znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 253/2014- 28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti R. P., zastúpeného advokátom JUDr.   Romanom   Cibulkom,   Hlavná   13,   Trnava,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Trnava   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   27   C   106/2007, za účasti Okresného súdu Trnava, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R.   P.   na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 106/2007 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Trnava p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 27 C 106/2007 konal bez zbytočných prieťahov.

3. R. P. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré   mu j e   Okresný   súd   Trnava p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Trnava je p o v i n n ý   uhradiť R. P. trovy konania v sume 340,90 € (slovom   tristoštyridsať   eur   a   deväťdesiat   centov)   na   účet   jeho   právneho   zástupcu JUDr. Romana Cibulku, Hlavná 13, Trnava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2014 doručená sťažnosť R. P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Romanom Cibulkom,   Hlavná   13,   Trnava,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 106/2007.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„Som účastníkom súdneho konania, ktorá bolo začaté dňa 20. 8. 2007 na Okresnom súde Trnava konanie, ktoré sa vedie pod sp. zn. 27 C 106/2007.

Uvedené súdne konanie nie je do dnešného dňa t. j. takmer po siedmych rokoch od jeho počiatku právoplatne skončené...

Tvrdím, že okresný súd napriek tomu, že vo veci vykonal viacero jednotlivých úkonov a vydal v merite veci jedno rozhodnutie, porušil a naďalej porušuje moje právo podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR č. 460/1992 Zb... Rovnako bolo doterajším postupom súdu porušené i moje právo garantované v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, publikovaného pod č. 209/1992 Zb... Porušenie mojich hore uvedených práv vidím v tom, že súd vo veci konal so zbytočnými prieťahmi vyplývajúcimi z toho, že konal neefektívne a nesústredene. To vyplýva z vyššie popísaných skutočností uvedených v Čl. I. Ak súd vo veci aj konal, tak jeho úkony neviedli dôsledne k naplneniu cieľu súdneho konania, ktorým je odstránenie stavu právnej a faktickej neistoty účastníkov konania.“

Sťažovateľ   sa   domáha   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 3 000 €, čo odôvodňuje takto: „... v právnom štáte, ktorý by mal byť garantom i právnej istoty je neprijateľné,   aby žalovaný po siedmich rokoch trvania   súdneho   konania   stále nedisponoval právoplatným rozhodnutím vo veci samej a z toho dôvodu u neho po celý uvedený čas pretrvával pocit právnej a faktickej neistoty.“

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa R. P... na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   i   jeho   právo   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 106/2007 porušené bolo.

2. Okresnému súdu v Trnave sa prikazuje konať v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov.

3.   Sťažovateľovi   R.   P...   sa   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v sume   3   000,-   € (slovom tritisíc eur), ktorú čiastku je mu povinný vyplatiť Okresný súd Trnava a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Trnava   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   jeho   právneho zastúpenia   v   celkovej   výške   340,90   €   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   JUDr.   Romana Cibulku... a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ešte pred predbežným prerokovaním ústavný súd požiadal predsedníčku okresného súdu   o   vyjadrenie   k   sťažnosti.   Na   žiadosť   ústavného   súdu   reagovala   predsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn. 1 Spr 215/2014 z 23. marca 2014, v ktorom okrem iného uviedla: „Vo   veci   sa   pribežne   koná,   v   čase   podania   návrhu   nebolo   došetrené   trestné konanie, v dôsledku ktorého sa navrhovateľ domáha náhrady škody. Súd musel vykonať dokazovanie   dopytmi   na   rôzne   inštitúcie,   vypočuť   viacero   svedkov   navrhnutých   oboma zúčastnenými stranami, pripojiť listinné dôkazy. Súd viazaný právnym názorom Krajského súdu v Trnave musí vykonať opätovne dokazovanie a znovu doručiť rozhodnutia. Lehoty, počas ktorých sa spis nachádzal na odvolacom súde, súd nemôže ovplyvniť. Vec bola 2x na odvolacom súde s odvolaním proti rozsudku a následne proti čiastočnému zastaveniu konania.   Čo   sa   týka   postoja   sťažovateľa   v   konaní   -   dvakrát   podal   dovolanie,   z   toho jedenkrát   bolo   dovolacie   konanie zastavené v dôsledku nezaplatenia súdneho   poplatku. Prehľad úkonov vo veci:

- 20. 8. 2007 - podaný návrh

- 15. 4. 2008 - výzva na doplnenie plnej moci a na vedľajšieho účastníka (ďalej VU)

- 21. 5. 2008 doručená všeobecná plná moc

- 6. 6. 2008 súhlas VU so vstupom do konania

-   20.   6.   2008   výzva   na   doloženie   označených   dokladov,   dopyt   na   políciu na vyšetrovanie trestnej veci, ktorá je predmetom konania

- 14. 7. 2008 - správa polície

- 23. 9. 2008 - súd pripustil vstup VU do konania + vytýčený TP

- 29. 10. 2008 - vyjadrenie odporcu k veci

- 24. 11. 2008 pojednávanie - odročené za účelom doplnenia dokazovania

- 5. 3. 2009 pojednávanie, navrhovateľ vzal späť návrh voči odporcovi v 2. rade, odročené stým,   že PZ   navrhovateľa   zašle   presný návrh   zmeny   petitu v lehote   15dní   + návrhy na doplnenie dokazovania

- 4. 5. 2009 - návrh na zmenu petitu

- 2. 6. 2009 čiastočné späťvzatie návrhu v časti istiny a úroku

- 2. 7. 2009 súhlas s čiastočným späťvzatím návrhu odporcu

- 23. 7. 2009 súhlas s čiastočným späťvzatím návrhu vedľajším účastníkom

- 14. 8. 2009 súd zastavil konanie voči odporcovi v 2. rade a časti istiny s prísl. čl. 129, + termín

- 8. 10. 2009 pojednávanie odročené za účelom vyhodnotenia vykonaných dôkazov a rozhodnutia o ďalšom postupe

- 9. 10. 2009 dopyt na políciu a spoločnosť, ktorá vykonávala kontrolu orig. vozidla

- 22. 3. 2010 pojednávanie

- 26. 11. 2009 vyjadrenie odporcu

- 26. 11. 2009 návrh navrhovateľa na doplnenie dokazovania

- 17. 12. 2008 - vytýčené pojednávanie a predvolaný svedok

- 8. 2. 2010 zmena termínu na ospravedlnenie PZ navrhovateľa

- 25. 1. 2010 zmena termínu na ospravedlnenie PZ navrhovateľa

- 22. 3. 2010 - na pojednávaní vypočutí svedkovia -22. 4. 2010- OS rozhodol a návrh zamietol čl. 197

-   14.   6.   2010   doručená   plná   moc   od   nového   PZ   navrhovateľa   +   odvolanie   – 14. 6. 2010 doručené odvolanie odporcu proti trovám konania

- 28. 7. 2010 spis predložený KS

- 28. 6. 2011 po odvolaní navrhovateľa KS rozsudok zrušil čl. 258, okrem iného i s odôvodnením, že navrhovateľ v konaní nebol riadne zastúpený, nakoľko ním udelená plná moc bola len všeobecná a teda celé konanie prebehlo právne bez účasti navrhovateľa (napriek jeho osobnej účasti na každom pojednávaní)

- 24. 8. 2011 vrátený spis

- 2. 9. 2011 vytýčený termín na najbližší voľný termín pojednávania na 24. 10. 2011,

- 20. 9. 2011 podal dovolanie odporca a súd z tohto dôvodu musel zrušiť termín pojednávania

- 23. 9. 2011 súd vyrubil súdny poplatok za dovolanie

- 4. 10. 2011 odporca požiadal o oslobodenie od súdneho poplatku čl. 287

- 12. 10. 2011 odporca podal odvolanie proti súdnemu poplatku za dovolanie a podal návrh na prerušenie odvolacieho konania

- 9. 12. 2011 súd nepriznal odporcovi oslobodenie od súdnych poplatkov čl. 322

- 9. 12. 2011 odporca čl. 327 vzal späť návrh na oslobodenie od súdneho poplatku a požiadal o pokračovanie v konaní.

- 6. 2. 2012 spis predložený NS SR

- 6. 3. 2012 NS SR vrátil spis bez rozhodnutia

- 7. 3. 2012 súd dovolacie konanie čl. 340 - 7. 3. 2012 zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku a vytýčil termín pojednávania 28. 6. 2012.

- 28. 6. 2012 pojednávanie - účastníci navrhli vypočuť svedkov, súd pojednávanie odročil na termín 11. 10. 2012, na ktorý predvolal navrhnutých svedkov.

- 11. 10. 2012 na pojednávaní navrhovateľ požiadal o pripustenie zmeny petitu, bol vypočutý svedok, druhý sa ospravedlnil. Súd odročil na neurčito, nakoľko sa mali účastníci vyjadriť, či trvajú na výsluchu druhého svedka a za účelom rozhodnutia o návrhu na zmenu petitu.

- 25. 10. 2012 oznámil odporca, že trvá na výsluchu svedka - čl. 402

-   30.   10.   2012   súd   pripustil   zmenu   petitu   čl.   403   a   doručil   aktuálnemu   PZ navrhovateľa i uznesenia o čiastočnom späťvzatí čl. 129 v zmysle právneho názoru KS z čl. 258, že do podania odvolania proti rozsudku nebol právne zastúpený (uznesenie bolo doručené jeho predchádzajúcemu zástupcovi obratom po jeho vydaní), t. j. rozhodnutie nebolo   doposiaľ   doručené   účinne   právnemu   zástupcovi   navrhovateľa,   súd   vytýčil pojednávanie na 17. 1. 2013

- 27. 11. 2012 navrhovateľ podal odvolanie proti čiastočnému zastaveniu konania (bez právoplatného rozhodnutia o predmete konania súd nemôže pokračovať v konaní). Súd zrušil z tohto dôvodu termín a doručoval odvolanie

- 13. 1. 2013 spis predložený KS na rozhodnutie o odvolaní

- 28. 11. 2013 KS TT rozhodol - čl. 430.

-   dňa   14.   2.   2014   bol   spis   vrátený   na   OS   a   súd   vytýčil   termín   na   15.   5.   2014 a predvolal svedka

- 11. 3. 2014 odporca podal dovolanie proti uzneseniu KS čl. 430

- 11. 3. 2014 podal vedľajší účastník dovolanie proti uzneseniu KS čl. 430

- súd z dôvodu podaných dovolaní zrušil termín pojednávania 15. 5. 2014 a dal pokyn a doručenie dovolaní na vyjadrenie účastníkom, vyzval PZ vedľajšieho účastníka na doloženie plnej moci, ktorá nebola pripojená k dovolaniu.“

Ústavný súd zistil, že prehľad úkonov uvedený vo vyjadrení predsedníčky okresného súdu   v   zásade   zodpovedá   obsahu   spisu,   a   preto   ho   považoval   za   relevantný   podklad pre svoje rozhodovanie.

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 253/2014-17 zo 16. apríla 2014 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia jeho základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 106/2007.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedníčku okresného súdu,   aby   prípadne   doplnila   predchádzajúce   vyjadrenie   okresného   súdu   k   sťažnosti a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn. 1 Spr. 215/2014 z 12. mája 2014 oznámila, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a že zotrváva na svojom vyjadrení k sťažnosti z 27. marca 2014.

Následne ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby sa vyjadril, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenia predsedníčky okresného súdu sp. zn. 1 Spr 215/2014 z 27. marca 2014 a z 12. mája 2014 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.

Právny zástupca sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 28. mája 2014 oznámil,   že   súhlasí   s   upustením   od   ústneho   pojednávania   a nepovažuje   za   potrebné reagovať na vyjadrenie predsedníčky okresného súdu.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa   v konaní pred ústavným súdom   v prvom   rade domáha vyslovenia porušenia   svojho   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ku   ktorému   malo   dôjsť   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 106/2007.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli   predvolaní   alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   v   rámci   prvého   kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. V súvislosti s posudzovaním zložitosti veci ústavný súd konštatuje, že predmetom namietaného   konania   je   rozhodovanie   o náhrade   škody,   ktorú   mal   žalobcovi   spôsobiť sťažovateľ prevádzkovou činnosťou. Ústavný súd nepovažuje posudzovanú vec za právne zložitú,   pretože   takéto   spory   tvoria   štandardnú   súčasť   rozhodovacej   agendy   okresných súdov. Obsah súdneho spisu sp. zn. 27 C 106/2007 nepotvrdzuje ani faktickú zložitosť posudzovanej   veci,   preto   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   právnou   ani   skutkovou zložitosťou veci nemožno ospravedlňovať doterajšiu dĺžku napadnutého konania.

2.   Pri   hodnotení   doterajšieho   priebehu   namietaného konania z   hľadiska   ďalšieho štandardne uplatňovaného kritéria, teda správania sťažovateľa ako účastníka tohto konania, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 27 C 106/2007 k prieťahom.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   hodnotením   postupu   okresného   súdu v namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné   prieťahy   v   konaní   môžu   byť   zapríčinené   nielen   samotnou   nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Zo   súdneho   spisu   sp.   zn.   27   C   106/2007   vyplýva,   že   v   doterajšom   priebehu namietaného   konania   postupoval   okresný   súd   v   zásade   plynulo   (s   výnimkou   obdobia od podania žaloby 20. augusta 2007 až do výzvy na doplnenie plnej moci z 15. apríla 2008),

t. j. nemožno mu v zásade vyčítať neodôvodnenú nečinnosť, avšak konanie ako celok je podľa   názoru   ústavného   súdu   poznačené   neefektívnou,   resp.   nesústredenou   činnosťou. Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   predovšetkým   na   dôvody,   pre   ktoré   bol   jeho rozsudok z 22. apríla 2010 zrušený a uznesenie z 30. októbra 2012 sčasti zrušené krajským súdom [z dôvodov podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP, teda odňatia možnosti konať pred súdom, v prvom prípade a v druhom prípade z dôvodov podľa § 221 ods. 1 písm. e), f), a h) OSP] a vrátené na ďalšie konanie.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   neefektívnou a nesústredenou   činnosťou   okresného   súdu   v   namietanom   konaní   došlo   k   zbytočným prieťahom, a teda aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   namietané   konanie   nebolo   v   čase   rozhodovania ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 106/2007 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľ   sa   domáha   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 3 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.

Pri   rozhodovaní   o   primeranom   finančnom   zadosťučinení   ústavný   súd   vychádza zo   zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vychádzajúc z doterajšej dĺžky namietaného konania, ako aj období, v ktorých došlo k   neefektívnej   činnosti   okresného   súdu,   ústavný   súd   dospel   k   názoru,   že   priznanie finančného   zadosťučinenia   v   sume   3   000   €   bude   primerané   konkrétnym   okolnostiam posudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátom JUDr. Romanom Cibulkom. Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 € (za 2 úkony urobené v roku 2014).

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   (prevzatie   a   prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Za dva úkony vykonané v roku 2014 tak priznal po 134 €, t. j. spolu 268 €, režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony vykonané v roku 2014 po 8,04 €, čo spolu po zvýšení o 20 % DPH (právny zástupca sťažovateľa je platcom DPH, pozn.) predstavuje sumu 340,90 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Úhradu za písomné vyjadrenie z 22. mája 2014 ústavný súd, prihliadajúc na jeho obsah, nepriznal.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2014