znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 255/09-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júla 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1,   čl. 47   ods. 2   a čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 101/2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2009 doručená sťažnosť MUDr. D. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1,   čl. 47   ods. 2   a   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného súdu   Žilina (ďalej   len „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   13 C 101/2003   (ďalej   aj   „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 15. októbra 2003 podal okresnému súdu   žalobu,   ktorou   sa   proti   odporcovi   domáhal „náhrady   škody   z titulu   ušlého   zisku na nájomnom“ v sume   80 000 Sk   a náhrady   nemajetkovej   ujmy   v sume   5 000 000 Sk z titulu trvalého poškodenia zdravia. Podľa názoru sťažovateľa „súd je nečinný a vykonáva len jalové úkony“.

Ďalej   sťažovateľ   uviedol,   že „konanie   na   prvostupňovom   súde   trvá   5   rokov a 7 mesiacov“, a poukázal aj na to, že „podal sťažnosť na prieťahy a žiadal ich odstránenie prípisom zo dňa 21. 01. 2008, 13. 08. 2008 a 14. 04. 2009. Prieťahy neboli odstránené.“.

Na základe týchto skutočností sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd vydal tento nález: „II. A. Okresný súd v Žiline porušuje základné práva D. B. v konaní 13 C/101/03 garantované   čl. 46   ods. 1,   čl. 47   ods. 2   a čl. 48   ods. 2   Ústavy   SR   a čl. 6   ods. 1 medzinárodného dohovoru.

II. B. Okresný súd v Žiline je povinný zaplatiť D. B. primerané zadosťučinenie vo výške   50.000   Eur   (pre   opakované   delikty)   v lehote   15   dní   od   dňa   doručenia   Nálezu Ústavného súdu.

II. C.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prikazuje   Okresnému   súdu   v Žiline bezodkladne   konať   bez   ďalšieho   porušovania   základných   práv   D.   B.   a bez   ďalších prieťahov.“

Okrem   uvedeného   sa   sťažovateľ   domáha   zaplatenia   trov   konania   a taktiež   žiada, aby mu bol v konaní o jeho sťažnosti ústavným súdom ustanovený právny zástupca z radov advokátov.

II.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. Pri skúmaní opodstatnenosti sťažností, ktorými sa namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd prihliada najmä   na   dĺžku   trvania   namietaného   konania   vychádzajúc   súčasne   zo   svojej   doterajšej judikatúry, podľa ktorej môže odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú okrem iného v prípade, keď zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré možno kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle uvedeného článku ústavy (napr. I. ÚS 57/01, II. ÚS 199/02, IV. ÚS 296/04).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Vychádzajúc z uvedeného, z predloženej sťažnosti a zo súvisiaceho súdneho spisu okresného   súdu   sp. zn.   13 C 101/2003   ústavný   súd   zistil,   že   napadnuté   konanie   začalo 15. októbra   2003,   keď   bola   okresnému   súdu   doručená   žaloba   sťažovateľa,   ktorou   sa domáhal   priznania   náhrady   škody „spôsobenej   protizákonným   konaním   odporcu“, a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 5 000 000 Sk „za trvalé poškodenie zdravia“.

Ďalší priebeh napadnutého konania bol takýto:

- okresný súd na základe predloženého vyplneného tlačiva „Potvrdenie o osobných, majetkových   a zárobkových   pomeroch“   uznesením   z 18.   decembra   2003   sťažovateľovi priznal   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a súčasne   vyzval   odporcu   na   predloženie vyjadrenia k žalobe, ktoré bolo okresnému súdu doručené 4. februára 2004,

- okresný   súd   uznesením   z 9.   februára   2004   odňal   sťažovateľovi   priznané oslobodenie od súdnych poplatkov,

- 26.   februára   2004   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   sťažovateľa   proti uzneseniu o odňatí oslobodenia od súdnych poplatkov,

- predmetný spis okresného súdu spolu s odvolaním bol 3. marca 2004 predložený Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“),

- krajský   súd   uznesením   sp. zn.   8 Co 83/04   z 31.   mája   2004   zrušil   uznesenie okresného   súdu   z 9.   februára   2004,   ktorým   bolo   sťažovateľovi   odňaté   oslobodenie od súdnych poplatkov, a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

- okresný   súd   uznesením   z 23.   augusta   2005   prerušil   napadnuté   konanie do právoplatného skončenia konania vedeného Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. Ps 12/04 (konanie o spôsobilosti sťažovateľa na právne úkony),

- proti uzneseniu o prerušení konania okresného súdu podal sťažovateľ 5. septembra 2005 odvolanie,

- spis   okresného   súdu   spolu   s odvolaním   bol   krajskému   súdu   predložený 14. septembra 2005,

- krajský súd uznesením sp. zn. 9 Co 33/2005 z 27. februára 2006 zrušil uznesenie okresného súdu   o prerušení   konania a 7.   marca 2006   bola vec vrátená okresnému súdu na ďalšie   konanie;   v nasledujúcom   období   okresný   súd   realizoval   jednoduché   procesné úkony   vo vzťahu   k Registru   obyvateľov   Slovenskej   republiky   a oslovil   syna   a dcéru sťažovateľa v súvislosti s ich prípadným ustanovením za opatrovníka, čo obaja odmietli,

- po   opätovnom   prerušení   napadnutého   konania   uznesením   okresného   súdu z 26. marca 2007 podal sťažovateľ proti tomuto uzneseniu odvolanie, ktoré bolo uznesením krajského súdu z 2. augusta 2007 odmietnuté, pretože súdne konanie, ktoré bolo dôvodom prerušenia napadnutého konania, medzičasom právoplatne skončilo,

- uznesením   okresného   súdu   z 26.   júna   2007   bola   za   hrubo   urážlivé   podanie sťažovateľovi uložená poriadková pokuta v sume 12 500 Sk,

- po doručení odvolania sťažovateľa proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty zákonná sudkyňa oznámila v súlade s § 15 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) dôvody svojho vylúčenia,

- opatrením   predsedu   okresného   súdu   z 20.   septembra   2007   bola   vec   náhodným výberom pridelená inej zákonnej sudkyni,

- okresný súd prípisom z 27. septembra 2007 vyzval sťažovateľa, aby mu v lehote 15 dní   zaslal   vyplnené   tlačivo   „Potvrdenie   o osobných,   majetkových   a zárobkových pomeroch na oslobodenie od súdnych poplatkov“,

- okresný   súd   uznesením   z 21.   novembra   2007   odňal   sťažovateľovi   úplné oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   priznané   uznesením   okresného   súdu   z 18. decembra 2003 a súčasne mu neustanovil zástupcu z radov advokátov,

- sťažovateľ sa   podaním z 30. novembra 2007 odvolal proti uzneseniu okresného súdu z 21. novembra 2007,

- 13. decembra 2007 okresný súd predložil spis spolu s odvolaním na rozhodnutie krajskému súdu a 20. decembra 2007 zaslal k odvolaniu aj zmenu návrhu na rozhodnutie vo veci samej uskutočnenú podaním sťažovateľa z 11. decembra 2007,

- krajský súd uznesením z 29. januára 2008 potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu z 21. novembra 2007,

- krajský   súd   uznesením   z 10.   marca   2008   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu z 26. júna 2007 o uložení poriadkovej pokuty sťažovateľovi,

- okresný súd prípisom z 30. apríla 2008 vyzval sťažovateľa, aby v lehote 10 dní upresnil návrh na rozhodnutie vo veci (petit), ako aj označenie odporcu,

- sťažovateľ podaním z 8. mája 2008 požiadal okresný súd o ustanovenie advokáta,

- okresný súd uznesením z 2. septembra 2008 zamietol „žiadosť navrhovateľa zo dňa 8. 5. 2008 o ustanovenie zástupcu z radov advokátov“,

- sťažovateľ   podaním   z 12.   septembra   2008   znovu   požiadal   okresný   súd o ustanovenie advokáta pre celé konanie,

- zákonná sudkyňa prípisom zo 17. apríla 2009 vyzvala sťažovateľa, aby v lehote troch dní písomne oznámil, či podanie z 12. septembra 2008 je odvolaním proti uzneseniu o ustanovení advokáta, alebo je novou žiadosťou o ustanovenie advokáta,

- sťažovateľ   reagoval   na   výzvu   okresného   súdu   zo   17.   apríla   2009   podaním doručeným okresnému súdu 5. mája 2009,

- okresný   súd   29.   mája   2009   opätovne   vyzval   sťažovateľa,   aby   v lehote   10   dní písomne oznámil, čoho sa domáha (upresnil znenie petitu).

Ústavný   súd   posúdil   všetky   úkony   okresného   súdu   v napadnutom   konaní konštatujúc,   že   okresný   súd   v doterajšom   priebehu   v zásade   postupoval   plynulo s primeranými odstupmi medzi jednotlivými procesnými úkonmi. Je pravda, že ústavný súd v postupe okresného súdu zistil viac než ročnú nečinnosť v období od júna 2004, keď mu bolo doručené uznesenie krajského súdu sp. zn. 8 Co 83/04 z 31. mája 2004, do 23. augusta 2005,   keď   okresný   súd   uznesením   z 23.   augusta   2005   prerušil   konanie.   Toto   obdobie v kontexte   s celým   doterajším   priebehom   konania však   ústavný súd vyhodnotil   iba   ako ojedinelý prieťah.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoje predchádzajúce rozhodnutia, v ktorých   opakovane   vyslovil,   že   ojedinelá   nečinnosť   súdu   hoci   aj   v trvaní   niekoľkých mesiacov sama osebe nemusí ešte zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   (I. ÚS 42/01,   III. ÚS 91/04).   Nie   každý   zistený   prieťah   v súdnom   konaní   má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   resp.   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 92/03).

Ako už bolo uvedené, ústavný súd z predloženého spisu okresného súdu okrem iného zistil,   že   toto   konanie   bolo   uznesením   z 23.   augusta   2005   prerušené   z dôvodu,   že na Okresnom   súde   Bratislava II   prebiehalo   konanie   vedené   pod   sp. zn.   Ps 12/04 o spôsobilosti   sťažovateľa   na   právne   úkony.   Je   však   potrebné   uviesť,   že   krajský   súd uznesením   sp. zn.   9 Co 33/2005   z 27.   februára   2006   zrušil   uznesenie   okresného   súdu o prerušení   konania,   pričom   v odôvodnení   svojho   uznesenia   krajský   súd   uviedol,   že „z pomerne rozsiahlych podaní navrhovateľa v súdenej veci, vrátane súvisiacich príloh je zrejmé, že správanie sťažovateľa rozhodne nie je štandardné. S poukazom aj na jeho vlastné vyjadrenia možno mať dôvodné pochybnosti o jeho schopnosti samostatne hájiť (v širšom význame) svoje práva pred súdom. Vhodným opatrením sa javí ustanovenie opatrovníka a nadväzné   dôsledné   uplatňovanie   bremena   tvrdenia   a dôkazného   bremena   vo   vzťahu k uplatňovaným nárokom.“.

Po zrušení rozhodnutia okresného súdu o prerušení konania v súlade s vysloveným právnym názorom krajského súdu okresný súd oslovil syna a následne dcéru sťažovateľa v súvislosti   s ich   eventuálnym   ustanovením   za   opatrovníka   na   zastupovanie   sťažovateľa v napadnutom   konaní.   Potom,   ako   obaja   oslovení   opatrovníctvo   odmietli,   okresný   súd uznesením   z 26. marca   2007   napadnuté   konanie   opätovne   prerušil   do   právoplatného skončenia konania vedeného Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. Ps 12/04.

Napriek tomu, že sťažovateľ právoplatným rozhodnutím sp. zn. Ps 12/04 z 15. mája 2007   nebol   pozbavený   ani   obmedzený   v spôsobilosti   na   právne   úkony,   ústavný   súd nevyhodnotil ako zbytočné prieťahy časový úsek konania, v ktorom okresný súd realizoval procesné   úkony   v snahe   zabezpečiť   sťažovateľovi   opatrovníka   prostredníctvom   jeho dospelých detí a následne prostredníctvom právneho zástupcu.

Ústavný   súd   z predloženého   súdneho   spisu   okresného   súdu   zistil,   že   spomalenie doterajšieho   priebehu   napadnutého   konania   vedeného   okresným   súdom   spôsobil v rozhodujúcej   miere   sám   sťažovateľ.   Okresný   súd   v súvislosti   s rozšírením   návrhu sťažovateľa na rozhodnutie vo veci samej o ďalšie návrhy prípisom z 27. septembra 2007 zisťoval   aktuálne   majetkové   pomery   pre   posúdenie   žiadosti   sťažovateľa   o ustanovenie právneho   zástupcu   a   po vyhodnotení   údajov   vyplývajúcich   z   predloženého   tlačiva a všetkých   známych   skutočností   rozhodol   uznesením   z 21.   novembra   2007,   že   odníma sťažovateľovi úplné oslobodenie od súdnych poplatkov, ktoré mu priznal svojím uznesením z 18. decembra 2003. Súčasne rozhodol, že neustanovuje sťažovateľovi zástupcu z radov advokátov.   Krajský   súd   uznesenie   okresného   súdu   napadnuté   odvolaním   sťažovateľa v odvolacom konaní 29. januára 2008 potvrdil.

Ďalšie   spomalenie   konania,   ktoré   možno   pripísať   na   ťarchu   sťažovateľa,   bolo vyvolané jeho písomným podaním s hrubo urážlivým obsahom, za ktoré mu okresný súd uznesením   z 26.   júna   2007   uložil   poriadkovú   pokutu   v sume   12 500   Sk.   Po doručení odvolania   sťažovateľa   proti   uzneseniu   o uložení   poriadkovej   pokuty   zákonná   sudkyňa oznámila   v súlade   s   § 15   OSP   dôvody   svojho   vylúčenia   vo   veci.   Následne   opatrením predsedu okresného súdu z 20. septembra 2007 bola vec náhodným výberom pridelená inej zákonnej   sudkyni,   čo   spôsobilo   predĺženie   priebehu   konania   v súvislosti   s   nutnosťou naštudovať obsah spisu pred rozhodnutím o ďalšom postupe v konaní.

Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že tú časť sťažnosti,   ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je potrebné odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2.   Pokiaľ   ide   o sťažnosť   v časti,   v ktorej   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu a inú právu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd konštatuje,   že   sťažovateľ   v súvislosti   s namietaným   porušením   označeného   základného práva   argumentuje   celkovou   nečinnosťou   okresného   súdu   v napadnutom   konaní. V systematike   ústavy   sú   primeraná   celková   dĺžka,   tempo   a plynulosť   súdneho   konania obsahom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a nie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Aj   keď   doterajší   priebeh   napadnutého   konania   nie   je   optimálny,   okresný   súd   sa neodmietol zaoberať návrhom sťažovateľa, ktorým uplatňoval náhradu škody, no doterajší priebeh predmetného konania ani jeho doterajšia dĺžka zatiaľ nesignalizujú možnosť prijatia záveru, že v danom prípade by mohlo ísť o denegatio iustitiae.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov nespadá pod ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy, iba že by namietané porušenie tohto základného   práva   dosahovalo   takú   intenzitu,   že   by   s ohľadom   aj   na   ďalšie   konkrétne okolnosti daného prípadu (najmä predmet konania, teda čo je pre sťažovateľa v stávke) bolo možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti (napr. IV. ÚS 242/07).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť v časti namietajúcej   porušenie   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   je   zjavne neopodstatnená.

3. Pri prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, keď v sťažnosti okrem iného vo   vzťahu   k okresnému   súdu   uviedol,   že „dodnes   rozhodol   chybne   o neoslobodení od súdnych   poplatkov   a neustanovení   advokáta“,   ústavný   súd   vychádzal   z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý ustanovuje právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to   tým   spôsobom,   že   sťažovateľ   má   právo   domáhať   sa   ochrany   základného   práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Okresný   súd   uznesením   z 21.   novembra   2007   priznané   oslobodenie   od   súdnych poplatkov   sťažovateľovi   odňal   a súčasne   mu   neustanovil   právneho   zástupcu   z radov advokátov.   Podaným   odvolaním   sa   sťažovateľ   domáhal,   aby   krajský   súd   uznesenie okresného   súdu   zrušil.   Z uvedeného   vyplýva,   že   námietka   porušenia   označeného základného práva v podobe odvolania smerujúca proti rozhodnutiu okresného súdu bola predmetom rozhodovania krajského súdu. V rámci tohto inštančného postupu krajský súd ako   súd   odvolací   rozhodnutie   prvého   stupňa   preskúmal   a svoj   právny   názor   vyjadril v potvrdzujúcom uznesení z 29. januára 2008.

Vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo preto v právomoci   ústavného   súdu   preskúmať   uznesenie   okresného   súdu,   pretože   jeho preskúmanie na základe podaného odvolania sťažovateľom patrilo do právomoci krajského súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   ďalšími   nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júla 2009