znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 255/2014-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 23448/2013, sp. zn. Rvp 23451 a sp. zn. Rvp 23452/2013 vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom pod sp. zn. 16 Co 554/2013 a jeho uznesením sp. zn. 16 Co 554/2013 zo 17. októbra 2013 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaniach vedených pod sp. zn. 5 Co 347/2013 a sp. zn. 10 Co 423/2013 a jeho uzneseniami sp. zn. 5 Co 347/2013 zo 17. septembra 2013 a sp. zn. 10 Co 423/2013 z 26. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 23448/2013, sp. zn. Rvp 23451/2013 a sp. zn. Rvp 23452/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 23448/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) boli 18. decembra 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 554/2013 a jeho uznesením sp. zn. 16 Co 554/2013 zo 17. októbra 2013 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej   spolu   len   „krajské   súdy“)   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   5   Co   347/2013 a sp. zn. 10 Co 423/2013 a jeho uzneseniami sp. zn. 5 Co 347/2013 zo 17. septembra 2013 a sp. zn. 10 Co 423/2013 z 26. septembra 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenia krajských súdov“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkyne v   konaniach vedených   Okresným súdom   Veľký   Krtíš a Okresným   súdom   Ružomberok (ďalej spolu len „okresné súdy“), predmetom ktorých je rozhodovanie o náhrade majetkovej škody   a nemajetkovej   ujmy   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím,   resp.   nesprávnym úradným   postupom   okresných   súdov,   ktoré   sú   teda   súčasne   súdmi,   ktoré   sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu mali spôsobiť.

Okresné súdy rozhodli vo veci samej rozsudkami, proti ktorým podala sťažovateľka odvolania.   Následne   jej   okresné   súdy   vyrubili uzneseniami za   podané odvolania   súdny poplatok   20   €,   podľa   položky   č.   7a   Sadzobníka   súdnych   poplatkov   [príloha   zákona Slovenskej   národnej   rady   č. 71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch   a poplatku   za   výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“)]. Proti   uzneseniam   okresných   súdov   o povinnosti   zaplatiť   súdny   poplatok   podala sťažovateľka   odvolania.   Krajské   súdy   svojimi   napadnutými   uzneseniami   potvrdili rozhodnutia okresných súdov o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolania.

Podľa   názoru   sťažovateľky „postupom   v   odvolacom   konaní   a   napadnutým rozhodnutím odvolací súd porušil základné práva sťažovateľa (urobil tak tiež okresný súd, ktorého rozhodnutie mal revidovať odvolací súd):

- právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

- právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto: «Sťažovateľ podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov   podliehajúcich   súdnemu poplatku.   Sťažovateľ   preto   nemôže byť   vyzvaný na   platenie   súdneho   poplatku   za   podané   odvolanie...   Podľa   položky   č.   7a   sadzobníka súdnych   poplatkov   sa   poplatok   vyrubuje   za   žalobu   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatnené nie je podanie odvolania. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod. ako je tomu pri položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov... V prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania   voči   rozhodnutiu   súdu   o   žalobe   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.

Sťažovateľovi   bola   v   rozpore   so   zákonom   č.   71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch a poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „ZoSP“) uložená poplatková povinnosť v prípade,   kde ju nemal.   Takéto konanie zo strany súdu predstavuje zásah do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky.»

Sťažovateľka   poukázala   i na   rozsudok «Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 29. marca 2007, sp. zn.4 Cdo 39/2007, cit: „Za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe   zákona   č.   71/1992   Zb.   (Sadzobník   súdnych   poplatkov),   sa   súdne   poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do   úvahy.“   (rozhodnutie pre lepšiu orientáciu   v prílohe prikladáme). A ďalej: Analogické určovanie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy, pretože v zmysle článku 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky dane a poplatky možno ukladať   zákonom   alebo   na   základe   zákona,   a   ak   zákon   o   súdnych   poplatkoch   ukladá poplatkové povinnosti, musia byť tieto povinnosti stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ tomu tak nie je, zodpovedá ústavne konformnému výkladu zákona o súdnych poplatkoch záver   rešpektujúci   zásadu   „v   pochybnostiach   v   prospech   poplatníka“,   t.   j.   záver, že poplatková povinnosť v týchto prípadoch nevznikla.».

Sťažovateľka   ďalej   v   sťažnosti   uvádza,   že „podľa   ust.   §   18ca   ZoSP   z   úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bola žaloba žalobcom podaná pred 01. 10. 2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z. (zákon ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony) a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo podľa   ust.   §   4   ods.   l   písm.   k)   ZoSP   konanie   vo   veciach   náhrady   škody   spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiach rozhodol   nálezmi,   v   ktorých   vysloví,   že   postupom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 554/2013 a jeho uznesením sp. zn. 16 Co 554/2013 zo 17.   októbra   2013   a   postupom   Krajského   súdu   v   Žiline   v konaniach   vedených pod   sp.   zn.   5 Co   347/2013   a sp.   zn.   10   Co   423/2013,   ako   aj   jeho   uzneseniami sp.   zn.   5   Co   347/2013   zo   17.   septembra   2013   a   sp.   zn.   10   Co   423/2013 z 26. septembra 2013 (ďalej spolu aj „predmetné konania a uznesenia krajských súdov“) bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, označené uznesenia krajských súdov zruší a veci vráti krajským súdom na ďalšie konania a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

V zmysle § 112 ods.   1 OSP v   záujme hospodárnosti   konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 23448/2013, sp. zn. Rvp 23451/2013 a sp. zn. Rvp 23452/2013, z ktorých vyplýva ich právna   a   skutková   súvislosť,   a   prihliadajúc   taktiež   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky a charakter   rozhodnutí   krajských   súdov,   proti   ktorým   tieto   sťažnosti   smerujú,   rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru napadnutými   uzneseniami   krajských   súdov   a   postupom,   ktorý   predchádzal   ich vydaniu (bod 2 výroku tohto uznesenia)

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajských súdov, ktorými tieto súdy v odvolacom konaní potvrdili uznesenia súdov prvého stupňa o povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

Z hľadiska predmetu sporu ide vo všetkých troch pôvodných konaniach o prípady posudzované ako tzv. bagateľné veci (sťažovateľka bola zaviazaná na zaplatenie súdneho poplatku v sume 20 €). Za daných okolností už samotný predmet sporu v napadnutých konaniach zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokúvaní. Ak totiž Občiansky súdny poriadok vylučuje u tzv. bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi na základe uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum   bol   automaticky   posunutý   do   roviny   ústavného   súdnictva.   Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sa uplatňujú pri zisťovaní skutkového základu sporu a pri jeho právnom posúdení (IV. ÚS 358/08).

Napriek   uvedenému   ústavný   súd   považuje   za   vhodné   vyjadriť   sa   k   napadnutým uzneseniam   aj   z   vecného   hľadiska.   V   tejto   súvislosti   poukazuje   na   svoju   doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov,   t.   j.   fyzické   osoby   a   právnické   osoby.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo   ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto konaní,   ktoré   sú   dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto   konaní   sa   však   nevyčerpávajú   ústavné   požiadavky   späté   s   uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci,   pred   ktorým   sa   takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle a s využitím   všetkým   zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu   takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom   procese   vylučuje svojvôľa   v   konaní a rozhodovaní   príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto   rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie,   ktoré   preukázateľne vychádza   z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní   predpoklady ustanovené   zákonom,   súd   jej   efektívne   umožní   (mal   by   umožniť)   stať   sa   účastníkom konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   tohto postavenia vyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každý argument   strany bola daná   podrobná   odpoveď.   Rozsah   tejto   povinnosti   sa   môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro   Balani   c.   Španielsko   z   9.   12.   1994,   séria   A,   č.   303-B;   Georgiadis   c.   Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené   východiská   boli   povinné   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní o namietanej veci aj krajské súdy, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektovali, a to minimálne v   takej   miere,   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľná   a   udržateľná,   a   na   tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   predovšetkým   namieta,   že   krajské   súdy   nesprávne aplikovali prílohu (sadzobník súdnych poplatkov položka 7a) zákona o súdnych poplatkoch, čím malo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutých rozhodnutí krajské súdy uviedli:«Podľa § 5 ods. 1 písm. a) Zákona o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa poznámky č. 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej. Súdny poplatok sa platí aj za   odvolanie   proti   rozhodnutiu   súdu   o   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia. Ak odvolanie podá navrhovateľ i odporca, platí každý z nich poplatok podľa ceny predmetu svojho odvolania. Ak je odvolateľov na strane navrhovateľa alebo odporcu viac, platia súdny   poplatok   v   závislosti   od   povahy   ich   procesného   spoločenstva   tak,   že   v   prípade samostatného procesného spoločenstva (§ 91 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) platia súdny poplatok samostatne podľa predmetu svojho odvolania a v prípade nerozlučného procesného   spoločenstva   (§   91   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku)   spoločne a nerozdielne.

Z   vyššie   uvedenej   poznámky   je   zrejmé,   že   súdny   poplatok   sa   vyrubuje   nielen za samotný návrh na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ale i za ďalšie úkony, vrátane podaného   odvolania.   Ak   aj   navrhovateľ   poukazuje   na   odôvodnenie   pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu poslancov, je nutné uviesť, že uvedené odôvodnenie sa vzťahuje najmä na zdôvodnenie „paušálnosti“ súdneho poplatku pre tieto žaloby vo výške 20 € práve z dôvodu zlepšenia prístupu k spravodlivosti v týchto veciach, teda aby sa uvedený súdny poplatok   nevyberal   podľa   percentuálnej   sadzby   v   zmysle   položky   č.   I.   ale   práve   ako poplatok   paušálny.   Z   uvedeného   nevyplýva,   že sa súdny   poplatok platí   len za samotné podanie návrhu tak, ako na to poukazuje navrhovateľ v odvolaní. Zo strany okresného súdu nedošlo   k   svojvoľnému   rozširovaniu   okruhu   úkonov   podliehajúcich   súdnemu   poplatku, nakoľko v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 39/2007 na   ktoré,   okrem   iného,   v   odvolaní   navrhovateľ   poukazuje,   v   súdenej   veci   ide   o   súdne konania,   resp.   poplatky,   ktoré   v   Sadzobníku   súdnych   poplatkov   uvedené   nie   sú. V prejednávanej veci o takýto prípad nejde o konanie o návrhu o náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom   sa   v   Sadzobníku   súdnych   poplatkov   nachádza,   a   to   práve   v   položke   č.   7a. Argumentácia navrhovateľa v odvolaní preto nie je úplná a je zjavne účelová s cieľom dosiahnuť neplatenie súdneho poplatku za odvolanie.

Nesprávna je jeho argumentácia aj v prípade aplikácie zákona č. 286/2012 Z. z., konkrétne jeho účinnosti, ak je zrejmé, že odvolacie konanie v danej veci začalo až podaním odvolania   zo   strany   navrhovateľa,   vo   vzťahu   ku   ktorému   zaplatenie   súdneho   poplatku prináleží,   keď   odvolanie   bolo   zo   strany   navrhovateľa   podané   dňa   25.   06.   2013,   teda za účinnosti zákona č. 286/2012. ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1905 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, a ktorým sa   menia   a   dopĺňajú   niektoré   zákony.   V   zmysle   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   SR sp. zn. 8 Sžf 37/2010 zo dňa 04. 05. 2011 „tak ako poplatková pohľadávka vzniká podaním návrhu a je zročná zároveň týmto okamihom, je aj poplatok z odvolania vo veci samej zročný okamihom,   keď   bolo toto   odvolanie podané.   Súd môže   súdny   poplatok   vyrubiť a vymáhať až po vzniku poplatkovej povinnosti.“ Zákon o súdnych poplatkoch v § 17 ods. 2 ustanovuje, že poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom. Zákon č. 286/2012 Z. z. zaviedol do   Zákona   o súdnych   poplatkoch   aj   prechodné   ustanovenie   účinné   od   01.   10.   2012, a to § 18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 09. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 09. 2012. Okresný súd sa spravoval pri vyrubení súdneho poplatku za konanie o odvolaní položkou sadzobníka súdnych poplatkov č. 7a (ako prílohy k Zákonu o súdnych poplatkoch) účinnou v čase vzniku poplatkovej povinnosti, teda v čase podania odvolania a   dôvodne   prihliadal   na   poznámku č.3   k položke   č.   1   Sadzobníka   súdnych   poplatkov, § 5 ods. 1 písm. a) ako aj ustanovenie § 17 ods. 2 a § 18 ca Zákona o súdnych poplatkoch. Ani   námietka   navrhovateľa,   že   v   danej   veci   nie   je   dôvodné   použitie   analógie   legis   je irelevantné, nakoľko v danom prípade k použitiu analógie zo strany súdu nedošlo. Okresný   súd   uznesením,   ktorým   uložil   navrhovateľovi   povinnosť   zaplatiť   súdny poplatok za odvolanie, aplikoval správny právny predpis a správne ho aj vyložil. V uznesení bola   správne   označená   položka   Sadzobníka   súdnych   poplatkov,   podľa   ktorej   sa   súdny poplatok vyrubil a súdny poplatok bol vyrubený v správnej výške. Odvolanie navrhovateľa preto aj pokiaľ ide o rozsah odôvodnenia samotného uznesenia, odvolací súd nepovažoval za   dôvodné,   ak   z   uznesenia   o   vyrubení   súdneho   poplatku   vyššie   uvedené   skutočnosti jednoznačne vyplývajú.

Odvolací súd preto považoval postup okresného súdu, ktorý rozhodol o povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok za odvolanie za správny a navrhovateľom napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne správne.»

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajské súdy sa v napadnutých uzneseniach zaoberali a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadali so všetkými odvolacími   námietkami   sťažovateľky,   s   ktorými   sa   nestotožnili,   a   preto   predmetné uznesenia okresných súdov potvrdili ako vecne správne. Napadnuté uznesenia krajských súdov nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone,   resp.   popierajú   podstatu,   zmysel   a   účel   v   napadnutom   konaní   aplikovaných ustanovení zákona o súdnych poplatkoch (položka 7a sadzobníka súdnych poplatkov).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na   ďalšie   konanie   reálne   mohol   dospieť   k   záveru   o   ich   porušení.   Ústavný   súd   preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2014