znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 254/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta porušenie

a) svojho práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práv podľa čl. 13, čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Nové   Zámky   sp.   zn. 2 T 94/2009 z 20. augusta 2009 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tos 56/2009 z 30. septembra 2009,

b) práv podľa čl. 4 ods. 1 a 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) a čl. 8, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 94/2009 a jeho rozsudkom   z 20. augusta 2009 a postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 55/2009 a jeho uznesením z 15. októbra 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2010 doručená sťažnosť J. B., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

a) svojho práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   ako aj práv   podľa   čl.   13   a   čl.   17   dohovoru   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu k dohovoru   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uznesením   Okresného   súdu   Nové   Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 94/2009 z 20. augusta 2009 a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos 56/2009 z 30. septembra 2009,

b) práv podľa čl. 4 ods. 1 a 2 Protokolu č. 7 k dohovoru (ďalej len „protokol č. 7“), práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) a čl. 8, čl. 13 a čl. 17 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu sp. zn. 2 T 94/2009 a jeho rozsudkom z 20. augusta 2009 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 55/2009 a jeho uznesením z 15. októbra 2009.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre prečin nebezpečného vyhrážania   podľa   §   360   ods.   1   Trestného   zákona.   Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 1 Tp 5/09 z 23. januára 2009 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Na hlavnom pojednávaní konanom 20. augusta 2009 požiadal sťažovateľ   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu.   Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 2 T 94/2009 z 20. augusta 2009 bola žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietnutá.   Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť.   Uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 56/2009 z 30. septembra 2009 bola sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodná zamietnutá. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 94/2009 z 20. augusta 2009 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods.   1   Trestného   zákona,   za   čo   mu   bol   uložený   nepodmienečný   trest   odňatia   slobody v trvaní 10 mesiacov. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd uznesením sp. zn. 4 To 55/2009 z 15. októbra 2009 odvolanie sťažovateľa zamietol.

Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu sp. zn. 2 T 94/2009 z 20. augusta 2009, sťažovateľ namieta, že tvrdenie okresného súdu, že svoju žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu   bližšie   neodôvodnil,   nie   je   pravdivé.   Navyše,   zákonná   sudkyňa   nebrala   podľa názoru sťažovateľa do úvahy ním ponúknutý písomný sľub, resp. záruku. Sťažovateľ tvrdí (s. 2 sťažnosti), že uznesenie, ktorým krajský súd jeho sťažnosť ako nedôvodnú zamietol (sp. zn. 4 Tos 56/2009 z 30. septembra 2009), mu bolo doručené až 26. apríla 2010, pričom samotný   nepodmienečný   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   10   mesiacov   mu   uplynul 22. novembra 2009. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ tvrdí, že uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 Tos 56/2009 z 30. septembra 2009 mu bolo doručené až 9. februára 2010 (s. 5 sťažnosti). Z týchto dôvodov došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho práv podľa čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivé súdne konanie).

Vo   vzťahu   k   odsudzujúcemu   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   2   T   94/2009 z 20. augusta 2009 a uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 To 55/2009 z 15. októbra 2009 sťažovateľ namieta, že polícia 22. januára 2009 nevypočula jeho dcéru, ako aj to, že kým v skutkovej   vete   uznesenia   o   vznesení   obvinenia   je   uvedené,   že   sťažovateľ   sa   mal protiprávneho   konania   dopustiť   v   presne   nezistenej   dobe   od   začiatku   roku   2009   do 22. januára 2009, v odsudzujúcom rozsudku je iná formulácia skutku, a to „v období od začiatku   roku   2009   do   22.   januára   2009“. Preto   došlo   podľa   názoru   sťažovateľa k porušeniu jeho práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru.

Sťažovateľ   tiež   tvrdí,   že   odsudzujúcim   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 2 T 94/2009   z   20.   augusta   2009   a   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   4   To   55/2009 z 15. októbra 2009 došlo k zásahu do jeho práva na súkromie podľa čl. 8 dohovoru, keďže poškodený P. neoprávnene užíval byt jeho dcéry, ktorá z tohto dôvodu nemohla svoj byt užívať. Napokon sa poškodený P. z bytu dcéry sťažovateľa vysťahoval 31. júla 2009.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že namietaným rozsudkom okresného súdu bol odsúdený za skutok, za ktorý bol už v minulosti odsúdený trestným rozkazom okresného súdu sp. zn. 3 T 180/2008 z 22. októbra 2008, čím došlo k porušeniu čl. 4 ods. 1 a 2 protokolu č. 7.

Sťažovateľ   napokon   namieta,   že   postupom   v jeho   veci   konajúcich   súdov   došlo k prieťahom v konaní, keďže uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 To 55/2009 z 15. októbra 2009, ktorým bolo zamietnuté jeho odvolanie proti odsudzujúcemu rozsudku, mu dosiaľ nebolo   doručené.   Predmetné   uznesenie   sťažovateľ   získal   26.   apríla   2010   od   svojej obhajkyne Mgr. H. F.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

1.   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   T   94/2009   a   jeho   uznesením z 20. augusta 2009 a rozsudkom z 20. augusta 2009

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že k zásahu do jeho práv došlo postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 94/2009 a jeho uznesením z 20. augusta 2009, ktorým nevyhovel žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, ako aj rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 94/2009 z 20. augusta 2009, ktorým bol sťažovateľ uznaný vinným   zo   spáchania   prečinu   nebezpečného   vyhrážania   podľa   §   360   ods.   1   Trestného zákona.

Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému postupu a rozhodnutiam okresného súdu   sťažnosť,   resp.   odvolanie   (čo   aj   využil),   o   ktorých   bol   oprávnený   a   aj   povinný rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o   sťažnosti   a   odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 56/2009 z 30. septembra 2009

Sťažovateľ tvrdí, že uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 Tos 56/2009 z 30. septembra 2009,   ktorým   bola   jeho   sťažnosť   proti   uzneseniu   okresného   súdu   zamietnutá,   mu   bolo doručené   9.   februára   2010   (s.   5   sťažnosti).   Sťažovateľ   doručil   ústavnému   súdu   svoju sťažnosť   9.   júna   2010,   t.   j.   zjavne po   uplynutí   lehoty   uvedenej   v   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom   súde.   Navyše,   zo zistení ústavného súdu   vyplynulo,   že   označené uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 30. septembra 2009.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

3.   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   uznesením krajského súdu sp. zn. 4 To 55/2009 z 15. októbra 2009

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   ústavou   garantovaných   práv   sťažovateľa uznesením krajského súdu sp. zn. 4 To 55/2009 z 15. októbra 2009 ústavný súd najprv overoval opodstatnenosť tvrdenia sťažovateľa, že označené uznesenie krajského súdu mu dosiaľ   nebolo   doručené.   Na   tento   účel   si   ústavný   súd   zabezpečil   kópiu   doručenky z okresného súdu, z ktorej vyplýva, že sťažovateľ prevzal 9. februára 2010 v Ústave na výkon väzby v Nitre (ďalej len „ústav na výkon väzby“) písomnosť týkajúcu sa konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 2 T 94/2009. Na doručenke je tiež uvedené „II U“. Z   vysvetlenia   zamestnankyne   trestnej   kancelárie   okresného   súdu   vyplýva,   že   inou doručenkou okresný súd nedisponuje, pričom podľa jej názoru v príslušnej obálke mali byť sťažovateľovi doručované obe sťažnosťou namietané uznesenia krajského súdu. V texte na doručenke   je   uvedená   len   spisová   značka   prvostupňového   konania   a   za   medzerou   je uvedené „II“ a písmeno „U“, ktoré podľa vyjadrenia zamestnankyne trestnej kancelárie okresného súdu označujú uznesenie súdu druhého stupňa.

Sťažovateľ tvrdí, že 9. februára 2010 mu bolo do ústavu na výkon väzby doručené len uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 Tos 56/2009 z 30. septembra 2009. Z doručenky predloženej   okresným   súdom   nemožno   jednoznačne   zistiť,   či   zásielka,   ktorá   bola sťažovateľovi   do   ústavu   na   výkon   väzby   doručená   9.   februára   2010,   obsahovala   aj uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 To 55/2009 z 15. októbra 2009. Za tejto situácie ústavný súd zohľadňujúc zásadu „v pochybnostiach v prospech sťažovateľa“ rešpektoval tvrdenie sťažovateľa, že označené uznesenie krajského súdu mu dosiaľ nebolo doručené, a preto považoval   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   týkajúcej   sa   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn. 4 To 55/2009 z 15. októbra 2009 ako včas podanú.

Podľa   názoru   sťažovateľa   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   4   To   55/2009 z 15. októbra   2009,   ktorým   bolo   zamietnuté   ako   nedôvodné   jeho   odvolanie   proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu, došlo k porušeniu jeho práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) a čl. 8 dohovoru, ako aj práv podľa čl. 4 ods. 1 a 2 protokolu č. 7.

3.1 K namietanému porušeniu práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) a čl. 8 dohovoru, čl. 4 ods. 1 a 2 protokolu č. 7

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

K   porušeniu   práva   podľa   čl.   6   ods.   3   písm.   d)   dohovoru   malo   podľa   názoru sťažovateľa dôjsť tým, že „... polícia dňa 22. 1. 2009, keď som bol zatknutý, nevypočula môjho svedka t. j. D. B., (moju dceru), ktorá bola celý čas na polícii, nakoľko aj ona bola odvezená na políciu, ako svedok policajným autom spolu so mnou“, ako aj tým, že kým v skutkovej   vete   uznesenia   o   vznesení   obvinenia   je   uvedené,   že   sťažovateľ   sa   mal protiprávneho   konania   dopustiť   v   presne   nezistenej   dobe   od   začiatku   roku   2009   do 22. januára 2009, v odsudzujúcom rozsudku je iná formulácia skutku, a to „v období od začiatku roku 2009 do 22. januára 2009“.

Z rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T 94/2009 z 20. augusta 2009 ústavný súd zistil, že dcéra sťažovateľa D. B. bola na hlavnom pojednávaní vypočutá ako svedkyňa. Ak by aj bolo pravdivé tvrdenie sťažovateľa, že táto svedkyňa nebola vypočutá v rámci prípravného konania 22. januára 2009, táto skutočnosť je z hľadiska namietaného porušenia jeho práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru bez právneho významu, keďže k vykonaniu dôkazu výsluchom svedkyne B. došlo na hlavnom pojednávaní konanom 18. júna 2009.

K námietke sťažovateľa týkajúcej sa rozdielneho znenia skutkovej vety uvedenej v uznesení o vznesení obvinenia a v odsudzujúcom rozsudku ústavný súd poznamenáva, že tento rozdiel nemá nijaký vplyv na zachovanie totožnosti skutku.

Z uvedených dôvodov vyhodnotil ústavný súd tieto námietky sťažovateľa ako zjavne neopodstatnené.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Sťažovateľ tvrdí, že odsudzujúcim rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 94/2009 z 20. augusta 2009 a uznesením krajského súdu sp. zn. 4 To 55/2009 z 15. októbra 2009 došlo k zásahu do jeho práva na súkromie podľa čl. 8 dohovoru, keďže poškodený   P. neoprávnene užíval byt jeho dcéry, ktorá nemohla v tomto čase svoj byt užívať.

V súvislosti s touto námietkou ústavný súd poznamenáva, že odsudzujúci rozsudok v trestnej veci vedenej proti sťažovateľovi v spojení s uznesením krajského súdu nemohol nijakým spôsobom ovplyvniť skutočnosť, že sťažovateľova dcéra nemohla užívať svoj byt. Medzi   sťažnosťou   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a   sťažovateľom   namietaným porušením práva podľa čl. 8 dohovoru niet nijakej príčinnej súvislosti, ktorá by zakladala dôvod k záveru o jeho porušení. Preto aj túto námietku sťažovateľa ústavný súd vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú.

Podľa čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní   podliehajúcom   právomoci   toho   istého   štátu   za   trestný   čin,   za   ktorý   už   bol oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a trestného poriadku tohto štátu.

Podľa čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7 ustanovenia predchádzajúceho odseku nie sú na prekážku obnove konania podľa zákona a trestného poriadku príslušného štátu, ak nové alebo novoodhalené skutočnosti alebo podstatná chyba v predchádzajúcom konaní mohli ovplyvniť rozhodnutie vo veci.

Sťažovateľ tvrdí, že namietaným odsudzujúcim rozsudkom okresného súdu v spojení s namietaným   uznesením   krajského   súdu   bol   odsúdený   za   skutok,   za   ktorý   bol   už v minulosti odsúdený trestným rozkazom okresného súdu sp. zn. 3 T 180/2008 z 22. októbra 2008.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že trestným rozkazom okresného súdu sp. zn. 3 T 180/2008 z 22. októbra 2008 bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že 1. od 12. marca 2008 v presne nezistenom čase v N., časť N., pred bytovkou číslo 3 viackrát   pod   vplyvom   alkoholu   a   po   predchádzajúcom   slovnom   nedorozumení   s poškodeným   L.   P.,   sa   mu   vyhrážal   zabitím,   zlikvidovaním,   podpálením,   vulgárne   mu nadával,   vyhrážky   zabitím   opakoval,   čím   vzbudil   u   poškodeného   strach,   že   vyhrážky, ktorými hrozil uskutoční, 2. dňa 6. júna 2008, v čase asi od 14.30 – 15.30 h v N., časť N., pred štvorbytovkou číslo 3 sa pod vplyvom alkoholu vyhrážal poškodenému L. P. osobnou likvidáciou.

Sťažnosťou   napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   2   T   94/2009 z 20. augusta 2009 bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že v období od začiatku roka 2009 do 22. januára 2009 v meste N. v osade N. v spoločnom dvore a aj v priestoroch   bytovky   číslo   3   po   predchádzajúcom   slovnom   nedorozumení   sa   viackrát vyhrážal poškodenému L. P. zabitím, likvidáciou, pričom mu aj vulgárne nadával.

Z uvedeného vyplýva, že ide o rôzne skutky, ktorých sa síce sťažovateľ dopustil voči tomu istému poškodenému, na tom istom mieste, obdobným spôsobom konania (aj keď s určitými rozdielmi), avšak k ich spáchaniu došlo v rôznom období, t. j. nesporne ide o rôzne   skutky.   Preto   aj   túto   námietku   sťažovateľa   ústavný   súd   vyhodnotil   ako   zjavne neopodstatnenú.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní v tejto časti sťažnosť sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

3.2   K namietanému porušeniu práv podľa čl.   13 a čl.   17 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie práv podľa čl. 13 a čl. 17 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd konštatoval, že porušenie týchto práv sťažovateľ uvádza (deklaruje) len v úvodnej časti sťažnosti, pričom v ďalšom texte ich nijako   nekonkretizuje   a ani   nijako   neodôvodňuje,   t.   j.   neuvádza,   akým   konkrétnym postupom krajského súdu (príp. okresného súdu) malo dôjsť k zásahu do týchto práv.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   konštatoval,   že   sťažovateľ   nepreukázal   príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením čl. 13 a čl. 17 dohovoru, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu a uznesením krajského súdu sp. zn. 4 To 55/2009 z 15. októbra 2009, a preto sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

4.   K   namietanému   porušeniu   práva   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp.   zn.   2   T   94/2009   a   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 To 55/2009

Z už uvedeného vyplýva, že sťažovateľ tiež namieta, že uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 To 55/2009 z 15. októbra 2009 mu dosiaľ nebolo doručené (predmetné uznesenie sťažovateľ dostal až 26. apríla 2010 od svojej obhajkyne Mgr. H. F.), čím došlo podľa jeho tvrdenia v jeho trestnej veci postupom vo veci konajúcich súdov k prieťahom v konaní, a teda aj k porušeniu jeho práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd vrátil spis okresnému súdu po rozhodnutí o odvolaní sťažovateľa proti odsudzujúcemu rozsudku 13. novembra 2009, čím bola jeho činnosť v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 55/2009 skončená. Z tohto zistenia ústavného súdu vyplýva, že krajský súd v čase doručenia sťažnosti sťažovateľa ústavnému súdu   už   zjavne   nemohol   porušovať   právo   sťažovateľa   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti vo vzťahu k postupu krajského súdu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Z už uvedeného (bod 3 časť II tohto uznesenia) vyplýva, že ústavný súd rešpektoval tvrdenie sťažovateľa, že uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 To 55/2009 z 15. októbra 2009 mu dosiaľ nebolo doručené.

Podľa   §   184   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku   uznesenie   je   právoplatné a vykonateľné, ak zákon proti nemu nepripúšťa sťažnosť.

Podľa § 177 písm. c) Trestného poriadku vyhlásiť treba len tie uznesenia, ktoré boli urobené na verejnom zasadnutí.

V prípade uvedenom v § 184 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku uznesenie, ktoré treba podľa § 177 Trestného poriadku vyhlásiť (a zákon proti nemu sťažnosť nepripúšťa), nadobúda právoplatnosť vyhlásením.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplynulo,   že   sťažovateľ   bol   osobne   prítomný   na verejnom zasadnutí o jeho odvolaní konanom 15. októbra 2009, na ktorom bolo označené uznesenie   krajského   súdu   vyhlásené.   Uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   4   To   55/2009 z 15. októbra 2009 treba vzhľadom na ustanovenie § 184 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku považovať   za   právoplatné,   a   to   bez   ohľadu   na   jeho   doručenie,   resp.   nedoručenie sťažovateľovi.   Za   týchto   okolností,   aj   pri   pripustení   toho,   že   okresný   súd   sa   dopustil pochybenia   pri   doručovaní   označeného   uznesenia   krajského   súdu   sťažovateľovi,   možno podľa   názoru   ústavného   súdu   konštatovať,   že   jeho   samotné   nedoručenie   nemohlo z ústavného   hľadiska   spôsobiť   neakceptovateľný   zásah   do   ústavou   garantovaných   práv sťažovateľa, pretože vzhľadom na svoju prítomnosť na verejnom pojednávaní, na ktorom bolo vyhlásené označené uznesenie krajského súdu, bol sťažovateľ informovaný o tom, že bol   vo   svojej   trestnej   veci   právoplatne   odsúdený,   a   navyše   mal   k   dispozícii   právne prostriedky   nápravy,   prostredníctvom   ktorých   sa   mohol   dožadovať   včasného   doručenia uznesenia krajského súdu z 15. októbra 2009; ide o sťažnosť predsedovi príslušného súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Sťažovateľ   nepreukázal   ústavnému   súdu,   že   v danom   prípade   podal   predsedovi okresného   súdu   sťažnosť   proti   porušovaniu   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch, hoci z okolností veci vyplýva, že vedel,   že   k prieťahom   pri   doručovaní   namietaného uznesenia   krajského   súdu   dochádza, keďže sa zúčastnil verejného pojednávania, na ktorom bolo vyhlásené.

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane vyslovuje, že v prípadoch   sťažností podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   v   ktorých   je   namietané   porušenie   práva   na   prejednanie záležitosti   v primeranej   lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v konaní pred   všeobecným súdom,   ústavný   súd   vyžaduje preukázanie využitia   právneho   prostriedku   nápravy podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch, t. j. podanie sťažnosti predsedovi príslušného súdu.

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle § 62   a nasl.   zákona   o súdoch   zásadne   považuje   za   účinný   prostriedok   ochrany   takých základných   práv,   ktoré   súvisia   so   základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   so základným   právom   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr.   IV.   ÚS   153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy   v konaní...“.   V   zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného ustanovenia   „Orgán,   ktorý   vybavuje   sťažnosť,   je   povinný   na   účel   zistenia   stavu   veci prešetriť   všetky   skutočnosti“.   Napokon   podľa   tretieho   odseku   predmetného   zákonného ustanovenia   „Ak   orgán   poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že sťažnosť   je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.

V   súvislosti   s uvedeným   ústavný   súd   poznamenáva,   že   vyčerpanie   opravných prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov   nápravy,   ktoré   zákon   sťažovateľovi   na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa   osobitných   predpisov,   je jedným z atribútov prípustnosti   sťažnosti   podľa   čl.   127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.   Preto   v danom   prípade   nevyužitie   uvedeného právneho prostriedku nápravy (sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch) sťažovateľom zakladá dôvod na odmietnutie jeho sťažnosti ako neprípustnej.

V   okolnostiach   namietaného   porušenia   práva   sťažovateľa   na   prejednanie   jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v namietanom konaní ústavný súd považoval za potrebné poukázať aj na svoju doterajšiu judikatúru,   podľa   ktorej   k   iným   dôvodom,   ktoré   môžu   zakladať   záver   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi   okolnosťami prípadu, ako aj ich únosnosť z hľadiska požiadaviek na ochranu práva, ktorého porušenie sa namieta (m. m. IV. ÚS 62/08, IV. ÚS 362/09).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v časti,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T   94/2009 a postupom krajského súdu   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 4 To   55/2009, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti a vo vzťahu k postupu okresného súdu aj z dôvodu neprípustnosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu vyzývať sťažovateľa   na   odstránenie   nedostatkov   sťažnosti   (nedostatky   v   zákonom   predpísaných náležitostiach).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2010