znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 253/2012-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. L., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátkou JUDr. Z. C., T., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Galanta sp. zn. 3 T 311/2011 z 29. februára 2012,   ako   aj   postupom   Krajského   súdu   v   Trnave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Tos 37/2012 a jeho uznesením z 13. marca 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2012 doručená sťažnosť M. L., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Z. C., T., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 311/2011 z 29. februára 2012 (ďalej aj „namietané uznesenie okresného súdu“), ako aj postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 37/2012 a jeho uznesením z 13. marca 2012 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 2 T 86/2011 z 5. októbra 2011 vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods.   1 písm. a) Trestného poriadku.

Dňa   29.   decembra   2011   bola   okresnému   súdu   doručená   obžaloba   prokurátorky Okresnej prokuratúry Galanta v trestnej veci sťažovateľa. Po podaní obžaloby rozhodoval okresný súd o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa na verejnom zasadnutí 29. februára 2012, na ktorom rozhodol uznesením sp. zn. 3 T 311/2011 tak, že sťažovateľ sa i naďalej ponecháva vo väzbe. Proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 T 311/2011 z 29. februára 2012 podal sťažovateľ sťažnosť. O sťažnosti rozhodol krajský súd na neverejnom zasadnutí konanom 13. marca 2012 tak, že ju uznesením sp. zn. 3 Tos 37/2012 podľa § 193 ods. 1 písm. c) zamietol.

Sťažovateľ   tvrdí,   že „bol   vzatý   do   väzby   z   nezákonných   dôvodov   na   základe nesprávneho posúdenia veci. Jednoznačne bolo preukázané, že sťažovateľ trpí duševnou chorobou, v dôsledku ktorej mal ovládaciu schopnosť zníženú na minimum a rozpoznávacia schopnosť nebola podľa niektorých znalcov z odboru psychiatria prítomná vôbec a podľa dvoch   znalkýň   bola   rozpoznávacia   schopnosť   zachovaná.“. Sťažovateľ   v tejto   súvislosti poukazuje aj na svoju   argumentáciu   obsiahnutú   v   jeho sťažnostiach   zo 6. októbra   2011 a z 8. marca 2012, ktoré smerovali proti rozhodnutiam okresného súdu o väzbe.

Všeobecné   súdy   sa   podľa   názoru   sťažovateľa   nedostatočne   vysporiadali   s   jeho argumentáciou. „Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   proti   uzneseniu   o   ponechaní   vo   väzbe dôvodil najmä tým, že trpí duševnou chorobou, v dôsledku ktorej bol v čase spáchania trestnej   činnosti   nepríčetný.   Jeho   zdravotný   stav   pretrváva   a   z   uvedeného   dôvodu   ani nemohol svoje   konanie   posúdiť,   čo   sa týkalo   dostavovania   sa   na hlavné pojednávanie. V sťažnosti   sťažovateľ   argumentoval   tým,   že bolo   povinnosťou   súdu s prihliadnutím   na znalecké posudky nachádzajúce sa v spisovom materiáli zisťovať súčasný zdravotný stav sťažovateľa so zameraním na dôvodnosť väzobného stíhania, napr. výsluchom znalcov. Krajský súd, ako aj okresný súd na uvedenú argumentáciu vo svojich rozhodnutiach vôbec nereagovali, nezaoberali sa ňou.“

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   považuje   sťažovateľ   namietané   uznesenie krajského súdu   za   svojvoľné.   Namietané uznesenie totiž podľa   jeho názoru   neobsahuje skutočnosti,   ktoré   krajský   súd   považuje   za   dokázané,   ani   úvahy,   ktorými   sa   tento   súd spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Krajský súd podľa sťažovateľa neskúmal dostatočným spôsobom existenciu hmotných podmienok dôvodov väzby.

Sťažovateľ namieta tiež to, že okresný súd rozhodol o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby   až   po   dvoch   mesiacoch   od   jej   podania,   čo   je   podľa   jeho   tvrdenia   doba neprimerane dlhá a nezodpovedajúca kritériám prednostného a urýchleného rozhodovania o väzbe. V tejto súvislosti sťažovateľ tvrdí, že v jeho veci došlo k zbytočným prieťahom, a teda k neprípustnému zásahu do jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo M. L., na osobnú slobodu, zaručené čl. 48 ods. 2, čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa čl. 5 ods. 1 a ods. 4, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd,   postupom   Krajského   súdu   Trnava   v   konaní   vedenom   pod   spisovou značkou 3 Tos/37/2012-321 a jeho uznesením zo dňa 13. 03. 2012 a uznesením Okresného súdu v Galante sp. zn. 3 T/311-315 zo dňa 29. 02. 2012, porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 3 Tos/37/2012-321 zo 13. 03. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu Trnava na ďalšie konanie.

3. M. L. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,-€.

4. Krajský súd Trnava je povinný uhradiť M. L. náhradu trov konania v sume 206 € k rukám jeho právnej zástupkyni JUDr. Z. C. T..“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   vo   viazanosti   petitom,   teda   tou   časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď   je sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05,   III.   ÚS   2/05, IV. ÚS 287/2011).

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 3 T 311/2011 z 29. februára 2012

1.1   Z už   uvedeného   vyplýva,   že   vo   vzťahu   k   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn. 3 T 311/2011 z 29. februára 2012 sťažovateľ namieta v prvom rade to, že sa v ňom okresný súd nevysporiadal s jeho argumentáciou, a preto ho považuje za nedostatočne odôvodnené a svojvoľné.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému uzneseniu okresného súdu sťažnosť (čo   aj   využil),   o   ktorej   bol   oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

1.2 Sťažovateľ tiež namieta, že o ďalšom trvaní jeho väzby po podaní obžaloby nebolo okresným súdom rozhodované urýchlene, keďže verejné zasadnutie, na ktorom bolo rozhodované o väzbe, sa uskutočnilo až dva mesiace po podaní obžaloby.

V súvislosti   s touto   námietkou   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   poukázať   na skutočnosť, že z obsahu sťažnosti (s. 4 a 5 sťažnosti) vyplýva, že námietku nedodržania požiadavky na prednostné a urýchlené rozhodovanie o väzbe a jej ďalšom trvaní uplatňuje sťažovateľ len vo vzťahu k okresnému súdu, a nie k rozhodovaniu o väzbe (jej ďalšom trvaní po podaní obžaloby) ako celku, t. j. vrátane rozhodovania o nej krajským súdom.

Sťažovateľ,   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   v   petite   sťažnosti namieta porušenie svojich ústavou, listinou a dohovorom garantovaných práv len uznesením okresného súdu sp. zn. 3 T 311/2011 z 29. februára 2012, a nie aj postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 3 T 311/2011, t. j. postupom, ktorý predchádzal vydaniu namietaného uznesenia.   Pritom   o prípadnom   porušení   sťažovateľom   označených   práv   v   súvislosti s nedodržaním požiadavky na prednostné a urýchlené rozhodovanie o väzbe a jej ďalšom trvaní by bolo možné uvažovať len vo vzťahu k postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 311/2011, a nie vo vzťahu k jeho uzneseniu z 29. februára 2012.

Z obsahu sťažnosti tiež vyplýva (s. 5, časť III sťažnosti), že sťažovateľ zastáva názor, v zmysle ktorého nesplnením požiadavky na prednostné a urýchlené rozhodovanie o väzbe a jej ďalšom trvaní malo dôjsť k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie v petite sťažnosti žiada okrem iného vysloviť.

Z   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   (m.   m.   III.   ÚS   7/00,   III.   ÚS   255/03, III. ÚS 135/04),   ktorá   reflektuje   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci De Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, séria A, č. 12, § 76) vyplýva, že právo na prednostné a urýchlené rozhodovanie o väzbe a   jej   ďalšom   trvaní   je súčasťou   práva   na osobnú   slobodu,   ktoré   je   obsiahnuté v čl. 17   ústavy,   resp.   čl.   5   dohovoru.   Nie   je   teda   súčasťou   ochrany   poskytovanej základnému právu   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy,   resp.   právu   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Sťažovateľ sa síce v petite sťažnosti domáha aj vyslovenia porušenia čl. 17 ústavy, čl.   8   listiny   a   čl.   5   dohovoru,   avšak   z   obsahu   sťažnosti   zjavne   vyplýva,   že   porušenie požiadavky na prednostné a urýchlené rozhodovanie o väzbe a jej ďalšom trvaní sťažovateľ spája s porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48 ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie záležitosti   v primeranej lehote   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 37/2012 a jeho uznesením z 13. marca 2012

Vo   vzťahu   k   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   3 Tos 37/2012   z 13.   marca   2012 a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, sťažovateľ namieta, že označené uznesenie je svojvoľné a nepreskúmateľné. Podstata námietok sťažovateľa spočíva v jeho tvrdení, že krajský súd sa v namietanom uznesení vôbec nevysporiadal s jeho argumentáciou týkajúcou sa jeho duševnej choroby, v dôsledku ktorej mal mať v čase spáchania skutku ovládaciu schopnosť zníženú na minimum a rozpoznávacia schopnosť nemala byť u neho prítomná vôbec; sťažovateľ teda tvrdí, že krajský súd nepreskúmal dostatočným spôsobom existenciu hmotných podmienok dôvodov väzby.

V nadväznosti   na   argumentáciu   sťažovateľa   ústavný   súd   preskúmal   namietané uznesenie krajského súdu, v ktorého odôvodnení sa okrem iného uvádza:

„Proti tomuto uzneseniu okresného súdu si priamo do zápisnice po jeho vyhlásení zahlásil sťažnosť obžalovaný M. L., ktorú však do termínu neverejného zasadnutia bližšie písomne nezdôvodnil...

V prvom rade je potrebné uviesť, že pokiaľ ide o dôvodnosť väzobného trestného stíhania obvineného ako i samotné dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku,   konkrétne   skutočnosti   opodstatňujúce   toto   väzobné   stíhanie   sú   podrobne rozvedené v predchádzajúcich rozhodnutiach tak okresného súdu ako i krajského súdu, ktorí už o sťažnosti obžalovaného rozhodol v predchádzajúcom konaní a to rozhodnutím zo dňa 27. 10. 2011, kedy sťažnosť obžalovaného ako nedôvodnú v zmysle § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku zamietol.

Z obsahu spisu je totiž zrejmé, že obžalovaný bol vzatý do väzby až v súdnom konaní, nakoľko   na   všetky   predvolania   nerešpektoval   a   nebolo   možné   ani   políciou   realizovať žiadosti na jeho predvedenia, nakoľko v mieste trvalého bydliska nebol zastihnutý resp. zámerne   dvere   neotváral.   Takéto   konanie   vzhľadom   na   charakter   trestnej   činnosti,   pre ktorú je obžalovaný trestne stíhaný, by sa mohlo opakovať i v súčasnom štádiu trestného konania a preto i podľa názoru krajského súdu okresný súd správne postupoval, keď po podaní obžaloby vyslovil, že dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku u obžalovaného pretrvávajú i v súčasnom štádiu konania v nezmenenej podobe a ponechal obžalovaného i naďalej vo väzbe.“

Z   namietaného   uznesenia   okresného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   naďalej ponechaný   vo   väzbe   v   zásade   z   identických   dôvodov,   pre   ktoré   bol   vzatý   do   väzby uznesením okresného súdu sp. zn. 2 T 86/2011 z 5. októbra 2011, teda vzhľadom na jeho správanie spočívajúce v nepreberaní zásielok, nemožnosti ho zastihnúť v mieste trvalého bydliska, ktoré zakladá obavu, že sťažovateľ by sa rovnakým spôsobom mohol správať aj v ďalšom štádiu trestného konania.

Ústavný súd nespochybňuje tvrdenie sťažovateľa, že tak okresný súd, ako ani krajský súd sa nezaoberali otázkou jeho príčetnosti. V tejto súvislosti ale poukazuje na skutočnosť, že   z namietaného   uznesenia   krajského   súdu   vyplýva,   že   krajský   súd   v čase   svojho rozhodovania   o sťažnosti   na   neverejnom   zasadnutí   13.   marca   2012   nemal   k   dispozícii dôvody (odôvodnenie) sťažnosti sťažovateľa uvedené v jeho podaní z 8. marca 2012. Práve v   podaní   sťažovateľa   z   8.   marca   2012   boli   uvedené   dôvody   sťažnosti,   ktorú   zahlásil do zápisnice   z verejného   zasadnutia   okresného   súdu   konaného   29.   februára   2012. Obhajkyňa sťažovateľa odovzdala podľa zistení ústavného súdu odôvodnenie sťažnosti na poštovú   prepravu   9.   marca   2012,   pričom   okresnému   súdu   bolo   podanie   sťažovateľa z 8. marca 2012, ktoré obsahovalo odôvodnenie sťažnosti, doručené 13. marca 2012.

Krajský súd rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa na neverejnom zasadnutí 13. marca 2012.   Z už   uvedeného   zjavne   vyplýva,   že   krajský   súd   sa   s   argumentmi   sťažovateľa uvedenými v odôvodnení jeho sťažnosti (a opakovane v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu,   pozn.)   vysporiadať   nemohol,   keďže   mu   tieto   neboli   známe,   pretože   podanie sťažovateľa z 8. marca 2012 v čase svojho rozhodovania nemal k dispozícii.

Na skutočnosť, že krajský súd nemal k dispozícii odôvodnenie sťažnosti sťažovateľa z 8.   marca   2012,   sťažovateľ   –   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom   – neupozorňuje ani ju vo svojej sťažnosti nenamieta. Z tohto dôvodu nemohlo byť ani úlohou, ani povinnosťou ústavného súdu zaujímať k tejto skutočnosti stanovisko.

Navyše ústavný súd poukazuje na závery kontrolného znaleckého psychiatrického posudku MUDr. Ľ. O. a MUDr. V. L. zo 17. augusta 2010, ktorý bol vypracovaný ako posledný   z   troch   znaleckých   posudkov   (z   obžaloby   vyplýva,   že   kontrolné   znalecké dokazovanie z odvetvia psychiatrie bolo nariadené, pretože vznikli pochybnosti o správnosti dvoch   predchádzajúcich   znaleckých   posudkov   vypracovaných   v   prípravnom   konaní), z ktorých   vyplýva, že „Mentálna   retardácia   u obvineného má vplyv na   jeho   ovládacie schopnosti, tieto boli v čase páchania skutku výrazne znížené. Rozpoznávacie schopnosti mal ale zachované.

... Obvinený vedel rozpoznať nebezpečnosť svojho konania pre spoločnosť.... V čase skutku boli ovládacie schopnosti obvineného významne znížené.... Obvinený chápe zmysel trestného konania.“.

Z citovaného možno vyvodiť, že podľa záverov kontrolného znaleckého posudku mal sťažovateľ   zachovanú   rozpoznávaciu   schopnosť   a   ovládacia   schopnosť   bola   významne znížená, avšak nie neprítomná, pričom ústavný súd nemá dôvod tieto závery spochybňovať.Na   tomto   základe   ústavný   súd   konštatoval,   že   medzi   namietaným   porušením sťažovateľom označených základných práv podľa ústavy a listiny a práv podľa dohovoru a namietaným uznesením krajského súdu a tiež postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   signalizovala   reálnu   možnosť   vysloviť   ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2012