znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 254/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M T. a Ľ. T., B., zastúpených advokátom JUDr. F. V., B., vo veci namietaného   porušenia   ich   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a čl. 46   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 5 Sžo/14/2010 zo 7. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M   T.   a Ľ.   T. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2011 doručená   sťažnosť M T.   a Ľ.   T. (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn. 5 Sžo/14/2010 zo 7.   decembra   2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že 27. januára 2003 bol Správe katastra B. (ďalej len „správa katastra“)   doručený   návrh   na   vklad   vlastníckeho   práva   na   základe   zmluvy   o prevode vlastníctva   bytov   z   3.   júla   2002,   ktorú   uzavreli   spoločnosť   J.,   s. r. o.,   ako   predávajúci a spoločnosť P., s. r. o., ako kupujúci. Návrh sa týkal vkladu vlastníckeho práva k 46 bytom v   bytovom   dome,   súpisné   č...   na pozemku   parc.   č...,   a   k nim   prislúchajúcim spoluvlastníckym   podielom   na   spoločných   častiach   a   spoločných   zariadeniach a príslušenstve   k   bytovému   domu   a k zastavanému   a   priľahlému   pozemku   parc.   č... Predmetný návrh bol zaevidovaný pod č. V-237/2003 (ďalej aj „skorší návrh na vklad“). Správa katastra tento návrh v celom rozsahu zamietla, a to rozhodnutím č. V-237/2003 z 19. augusta 2003.

Návrhom zo 14. augusta 2003 podali sťažovatelia správe katastra návrh na povolenie vkladu bezpodielového spoluvlastníctva k bytu č... na... poschodí bytového domu..., súpisné číslo...,   postaveného   na   pozemku   parc.   č...   (ďalej   len   „dotknutý   byt“   alebo   „byt sťažovateľov“)   a   k   spoluvlastníckym   podielom   na   spoločných   častiach   a   spoločných zariadeniach   označeného   bytového   domu,   k pozemku   zastavanému   bytovým   domom a k priľahlému pozemku parc. č... o veľkosti podielu..., pričom tento návrh sťažovateľov bol zaevidovaný   pod   č. V-3441/2003   (ďalej   aj   „neskorší   návrh   na   vklad”).   Dotknutý   byt podliehal pod predmet prevodu, na ktorý sa vzťahoval aj už uvedený skorší návrh na vklad vlastníckeho práva zaevidovaný pod č. V-237/2003. Správa katastra vyhovela 25. júna 2005 neskoršiemu   návrhu   sťažovateľov   a rozhodla   o vklade   bezpodielového   spoluvlastníctva k dotknutému bytu.

Medzičasom ale najvyšší súd rozsudkom sp. zn. l Sž-o-KS 91/04 z 2. decembra 2004 zrušil rozhodnutie správy katastra z 19. augusta 2003, ktorým bol skorší návrh na vklad č. V-237/2003 zamietnutý, a vec vrátil správe katastra na ďalšie konanie. V ďalšom konaní správa   katastra   rozhodnutím   č. V-237/2003   z   2.   decembra   2004   skorší   návrh   na vklad čiastočne zamietla, a to vo vzťahu k prevodu vlastníctva k 21 bytom, medzi ktorými bol aj byt   sťažovateľov   a pokiaľ   ide   o   zostávajúcich   25   bytov,   konanie   prerušila.   Proti rozhodnutiu správy katastra č. V-237/2003 z 21. júla 2005 v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu   na   vklad   podali   účastníci   zmluvy   odvolanie,   o ktorom   rozhodoval   Krajský   súd v Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   24 Sp/26/2005,   v ktorom   rozsudkom z 10. novembra   2005   odvolaním   napadnuté   rozhodnutie   správy   katastra   potvrdil.   Tento rozsudok   bol   ako   vecne   správny   potvrdený   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp. zn. 5 Sž-o-KS 7/2006 z 25. januára 2007. Následne bolo katastrálne konanie o skoršom návrhu na vklad č. V-237/2003 na základe späťvzatia návrhu 16. mája 2007 zastavené.

Proti rozhodnutiu správy katastra z 25. júna 2005, ktorým sa vyhovelo neskoršiemu návrhu   sťažovateľov   a rozhodlo   o vklade   bezpodielového   spoluvlastníctva   k dotknutému bytu,   Krajská   prokuratúra   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   podala 13. decembra 2005 protest č. k. Kd 2129/05-7 v zmysle § 24, § 26 a § 27 ods. 1 zákona č. 153/2001   Z. z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o prokuratúre“).

V následnom   správnom   konaní o proteste   prokurátora   Katastrálny   úrad   v Banskej Bystrici (ďalej len „katastrálny úrad“) rozhodnutím č. P 11/2006 z 3. marca 2006 protestu krajskej prokuratúry vyhovel a zrušil rozhodnutie správy katastra č. V-3441/2003 z 25. júna 2005, ktorým správa katastra povolila vklad bezpodielového spoluvlastníctva k dotknutému bytu do katastra nehnuteľností. Rozhodnutie bolo potvrdené Úradom geodézie, kartografie a katastra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „úrad   geodézie“)   č. LPO-1949/2006/BA z 26. júna 2006.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 2 S/322/2007-86 zo 14. októbra 2009 podľa § 250j ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)   zrušil   rozhodnutie   katastrálneho   úradu   č. P 11/2006   z   3.   marca   2006,   ako aj druhostupňové rozhodnutie úradu geodézie č. LPO-1949/2006/BA z 26. júna 2006. Najvyšší súd ako súd odvolací napadnutý rozsudok krajského súdu rozsudkom sp. zn. 5 Sžo/14/2010 zo 7. decembra 2010 podľa § 250ja ods. 3 prvej vety a § 220 OSP zmenil tak, že žalobu zamietol. Najvyšší súd v odôvodnení svojho zrušujúceho rozsudku okrem iného uviedol, že „Vzhľadom k tomu, že o návrhu na vklad vedenom pod č. V-3441/2003, ktorý bol doručený správe katastra ako druhý v poradí bolo rozhodnuté dňa 25. 06. 2005, čiže skôr ako bolo právoplatne skončené konanie o prvom návrhu k totožnej nehnuteľnosti vedenej na správe katastra pod č. V-237/2003, bol protest prokurátora dôvodný. Správa katastra B. totiž porušila právnu normu ustanovenú v § 41 ods. 2 katastrálneho zákona, keď povolila   vklad   vlastníckeho   oprava   k nehnuteľnosti   na   základe   návrhu   doručeného na správu katastra ako druhý v poradí skôr, ako bolo právoplatne rozhodnuté o návrhu na vklad vlastníckeho práva doručeného správe katastra ako prvého v poradí, čím porušila zásadu prioritu zápisov do katastra nehnuteľnosti.“.

Proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo/14/2010 zo 7. decembra 2010 smeruje sťažnosť sťažovateľov podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale aj za dodržiavanie   základných   práv   a   slobôd   (IV. ÚS 23/05).   Judikatúra   ústavného   súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy   prichádzajúcich   orgánov   verejnej   moci   (napr.   I. ÚS 214/09).   Podľa   právneho názoru ústavného súdu preto nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne konanie   príslušným   všeobecným   súdom   v   danej   veci   nahradzoval   ústavný   súd   svojím vstupovaním a ingerenciou do tohto dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže   urobiť   zásah   na   ochranu   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv sťažovateľov až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť (IV. ÚS 322/09).

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom   rozhodol o zmene rozsudku krajského súdu č. k. 2 S/322/2007-86 zo 14. októbra 2009 a žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia úradu geodézie č. LPO-1949/2006/BA z 26. júna 2006, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie katastrálneho úradu č. P 11/2006 z 3. marca 2006, zamietol. Rozhodnutím úradu geodézie, ktoré bolo sťažovateľmi napadnuté v správnom súdnictve, bolo vyhovené protestu krajskej prokuratúry a bolo zrušené rozhodnutie správy katastra č. V-3441/2003 z 25. júna 2005, ktorým správa katastra povolila vklad bezpodielového spoluvlastníctva k dotknutému bytu do   katastra   nehnuteľností   v prospech   sťažovateľov.   Z toho   vyplýva,   že   po   zrušení rozhodnutia   o vklade   a vrátení   veci   na   nové   konanie pokračuje správny   orgán   v konaní o návrhu na vklad č. V-3441/2003.

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) je „výsledkové“, to znamená, že mu musí zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé,   závisí   v právoplatne   neskočenom   konaní   od   pokračujúceho   konania a rozhodnutia   všeobecných   súdov   (m. m.   III. ÚS 33/04,   IV. ÚS 163/05,   II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne   ako   z   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napr.   Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   predpokladom   na   záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania   alebo   v   konaní   vo   veci   samej,   resp.   ktoré   nemožno   napraviť   procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05,   II. ÚS 307/06).   V   nadväznosti   na to ústavný súd   pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo.

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky z tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania alebo ktorým   sa   riešila   iba určitá   parciálna procesná   otázka. Podmienkou na pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie spôsobilé   výrazne   a   nezvratným   spôsobom   zasiahnuť   do   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   základných   práv   alebo   slobôd   sťažovateľa,   ako aj to,   že   námietka   ich   porušenia   sa   musí   vzťahovať   výlučne   na   dané   štádium   konania a nemohla by už byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe, prípadne v opravných konaniach (IV. ÚS 322/09).

Sťažovatelia v sťažnosti namietali porušenie svojho základného práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo podľa nich dôjsť rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo/14/2010 zo 7. decembra 2010.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto namietané porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstatou argumentácie sťažovateľov je ich nesúhlas s právnymi závermi najvyššieho súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných právnych noriem v ich právnej veci, konkrétne výklad § 41 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľnosti a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“).

Podľa § 41 ods. 1 katastrálneho zákona v znení účinnom v rozhodnom čase práva k nehnuteľnostiam sa vpisujú do listu vlastníctva a do súboru popisných informácií katastra; tým sa stávajú hodnovernými, prípadne aj záväznými údajmi katastra.

Podľa   § 41   ods. 2   katastrálneho   zákona   práva   k   nehnuteľnostiam   (odsek   1)   sa zapisujú   v   poradí,   v   akom   sa   správe   katastra   doručili   návrhy   na   zápis   do   katastra, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

Podstatnou   námietkou   sťažovateľov   je,   ako   už   bolo   uvedené,   ich   nespokojnosť s výkladom § 41 ods. 2 katastrálneho zákona a jeho následnou aplikáciou na ich prípad realizovaný najvyšším súdom, na základe ktorého došlo podľa nich k vydaniu arbitrárneho rozhodnutia   porušujúceho v sťažnosti   označené základné práva. Základom argumentácie sťažovateľov vo vzťahu k § 41 ods. 2 katastrálneho zákona bolo to, že absolútne neplatná zmluva, ktorá bola podkladom pre skorší návrh na vklad č. V-237/2003, «objektívne nemôže spôsobiť vznik, zmenu, alebo zánik práva k nehnuteľnosti a potom takéto práva k tej istej nehnuteľnosti sa ani nezapíšu do katastra. A preto prvšie poradie takejto zmluvy nie je skutočnosť, ktorá by porušovala takúto normu /§ 41 ods. 2 katastrálneho zákona/. Z tohto hľadiska potom by nemalo byť dôležité to, že treba vyčkať, či sa vznik, zmena alebo zánik práva do katastra zapíše, lebo niet čo zapísať z „absolútne“ neplatného právneho úkonu.».

Podľa názoru sťažovateľov „Najvyšší súd SR nevzal do svojich hodnotiacich úvah vyjadrenie odvolaním žalovaného najmä v tej časti, ktorá sa týkala v žalobe namietanou otázkou absolútnej neplatnosti právneho úkonu – zmluvy, ktorá bola predmetom vkladového konania V-237/2003. Túto absolútnu neplatnosť konštatoval ohľadne konania V-237/2003 Krajský súd v B. Bystrici v rozsudku č. 23 S/164/2003 zo dňa 21. 1. 2004 a Najvyšší súd SR v rozsudku   č. 1 Sž-o-KS 91/04   zo   dňa   2. 12. 2004   a   opakovane   aj   v   rozsudku Sž-o-KS 7/2006.“.

Sťažovatelia   tvrdia,   že «Protest   prokurátora   spôsobil,   že   raz   získané   „základné právo“, ktorým je vlastnícke k bytu č. 41 bolo odňaté na základe formálneho a arbitrárneho postupu pri aplikácii ustanovenia § 41 ods. 2 zákona o katastri, na zistený skutkový stav, keď   zmyslom   uvedeného   ustanovenia   je   poskytnúť   náležitú   ochranu   podľa   zákonného princípu   práva   priority   jednému   z   viacerých relevantných právnych   vzťahov, odlišných subjektov týkajúcich sa tej istej nehnuteľnosti.».

Vzhľadom na právoplatné zastavenie správneho konania o skoršom návrhu na vklad vlastníckeho práva č. V-237/2003 z dôvodu späťvzatia návrhu na vklad už správny orgán rozhodujúci o vklade bezpodielového spoluvlastníctva sťažovateľov nebude pri rozhodovaní o neskoršom vklade sťažovateľov č. V-3441/2003 obmedzovaný zásadou priority návrhov v zmysle § 41 ods. 2 katastrálneho zákona vo vzťahu k skoršiemu návrhu č. V-237/2003.

Ústavný   súd   považuje   za   dôležité   zdôrazniť,   že   napadnutým   rozhodnutím najvyššieho   súdu   nedochádza   k nezvratnej   strate vlastníckeho práva k dotknutému   bytu. Vyhovením protestu prokurátora a zrušením rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu č. V-3441/2003 sa vec (konanie o návrhu na vklad sťažovateľov) vrátila do štádia, kedy má prvostupňový orgán opätovne rozhodovať o návrhu na vklad. V ďalšom správnom konaní, aj vzhľadom na právoplatné skončenie konania o skoršom návrhu na vklad č. V-237/2003, nemožno vylúčiť ani alternatívu, že návrhu sťažovateľov na vklad dotknutého bytu do ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov môže byť vyhovené.

Z uvedeného   ústavný   súd   vyvodzuje,   že   napadnuté   rozhodnutie   nie   je   vzhľadom na jeho relevanciu v celkovom doterajšom priebehu správneho konania a súdneho konania v tejto   veci   spôsobilé   výrazne   a   nezvratným   spôsobom   zasiahnuť   do   základných   práv sťažovateľov.   V tomto   konaní   preto   nie   je   splnená   základná   podmienka   výnimky zo spomínanej   zásady,   podľa   ktorej   ústavný   súd   v   rámci   konania   o   sťažnosti   zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo.

Pri   predbežnom   prerokovaní predloženej   sťažnosti   ústavný súd zistil,   že   ochranu sťažovateľom   označeným   základným   právam   proti   ich   namietanému   porušeniu   je oprávnený poskytnúť v ďalšom konaní tak správny orgán rozhodujúci o návrhu na vklad č. V-3441/2003, ako aj všeobecný súd v prípade, ak by niektorý z účastníkov správneho konania   napadol   rozhodnutie   druhostupňového   správneho   orgánu   prostredníctvom správneho   súdnictva.   Ústavný   súd   preto   rešpektujúc   požiadavku   subsidiarity   plynúcu z čl. 127 ods. 1 ústavy i svoju doterajšiu rozhodovaciu prax sťažnosť sťažovateľov odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   základného   práva   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy, ústavný súd poukazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp.   čl. 6   ods. 1   dohovoru.   Keďže   ústavný súd   nedospel   k záveru,   ktorým   by pripustil možnosť   vysloviť   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy, nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne m. m. II. ÚS 71/07,   III. ÚS 26/08,   IV. ÚS 82/09,   III. ÚS 103/2010).   V   opačnom   prípade   by   sa ústavný súd stal   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným súdom,   a nie súdnym   orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery   v   rozhodnutiach   všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľov (návrhom na zrušenie napadnutého rozsudku a úhradu trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011