne uvedené v zákone o súdoch (§ 34 ods. 4).

Podľa   čl. 26   ods. 4   ústavy   právo   vyhľadávať   a šíriť   informácie   možno   obmedziť zákonom,   ak   ide   o opatrenia   v demokratickej   spoločnosti   nevyhnutné   na   ochranu   práv a slobôd   iných,   bezpečnosť   štátu,   verejného   poriadku,   ochranu   verejného   zdravia a mravnosti.   Základným   predpokladom   ústavnosti   obmedzenia   základných   práv   je   to, aby bolo obmedzenie uložené zákonom.

Ústavný súd sa preto nestotožňuje s názorom krajského súdu, že je na úvahe sudcu, či a komu   dovolí   zúčastniť   sa   na   tomto   akte   a že   iba   súd   a nikto   iný   nemá   právo oboznamovať sa s ponukami záujemcov o majetok úpadcu. Podľa názoru ústavného súdu možno prisvedčiť sťažovateľovi, že takýto postup by jednak vytváral stav právnej neistoty, čo   by   bolo   v rozpore   s princípom   právneho   štátu,   a súčasne   by   zakladal   aj   rozpor s princípom legality zakotveným v čl. 2 ods. 2 ústavy. Nepripustenie konkurzného veriteľa k aktu   otvárania   obálok   by   v   neposlednom   rade   do   značnej   miery   spochybňovalo aj transparentnosť samotného konkurzného konania.

S týmto názorom korešponduje aj sťažovateľom akcentovaná skutočnosť, že termín otvárania   obálok   s ponukami   na   súde   je   súčasťou   oznámenia   o podmienkach   predaja majetku   úpadcu,   ktoré   zverejňuje   správca   konkurznej   podstaty   v Obchodnom   vestníku, ako to bolo aj v danom prípade (pozri Obchodný vestník č. 95B/2006 z 19. mája 2006). Ak by právo oboznamovať sa s týmito skutočnosťami prislúchalo iba súdu, zverejňovanie uvedeného údaja v Obchodnom vestníku by stratilo akékoľvek opodstatnenie.

Navyše, v prípade aktu otvárania obálok ide o úkon, o ktorom sa podľa poslednej vety § 27 ods. 4 zákona č. 328/1991 Zb. vyhotovuje zápisnica, ktorá tvorí obsah súdneho spisu, do ktorého majú účastníci konania nepochybne právo nielen nahliadať, ale tiež si z neho vyhotovovať odpisy, výpisy a fotokópie.

Z tohto dôvodu stráca opodstatnenie aj argumentácia krajského súdu, podľa ktorej dôvodom   na   obmedzenie   okruhu   subjektov   prítomných   pri   otváraní   obálok   iba   na   súd a správcu, bola tiež okolnosť, že „pri tomto úkone sa súd z doručených ponúk oboznamuje s chránenými údajmi, a to rodnými číslami záujemcov, číslami účtov, stavom finančných prostriedkov na účtoch a pod.“. Tieto údaje si mohli osoby prítomné na inkriminovanom úkone krajského súdu bez obmedzenia zaznamenať a, navyše, napokon aj sťažovateľovi bola následne krajským súdom daná k dispozícii fotokópia zápisnice, v ktorej boli všetky spomínané údaje podchytené.

Sťažovateľ   bol   v danom   prípade   v postavení   osoby   prítomnej   na   úkone   súdu, čo zakladá vznik práva na všeobecne prístupný informačný zdroj, a ktoré mu (t. j. každému) zaručuje prijímanie a vyhľadávanie informácií v zmysle čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy.

Ústava ani zákonná právna úprava nevylučujú situáciu, aby každá osoba prítomná na konaní súdu prijímala informácie z toho istého zdroja viacerými spôsobmi. Ponechávajú však na rozhodnutí každého oprávneného subjektu, v akej forme právo prijímať informácie uplatní (či si vyhotoví záznam písomne, či využije svoju pamäť alebo či pritom využije technické zariadenia určené na vyhotovenie zvukového záznamu).

K obdobnej   situácii   v súvislosti   s vyhotovovaním   zvukového   záznamu   na schôdzi konkurzných veriteľov (k čomu prirovnala daný prípad aj samotná zákonná sudkyňa, ako to vyplýva zo zápisnice z otvárania obálok 30. mája 2006, ktorá je založená v súdnom spise v konaní   č. k.   1 K 116/04)   zaujalo   stanovisko ministerstvo   spravodlivosti   v   odpovedi z 21. decembra 2006 č. 9247/2006/10 na podnet, ktorým sa sťažovateľ domáhal vyvodenia disciplinárnej zodpovednosti voči zákonnej sudkyni.

V uvedenej odpovedi sa okrem iného uvádza, že krajský súd bol požiadaný, aby oboznámil jeho sudcov s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 131/2006, „ktoré bolo vydané v obdobnom prípade súvisiacom s vyhotovovaním zvukového záznamu a taktiež, aby sudcovia svojím konaním nepresahovali rámec zákonom stanovených práv“.

Ústavný   súd   považuje   v súvislostiach   danej   veci   za   vhodné   upriamiť   pozornosť na nasledujúcu časť odôvodnenia označeného uznesenia z 10. mája 2006, v ktorej sa hovorí:«Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy „Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie, chráni možnosť získať aktívnym správaním   oprávnenej   osoby.   V danom   prípade   nie   je   sporné,   že   veriteľ   č. 31   je   jeden z účastníkov schôdze konkurzných veriteľov, ktorý má právo a povinnosť sa jej zúčastniť a teda o to viac má právo na úplné informácie o priebehu schôdze konkurzných veriteľov, ktoré si môže jednoznačne zaznamenať. V danom prípade nejde o verejnosť, ale o právo na zaznamenanie účastníka konkurzného konania na schôdzi konkurzných veriteľov, (...) a preto zdôvodnenie, že schôdza konkurzných veriteľov je neverejná, a preto nie je možné zúčastnenými veriteľmi z nej vykonať zvukový záznam, právne neobstojí.“»

V nadväznosti na uvedené považuje ústavný súd za vhodné pripomenúť aj svoju doterajšiu judikatúru (napr. II. ÚS 148/06), v ktorej sa priklonil k zásade prednosti ústavne konformného   výkladu   zdôrazňujúc,   že   všetky   štátne   orgány   majú   ústavou   ustanovenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou (PL. ÚS 15/98). Zo zásady ústavne konformného   výkladu   vyplýva   tiež   požiadavka,   aby   v prípadoch,   ak   pri   uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú v okolnostiach prípadu do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne   normy   v prospech   realizácie   ústavou   (a   tiež   medzinárodnými   zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd.

Na základe zistených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že zákonná sudkyňa neumožnením, aby si sťažovateľ (resp. jeho koncipientka prítomná na úkone) vyhotovoval zvukový   záznam,   čo   bolo   spojené   s   príkazom   na   vypnutie   a uloženie   nahrávacieho zariadenia   na určené miesto,   vyslovila zákaz, ktorým   mu   zmarila vyhotovenie sluchom vnímateľného záznamu. Tento postup zákonnej sudkyne prekračuje zákonom ustanovené možnosti obmedzenia základného práva na prijímanie informácií, t. j. nie je vhodným ani primeraným opatrením na základe Občianskeho súdneho poriadku ani na základe zákona o sudcoch.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   rozhodol,   že   postupom   krajského   súdu na otváraní obálok 30. mája 2006 s ponukami na odkúpenie majetku úpadcu patriaceho do konkurznej   podstaty   v konkurznom   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   1 K 116/04 bolo porušené základné právo sťažovateľa zaručené v čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy.

III.

Námietka porušenia čl. 10 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľ namietol aj porušenie čl. 10 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu   zastávať   názory   a   prijímať   a   rozširovať   informácie   alebo   myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice.

Porušenie čl. 10 ods. 1 dohovoru spočíva podľa sťažovateľa v tom, že „krajský súd vyžadoval povolenie (súhlas) na výkon práv, na ktoré sa v zmysle čl. 10 ods. 1 dohovoru žiadne   povolenie   (súhlas)   nevyžaduje   (hoci   ich   výkon   možno   za   určitých   okolností obmedziť)“.

Tak, ako to konštatoval ústavný súd pri záveroch o porušení čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, ani   v prípade   porušenia   čl. 10   ods. 1   dohovoru   sa   netvrdil   a nezistil   žiaden   z dôvodov verejného záujmu, ktorý by ospravedlnil namietaný postup krajského súdu (čl. 10 ods. 2 dohovoru).

Porušenie čl. 10 dohovoru teda spočíva v tom, že štátny orgán (krajský súd) zákazom neumožnil sťažovateľovi realizovať výkon práv, na ktoré sa v zmysle čl. 10 ods. 1 dohovoru povolenie (súhlas) nevyžaduje (hoci ich výkon možno za určitých okolností obmedziť). Preto sa konanie tohto štátneho orgánu dostalo aj do rozporu s právom sťažovateľa prijímať informácie podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

IV.

1. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo   alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal najmä vzhľadom na to, že mu krajský súd znemožnil „zachytiť všetky   informácie týkajúce   sa   ponúk   od   jednotlivých   záujemcov   na   odkúpenie   majetku úpadcu patriaceho do konkurznej podstavy, keďže je takmer nemožné zapamätať si všetky informácie z otvárania obálok a žiadna z prítomných osôb, vrátane zástupkyne sťažovateľa, nemohla priamo kontrolovať vyhotovovanie obsahu zápisnice súdom“, priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk.

Pri   rozhodovaní   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd prihliadol na všetky aspekty danej veci, pričom v okolnostiach daného prípadu vzhľadom na intenzitu zásahu orgánu verejnej moci, ktorá síce podľa názoru ústavného súdu bola spôsobilá posunúť vec do ústavnoprávnej roviny, ale v konečnom dôsledku nijako podstatne negatívne   neovplyvnila   procesné   postavenie   sťažovateľa   ako   účastníka   konkurzného konania (keďže mal možnosť osobne sa zúčastniť na predmetnom úkone, zaznamenať si písomne jeho priebeh a bol mu taktiež daný k dispozícii odpis zápisnice obsahujúcej všetky relevantné   skutočnosti),   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   konštatovanie   porušenia základného   práva   pre   sťažovateľa   a priznanie   úhrady   trov   konania   dostatočným zadosťučinením,   a   preto   mu   finančné   zadosťučinenie   nepriznal,   tak   ako   to   je   uvedené v 2. bode výrokovej časti tohto nálezu.

2. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátkou JUDr.   M.   L.,   ktorá   vykonala   štyri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania,   písomné   podanie   (sťažnosť)   a dve   podania   vo   veci   samej   (vyjadrenia z 5. októbra   2007   a 23.   novembra   2007).   Prvé   dva   úkony   právneho   zastúpenia   boli vykonané   v roku   2006   a druhé   dva   úkony   v roku   2007.   Podľa   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“) prislúcha   ako   základná   tarifa   podľa   ustanovení   § 11   ods. 2   vyhlášky 1/6   z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 16 380 Sk pre úkony v roku 2006 a zo sumy 17 820 Sk pre úkony v roku 2007), čo predstavuje odmenu za jeden úkon v roku 2006 sumu 2 730 Sk   a za   jeden   úkon   v roku   2007   sumu   2 970 Sk.   K týmto   sumám   ústavný   súd pripočítal režijný paušál za dva úkony právnej pomoci, a to 164 Sk za rok 2006 a 178 Sk za rok 2007. Spolu teda priznaná náhrada trov právneho zastúpenia predstavuje 12 084 Sk (3. bod výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2008