znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 255/2010-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. Š., K., zastúpeného advokátkou JUDr. R. F., Š., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 28/2009 a jeho uznesením z 9. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2009 doručená sťažnosť Ing. P. Š., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. R. F., Š., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Pezinok   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8 Er 28/2009   a jeho   uznesením   z   9.   septembra   2009, v ktorom okresný súd rozhodoval o námietkach sťažovateľa proti upovedomeniu o začatí exekúcie.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že namieta predovšetkým „tú skutočnosť, že na výkon exekúcie nie sú splnené hmotnoprávna podmienka, nevyhnutná k tomu, aby veriteľ – v exekučnom konaní označený ako oprávnený, mal nárok na vymáhanie pohľadávky voči sťažovateľovi – v exekučnom konaní označenom ako povinný, ktorý je ručiteľom ohľadne vymáhanej pohľadávky. Oprávnený totiž v podanom návrhu nepreukázal, že by na plnenie vyzval   dlžníka   vymáhanej   pohľadávky,   a tomuto   na   plnenie   poskytol   v zmysle   vyššie citovaného ustanovenia   Obchodného zákonníka,   primeranú lehotu.   Z dôvodu nesplnenia tejto zákonom stanovenej podmienky je prebiehajúca exekúcia neprípustná, vo veci konajúci exekútor v danom prípade nemal vykonať nijaké úkony smerujúce k vymáhaniu pohľadávky, rovnako ako exekučný súd bez riadneho preskúmania naplnenia všetkých hmotnoprávnych podmienok, nemal vydať poverenie na vykonávanie tejto exekúcie. Z uvedených dôvodov sú tu   okolnosti,   ktoré   bránia   vykonateľnosti   exekučného   titulu   vo   vzťahu   k ručiteľovi   – povinnému.

V zmysle   ust.   §   305   Obchodného   zákonníka   Veriteľ   je   povinný   bez   zbytočného odkladu oznámiť ručiteľovi na požiadanie výšku svojej zabezpečenej pohľadávky.

Napriek týmto skutočnostiam porušovateľ, po prejednaní námietok na 2 vytýčených termínoch   pojednávania,   rozhodol   tak,   že   námietky   povinného   (sťažovateľa)   proti upovedomeniu o začatí exekúcie, zamietol“.

Okresný súd odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že: „Uvedené   hmotnoprávne   skutočnosti   sú   však   významné   iba   pri   preukazovaní predmetného nároku a v prípadnom konaní pred súdom výsledkom ktorého bude resp. má byť prípadný budúci exekučný titul. V prípade právoplatného a vykonateľného exekučného titulu   (ktorým   je   v tomto   prípade   aj   notárska   zápisnica)   sa   exekučný   súd   už   nemôže zaoberať argumentmi hmotného práva, ktoré mali predchádzať vydaniu exekučného titulu.“Podľa   sťažovateľa   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu „trpí   vadou a nedostatkom   preskúmateľnosti,   nie   je   zrejmé,   akými   úvahami   sa   súd   spravoval   a na základe   akých   skutočností   a právnych   predpisov   rozhodol.   Týmto   postupom   (vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia) boli porušené práva sťažovateľa garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Okresný súd v Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 28/2009 porušil právo Ing. P. Š.,... na základe čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ustavný súd SR uznesenie Okresného súdu v Pezinku, sp. zn. 8 Er 28/2009 zo dňa 09. 09. 2009 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu v Pezinku.

3. Ing. P. Š.,... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 292,38 € (slovom dvestodeväťdesiatdva   Euro   a 38   centov),   a to   za   2   úkony   právnej   pomoci   (príprava a prevzatie veci, spísanie sťažnosti; 115,90 € + 6,95 € paušál hotových výdavkov + 19 % DPH),   ktorú   je   Okresný   súd   v Pezinku   povinný   vyplatiť   k rukám   jeho   advokátky JUDr. R. F., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Podľa § 49 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ   ide   o medze   zasahovania   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu v zásade neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy   a ústavný   súd,   čo   vyplýva   aj   z vnútornej   štruktúry   ústavy   (siedma   hlava   má   dva oddiely – prvý upravuje ústavné súdnictvo   a druhý všeobecné súdnictvo). K organizácii súdnej moci ústavný súd okrem iného uviedol, že ide o dva samostatné, navzájom jeden od druhého   nezávislé,   procesne   uzavreté   systémy   výkonu   súdnictva,   pre   každý   z nich s osobitne vymedzeným poslaním a osobitnou rozhodovacou právomocou (II. ÚS 1/95).

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, nie však   zákonnosti.   Naopak,   všeobecné   súdy   sú   povolané   chrániť   nielen   zákonnosť, ale aj ústavnosť.   Ako   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol   (napr.   II. ÚS 13/01),   ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je   zverená   len   ústavnému   súdu,   ale aj všeobecným   súdom,   ktorých   sudcovia   sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

V súvislosti   so   sťažnosťami   namietajúcimi   porušenie   základných   práv   a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti   pre   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu   rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   súdnej   interpretácie   a aplikácie   zákonných   predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných   ľudských   práv   (napr.   I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Ústavno-súdna ingerencia do rozhodovacej činnosti krajského súdu v prípade sťažovateľa by teda bola možná len v tom prípade, ak by jeho konanie a rozhodnutie   priamo   zasahovalo   do   jeho   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou zmluvou   garantovaných   práv.   V prípade   uznesenia   okresného   súdu   namietaného sťažovateľom však to tak nie je.

Sťažovateľove   námietky   proti   upovedomeniu   o začatí   exekúcie   smerovali   najmä proti tomu, že „... oprávnený vo svojom návrhu nepreukázal, že dlžníka vyzval na plnenie vymáhanej   pohľadávky   a   súčasne   mu   neposkytol   primeranú   lehotu   v   zmysle   vyššie citovaného ustanovenia. Povinný má za to, že z uvedeného dôvodu je takto vedená exekúcia neprípustná, a preto vo veci konajúci exekútor by nemal vykonať žiadne úkony smerujúce k vymáhaniu pohľadávky.

Povinný   taktiež   vo   svojich   námietkach   súdu   uviedol,   že   oprávnený   porušil ustanovenie § 305 Obchodného zákonníka, podľa ktorého veriteľ je povinný bez zbytočného odkladu oznámiť ručiteľovi na požiadanie výšku svojej zabezpečenej pohľadávky, vzhľadom k tomu, že sa osobne dotazoval u N. L., t. j. osoby, ktorá oprávnenému poskytla titulom pôžičky peňažné prostriedky, aby ich oprávnený mohol ďalej poskytnúť vo forme pôžičky peňazí spoločnosti P., s. r. o.. Povinný vo svojich námietkach uviedol, že N. L. mu oznámil, že jeho pohľadávka zo strany oprávneného už bola uspokojená a má vedomosť o tom, že spoločnosť   P.,   s.   r.   o.,   taktiež   pôžičku   peňazí   oprávnenému   vrátila.   Z   uvedeného   mal povinný za to, že zanikol dlh zo strany dlžníka, a preto považoval za zaniknutý aj svoj ručiteľský záväzok. Dňa 11. 05. 2009 povinný doručil tunajšiemu súdu fotokópiu zmluvy o postúpení pohľadávky 08. 07. 2008 uzavretú medzi T. Š. ako postupcom a M., s. r. o. ako postupníkom o ktorej sa povinný dozvedel až dna 05. 05. 2009 na OO PZ v Dunajskej Strede, kde bol predvolaný ako svedok, a preto má za to, že oprávnený nieje osobou aktívne vecne legitimovanou v tomto konaní...

V konaní pred súdom povinný na svojich námietkach zotrval a žiadal im vyhovieť pričom   súčasne   poukázal   na   to,   že   ručiteľský   záväzok   má   povahu   občianskoprávneho záväzku a nemožno naň (bez výslovnej písomnej dohody zúčastnených strán o aplikácií Obchodného zákonníka v zmysle ust.   § 262 ods.   1 a 2 Obchodného zákonníka)   použiť ustanovenia Obchodného zákonníka.“.

K jednotlivým námietkam sťažovateľa o upovedomení a začatí exekúcie okresný súd v uznesení č. k. 8 Er 28/2009-97 z 9. septembra 2009 uviedol:

„Zákon   ustanovuje   akými   skutočnosťami   je   možné   námietky   proti   exekúcii odôvodniť.   Len   dôvodmi,   ktoré   zákon   pripúšťa.   K   iným   dôvodom   súd   pri   rozhodovaní nemôže prihliadnuť. Naviac tieto dôvody môžu spočívať iba v skutočnostiach, ktoré vznikli po   vydaní   exekučného   titulu   a   ktoré   spočívajú:   a)   v   zániku   nároku,   b)   bránia vymáhateľnosti,   c) v dôsledku   iných okolností,   d)   v tom,   že oprávnený   nie je právnym nástupcom osoby označenej v exekučnom titule. Na iné dôvody exekučný súd nemôže pri rozhodovaní o námietke prihliadnuť. To však neplatí, ak sa vyskytnú skutočnosti, na ktoré musí súd pri rozhodovaní prihliadnuť z úradnej povinnosti.

Slnenie dlhu je najtypickejší spôsob zániku práva a povinnosti. Predpokladom zániku dlhu je však to, že dlh bol splnený riadne a včas. Dlh je splnený riadne, ak dlžník poskytne veriteľovi plnenie, ktoré bolo obsahom záväzku, na mieste dohodnutom alebo inak určenom. Ak možno záväzok splniť viacerými spôsobmi, a ak nebolo dohodnuté inak, má právo voľby dlžník. Za riadne plnenie možno považovať i plnenie dlžníka tomu, kto predložil veriteľovo potvrdenie o tom, že je oprávnený prijať plnenie. Ak je peňažný dlh plnený prostredníctvom peňažného ústavu alebo prostredníctvom poštového podniku je splnený pripísaním sumy na účet veriteľa v peňažnom ústave, alebo vyplatením sumy dlhu veriteľovi v hotovosti, ak osobitný zákon neustanovuje inak, alebo ak sa veriteľ a dlžník písomne nedohodnú inak. Keďže   v   uvedenom   prípade   ide   o   vzťah   ručiteľ   –   veriteľ,   súd   v   danom   prípade skúmal, či došlo resp. nedošlo k zániku hlavného záväzku t. j. dlhu, pričom z výsluchu svedka – konateľky spoločnosti P., s. r. o., Evy Pačesovej mal za preukázané, že predmetný dlh medzi oprávneným a dlžníkom (P., s. r. o.) nezanikol splnením zo strany dlžníka, to znamená, že nezanikol ani ručiteľský (akcesorický) záväzok medzi oprávneným a povinným. Súd sa nestotožnil argumentáciou povinného, že došlo k porušeniu ust. § 306 ods. 1 Obchodného   zákonníka,   z   dôvodu,   že   nebola   splnená   hmotnoprávna   podmienka   na vymáhame   predmetného   nároku   a   to   z   dôvodu,   že   oprávnený   nepreukázal,   že   dlžníka písomne vyzval na plnenie vymáhanie pohľadávky, a preto je exekúcia neprípustná. Podľa názoru súdu je pravdou, že ručiteľský záväzok je záväzkom subsidiárnym, lebo povinnosť ručiteľa splniť záväzok má vo vzťahu k primárnej povinnosti dlžníka podpornú povahu. Ručiteľ je totiž povinný plniť až vtedy, keď dlžník nesplnil svoj splatný záväzok, napriek   písomnej   výzve   veriteľa   aby   plnil.   Ručiteľ   tu   vystupuje   v   pozícii   náhradného dlžníka.   Uvedené   hmotnoprávne   skutočnosti   sú   však   významné   iba   pri   preukazovaní predmetného nároku a v prípadnom konaní pred súdom výsledkom ktorého bude resp. má byť prípadný budúci exekučný titul. V prípade právoplatného a vykonateľného exekučného titulu   (ktorým   je   v   tomto   prípade   aj   notárska   zápisnica)   sa   exekučný   súd   už   nemôže zaoberať argumentmi hmotného práva, ktoré mali predchádzať vydaniu exekučného titulu. Inými   skutočnosťami   uvádzanými   povinným   sa   exekučný   súd   nemal   povinnosť vysporiadať s prihliadnutím na zásahu koncentrácie v námietkovom konaní.

Podľa ust. § 308 Obchodného zákonníka ručiteľ, ktorý splní záväzok za ktorý ručí, nadobúda   voči   dlžníkovi   práva   veriteľa   a   je   oprávnený   požadovať   všetky   doklady a pomôcky, ktoré má veriteľ a ktoré sú potrebné na uplatnenie nároku voči dlžníkovi. Námietky   sú   procesnou   obranou   povinného   proti   neprípustnej   exekúcii,   ktorých účelom   je   zastavenie   exekúcie   alebo   upustenie   od   vykonania   exekúcie.   Povinný nepreukázal, Že ku dňu podania návrhu na vykonanie exekúcie dlžník uhradil vymáhanú pohľadávku oprávnenému, a preto súd na základe zisteného skutkového stavu námietky povinného proti upovedomeniu o začatí exekúcie zamietol, tak ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia, nakoľko po vzniku exekučného titulu nenastali okolnosti, ktoré by spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo by bránili jeho vymáhateľnosti a nie sú tu ani iné dôvody, pre ktoré by bola exekúcia neprípustná.“

Takéto   odôvodnenie   okresného   súdu   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   vnútorne logické,   nie   je   ani   prejavom   aplikačnej   a interpretačnej   svojvôle,   a preto   ho   nemožno označiť   ani   ako   arbitrárne   alebo   zjavne   neodôvodnené.   Ústavný   súd   konštatuje,   že namietané   uznesenie   zrozumiteľným   a vyčerpávajúcim   spôsobom   reaguje   na   všetky relevantné námietky sťažovateľa a dáva odpoveď na otázku, prečo okresný súd námietky sťažovateľa zamietol.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   sťažovateľ   namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 331/06).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že medzi odôvodnením uznesenia okresného   súdu   sp. zn.   8   Er   28/2009   a   namietaným   porušením   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala vysloviť záver o ich porušení po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Vzhľadom na to pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších požiadavkách sťažovateľa už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2010