znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 254/07-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť E. Č., B., zastúpenej advokátkou JUDr. D. Š., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 262/2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. Č. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2007 doručená sťažnosť E. Č., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. D. Š., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 262/2004.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom na začatie konania podaným   okresnému   súdu   2.   decembra   2004   domáhala   uloženia   povinnosti   odporkyni zaplatiť sumu 108 000 Sk. Súčasne s podaním návrhu požiadala okresný súd o priznanie úplného oslobodenia od platenia súdneho poplatku.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   9   C   262/2004-64   z   29. decembra 2004   čiastočne vyhovel   žiadosti   sťažovateľky   a   priznal   jej   oslobodenie   od   platenia   súdneho   poplatku z návrhu v jednej polovici z celkovej výšky poplatku. Proti tomuto uzneseniu sťažovateľka podala odvolanie, ktoré Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) svojím uznesením č. k. 13 Co 26/2005-69 z 8. februára 2005 odmietol ako podané oneskorene.

Na základe sťažovateľkou podaného dovolania Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) „Rozsudkom č.   k.   4 Cdo 115/2005-100,   2 Cdo 11/2005-100 zo dňa 30. 6. 2005“ zrušil uznesenie krajského súdu č. k. 13 Co 26/2005-69 z 8. februára 2005 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský   súd   následne   svojím „uznesením   č. k.   13 Co 197/2005-104, 13 Co 198/2005-104   zo   dňa   22. 8. 2005“ rozhodol   o odvolaní   sťažovateľky   tak, že predmetné   uznesenie   potvrdil.   Proti   uzneseniu   krajského   súdu   z   22. augusta 2005 sťažovateľka   podala   dovolanie,   ktoré   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   1 Cdo 42/2006 z 12. apríla 2006 odmietol.

Okresný   súd   16.   novembra   2005   vyzval   sťažovateľku   zaplatiť   súdny   poplatok v sume 2 020 Sk, pričom sťažovateľka uhradila len sumu 500 Sk. Pre nezaplatenie súdneho poplatku v určenej výške okresný súd uznesením č. k. 9 C 262/2004-120 z 28. decembra 2005 konanie o návrhu sťažovateľky zastavil. Proti tomuto uzneseniu z 28. decembra 2005 podala   sťažovateľka   odvolanie   a   krajský   súd   v odvolacom   konaní   svojím   uznesením č. k. 13 Co 114/2006-135 z 23. júna 2006 uznesenie okresného súdu potvrdil. Sťažovateľka proti   uzneseniu   krajského   súdu   z 23.   júna   2006   podala   10.   septembra   2006   dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením č. k. 2 Cdo 275/2006 z 24. apríla 2007 odmietol.

V sťažnosti sťažovateľka poukázala na to, že v jej prípade boli naplnené podmienky na priznanie úplného oslobodenia od súdnych poplatkov. Porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vymedzila takto: „... počas celého konania o oslobodení od platenia súdnych   poplatkov   vznikali   prieťahy   v dôsledku   ktorých   sťažovateľka   žila   vyše   2,5 roka v stave   právnej   neistoty.“ K porušeniu   čl. 20   ods. 1   a   3   ústavy   uviedla: „... tým, že sťažovateľke   súd   nepriznal   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov...   umožnil   odporkyni, aby táto   nerušene   už   12 rokov   užívala   spoluvlastnícky   podiel   sťažovateľky na nehnuteľnostiach   kde   sťažovateľka   má   väčšinový   podiel   a poberala   naturálne   úžitky bez akejkoľvek   protináhrady   sťažovateľke...   sťažovateľka   sa   nikdy   nebude   môcť   domôcť súdnej ochrany len z toho dôvodu, že nemá finančné prostriedky na zaplatenie súdneho poplatku... Týmto konaním súdu bolo spôsobené, že vlastnícke právo sťažovateľky nemá rovnaký zákonný obsah a ochranu ako vlastnícke právo odporkyne.“ Porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy   videla   sťažovateľka   v tom,   že   nepriznaním   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov v celosti „... nemôže sa domáhať... svojho práva na... súde a vzhľadom k premlčaniu svojich finančných nárokov voči odporkyni tieto si už nikdy nebude môcť na súde uplatniť.“

Sťažovateľka navrhla ústavnému súdu vysloviť porušenie označených základných práv   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   262/2004,   priznať jej finančné zadosťučinenie v sume 107 899 Sk a náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných   a aj účinných právnych prostriedkov   nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na jej prerokovanie.

V súlade   s   princípom   subsidiarity   právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1 a čl. 20   ods.   1   a   3   ústavy   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 C 262/2004 v súvislosti s rozhodovaním o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov.Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že konanie bolo uznesením okresného súdu č. k. 9 C 262/2004-120 z 28. decembra 2005 zastavené z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku   v súdom   stanovenej   výške.   Proti   uzneseniu   mala   sťažovateľka   k dispozícii odvolanie   ako   riadny   opravný   prostriedok,   ktorý   aj   využila.   Krajský   súd   v odvolacom konaní svojím uznesením č. k. 13 Co 114/2006-135 z 23. júna 2006 uznesenie okresného súdu potvrdil.

V danom   prípade   sťažnosť   sťažovateľky   smerovala   len   proti   postupu   okresného súdu.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   namietaný   postup   okresného   súdu,   ako   aj   všetky rozhodnutia   okresného   súdu   vydané   v súvislosti   s rozhodovaním   o priznaní   oslobodenia od súdnych   poplatkov   boli   predmetom   preskúmania   krajským   súdom   na   základe sťažovateľkou   podávaných   odvolaní.   Sťažovateľka   sa   preto   ochrany   ňou   označených základných práv mohla domôcť a aj domáhala využitím zákonom prípustného opravného prostriedku   pred   všeobecným   súdom   vyššieho   stupňa   príslušným   na   rozhodnutie o jej odvolaniach.

Z uvedeného vyplýva, že vzhľadom na existenciu dostupného a účinného právneho prostriedku nápravy porušenia sťažovateľkou označených práv v konaní okresného súdu je v súlade s princípom subsidiarity vylúčená právomoc ústavného súdu, a preto je tu daný dôvod na odmietnutie sťažnosti pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala aj porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označila sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už okresný súd rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vo vzťahu k postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 262/2004.

Okresný   súd   v predmetnej   veci   rozhodol   28. decembra 2005   a   proti   tomuto rozhodnutiu sťažovateľka podala odvolanie.

Ústavný   súd   v rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   zistil, že v dôsledku   sťažovateľkou   podaného   odvolania   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu v napadnutom   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   9 C 262/2004   už   rozhodol   krajský   súd a tiež na základe podaného dovolania aj najvyšší súd.

Vydaním   rozhodnutia   a   jeho   doručením   vykonal   okresný   súd   všetky   zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľky. Ďalšie úkony   alebo   postupy   už   okresný   súd   nemohol   vykonávať,   a preto   možno   posudzovať záležitosť so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha okresného súdu pri odstraňovaní   právnej   neistoty   sťažovateľky   skončila   rozhodnutím   pred   podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný súd vychádzal aj zo svojej doterajšej judikatúry, podľa ktorej poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušeniu označeného   práva   ešte   môže   dochádzať   alebo   porušenie   v tom   čase   ešte   môže   trvať (m. m. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05). Sťažovateľka namietala prieťahy   v konaní   okresného   súdu,   ktorý   vo   veci   samej   v okamihu   podania   sťažnosti už nekonal.

Ústavný   súd   v tejto   spojitosti   podotýka,   že   proti   porušovaniu   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa sťažovateľka mohla brániť do vydania prvostupňového rozhodnutia okresným súdom podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (25. júla 2007)   už nemohol   žiadnym   ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvniť   priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom, a teda nemohol ani porušovať sťažovateľkou označené základné právo.

Tento   stav   viedol   ústavný   súd   so zreteľom   na podstatu   a   účel   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov k záveru,   že   sťažnosť   podaná   proti okresnému súdu je v tejto časti zjavne neopodstatnená, preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   po   jej   predbežnom   prerokovaní   z tohto   dôvodu   odmietol   (podobne napr. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 1/05, II. ÚS 24/06).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, tak ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch   na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2007