znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 254/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. S., L., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutiami Okresného súdu Lučenec sp. zn. 7 C 236/2002 zo 4. marca 2005, sp. zn. 5 C 100/2002 z 12. decembra 2002, sp. zn. 14 Er 274/06 zo 7. apríla 2006, ako aj sp. zn. 13 C 136/2006 z 1. februára 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára 2008 doručená sťažnosť Ing. P. S., L. (ďalej len „sťažovateľ“), označená ako „Sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy SR na právoplatné súdne rozhodnutia Okresného súdu v Lučenci sp. zn.: 7 C 236/02, 5 C 100/02, 13 E 328/05 + 14 Er 274/06, 13 C 136/2006, ktorými boli porušené práva na spravodlivé súdne konanie zaručené Ústavou SR v Hlave II.“.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a svojho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozhodnutiami   Okresného   súdu   Lučenec   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v štyroch   súdnych konaniach vedených pod sp. zn. 7 C 236/02, sp. zn. 5 C 100/02, sp. zn. 14 Er 274/06 a sp. zn. 13 C 136/2006.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   v právnej   veci   o vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva manželov vedenej pod sp. zn. 7 C 236/2002 mu boli okresným súdom upreté tieto práva:

„- právo nahliadať do spisu! Od podania odvolania proti rozsudku sudcu S. zo dňa 4. 3. 2005, navrhovateľ nemal žiadne informácie o právnom stave veci. Vyše 1,5 roka nebol na OS v Lučenci prístupný súdny spis, až v decembri r. 2007. Čo sa týka doručovania písomností, navrhovateľ musel podať trestné oznámenie vo veci doručovania, lebo avízo pošty o uložení zásielky bolo doručené už po 5 dňovej doručovacej lehote, čo znamená, že zásielka už bola vrátená...

- právo navrhovať dôkazy! Sudca stanovil cenu nehnuteľnosti vlastným odhadom na 2,1 mil. Sk bez znaleckého posudku a taktiež aj osobného auta. Obe veci sudca ani nikdy nevidel   a navrhovateľov   návrh   na   znalecký   posudok   ignoroval!   Sudca   stanovil   cenu vlastným odhadom,   od ktorého sa odvíjali súd.   poplatky aj odmena právneho zástupcu navrhovateľky JUDr. M., ktorá činila cca 200.000,- Sk...

-   právo   rozšíriť   vec   o ďalšie   návrhy.   Navrhovateľ   sa   domáhal   vylúčenia rozhodovania o nehnuteľnosti nakoľko nešlo o majetkové vyrovnanie, ale iba o zmenu formy vlastníctva z bezpodielového na podielové vlastníctvo. Taktiež sudca odmietol rozšíriť návrh o záväzok zo súdneho rozhodnutia 5 C 100/02, ktorý vznikol počas trvania manželstva. Vo veci 5 C 100/02 konal tiež sudca S..“

Sťažovateľ   ďalej   namietal,   že   v právnej   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   5   C   100/2002 «okresný súd... prekročil svoje kompetencie, keď:

-vo veci konali súčasne naraz dvaja sudcovia, nezávisle od seba. Sudca S. konal vo veci dovolania (viď. výzva na doplnenie dovolania zo 6. 5. 2004), sudca R. správoplatnil rozsudok a vystavil exekučné poverenie (z 15. 5. 2004). Od začiatku konania vo veci konal sudca S. Porušenie Ústavy SR Hl. 2 čl. 48 ods. 1 jasne zaručuje, cit.: „Nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi“...

-súd nekonal vo veci exekučných námietok, najmä keď došlo k porušeniu exekučného poriadku zo strany exekútora J., pri vydaní dvoch exekučných príkazov na jedno merito veci, pred rozhodnutím súdu o námietkach.

-súd rozhodol o námietkach zároveň s vylúčením exekútora. Námietky boli zamietnuté preto, že smerovali proti nezákonnej exekúcii a vylúčením exekútora padli dôvody na vyhovenie   námietkam.   Vylúčením   exekútora   sa   odstránila   nezákonnosť   exekúcie   bez toho, aby nezákonnosť bola súdom nejakým spôsobom zohľadnená.

-súdu neprekážalo, že odvolaný exekútor J. naďalej (cca 3 mes.) pokračoval v exekúcií, a tiež že poveril ďalšieho exekútora K. V dôsledku uvedeného, exekúcia v jednom merite veci bola vykonávaná dvoma exekútormi súčasne.

-súd   zamietol   námietky   navrhovateľa   proti   pokračujúcej   exekúcii   a opätovne   vyrubil poplatok   za   exekučné   námietky,   čiže   navrhovateľ   zaplatil   za   jednu   exekučnú   vec 4 poplatky za podanie námietok.

-súd vydal na navrhovateľa Trestný rozkaz sp. zn. 4 T 177/2004 zo dňa 29. 6. 2005. TR bol vydaný na základe podnetu exekútora J. za poškodenie dobrého mena. Meritom trestného oznámenia je navrhovateľov Návrh na odškodnenie za nezákonnú exekúciu zo dňa 9. 7. 2004, ktorú podal navrhovateľ na Min. sprav. SR v ktorej bolo zahrnuté aj ospravedlnenie.   Hlavným   svedkom   je   sudca   R.   Táto   trestná   vec   nie   je   právopl. ukončená, momentálne je vedená na OS vo Veľkom Krtíši pod č. k. 8T 12/06.».

V ďalšom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   Er   274/06,   ktorého   predmetom   bolo vymáhanie blokovej pokuty za nedodržanie rýchlosti, sťažovateľ uviedol, že

„- v tom istom merite, ktoré bolo predmetom 13 E 328/05 bolo sudcom R. opätovne vydané rozhodnutie už s označením 14 Er 274/06 zo dňa 7. 4. 2006. Proti rozhodnutiu bola podaná exekučná námietka z dôvodu, že vo veci je právoplatné súdne rozhodnutie. Sudca R. ju odmietol s odôvodnením, že 3-ročná lehota na uplatnenie nároku ešte neuplynula. Okrem uvedeného   sudca   R.   vyrubil   pokutu   10.000,-   Sk   za   to,   že   v námietke   bolo   uvedené,   že onanuje na povinnom, keď opätovne konal...

-   KS   štátna   pokladnica   Bratislava   hlavne   touto   vecou   zablokoval   osobný   účet navrhovateľa tak, že mu neostali finančné prostriedky ani na základné existenčné veci, nákup   potravín   atď.   Ide   o účet   v T.   pobočka   Lučenec   č. ú.  ...   Vplyvom   uvedeného, navrhovateľ musel opustiť SR a zamestnať sa v zahraničí.“.

Vo   veci   neodôvodneného   odpojenia   mobilu   sťažovateľa   od   operátora   GSM rozhodnutej   okresným   súdom   rozsudkom   sp.   zn.   13   C   136/2006   z   1.   februára   2007 sťažovateľ namieta, že

«-   vec   bola   pridelená   sudcovi,   ktorý   sám   požiadal   o vylúčenie,   pretože   sa   cítil zaujatý. Jeho návrh KS v B. Bystrici zamietol. Navrhovateľ s ním vedie spor resp. so SR pre nesprávny úradný postup vedený na OS v Žiari nad Hronom pod sp. zn. 5 C/227/2006...

- pri posudzovaní merita sporu sudca neodôvodnene odobral odporcovi právo na odstúpenie od zmluvy resp. nerešpektoval jeho písomné odstúpenie od zmluvy A0986017 zo dňa 6. 7. 2004, preukázané aj potvrdením o doručení...

- sudca uznal žalobcovi pohľadávku z 24. 8. 2004 až po tomto odstúpení od zmluvy na vykonštruovanú čiastku 374,50,- Sk, ktorú nazval „faktúrou“! Navyše táto „faktúra“ nie je   prvotný   účtovný   doklad,   ale   iba   položkovitý   „výpis   z počítača“,   na   ktorý   nebol predložený   dôkaz   o jeho   doručení   odporcovi.   Sudca   pri   vynesení   rozsudku   na   margo doručenia tejto „faktúry“ tvrdil, že potvrdenie doručenia bolo realizované výpisom SMS- siek. V odôvodnení rozsudku uvedené tvrdenie sa už nenachádza.».

Sťažovateľ   okrem   iného   poukázal   na   tú   skutočnosť,   že   najväčším   problémom v označených   súdnych   konaniach   bolo   doručovanie   písomností   okresným   súdom,   keď „všetky   kľúčové   rozhodnutia...   neprevzal,   a všetky   boli   správoplatnené   bez   možnosti využitia opravného prostriedku“.

V tejto súvislosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Ústavný   súd   SR   ruší   právoplatný   Rozsudok   Okresného   súdu   Lučenec   vo   veci 7 C 236/02 zo dňa 4. 3. 2005 a prikazuje prvostupňovému súdu jej opätovné prerokovanie. Sudcu S. vylučuje z prejednávania veci.

Ústavný   súd   SR   ruší   právoplatný   Rozsudok   Okresného   súdu   Lučenec   vo   veci 5 C 100/02   zo   dňa   12.   12.   2002   a prikazuje   prvostupňovému   súdu   jej   opätovné prerokovanie. Samosudcov S. a R. vylučuje z prejednávania veci.

Ústavný súd SR ruší Platobný rozkaz Okresného súdu v Lučenci vo veci 14 Er 274/06 zo   dňa   7.   4.   2006   v celom   rozsahu   a ďalšie   konanie   vo   veci   zastavuje.   Súd   priznáva navrhovateľovi majetkovú a nemajetkovú ujmu vo výške 100.000,- Sk za exekúciu konanú úmyselným porušením zákona a práv navrhovateľa.

Ústavný súd SR ruší Rozsudok Okresného súdu v Lučenci vo veci 13C 136/2006 zo dňa   1.   2.   2007   a prikazuje   prvostupňovému   súdu   jej   opätovné   prerokovanie.   Sudcu   Š. vylučuje z prejednávania veci.“

Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd o ustanovenie advokáta na konanie v jeho veci pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej predmetom je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pričom   v petite   sťažnosti sťažovateľ za porušovateľa označil okresný súd a jeho rozhodnutia sp. zn. 7 C 236/2002 zo 4. marca 2005, sp. zn. 5 C 100/2002 z 12. decembra 2002, sp. zn. 14 Er 274/06 zo 7. apríla 2006 a sp. zn. 13 C 136/2006 z 1. februára 2007.

Pri posúdení sťažnosti vychádzal ústavný súd z § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom. Viazanosť návrhom platí zvlášť pre petit, čo znamená, že ústavný súd rozhoduje o porušení práv a slobôd v rozsahu, ako ho vymedzí sťažovateľ v návrhu na rozhodnutie ústavného súdu.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   pripomína,   že   ochrana   základných   práv   a slobôd v konaní   pred   ústavným   súdom   je   poskytovaná   proti   konkrétne   vymedzeným porušovateľom   označených   práv   a   slobôd,   ktorí   majú   právomoc   (kompetenciu)   konať a rozhodovať o otázkach spojených so základnými právami a slobodami v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy. Je na sťažovateľovi, aby uviedol konkrétny orgán verejnej moci, ktorý je v jeho veci oprávnený a povinný chrániť základné práva a slobody v rozsahu vymedzenom konkrétnymi všeobecnými záväznými právnymi predpismi, predovšetkým zákonmi a jeho úkony, ktoré namieta (§ 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ   v   návrhu   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   v súvislosti   s porušením označených   základných   práv   namietal   postup   a presne   označené   rozhodnutia   okresného súdu. Žiadal ich zrušiť a vrátiť vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

Vzhľadom   na   viazanosť   návrhom   na   začatie   konania   (okrem   prípadov   výslovne uvedených v tomto zákone - čo nie je tento prípad), aj pokiaľ ide o označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili základné práva alebo slobody, ústavný súd ďalej preskúmaval a rozhodoval o sťažnosti len v tom rozsahu, v ktorom sťažovateľ namietal postup a rozhodnutia okresného súdu sp. zn. 7 C   236/2002   zo   4.   marca   2005,   sp.   zn.   5   C   100/2002   z   12.   decembra   2002,   sp.   zn. 14 Er 274/06 zo 7. apríla 2006 a sp. zn. 13 C 136/2006 z 1. februára 2007.

Ústavný súd z vyžiadaných na vec sa vzťahujúcich súdnych spisov okresného súdu zistil:

1.   V konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   236/2002   o vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva   manželov   na   návrh   navrhovateľky   Z.   S.,   L.,   proti   sťažovateľovi   ako odporcovi   okresný   súd   rozhodol   rozsudkom   zo   4.   marca   2005.   Písomné   vyhotovenie rozsudku sťažovateľ prevzal osobne 22. apríla 2005. Napriek výzve okresného súdu na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie, sťažovateľovi doručenej 14. júla 2005, sťažovateľ súdny poplatok neuhradil, preto okresný súd uznesením sp. zn. 7 C 236/2002 z 28. júla 2005 v spojení s opravným uznesením z 5. septembra 2005 konanie o odvolaní zastavil.   Uznesenie   z   28.   júla   2005   bolo   sťažovateľovi   doručené   do   vlastných   rúk   16. augusta 2005 a opravné uznesenie 27. januára 2006. Napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. 7 C 236/2002 zo 4. marca 2005 nadobudol právoplatnosť 13. februára 2006.

2.   V konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   C   100/2002   okresný   súd   rozsudkom z 12. decembra 2002 zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi J. S., U., sumu 60 000 Sk s príslušenstvom   a trovami   konania.   Proti   predmetnému   rozsudku   okresného   súdu sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom rozhodol odvolací Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej   len   „krajský   súd“)   na   pojednávaní   konanom   3.   marca   2004   za   osobnej   účasti sťažovateľa   tak,   že   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil.   Písomné   vyhotovenie rozsudku krajského súdu sťažovateľ osobne prevzal 16. apríla 2004. Rozsudok okresného súdu sp. zn. 5 C 100/2002 z 12. decembra 2002 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 Co 301/2003 z 3. marca 2004 nadobudol právoplatnosť 16. apríla 2004. Sťažovateľ podal dovolanie proti právoplatnému rozsudku krajského súdu (15. apríla 2004). Napriek výzve   okresného   súdu   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   podané   dovolanie,   doručenej sťažovateľovi 10. mája 2004 sťažovateľ poplatkovú povinnosť nesplnil, preto okresný súd uznesením z 20. septembra 2004 dovolacie konanie zastavil. O odvolaní sťažovateľa proti predmetnému uzneseniu rozhodol odvolací krajský súd uznesením sp. zn. 15 Co 341/2004 z 28. októbra 2004 tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil. Uznesenie krajského súdu   bolo   sťažovateľovi   doručené   23.   novembra   2004.   Uznesenie   okresného   súdu o zastavení   dovolacieho   konania   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   sp. zn.   15   Co 341/2004 z 28. októbra 2004 nadobudlo právoplatnosť 23. novembra 2004.

3.   V exekučnom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   Er   274/2006   o vymoženie pohľadávky   oprávneného   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   v Nitre   proti sťažovateľovi v sume 500 Sk s príslušenstvom okresný súd poverením č. 5606 035314 zo 7. apríla 2006 poveril súdneho exekútora JUDr. J. H., Exekútorský úrad, N., vykonaním exekúcie   na   základe   vykonateľného   rozhodnutia   Okresného   dopravného   inšpektorátu Policajného zboru   Nitra   z 10.   septembra 2003.   Proti   upovedomeniu   súdneho exekútora o začatí   exekúcie   sp.   zn.   EX   570/2006   z 24. apríla   2006   sťažovateľ   podal   námietky, o ktorých okresný súd rozhodol uznesením sp. zn. 14 Er 274/2006 z 13. júla 2006 tak, že ich zamietol. Predmetné uznesenie okresného súdu bolo sťažovateľovi doručené do vlastných rúk 25. júla 2006 a týmto dňom nadobudlo aj právoplatnosť.

4.   Okresný   súd   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   136/2006   na   pojednávaní konanom 1. februára 2007 za osobnej účasti sťažovateľa vyhlásil rozsudok, ktorým zaviazal sťažovateľa zaplatiť navrhovateľovi Orange Slovensko, a. s., Bratislava, sumu 4 649 Sk s príslušenstvom a trovy konania. V časti o zaplatenie sumy 214,50 Sk s príslušenstvom okresný súd návrh zamietol. Sťažovateľ si písomné vyhotovenie rozsudku v odbernej lehote na pošte neprevzal, upovedomenie o doručení zásielky do vlastných rúk mu bolo oznámené 4. marca 2007. Dňa 7. marca 2007 sa sťažovateľ dostavil na okresný súd a žiadal doručiť rozsudok. Jeho prevzatie 7. marca 2007 potvrdil svojím podpisom. O podanom odvolaní sťažovateľa (doručenom okresnému súdu 20. marca 2007) rozhodol odvolací krajský súd uznesením sp. zn. 17 Co 175/2007 z 31. júla 2007 tak, ho odmietol ako oneskorene podané. Napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. 13 C 136/2006 z 1. februára 2007 v spojení s uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   17   Co   175/2007   z   31.   júla   2007   nadobudol právoplatnosť 16. augusta 2007.

1.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 C 236/2002 zo 4. marca 2005

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody. Zmeškanie tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   (§   25   ods.   2 zákona   o ústavnom   súde),   pričom   zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, I. ÚS 24/05).

Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03), a preto ústavný súd sťažnosti doručené po uplynutí lehoty uvedenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   musí   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť z dôvodu, že boli podané oneskorene.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   práv rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 7 C 236/2002   zo   4.   marca   2005,   ktorý   podľa   zistení   ústavného   súdu   nadobudol právoplatnosť 13. februára 2006.

Vzhľadom na dátum nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozsudku okresného súdu   (13.   február   2006)   a dátum   doručenia   sťažnosti   (24.   január   2008)   ústavný   súd konštatoval, že sťažnosť bola v tejto časti podaná zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,   a preto   ju po   predbežnom   prerokovaní   v tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

2.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 C 100/2002 z 12. decembra 2002

Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   práv   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 5 C 100/2002   z 12.   decembra   2002,   ktorý   podľa   zistení   ústavného   súdu   nadobudol právoplatnosť 16. apríla 2004.

Vzhľadom na dátum nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozsudku okresného súdu   (16.   apríl   2004)   a dátum   doručenia   sťažnosti   (24.   januára   2008)   ústavný   súd konštatoval, že sťažnosť bola aj v tejto časti podaná zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ju po predbežnom prerokovaní aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

3.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   uznesením okresného súdu sp. zn. 14 Er 274/06 z 13. júla 2006

Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   práv   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 14 Er 274/2006 z 13. júla 2006 (uznesenie o zamietnutí exekučnej námietky proti exekúcii a povereniu exekútora zo 7. apríla 2006), ktoré podľa zistení ústavného súdu nadobudlo právoplatnosť 25. júla 2006.

Vzhľadom na dátum nadobudnutia právoplatnosti napadnutého uznesenia okresného súdu (25. júl 2006) a dátum doručenia sťažnosti (24. januára 2008) ústavný súd konštatoval, že sťažnosť bola aj v tejto časti podaná zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ju po predbežnom prerokovaní aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

4. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 136/2006 a jeho rozsudkom z 1. februára 2007

Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 48 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.   13   C   136/2006   a jeho   rozsudkom   z 1.   februára   2007,   pričom   podstatou   jeho námietok   je   tvrdenie,   že „všetky   kľúčové   rozhodnutia...   neprevzal   a všetky   boli správoplatnené bez možnosti využitia opravného prostriedku“.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   poskytnutie   ochrany   konkrétnemu právu alebo slobode v konaní pred ústavným súdom v zásade nie je prípustné, pokiaľ ten, kto má v úmysle sa jej dovolať, najprv nevyčerpal všetky účinné opravné prostriedky, ktoré sú mu dostupné v konaní pred všeobecným súdom (IV. ÚS 201/04). Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd, tak ako sú uvedené v druhej hlave ústavy, totiž nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich (napr. I. ÚS 42/00).

Uvedené právne názory vychádzajú z princípu subsidiarity, na ktorom je založená právomoc   ústavného   súdu   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Princíp   subsidiarity   právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, než podá sťažnosť   ústavnému   súdu,   požiadať   o ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04). Ak ústavný súd zistí, že sťažovateľ mal pred podaním sťažnosti možno uchádzať sa o ochranu svojich práv na inom orgáne verejnej moci, sťažnosť odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

V danom   prípade   mal   sťažovateľ   možnosť   podať   proti   namietanému   postupu a rozsudku   okresného   súdu   odvolanie,   o ktorom   bol   oprávnený   a povinný   rozhodnúť miestne príslušný krajský súd. Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že sťažovateľ podal proti označenému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd ako odvolací súd uznesením sp. zn. 17 Co 175/2007 z 31. júla 2007 tak, že ho odmietol ako oneskorene podané.

Skutočnosť, že sťažovateľ namietal porušenie svojich práv postupom a rozsudkom okresného   súdu,   proti   ktorému   mal   k dispozícii   opravný   prostriedok   (odvolanie),   bola dôvodom na odmietnutie sťažnosti aj v tejto časti pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   konštatoval,   že   napriek   tomu,   že   sťažovateľ v zmysle petitu namietal postup a rozhodnutie okresného súdu, jeho námietky vo svojej podstate smerovali proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 17 Co 175/2007 z 31. júla 2007, ktorým   bolo   jeho   odvolanie   odmietnuté   ako   oneskorene   podané.   Sťažovateľ   v tejto súvislosti v sťažnosti uvádza, že „Sudkyňa KS JUDr. P. vierohodne vie, že v piatok 20. 4. 2007 bola do schránky vhodená Výzva na doručenie a v pondelok 23. 4. 2007 bolo do schránky vhodené Oznámenie o uložení zásielky. Sudkyňa asi stála pri tej schránke pri vhadzovaní...“. Z okolností prípadu vyplýva, že sťažovateľ v podstate tvrdí, že označeným uznesením   krajského   súdu   mu   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   z dôvodu nesprávneho posúdenia ním podaného odvolania ako oneskorene podaného.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje,   že   v danom   prípade   mal   sťažovateľ možnosť   namietať   nesprávny   postup   krajského   súdu   pri   posúdení   jeho   odvolania   ako oneskorene podaného, t. j. odňatie možnosti konať pred súdom, podaním mimoriadneho opravného prostriedku - dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré by inak mohol účastník pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený, je vadou   konania   podľa   § 237   písm.   f)   OSP,   ktorá   zakladá   prípustnosť   dovolania   proti každému rozhodnutiu dovolacieho súdu, pričom dovolací súd musí na takúto vadu vždy prihliadnuť.

Z uvedeného vyplýva, že aj v prípade, ak by sťažovateľ namietal svojou sťažnosťou porušenie   svojich   práv   označeným   rozhodnutím   krajského   súdu   (a   nie   postupom a rozsudkom   okresného   súdu),   bolo   by   potrebné   jeho   sťažnosť   tiež   odmietnuť   pre nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   z dôvodu   existencie   mimoriadneho   opravného prostriedku (dovolania), ktorý sťažovateľ v namietanom konaní neuplatnil.

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako celku   bolo   už bez právneho   dôvodu   zaoberať sa   aj ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   (napr.   ustanovením   advokáta   na   konanie   pred   ústavným súdom, zrušením označených rozhodnutí alebo priznaním majetkovej a nemajetkovej ujmy).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2008