znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 254/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť I. H., T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na   ochranu   vlastníctva   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 26 C 185/2005-110 z 9. februára 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 24 Co 312/2010-135 z 15. decembra 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 30. apríla 2012 doručené podanie I. H., T. (ďalej len „sťažovateľka“), označené ako „Žiadosť o zrušenie súdneho rozhodnutia vo veci 26 C/185/2005/110“, ktoré podľa obsahu možno kvalifikovať ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) č. k. 26 C 185/2005-110 z 9. februára 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 24 Co 312/2010-135 z 15. decembra 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   a   z   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   žalobou doručenou okresnému súdu 14. novembra 2005 domáhala proti odporcovi odstránenia plota na jej pozemku, ktorú v ďalšom priebehu konania po predchádzajúcich výzvach okresného súdu   zmenila a doplnila   tak, že žiadala, aby vo   veci   konajúci súd   určil   hranicu   medzi v žalobe označenými parcelami nachádzajúcimi sa v katastrálnom území J.. Okresný súd o žalobe sťažovateľky rozhodol namietaným rozsudkom z 9. februára 2010 tak, že uložil odporcovi odstrániť oplotenie na spornej parcele a určil hranicu medzi v žalobe označenými parcelami v súlade s geometrickým nákresom obsiahnutým v znaleckom posudku, ktorý sa stal   súčasťou   tohto   rozsudku.   Sťažovateľka   podala   proti   výroku   namietaného   rozsudku okresného   súdu,   ktorým   bola určená   hranica   medzi   pozemkami,   odvolanie.   O   odvolaní rozhodol   krajský   súd   namietaným   rozsudkom   z   15.   decembra   2010   tak,   že   odvolaním napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil.   Následne   sa   sťažovateľka   podnetom adresovaným   Generálnej prokuratúre   Slovenskej   republiky   domáhala, aby   v   predmetnej veci   podal   generálny   prokurátor   mimoriadne   dovolanie.   Podnet   sťažovateľky   ako nedôvodný   odložil   prípisom   č.   k.   Kc   82/11-6   z   19.   októbra   2011   prokurátor   Krajskej prokuratúry v Trnave.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti vyjadruje nespokojnosť s namietanými rozsudkami okresného   súdu   a   krajského   súdu,   keďže   podľa   jej   tvrdenia „Pri   riešení   usporiadaní právneho stavu súdy uprednostnili užívateľský stav pred vlastníckym...“. Podľa jej názoru „Rozhodnutia sú nezlučiteľné s Ústavou Slovenskej republiky v článku 20. Uprednostňujú sa   zákony   z   obdobia   komunistického   teroru   zamerané   na   likvidáciu   vlastníkov   pôdy   a celého – všetkého majetku...“.

Sťažovateľka   žiada „právne   a   spravodlivé   zrušiť   predchádzajúce   rozhodnutia nezávislých súdov a nastoliť právo, ktoré nastoluje – zaručuje Ústava Slovenskej republiky. V tomto prípade Ústava Slovenskej republiky článok 20...“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   obsahu   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   ochranu   vlastníctva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   namietanými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu a žiada tieto rozsudky zrušiť.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 26 C 185/2005-110 z 9. februára 2010

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   môže domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom,   musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku   právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka   mala   právo   podať   proti   namietanému   rozsudku   okresného   súdu odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 24 Co 312/2010-135 z 15. decembra 2010

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Ústavný súd zistil, že namietaný rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 7. januára 2011, pričom sťažovateľka doručila ústavnému súdu sťažnosť až 30. apríla 2012, t. j. zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní v tejto časti sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2012