znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 255/08-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. J., D., zastúpeného advokátom JUDr. A. S., D., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   pri   vydaní   platobného rozkazu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Ro 40/2001 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. J. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2008 doručená sťažnosť M. J., D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. A. S., D., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len   „okresný   súd“)   pri   vydaní   platobného   rozkazu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Ro 40/2001.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ uzavrel 24. februára 1999 zmluvu o úvere s veriteľkou,   podnikateľkou   E.   M.   (ďalej   len   „veriteľka“).   Predmetom   plnenia   bolo poskytnutie peňažného úveru v sume 20 000 Sk. Sťažovateľ sa ako dlžník zaviazal sumu pohľadávky vrátiť do jedného mesiaca od uzavretia zmluvy (do 24. marca 1999). V prípade omeškania   zo   strany   dlžníka   si   zmluvné   strany   dohodli   zmluvnú   pokutu   vo   výške 4 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania dlžníka.

Sťažovateľ uznal písomne svoj dlh 15. decembra 1999 a zaviazal sa uhradiť ho do 22. decembra 1999 v plnej výške, pretože „... v opačnom prípade uhradí veriteľovi spolu s týmto záväzkom aj sumu zmluvnej pokuty vo výške 4 % denne z dlžnej sumy a to až do úplného   zaplatenia“. Z dôvodu   nepriaznivej   finančnej   situácie   sťažovateľ   svoj   dlh neuhradil.

Okresný súd vydal 22. januára 2001 platobný rozkaz sp. zn. 1 Ro 40/2001, ktorým bolo sťažovateľovi uložené uhradiť dlžnú sumu spolu so 4 % úrokom zo sumy 20 000 Sk od 23. decembra 1999 až do zaplatenia. Platobný rozkaz mal byť sťažovateľovi doručený 11.   marca   2001   prostredníctvom   príslušníka   Obvodného   oddelenia   Policajného   zboru Slovenskej republiky Dolný Kubín, sťažovateľ však tvrdí, že „... jemu osobne tento platobný rozkaz doručený nebol a taktiež tvrdí, že podpis na doručenke nie je jeho. Na základe tohto navrhovateľ nevedel o tom, že v tejto veci bol vydaný platobný rozkaz a preto ani nemohol voči nemu podať opravný prostriedok - odôvodnený odpor v zákonom stanovenej lehote. Predmetný platobný rozkaz preto nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 27. 03. 2001 a stal sa teda exekučným titulom.“. Okresný súd poveril 30. marca 2001 súdneho exekútora vykonaním exekúcie.

Poverený súdny exekútor vydal 21. apríla 2006 upovedomenie o spôsobe exekúcie a 24. apríla 2006 vydal exekučný príkaz sp. zn. EX 49/2001 na vymoženie pohľadávky s príslušenstvom v sume 487 605 spolu s úrokmi z omeškania, a to zriadením exekučného záložného práva na nehnuteľnosť, ktorú sťažovateľ vlastní spolu s manželkou. Dňa 12. júna 2007 postúpila veriteľka svoju pohľadávku na postupníka - obchodnú spoločnosť. Súdny exekútor   vydal   31.   augusta   2007   upovedomenie   o spôsobe   vykonania   exekúcie a 3. septembra 2007 vydal exekučný príkaz na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľnosti, pretože výška pohľadávky medzičasom vzrástla na sumu 748 135 Sk.

Sťažovateľ zastáva názor, že veriteľka sa v danom prípade dopustila trestného činu úžery podľa v tom čase platných právnych predpisov, pretože výška zmluvnej pokuty je neprimeraná vzhľadom na   hodnotu pohľadávky a znamená   pre   sťažovateľa ako dlžníka existenčný zásah do jeho majetkových práv, pričom „... zároveň sa jednoznačne takýto právny úkon prieči dobrým mravom, ako aj zásadám poctivého obchodného styku... Okresný súd v Dolnom Kubíne aj napriek tejto skutočnosti vydal na podklade tejto zmluvy a uznania dlhu platobný rozkaz, hoci ako orgán znalý právnych predpisov si musel byť v tom čase vedomý skutočnosti, že uzavretím takejto zmluvy sa veriteľ dopustil trestného činu úžery podľa § 253 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005 a zároveň opomenul skutočnosť,   že   v zmysle   jednej   zo   základných   zásad   trestného   konania   upravených v Trestnom poriadku účinnom do 31. 12. 2005 a to tzv. zásady legality, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a teda aj súdy podľa vtedajšej právnej úpravy začínajú trestné konania z úradnej povinnosti!...

Aj napriek tejto skutočnosti túto svoju legálnu, ako aj morálnu povinnosť Okresný súd   v Dolnom   Kubíne   opomenul   a riadne   vydal   na   podklade   listín   mu   poskytnutých   zo strany veriteľa platobný rozkaz, čím porušil základné právo navrhovateľa garantované v čl. 46 Ústavy SR...

Okresný   súd   v Dolnom   opätovne   porušil   vyššie   uvedené   základné   právo navrhovateľa, keď dňa 30. 03. 2001 vydal poverenie na vykonanie exekúcie na podklade predmetného platobného rozkazu.“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ vo svojom návrhu výroku rozhodnutia (petite) žiada, aby ústavný súd po prerokovaní jeho sťažnosti rozhodol nasledovne:„1. Ústavnej sťažnosti sa vyhovuje. 2.   Základné   právo   navrhovateľa   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   spôsobom postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde priznané v čl. 46, ods. 1 Ústavy SR bolo porušené tým, že Okresný súd Dolný Kubín vydal dňa 22. 01. 2001 platobný rozkaz, č. k.: 1 Ro 40/01, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 27. 03. 2001.

3. Platobný rozkaz vydaný Okresným súdom Dolný Kubín, č. k. 1 Ro 40/01 zo dňa 22. 01. 2001 sa zrušuje.

Navrhovateľ   si   zároveň   uplatňuje   nárok   na   náhradu   trov   konania   v súlade   so všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi platenie a náhradu trov konania.“

Sťažovateľ v sťažnosti tiež požaduje, aby ústavný súd „... odpustil zmeškanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti vyplývajúcej z ust. § 53, ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. a to s poukazom na ust. čl. 12, ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého sú základné práva a slobody neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné a zároveň vzhľadom na to, že pokračovanie exekučného konania v tomto prípade by znamenalo pre navrhovateľa a osoby, ktoré   sú   na   neho   odkázané   s výživou   existenčné   problémy“, pričom   sťažovateľ   tiež navrhuje,   aby „...   Ústavný   súd   SR   dočasným   opatrením   vydaným   podľa   §   52   zákona č.   38/1993   Z.   z.   odložil   vykonateľnosť   platobného   rozkazu   vydaného   Okresným   súdom Dolný   Kubín,   č.   k.:   1   Ro   40/01   a zároveň   dočasným   opatrením   prikázal   súdnemu exekútorovi Mgr. J. K., so sídlom D., aby sa v exekučnom konaní vedenom proti M. J. - navrhovateľovi,   č.   k.   EX   49/2001   zdržal   vykonávania   predmetného   právoplatného a vykonateľného platobného rozkazu a to až do rozhodnutia vo veci samej“.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   podľa ustanovenia § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých   nemá ústavný súd právomoc,   návrhy, ktoré   nemajú náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Pri posúdení sťažnosti vychádzal ústavný súd z § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom. Viazanosť návrhom platí zvlášť pre petit, čo znamená, že ústavný súd rozhoduje o porušení práv a slobôd v rozsahu, ako ho vymedzí sťažovateľ v návrhu na rozhodnutie ústavného súdu (IV. ÚS 195/08).

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia   o inom   zásahu,   ktorým   malo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody.   Zmeškanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde),   pričom   zákon   o ústavnom   súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03).

Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).

Ústavný súd   zistil,   že platobný rozkaz sp.   zn. 1 Ro   40/2001   z 22.   januára 2001 nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 27. marca 2001. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že nevedel o tom, že v danej veci bol vydaný platobný rozkaz. Je však nesporné, že o vydaní tohto   platobného   rozkazu   sa   musel   dozvedieť   najneskôr   vtedy,   keď   mu   bolo   doručené upovedomenie   o začatí   exekúcie,   a to   ešte   pred   doručením   upovedomenia   o spôsobe vykonania   exekúcie   sp.   zn.   EX   49/2001   z 21.   apríla   2006.   Sťažnosť   sťažovateľa   bola podaná na poštovú prepravu až 9. júna 2008. Z toho vyplýva, že sťažovateľ ju podal zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Ústavný súd nad rámec uvedeného uvádza, že ak by sťažnosť nebola odmietnutá ako oneskorene podaná, bolo by ju možné odmietnuť aj pre nedostatok právomoci, pretože ak ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany základného   práva   alebo   slobody   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a účinných prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (I.   ÚS   103/02,   IV.   ÚS   115/07).   Nedostatok právomoci ústavného súdu na konanie o sťažnosti nemožno odstrániť.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje, že sťažovateľ mohol brániť svoje práva účinnými prostriedkami podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplnení   iných   zákonov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“),   pretože   mal   právo   podať   námietky   proti exekúcii podľa § 50 Exekučného poriadku alebo požiadať o odklad exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   ústavný   súd   už   nerozhodoval o ďalších   návrhoch   sťažovateľa   (napr.   odklad   vykonateľnosti   predmetného   platobného rozkazu atď.).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2008