znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 256/05-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. S., bytom T., zastúpenej advokátom JUDr. I. P., T, ktorou namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresnej prokuratúry Topoľčany vo veci vedenej pod sp. zn. Pv 769/2003 a postupom Krajskej prokuratúry Nitra vo veci vedenej pod sp. zn. 2 KPt 392/05, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. S. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. októbra 2005   doručená   sťažnosť   Ľ. S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresnej   prokuratúry Topoľčany   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   Pv 769/2003 a postupom Krajskej prokuratúry Nitra (ďalej len „krajská prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. 2 KPt 392/05.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   považuje   za   porušenie   jej   označeného základného práva to, že postup okresnej prokuratúry, ktorá vykonáva dozor v trestnej veci jej bývalého manžela obvineného zo spáchania trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa   § 213   ods. 2   Trestného   zákona   (ďalej   len   „Tr. zák.“),   nie   je   dostatočne   účinný. Uvedená trestná vec je vedená na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru v T. pod sp. zn. ORP-262/0SV-TO-2004.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza, že jej bývalý manžel úmyselne neplní svoju vyživovaciu povinnosť k maloletej dcére S. S., (...), a poukazuje na to, že „Výživné mu bolo určené   Rozsudkom   Okresného   súdu   v   Topoľčanoch   sp. zn.   1 Ncp 4/03,   naposledy 22. 03. 2005   (...),   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   05. 08. 2005.   Povinný   si   vyživovaciu povinnosť   odo   dňa   25. 07. 2003   –   podania   trestného   oznámenia   neplní   vôbec   a   dlh na výživnom predstavuje ku dňu podania ústavnej sťažnosti sumu vyše 101.000,- Sk. Bola som pracovníkmi Okresnej prokuratúry v Topoľčanoch ubezpečená, že pokiaľ sa trestné oznámenie občana dotýka práv dieťaťa, tieto veci sa prednostne vybavujú, aby nedošlo k ohrozeniu   výživy   dieťaťa.   Preto   postup   dozorujúceho   prokurátora   považujem za zanedbanie dozorovej činnosti, nakoľko trestnú vec zanedbania povinnej výživy, ktorý je vedený   na   OO PZ T.   pod   sp. zn.   ČVS:   ORP-587/TO-03,   mohol   vylúčiť   na   samostatné konanie“.

K sťažnosti sťažovateľka pripojila aj opakované podnety, ktoré podala v súvislosti s prieťahmi vyšetrovateľa v uvedenom prípravnom konaní krajskej prokuratúre, avšak ani napriek tomu nedošlo dosiaľ v predmetnej veci k urýchleniu konania.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„Okresná prokuratúra v Topoľčanoch v konaní vedenom pod sp. zn. Pv 769/2003 porušila   základné   právo   Ľ. S.,   bytom   T.   na prerokovanie   veci   nestranným   súdom   bez zbytočných prieťahov upravených v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“.

Sťažovateľka   taktiež   žiada,   aby   jej   ústavný   súd   priznal   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 25 000 Sk.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry ústavného   súdu   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   z   iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh možno považovať ten, pri ktorého predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo   slobody,   ktorej   reálnosť   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. IV. ÚS 144/03, I. ÚS 74/05, II. ÚS 190/05).

Sťažovateľka   namieta   porušenie   jej   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy okresnou   prokuratúrou vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   Pv 769/2003,   ktorá   podľa   nej nedostatočne   účinne   vykonáva   dozor   v   trestnej   veci   jej   bývalého   manžela,   občana Talianskej   republiky   G. S.,   na   základe   jej   oznámenia   (z 25. júla 2003)   o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že menovaný spáchal trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 213 ods. 2 Tr. zák. V dôsledku takéhoto postupu okresnej prokuratúry je vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru v T. ako príslušný policajný orgán nečinný, resp. postupuje zdĺhavo.

Základnou   a   nevyhnutnou   podmienkou   uplatnenia   ochrany   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy je existencia práva, ktorého porušenie sa namieta (v právnom poriadku Slovenskej republiky) a ktorého ochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha na súde alebo na inom orgáne verejnej moci.

Z ustanovení Trestného poriadku   (ďalej   len   Tr. por.)   však nemožno   vyvodiť subjektívne právo osoby, ktorá podala trestné oznámenie,   na začatie trestného konania. Aj keď podľa § 2 ods. 3 Tr. por. je prokurátor povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa   dozvedel, posúdenie otázky, či sú   splnené zákonné podmienky   pre začatie trestného stíhania v konkrétnej veci (na základe skutočností uvedených v trestnom oznámení alebo skutočností   zistených   preverením   trestného   oznámenia),   je   plne   v   právomoci   orgánov činných   v trestnom   konaní   (policajných   orgánov,   vyšetrovateľov,   prokurátorov).   Osobe, ktorá   podala trestné oznámenie, nevzniká   právo   na začatie trestného   stíhania. Absencia existencie   práva   na   začatie   trestného   konania   preto   vylučuje   možnosť   porušenia sťažovateľkou   označeného   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy.   Takéto   právo nemožno odvodiť ani z niektorého zo základných práv alebo slobôd podľa druhej hlavy ústavy   (mutatis mutandis   II. ÚS 42/00,   II. ÚS 238/02,   II. ÚS 43/03,   III. ÚS 45/03, III. ÚS 198/03, II. ÚS 190/05). Tieto závery viedli ústavný súd k rozhodnutiu o odmietnutí sťažnosti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (II. ÚS 222/03, IV. ÚS 52/04).

Ústavný   súd   navyše   uvádza,   že   trestné   stíhanie   nie   je   základným   spôsobom vymáhania dlžného výživného (III. ÚS 334/04). Týmto je v okolnostiach prípadu exekučné konanie na základe zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

Preto ani z tohto dôvodu nemožno konanie okresnej prokuratúry posudzovať podľa sprísnených   kritérií   uplatňovaných   na   vykonávacie   konania   a   na   konania,   kde   ide o zabezpečenie výživy maloletých.

Ústavný súd napokon poznamenáva, že sťažnosť sťažovateľky v časti týkajúcej sa prípadných prieťahov v postupe krajskej prokuratúry nie je premietnutá do petitu sťažnosti (navyše nie je ani odôvodnená), preto súc viazaný petitom (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) sa touto časťou sťažnosti nezaoberal.

Keďže ústavný súd sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietol, bolo už bez ďalšieho právneho významu zaoberať sa zvyšnou časťou sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2005