znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 255/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. Ž..., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom Mgr. Š. S., N., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tost 9/2011 a jeho uznesením z 30. marca 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. Ž. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája 2011 doručená   faxom   a 27.   mája   2011   doplnená   v   origináli   sťažnosť   Ing.   P.   Ž.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 5 Tost 9/2011 a jeho uznesením z 30. marca 2011 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu z 30. marca 2011“).

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja   proti   korupcii   bolo   23.   marca   2011   sťažovateľovi   vznesené   obvinenie   za   zločin machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe podľa § 266 ods. 1, ods. 2 písm. c), d) a e) a ods. 3 písm. a) Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. a) a b) a ods. 3 Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona.

Sťažovateľ bol 22. marca 2011 o 6.08 h ako podozrivá osoba zadržaný podľa § 85 ods. 1 Trestného poriadku a 23. marca 2011 bol prokurátorkou Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor“) podľa § 87 ods. 1 Trestného poriadku podaný na príslušnom súde návrh na jeho vzatie do väzby.

Sudca pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská   Bystrica   (ďalej   len   „špecializovaný   súd“),   uznesením   sp. zn.   Tp 28/2011   z 24. marca   2011   (ďalej   len   „uznesenie   špecializovaného   súdu   z 24.   marca   2011“)   rozhodol okrem iného tak, že sťažovateľa podľa § 72 ods. 3 Trestného poriadku nevzal do väzby a prepustil   ho   zo zadržania   na slobodu.   Proti   uvedenému   uzneseniu,   a to   proti   výroku, ktorým špecializovaný súd rozhodol, že neberie sťažovateľa do väzby, a výroku, ktorým ho prepúšťa zo zadržania na slobodu, podal prokurátor v zákonnej lehote sťažnosť.

Najvyšší súd napadnutým uznesením okrem iného sťažnosťou prokurátora napadnuté uznesenie špecializovaného súdu z 24. marca 2011 zrušil a podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku   vzal   sťažovateľa   do   väzby   z dôvodu   podľa   § 71   ods. 1   písm. b)   Trestného poriadku. Väzba začala sťažovateľovi plynúť od 30. marca 2011.

Sťažovateľ zastáva názor, že napadnutým postupom a uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, a to   konkrétne   jeho   práva   na   riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia.   Za   zjavný nedostatok   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   o vzatí   do   väzby považuje absenciu dostatočného odôvodnenia väzobného dôvodu voči jeho osobe.

Ďalej   uviedol,   že „vlastné   odôvodnenie   väzobného   dôvodu   podľa   § 71   ods. 1, písm. b) Trestného poriadku je nedostatočné, podopreté iba abstraktnými úvahami súdu. Je odôvodnené   všeobecne   veľmi   stručne   a   s poukazom   na   predchádzajúce   rozhodnutia. V žiadnom z rozhodnutí nie je individualizované a uvedené konkrétne konanie, preukázaním ktorého   by   bol   založený   dôvod   väzby   podľa   § 71   ods. 1   písm. b)   Trestného   poriadku. Z ústavného   hľadiska   len možnosť   dopustenia   sa   konania uvedeného v   ustanovení § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku sama osebe bez preukázania konkrétnych skutočností, ktorú odôvodňujú obavu z takéhoto konania, nemôže byť dôvodom väzby.“.

Podľa názoru sťažovateľa „Dôvody väzby v čase vyhlásenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nejestvovali, súd ich existenciu založil na abstraktných úvahách. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   odôvodnení   uznesenia   uvádza,   že   jestvuje   možnosť dopustenia sa konania mojej osoby, ako i spoluobvineného Ing. Ľ D. podľa § 71 písm. b) Trestného poriadku v súvislosti s počiatočným štádiom trestného konania. Reálnu obavu z možnosti   takéhoto   konania   majú   zakladať   objektívne   skutočnosti,   a   to   konkrétne príbuzenský vzťah medzi mnou a korunným svedkom p. Š., ktorý je synom sestry mojej manželky,   ako   i   skutočnosť,   že   podľa   doposiaľ   zabezpečených   dôkazov   som   mal so spoluobvineným   legalizovať   príjmy   z   trestnej   činnosti   prostredníctvom   firiem   našich manželiek.“.

Sťažovateľ je toho názoru, že «V čase rozhodovania Najvyššieho súdu Slovenskej republiky proti mne neboli v prípravnom konaní preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by mohli   konkrétne   odôvodniť   obavu,   že   budem   konať   spôsobom   uvedeným   v   ustanovení § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku na naplnenie dôvodu na vzatie do väzby. Vzhľadom ku „korunnému svedkovi“ celého prípadu Bc. V. Š., žiadne pôsobenie alebo ovplyvňovanie jeho   osoby   nepripadalo   do   úvahy,   nakoľko   vzťahy   medzi   nami   sú   vážne   narušené. V súčasnosti   prebieha   občianskoprávny   spor   na   Okresnom   súde   v   Nitre   pod sp. zn. 9 C/290/2010, v ktorom p. Š. žaluje moju manželku o zaplatenie značnej sumy peňazí. Toto konanie nie je dosiaľ právoplatne ukončené.

Dôvody mojej väzby nemohli byť založené na reálnej obave z môjho „možného“ konania už zo samotnej logiky veci a z priebehu dovtedajšieho konania a dokazovania. Uznesením špecializovaného trestného súdu zo dňa 24. 03. 2011 sp. zn. Tp 28/2011 som bol sudcom pre prípravné konanie prepustený zo zadržania na slobodu. Verejné zasadnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci rozhodovania o sťažnostiach prokurátora a spoluobvineného v tejto veci sa konalo dňa 30. 03. 2011. Medzi prepustením zo zadržania a vzatím   do   väzby   som   strávil   na   slobode   šesť   dní,   počas   ktorých   som   sa   nedopustil žiadneho   konania,   ktoré   by   mohlo   odôvodňovať   obavu,   že   budem   pôsobiť   na   svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.».

Sťažovateľ tvrdí, že v čase rozhodovania najvyššieho súdu o jeho vzatí do väzby nemohla   existovať   odôvodnená   obava,   že   bude   pôsobiť   na   svedkov,   znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, a preto podľa jeho názoru o jeho vzatí do väzby nebolo rozhodnuté zákonným spôsobom. Z toho dôvodu je podľa neho aj jeho väzba nezákonná.

Sťažovateľ navrhuje vydať tento nález:„1. Základné   práva   a   slobody sťažovateľa   Ing.   P.   Ž.,   najmä čl. 17   ods. 1,   čl. 17 ods. 2, čl. 17 ods. 5 Ústavy SR boli postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5 Tost 9/2011 zo dňa 30. 03. 2011 porušené.

2. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy právneho zastúpenia do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

3. Podľa   § 56   ods. 6   zákona   č. 38/1993   Z. z.   sa   ruší   právoplatné   rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tost 9/2011 zo dňa 30. 03. 2011 v časti výroku, ktorým sa Ing. P. Ž. berie do väzby. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky,   aby   Ing.   P.   Ž...   prepustil   neodkladne   z   väzby na slobodu.“

Ústavný súd si na komplexné posúdenie veci vyžiadal od špecializovaného súdu jeho uznesenie z 24. marca 2011, s ktorým sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti oboznámil.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.   Podľa   čl. 17   ods. 5   ústavy   do   väzby   možno   vziať   iba   z dôvodov   a na   čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľa, že bol vzatý do väzby aj napriek tomu, že v skutočnosti z jeho pohľadu neexistovali konkrétne okolnosti odôvodňujúce obavu, že bude   pôsobiť   na   svedkov,   znalcov,   spoluobvinených   alebo   inak   mariť   objasňovanie skutočností   závažných   pre   trestné   stíhanie.   Práve   naopak,   podľa   názoru   sťažovateľa existujúce konkrétne skutočnosti nasvedčovali opačnému záveru, keďže medzi prepustením zo zadržania a vzatím do väzby strávil určitý čas na slobode, počas ktorého sa nedopustil žiadneho takéhoto konania.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   z čl. 17   ods. 2   ústavy   vyplýva   neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to   nielen   pri   rozhodnutiach   o vzatí   do   väzby,   ale   aj   počas   ďalšieho   trvania   väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou   mali   dať   ratio   decidendi   (nosné   dôvody)   na uplatnenie   vhodného   zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy,   z ktorého   vyplýva   oprávnenie   konkrétnej   osoby   na   preskúmanie   okolností svedčiacich   pre   a proti   väzbe,   ale   zároveň   aj   povinnosť   súdu   rozhodnúť   na   základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (III. ÚS 271/07).

Podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku vziať do väzby možno len obvinenú fyzickú osobu. Uznesenie o vzatí do väzby sa musí odôvodniť aj skutkovými okolnosťami. O väzbe rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie. Pred rozhodnutím o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby musí byť obvinený vypočutý.

Najvyšší súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok relevantných na rozhodnutie o vzatí sťažovateľa do väzby) vychádzal pri odôvodňovaní svojho   uznesenia   o vzatí   sťažovateľa   do   väzby   z dosiaľ   zabezpečených   a vykonaných dôkazov,   ktoré   špecializovaný   súd   v   uznesení   z 24.   marca   2011   konkretizoval v dostatočnom rozsahu, a preto na nich v podrobnostiach najvyšší súd len odkázal.

Najvyšší súd dospel k názoru, že z týchto dôkazov vyplýva „dôvodné podozrenie v rovine rozumnej istoty“, že sťažovateľ a ďalší spoluobvinený sa mali dopustiť skutkov, pre   ktoré   bolo   začaté   trestné   stíhanie   a ktoré   majú   znaky   stíhaných   trestných   činov. Sťažnostný   súd   sa   však   nestotožnil   s odôvodnením   špecializovaného   súdu   vo   vzťahu k nevzatiu sťažovateľa do kolúznej väzby [§ 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku], pretože špecializovaný súd sa v uznesení z 24. marca 2011 vôbec nevenoval skutočnosti, že obaja obvinení   mali   legalizovať   príjmy   z trestnej   činnosti   získané   formou   úplatkov prostredníctvom   firiem   rodinných   príslušníkov.   Najvyšší   súd   k tomu   v napadnutom uznesení uviedol:

„... obvinení Ing. Ľ. D. a Ing. P. Ž. mali podľa doposiaľ zabezpečených dôkazov legalizovať príjmy z trestnej činnosti získané vo forme úplatkov – provízií prostredníctvom firiem svojich manželiek, a to Ing. K. I. a jej otca cez L., s. r. o. N. a M. Ž. cez Bc. M. Ž. – M. Nie bez zanedbateľného významu je v tomto smere aj skutočnosť, že korunný svedok tejto trestnej činnosti je synom sestry manželky obvineného Ing. P. Ž. Vzhľadom na počiatočné štádium trestného stíhania tieto objektívne skutočnosti zakladajú reálnu obavu, že by sa obvinení Ing. Ľ. D. a Ing. P. Ž. mohli dopustiť konania uvedeného v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por. zvlášť keď ide o trestnú činnosť, ktorá mala byť páchaná po dlhší čas a viacerými   čiastkovými   útokmi,   kde   dokazovaním   bude   potrebné   preukázať   mieru,   ako konanie každého z nich prispelo k spáchaniu tejto trestnej činnosti, eventuálne participáciu aj iných osôb, ktoré pochádzajú z rodinného prostredia obvinených.

Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade podaných sťažností podľa § 194 ods. 1 písm. a/ Tr. por. zrušil napadnuté uznesenie v celom rozsahu a sám vo veci   rozhodol   tak,   že   podľa   § 72   ods. 2   Tr.   por.   z dôvodu   uvedeného   v § 71   ods. 1 písm. b/ Tr. por. obvinených Ing. Ľ. D. a lng. P. Ž. vzal do väzby s tým, že väzba obvinených začala plynúť nasledovne, u Ing. Ľ. D. od 22. marca 2011 o 06.08 hod. a u obvineného Ing. P. Ž. od 30. marca 2011 o 15.15 hod., u neho sa do doby trvania väzby započítava aj doba   obmedzenia   osobnej   slobody   od 22.   marca   2011   do   24.   marca   2011,   pričom u obidvoch sa bude vykonávať v Ústave na výkon väzby v Bratislave.“

Podľa   ústavného   súdu   existencia   zákonného   dôvodu   kolúznej   väzby   podľa § 71 ods. 1   písm. b)   Trestného   poriadku   nevyžaduje   [na   rozdiel   od   dôvodu   opätovného vzatia do väzby podľa § 71 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku] preukázanie dokonaného kolúzneho konania obvineného, ale postačuje preukázanie takých konkrétnych skutočností, ktoré   sú   spôsobilé   založiť   rozumnú   (dôvodnú)   obavu,   že   obvinený   by   sa   s   veľkou pravdepodobnosťou   v   prípade   ponechania   na   slobode   mohol   dopustiť   konania kolúznej povahy.

Znenie   § 71   ods. 1   písm. b)   Trestného   poriadku   aplikovaného   najvyšším   súdom v danej   veci   ani   povaha   a   účel   väzby   ako   procesného   zaisťovacieho   inštitútu   dočasnej a preventívnej povahy nevylučujú interpretáciu a výklad označeného ustanovenia Trestného poriadku, ktoré použil najvyšší súd v sťažovateľovej veci.

Za   arbitrárne   alebo   zjavne   neodôvodnené   nepovažuje   ústavný   súd   ani   jeho hodnotenie zistených skutkových okolností, ktoré je založené na úvahe, že u sťažovateľa a spoluobvineného   ide   o trestnú   činnosť,   ktorá   bola   páchaná   po   dlhší   čas   a viacerými čiastkovými   útokmi,   kde   dokazovaním   bude   potrebné   preukázať   mieru,   ako   konanie každého z nich prispelo k spáchaniu tejto trestnej činnosti, prípadne účasť iných osôb, ktoré pochádzajú   z rodinného   prostredia,   čo   odôvodňuje   obavu,   že   v   prípade   prepustenia na slobodu by sa sťažovateľ (vzhľadom na hrozbu vyplývajúcu z trestného stíhania) pokúšal pôsobiť   na   svedkov   alebo   inak   mariť   objasňovanie   skutočností   závažných   pre   trestné stíhanie.

Navyše,   trestné   stíhanie   sťažovateľa   je   iba   v počiatočnom   štádiu,   ide   o prvotné rozhodnutie   týkajúce   sa   zákonnosti   jeho   väzby,   kde   sa   nerozhoduje   o vine,   preto   pri rozhodovaní   o vzatí   väzbe   sa   nevyžaduje   istota,   že   obvinený   bude   konať   podľa   § 71 Trestného poriadku, ak nebude vzatý do väzby. Na rozhodnutie o väzbe preto postačuje, že táto hrozba s prihliadnutím na konkrétne skutočnosti je reálna. Trestný poriadok nedefinuje pojem konkrétne skutočnosti, a preto treba vždy vychádzať z povahy konkrétnej veci, osoby obvineného a jeho osobných pomerov.

Takéto úvahy najvyššieho súdu považuje ústavný súd za legitímne a celkom logické, pretože vzhľadom na povahu dôvodov vzneseného obvinenia, charakter a spôsob páchania trestnej   činnosti   ide   o také   skutočnosti,   ktorými   najvyšší   súd   mohol   odôvodniť   väzbu. Navyše, v prípade sťažovateľa išlo o prvotné rozhodnutie týkajúce sa zákonnosti väzby, keď vplyv charakteru a závažnosti trestnej činnosti na rozhodnutie súdu je výrazný, na rozdiel od nasledujúcich rozhodnutí súdu týkajúcich sa ďalšieho trvania väzby.

Úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce   do   porušenia   niektorého   zo   základných   práv   a slobôd.   Z uvedeného   dôvodu ústavný   súd   nemôže   zasahovať   do   skutkových   a právnych   záverov   týchto   všeobecných súdov, ak ich z daného aspektu možno pokladať za udržateľné.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil, že by z tohto rozhodnutia vyplývala jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa právneho názoru ústavného súdu je   odôvodnenie   dôvodov   kolúznej   väzby   síce   stručné,   avšak   ústavnoprávne   udržateľné. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti nedospel k názoru, že by skutkové alebo právne závery najvyššieho súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a tak   nezlučiteľné   s označenými   článkami   ústavy,   a   preto   sťažnosť   odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez ďalšieho právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi obsiahnutými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011