znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 255/07-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť T. L., t. č. vo väzbe, vo veci namietaného porušenia jeho práva podľa   čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a podľa čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp. zn. 3 To   131/2007   z 22.   augusta   2007   a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. L. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. septembra 2007 doručená sťažnosť T. L., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie   svojho   práva   podľa   čl.   12   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a podľa čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 131/2007 z 22. augusta 2007 a jemu predchádzajúcim postupom. Svoju sťažnosť   sťažovateľ   doplnil   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   dvomi   podaniami doručenými 4. októbra 2007.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 79/2006 z 15. februára 2007 uznaný za vinného z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 a 3 Trestného zákona účinného   do   31. decembra 2005   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   v   jednočinnom   súbehu s trestným činom výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Trestného zákona, odsúdený k úhrnnému trestu   odňatia   slobody   v trvaní   osem   rokov   nepodmienečne   a pre   výkon   trestu   odňatia slobody zaradený do I. nápravnovýchovnej skupiny.

Na základe odvolania prokurátora Krajskej prokuratúry v B. (ďalej len „prokurátor krajskej prokuratúry“) rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 To 131/2007 z 22. augusta 2007, ktorým uznal sťažovateľa za vinného z trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s trestným činom výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Trestného zákona, zároveň sťažovateľa odsúdil na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere desať   rokov   a   pre   výkon   trestu   odňatia   slobody   ho   zaradil   do II. nápravnovýchovnej skupiny.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že sa nevie stotožniť s rozsudkom krajského súdu predovšetkým so zmenou právnej kvalifikácie jeho skutku na trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona, pretože podľa neho „nezodpovedá skutočnosti a situácii kritického   dňa:   05.   04.   2003,   nakoľko   mojím   úmyslom   rozhodne   nebolo   nebohého   - poškodeného úmyselne zabiť, ani zavraždiť“.

Krajský   súd   podľa   sťažovateľa   pri   rozhodovaní   v tejto   veci   nezobral   do   úvahy „nečakanú   skratovú   situáciu“ a   skutočnosť,   že   on   bol   napadnutý   poškodeným,   ktorý ho zranil   a   len „odvracal   nečakaný   zákerný   útok   nebohého“. Sťažovateľ   pripúšťa, že sa bránil neprimerane, avšak s nožom poškodeného, ktorý mal prichystaný na neho.Porušenie   svojho   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   vidí sťažovateľ   v tom, že „ani   v prípravnom konaní a ani   pred   súdom   nebol   ničím a nikým bezpečne preukázaný údajný úmysel § 219 Tr. zák. V tomto ohľade sa jedná o nedostatočné skutkové zistenia, najmä niet žiadneho relevantného dôkazu na prijatie súčasnej a za vinu mi kladenej právnej kvalifikácie podľa § 219 Tr. zákona, ktorý by mal podklad a oporu v zákone“.

Krajský súd podľa sťažovateľa svoje rozhodnutie založil najmä na „predsudkoch a určeniach   vopred.   Respektíve   svoje   rozhodnutie   opieral   iba   o odvolanie   prokurátorky a znalecký   posudok   znalkyne?   Ktorý   sám   o sebe   je   značne   pochybný   a nejednoznačný, miestami si odporuje a rozhodne ho nemožno uznať za objektívny a kvalifikovaný. Tvrdenie v závere rozsudku si odporuje nemajú istý a ani zákonný podklad, navyše je tento posudok vyhodnocovaný jednostranne so zjavným zámerom v môj neprospech. Dôvodne preto možno namietať nesprávnosť posudku ako aj činnosť znalcov v tomto“.

Z obsahu   uvedeného   rozsudku   podľa   sťažovateľa   je   zrejmé,   že   v konaní   došlo aj k porušeniu „§   2   ods.   10   ods.   14   ods.   7   Tr.   por.“,   pretože   krajský   súd   postupoval jednostranne v jeho neprospech, nezaoberal sa skutočnosťami a okolnosťami svedčiacimi v jeho prospech a uznal ho za vinného z ťažšieho a prísnejšieho trestného skutku napriek tomu, že „údajný a za vinu mi kladený úmysel § 219 Tr. zák. nebol ničím preukázaný“.

Vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľ poukázal taktiež na skutočnosť, že bolo vydané na podklade skutkového stavu, ktorý bol zistený okresným súdom. Krajský súd v uvedenom konaní nevykonal žiadne dokazovanie a svoje rozhodnutie, ktorým zmenil rozhodnutie okresného súdu v jeho neprospech, oprel len o odvolanie prokurátora krajskej prokuratúry.   V tejto   súvislosti   bol   podľa   sťažovateľa   postup   krajského   súdu   v   rozpore so zásadou bezprostrednosti.

Podľa   sťažovateľa   je   postup   a rozhodnutie   krajského   súdu „v   zrejmom   rozpore s procesnými zárukami, ako aj právami obhajoby. Navyše je tak značne porušená zásada rovnosti strán v konaní pred súdom § 2 ods. 14 Tr. por.“. Pri rozhodovaní podľa neho krajský súd nemohol vychádzať zo skutkových zistení okresného súdu, na ktorých založil svoje rozhodnutie, lebo závery uvedené v jeho rozsudku sú rozdielne. Rozsudok krajského súdu z 22. augusta 2007 považuje sťažovateľ za neobjektívny a nespravodlivý.

Na základe uvedeného sťažovateľ namietal, že v uvedenom konaní došlo postupom a rozhodnutím krajského súdu k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 12, čl. 46 ods. 1 a   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a podľa čl. 17 dohovoru. Ústavnému súdu sťažovateľ navrhol, aby napadnuté rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 3 To 131/2007 z 22. augusta 2007 zrušil „a aby dal pokyn na spravodlivé došetrenie veci“. Sťažovateľ taktiež požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 12, čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a podľa čl. 17 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To 131/2007 z 22. augusta 2007 a jemu predchádzajúcim postupom.

Podstata argumentácie sťažovateľa spočíva v tom, že krajský súd v uvedenej veci nemohol   dospieť   k odlišnej   kvalifikácii   jeho   skutku,   pretože   nevykonával   žiadne dokazovanie,   čo   znamená,   že   rozhodoval   len   na   základe   skutkového   stavu   zisteného okresným   súdom,   ktorý   pri   posúdení   skutku   dospel   vo   svojom   rozhodnutí   k odlišnému záveru.

Podľa   §   566   ods.   3   Trestného   poriadku   účinného   od   1. januára 2006   (ďalej len „Trestný poriadok“) dovolanie podľa tohto zákona možno podať len proti rozhodnutiam, ktoré nadobudli právoplatnosť po nadobudnutí účinnosti tohto zákona.

Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať, ak rozhodnutie   je   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Z uvedeného   vyplýva,   že   v konaní,   v ktorom   sa   sťažovateľ   domáha   vyslovenia porušenia   svojich   v sťažnosti   označených   práv,   je   vo   vzťahu   k jeho   námietkam vzťahujúcim sa k právu na spravodlivé súdne konanie (nesprávna kvalifikácia jeho skutku v rozhodnutí   krajského   súdu)   účinným   a   dostupným   prostriedkom   nápravy   vád konania (resp. rozhodnutia),   ktorými   sťažovateľ   svoju   sťažnosť   odôvodnil,   dovolanie, prostredníctvom   ktorého   mohol   uplatniť   aj   svoju   argumentáciu   uvedenú   v ústavnej sťažnosti   a o ktorom   je   v konečnom   dôsledku   oprávnený   rozhodnúť   najvyšší   súd   ako dovolací súd.

Vzhľadom na uvedené bolo preto potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a vzhľadom k tejto skutočnosti bolo už ďalej bezpredmetné rozhodovať o jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2007