znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 254/05-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., bytom B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 96/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra 2005   doručená   sťažnosť   MUDr. D. B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného súdu   Trnava   (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 96/03.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 9. mája 2003 podal Okresnému súdu Bratislava I žalobu   proti   Slovenskej   republike.   Uvedený   súd   postúpil   vec   podľa   sťažovateľa „... na miestne nepríslušný Okresný súd v Trnave, zákonnou sudkyňou sa stala JUDr. Z. Z. Týmto   postúpením   má   sudkyňa   Z.   posudzovať   nekonanie   a nesprávny   postup   orgánov činných v trestnom konaní v T. a absolútne chybný postup a chybné rozhodnutie sudcu – kolegu JUDr. Ľ. B. a JUDr. V.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že „... naplnil všetky kritériá zákona č. 514/2003 Z. z. Podal žiadosť   odporcom   o predbežné   prerokovanie   veci,   odporcovia   odpovedali   a nároky poškodeného   zamietli.   Odporcom   uniklo,   že   nekonanie   vo   veci   OÚJP-194/10-TT-1999, neustále   odkladanie   veci,   početné   chybné   uznesenia   a chybné   postupy   orgánov   štátu umožnili, že ani po 6-rokoch a 7-mesiacioch neukončili konanie OÚJP-194/10-TT-1999“.

V sťažnosti   sa   sťažovateľ   zmienil   aj   o tom,   že   podal „... početné   sťažnosti na nekonanie orgánov štátu, všetky boli márne. Kópie všetkých sťažností sú na Ústavnom súde   SR   v spise   I. ÚS 53/05“. V nadväznosti   na   to   sťažovateľ   požiadal   o pripojenie uvedeného spisu k tejto sťažnosti.

Ako ďalej vyplýva zo sťažnosti, „Po 2-rokoch a 4-mesiacoch malo dôjsť k súdnemu pojednávaniu vo veci sp. zn. 18 C 96/03. Pojednávanie však bolo prerušené, lebo zástupca GP SR JUDr. F. predložil súdu neprávoplatné uznesenie JUDr. M. z OS Žilina (sp. zn. 17 C 100/03   a ústavná   sťažnosť   na   ÚS   SR   je   pod   sp.   zn.   III.   ÚS   187/05).   (...)   Súd po prieťahoch, ktoré boli zbytočné a subjektívne, začal konať a ihneď na zákrok štátu konať prestal“.

Na   základe   takto   opísaného   priebehu   konania   považuje   sťažovateľ   za „... preukázané, že štát SR je skriminalizovaný a zmafianizovovaný a niet proti týmto silám na území SR sily, ktorá by prelomila odpor štátu...“.

Na základe týchto skutočností sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd vo veci samej rozhodol nálezom, že jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bolo porušené, a zároveň žiada, aby ústavný súd uložil porušovateľovi jeho základného práva uhradiť mu sumu 10 miliónov slovenských korún ako „... finančné zadosťučinenie za poškodenie zdravia – invalidizáciu a škodu spôsobenú zbytočnými prieťahmi“.

Vzhľadom na svoju nepriaznivú sociálnu situáciu sťažovateľ zároveň požiadal, aby mu bol v konaní o jeho sťažnosti ústavným súdom ustanovený právny zástupca z radov advokátov.

V závere   sťažnosti   sťažovateľ   upozornil   ústavný   súd,   že   odmieta „... vyčerpať povinnosti, ako sú sťažnosti proti nekonajúcemu sudcovi, sťažnosť predsedovi Krajského súdu   na   nekonanie   predsedu   Okresného   súdu   a odmietam   sťažnosť   na   Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré všetky sťažnosti iba odbíja“. V súvislosti s tým odmietol vykonať aj „... početné   plevelné   úkony,   ktoré   som   v minulosti   vykonal   a aj   tak   nemali   účinok na konanie Ústavného súdu“.

Pretože sťažnosť sťažovateľa nespĺňala náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania   pred   ústavným   súdom   ustanovené   v   § 20   ods. 1   a   § 50   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd na to sťažovateľa upozornil listom z 29. septembra 2005. Zároveň ho odvolaním sa na ustanovenie § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde požiadal, aby ústavnému súdu predložil dôkazy o využití dostupných právnych prostriedkov nápravy pred podaním   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   t. j.   aby   mu   predložil   kópie   sťažností na prieťahy   v napadnutom   konaní   vedenom   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   18 C 96/03 adresované predsedovi okresného súdu [podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov, vybavovaní   sťažností   a   o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   platného do 31. marca 2005, resp. po 1. apríli 2005 podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“)].Sťažovateľ   k podaniu   z 19.   októbra   2005,   ktorým   odpovedal   na   citovanú   výzvu ústavného   súdu,   pripojil   kópiu   sťažnosti   z 30.   septembra   2005   adresovanej   predsedovi okresného súdu, ktorou ho žiada, aby vo veci sp. zn. 18 C 96/03 „... odstránil zbytočné prieťahy   v konaní   subjektívneho   charakteru   u sudkyne   JUDr.   Z. Z.,   ktorá   bezdôvodne vo veci nekoná“.

II.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný   súd   v prípadoch   namietaného   porušenia   základných   práv   v   dôsledku zbytočných   prieťahov   v konaní   zapríčinených   všeobecným   súdom   skúma,   či   sťažovateľ využil právne prostriedky, ktoré mu na ochranu jeho práv do 31. marca 2005 poskytoval zákon o štátnej správe súdov v ustanoveniach § 17 ods. 1, § 20 až 23 a od 1. apríla 2005 poskytuje   zákon   o   súdoch   v ustanoveniach   § 3   ods. 7   a   § 62   až   68.   Využitie   týchto prostriedkov nápravy, ktoré sú podľa názoru ústavného súdu účastníkovi súdneho konania ľahko   dostupné,   nevyžaduje   ústavný   súd   ako   podmienku   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie konanie, ak z okolností konkrétneho prípadu vyplýva, že uvedenú podmienku sťažovateľ nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavom súde), najmä ak využitie   uvedených   prostriedkov   nápravy   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   daného prípadu   pokladať   za   postup   umožňujúci   dosiahnuť   účinnú   ochranu   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (mutatis mutandis uznesenie o predbežnom prerokovaní sp. zn. III. ÚS 241/03, resp. uznesenie o odmietnutí sp. zn. III. ÚS 132/05).

Ústavný súd v súvislosti s tým poukazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05) účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu, aby sám   urobil   nápravu   a   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený   nesprávnym   postupom alebo svojou nečinnosťou.

Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Podobne   aj   zákon   o súdoch   v   § 64   ods. 1   ustanovuje,   že   „Účelom   vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní (...)“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“. Napokon podľa tretieho odseku predmetného zákonného ustanovenia „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a zabezpečí   vykonanie   opatrení   na   odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.

Z obsahu sťažnosti, doplňujúceho podania k nej, z jej príloh ani zo spisu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 53/05, ktorý sťažovateľ žiadal pripojiť k tejto sťažnosti, nevyplýva, že by sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému súdu postupoval tak, ako mu to umožňoval § 17   ods. 1   zákona   o štátnej   správe   súdov,   resp.   od   1.   apríla   2005   zákon   o súdoch v ustanoveniach § 3 ods. 7 a § 62 až 68. Sťažovateľ teda nepreukázal, že by si základné právo, ktorého porušenie namieta pred ústavným súdom, chránil prípadne iným spôsobom, ktoré mu za týmto účelom zákon účinne poskytuje a na ktorého použitie je oprávnený podľa osobitných   predpisov.   Ústavný   súd   nepovažuje   za   vyčerpanie   tejto   možnosti   sťažnosť z 30. septembra 2005   (v   konaní,   ktoré   začalo   v   roku   2003)   doručenú   okresnému   súdu 5. októbra 2005, t. j. šestnásty deň po podaní sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný súd zastáva názor, že podanie sťažnosti predsedovi okresného súdu (podľa zákona   o súdoch)   v krátkom   čase   po   podaní   sťažnosti   ústavnému   súdu   sa   javí   byť iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak taká sťažnosť mohla mať, ak by predseda okresného súdu dostal primeranú (rozumnú) lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom vo veci samej (mutatis mutandis IV. ÚS 306/04, III. ÚS 78/05, IV. ÚS 194/05).

Sťažovateľ taktiež nepreukázal, že podmienku podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde   nesplnil   z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa,   a existenciu   takýchto   dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   to,   že   podľa   § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   nie   je   sťažnosť prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť je potrebné odmietnuť so zreteľom na nesplnenie tejto podmienky konania (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   považoval   už   ústavný   súd   za   bezpredmetné rozhodovať   o žiadosti   sťažovateľa   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   v   konaní   pred ústavným súdom, ako aj o ďalších nárokoch uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 27. októbra 2005