znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 253/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Š. K., D., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dolný Kubín vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C/93/2009 a jeho rozsudkom z 24. marca 2010 a postupom   Krajského   súdu   v Žiline   vo veci   vedenej   pod   sp. zn.   5 Co/192/2010   a jeho rozsudkom z 26. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára 2011 doručená sťažnosť Š. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C/93/2009 a jeho rozsudkom z 24. marca 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Co/192/2010 a jeho rozsudkom z 26. októbra 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti okrem iného vyplýva:«Dňa   24. 04. 2003   bol   Krajským   súdom   v   Banskej   Bystrici   v   konaní   sp. zn. 25 24 K 185/00 vymenovaný za správcu konkurznej podstaty firmy K., s. r. o. (ďalej len „úpadca“) JUDr. J. Š. (ďalej len „bývalý SKP"). Odvolaný z funkcie správcu Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 25-24-K185/00-628 zo dňa 3. 06. 2010. V čase vyhlásenia konkurzu dňa 24. 04. 2003 mala firmy 3 zamestnancov, sťažovateľa, I. K. a M. M. v trvalom pracovnom pomere s úpadcom. Na skutočnosť, že úpadca má 3 zamestnancov v dobe vyhlásenia konkurzu bol bývalý SKP upozornený Všeobecnou zdravotnou poisťovňou pobočka D... Sociálnou poisťovňou pobočka D. opakovane... Sťažovateľ poukazuje na to, že bývalý SKP na výzvy Sociálnej poisťovne   nereagoval,   sociálnej   poisťovni   neoznámil   ukončenie   pracovného   pomeru sťažovateľa dodnes a pritom sú datované po dátume v roku 2004 až 2008!

Taktiež   Ing.   J.   S.   konateľ   úpadcu   informoval   bývalého   SKP,   že   sťažovateľ   je zamestnancom úpadcu dňa 13. 6. 2003, ako aj sťažovateľom následne.

Konkurzné konanie úpadcu nie je ukončené dodnes s dôvodu sprenevery finančných prostriedkov úpadcu vo výške 100.909,51 € (3.040.000,- Sk) bývalým SKP JUDr. J. Š. (ďalej len „bývalý SKP“).

Bývalý SKP od svojho vymenovania za SKP Krajským súdom v Banskej Bystrici dňa 24. 04. 2003   voči   zamestnancom   úpadcu,   sťažovateľovi,   I.   K.   a M.   M.,   ktorých   prevzal svojím vymenovaním za SKP nijako nereagoval. V apríli 2004 na skutočnosť, že úpadca má 3 zamestnancov v dobe konkurzu, upozornila sťažovateľa Sociálna poisťovňa pobočka D. s poukázaním,   že   bývalý   SKP   s   ňou   nekomunikuje.   Pracovníčka   pobočky   Sociálnej poisťovne D.   navrhla sťažovateľovi vyzvať bývalého SKP,   aby ukončil pracovný pomer týchto 3 zamestnancov spätne k 31. 12. 2003, pretože vo veci pracovne právnych vzťahoch bol zo zákona jedine bývalý SKP oprávnený konať v dobe konkurzu úpadcu.

Preto sťažovateľ ako prezident a konateľ úpadcu zaslal listom zo dňa 06. 04. 2004 bývalému SKP hromadný návrh za 3 zamestnancov, sťažovateľa, I. K. a M. M. na ukončenie pracovného pomeru týchto 3 zamestnancov spätne k 31. 12. 2003. Tento návrh teda zaslal sťažovateľ za 3 zamestnancov pre jeho nečinnosť bývalého SKP voči týmto zamestnancom, ale   i   voči   sociálnej   poisťovni,   zdravotnej   poisťovni   atď.,   1   rok   od jeho   vymenovania za správcu úpadcu.

Bývalý   SKP   na   tento   hromadný   návrh   zo   dňa   06. 04. 2004   voči   sťažovateľovi nereagoval žiadnou formou dodnes, napriek opakovanej písomnej snahe sťažovateľa k jeho rukám o odpoveď. Sťažovateľ sa domáhal odpovedi na návrh zo dňa 06. 04. 2004 písomne, trestným oznámením a žalobami k súdu. Avšak 06. 04. 2004 dodnes bývalý SKP voči nemu nijakou   formou   nereagoval.   Bývalému   SKP   bola   známa   adresa,   telefónne   číslo   atď. sťažovateľa od 20. 05. 2003 (Z odpovedi sťažovateľa na výzvu konkurzného súdu v Banskej Bystrici pri ihneď po vyhlásení konkurzu na úpadcu vyhlásení konkurzu i keď pred súdmi tvrdil, že nepoznal adresu sťažovateľa a mnohé následné podania).

Takýmto   postupom   v   rozpore   so   zákonmi   SR   bývalý   SKP   dostal   sťažovateľa do situácie, že po 35 odpracovaných rokoch ho postavil mimo práv občana SR, v oblasti sociálneho poistenia, dôchodkového poistenia, zdravotného poistenia, pracovného poistenia atď.   Sťažovateľ   je   za   obdobie   od   roku   1995   dodnes   bez   akýchkoľvek   dokladov od zamestnávateľa, vyžadovaných zákonmi SR, ktoré sú nutné pre konanie pred Sociálnou, Zdravotnou poisťovňou atď.»

Ďalej sťažovateľ uviedol:„Z   toho   dôvodu   sťažovateľ   podáva   dňa   16. 08. 2007   žalobu   o   určenie   právneho vzťahu medzi sťažovateľom a úpadcom k Okresnému súdu Dolný Kubín vedenú pod sp. zn. 10 C 159/2007.

Sťažovateľ   zasiela   predsedovi   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   dňa   06. 11. 2010 sťažnosť na prieťahy v konaní sp. zn. 10 C/159/2007.

Okresný   súd   v   Dolnom   Kubíne   rozsudkom   sp. zn.   10 C 159/2007-230   zo   dňa 03. 06. 2009 žalobu zamieta z dôvodu, že žalovaným mal byť bývalý SKP a nie úpadca. Sťažovateľ podal voči rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 10 C 159/2007- 230 odvolanie ku Krajskému súdu v Žiline.

Krajský   súd   v   Žiline   v   rozsudku   sp. zn.   5Co/227/2009-311   zo   dňa   13. 10. 2009 odvolanie   zamieta   a   potvrdzuje   rozsudok   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   sp. zn. 10 C 159/2007-230.

Sťažovateľ   podal   žalobu   k   Okresnému   súdu   Dolný   Kubín   zo   dňa   10. 06. 2009 o určenie, že pracovný pomer sťažovateľa u úpadcu trvá, vedenú pod sp. zn. 7 C/93/2009. Sťažovateľ   zasiela   predsedovi   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   dňa   02. 02. 2010 sťažnosť na prieťahy v konaní sp. zn. 7 C/93/2009.

Okresný súd Dolný Kubín dňa 24. 03. 2010 rozsudkom sp. zn. 7 C/93/2009 žalobu zamieta.

Sťažovateľ podal voči rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 10 C 159/2007- 230 odvolanie ku Krajskému súdu v Žiline zo dňa 07. 05. 2010.

Krajský súd v Žiline v rozsudku sp. zn. 5 Co/192/2010-324 zo dňa 26. októbra 2010 odvolanie   zamieta   a   potvrdzuje   rozsudok   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   sp. zn. 10 C 159/2007-230.

V   tomto   rozsudku   Krajský   súd   v   Žiline   uvádza   na   strane   2   zásadné   skutočnosti uvedené v rozsudku Okresného súdu, pričom vo svojom rozhodovaní sa s nimi stotožnil: a.... Sťažovateľ   zaslal   dňa   06. 04. 2004   k   potvrdeniu   evidenčné   listy   Sociálnej poisťovne   sťažovateľa,   I.   K.   a M.   M.   v   trvalom   pracovnom   pomere   s úpadcom,   kde u menovaných pracovníkov uviedol poznámku, ukončený pracovný pomer k 31. 12. 2003... Krajský súd v Žiline nevzal na vedomie, že vyplniť a poslať tieto evidenčné listy zo zákona mal vyplniť bývalý SKP a sťažovateľ na to v roku 2004 nemal a nemá dodnes zo zákona právo. Nevzal na vedomie, že túto povinnosť mal bývalý SKP už pri svojom vymenovaní   za   SKP.   Nevzal   na   vedomie,   že   list   sťažovateľa   zo   dňa   06. 04. 2004   bol datovaný   4   mesiace   po   dátume   31. 12. 2003.   Súd   nevzal   na   vedomie,   že   sa   jednalo o hromadný návrh za 3 zamestnancov, ktorý riešil neplnenie povinností bývalého SKP. II.... Pre ilustráciu treba ešte uviesť, že správca nemal dispozícii personálnu a inú agendu...

Krajský   súd   v   Žiline   nevzal   na   vedomie   listinný   dôkaz...   žaloby   sťažovateľa k Okresnému súdu Dolný Kubín sp. zn. 10 C 159/2007, ktorý predložil Ing. J. S. konateľ úpadcu   súdu,   ktorým   oznamoval   dňa   13. 06. 2003   bývalému   SKP,   že   sťažovateľ   je zamestnancom úpadcu ku dňu 13. 06. 2003.

Krajský   súd   v   Žiline   nevzal   na   vedomie   listinný   dôkaz...   žaloby   sťažovateľa k Okresnému súdu Dolný Kubín sp. zn. 10 C 159/2007. V tomto liste sťažovateľa zo dňa 20. 05. 2003   oznamoval   sťažovateľ   bývalému   SKP   číslo   konania   PZ   D.   o   zničení dokumentácie   úpadcu,   pričom   dodnes   sa   bývalý   SKP   s   vyšetrovateľom   nekontaktoval za účelom zistenia, ktoré doklady úpadcu má PZ k dispozícii.

III.... Ďalej uvádza argumenty s odvolaním na Sociálnu a zdravotnú poisťovňu, že sťažovateľ sám ukončil, prípadne požiadal o ukončenie pracovného pomeru k 31. 12. 2003 spätne...

Krajský   súd   v   Žiline   nevzal   na   vedomie   listinný   dôkaz...   žaloby   sťažovateľa k Okresnému súdu Dolný Kubín sp. zn. 10 C 159/2007, v ktorom Sociálna poisťovňa D. ku dňu   29. 02. 2008   oznamuje   sťažovateľovi,   že   je   prihlásený   v   Sociálnej   poisťovni na sociálne poistenie ako zamestnanec úpadcu.

Krajský   súd   v   Žiline   nevzal   na   vedomie   listinný   dôkaz...   žaloby   sťažovateľa k Okresnému   súdu   Dolný   Kubín   sp. zn.   10 C 159/2007,   v   ktorom   Všeobecná   zdravotná poisťovňa D. ku dňu 07. 01. 2009 oznamuje sťažovateľovi, že je prihlásený na zdravotné poistenie ako zamestnanec úpadcu.“

Sťažovateľ v sťažnosti upriamil pozornosť na tieto skutočnosti:„Krajský   súd   uvádza   v   rozsudku   len   dôkazy   argumentáciu   vytrhnutú   z   kontextu až od roku 2005, ako aj nepravdivé tvrdenia bývalého SKP. Neberie na vedomie zásadné, rozhodujúce listinné dôkazy a verejné listinné dôkazy ktoré dokazujú presný časový priebeh prípadu a sú rozhodujúce pre zistenie skutočnej pravdy.

Prvý   raz   sa   dátum   31. 12. 2003   skončenia   pracovného   pomeru   3   zamestnancov úpadcu   a   to   sťažovateľa,   I.   K.   a M.   M.   objavil   ako   spätný   návrh   riešenia   situácie 3 zamestnancov úpadcu, ktorí boli v stálom zamestnaneckom pomere s úpadcom ešte 1 rok od   vymenovania   bývalého   SKP   za   správcu   v   liste   sťažovateľa   I.   K.   a M.   M.   dňa 06. 04. 2004. Do tohto dátumu nie je v evidencii úpadcu, orgánu štátnej moci a správy, výpovedí   svedkov   pred   súdmi   SR   ani   výpovediach   bývalého   SKP   a   sťažovateľom o rozviazaní pracovného pomeru sťažovateľa ku dňu 31. 12. 2003 žiadna zmienka, listinný doklad atď.

Ako   potom   mohol   sťažovateľ   pod   ťarchou   týchto   vyššie   uvedených   dôkazov   sám ukončiť svoj pracovný pomer a pracovný pomer I. K. a M. M., ako opakovane tvrdí bývalý SKP ku dňu 31. 12. 2003 a to ešte spätne až v roku 2004, keď od dňa 24. 04. 2003 bol Krajským súdom v Banskej Bystrici vymenovaný za správcu bývalý SKP za správcu úpadcu, o trvaní pracovného pomeru u úpadcu sťažovateľa, I. K. a M. M. bol pri vyhlásení konkurzu informovaný a od 24. 04. 2003 jedine bývalý SKP bol oprávnený zo zákona konať vo veci pracovnoprávnych úpadcu.

Bývalý   SKP   nepredložil   súdu   v   konaní   sp. zn.   7 C/93/2009   a   k   nemu   súdom pripojenému   spisu   sp. zn.   10 C 159/2007   jediný   listinný   dôkaz,   svedectvo,   či   hromadný návrh sťažovateľa zo dňa 06. 04. 2004 so spätnou platnosťou ku koncu roka 2003 za troch zamestnancov úpadcu prijal alebo odmietol či už podľa Zákonníku práce alebo O. s. p. Vymyslená   konštrukcia   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   a   Krajského   súdu   v   Žiline o vzniku údajne dohody o rozviazaní pracovného pomeru sťažovateľa medzi ním a bývalým SKP, ktorá odporuje časovému priebehu prípadu, listinným dôkazom a výpovediam svedkov pred súdmi SR je nepodložená a vykonštruovaná Okresným sudom Dolný Kubín a Krajským súdom   v Žiline   s cieľom   odmietnuť   spravodlivosť   sťažovateľovi   a   poškodiť   sťažovateľa finančne.

Podľa konštrukcie Okresného súdu v Dolnom Kubíne a Krajského súdu v Žiline v odôvodneniach rozsudku podal sťažovateľ spätne dňa 06. 04. 2004 (v dobe keď konkurz úpadcu prebiehal už 1 rok od 24. 4. 2003 a vo veci pracovného pomeru za úpadcu mohol konať   len   bývalý   správca   úpadcu)   hromadnú   výpoveď   za   troch   zamestnancov   úpadcu ku dňu 31. 12. 2003. Od tohto dátumu počíta súd lehotu, ktorá podľa súdu ubehla dňa 28. 02. 2004 podľa § 77 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v platnom znení. Do tejto lehoty   mal   podať   sťažovateľ   podľa   tvrdenia   Okresného   a   Krajského   súdu   žalobu na neplatné rozviazanie pracovného pomeru. Žalobca mal podať podľa Okresného súdu v Dolnom Kubíne a Krajského súdu v Žiline žalobu na neplatné rozviazanie pracovného pomeru   s   úpadcom   teda   o   dva   mesiace   skôr,   ako   zaslal   hromadný   spätný   návrh za 3 zamestnancov   bývalému   SKP   dňa   06. 04. 2004.   Okresný   súd   a   krajský   súd   nevzal na vedomie,   že mimo návrhu sťažovateľa na riešenie situácie zo dňa 06. 04. 2004,   keď úpadca má len z viny SKP po jednom roku od vyhlásenia konkurzu 3 zamestnancov, správca s nimi nekomunikuje, neexistuje žiaden písomný doklad údajnej dohody, dokonca sťažovateľ i   bývalý   SKP   popierajú   akúkoľvek   dohodu   o   skončení   pracovného   pomeru   medzi   nimi a celom spise sp. zn. 7 C/93/2009 a k nemu súdom pripojenému spisu sp. zn. 10 C 159/2007 nie   je   v nich   jediná   zmienka   o   vzniku   dohody   o   rozviazaní   pracovného   pomeru   medzi bývalým SKP a sťažovateľom.

Jediný, kto v tomto konaní tvrdí, že došlo k dohode o rozviazaní pracovného pomeru dohodou podľa O. s. p. bez písomnej dohody a nie podľa Zákonníku práce, je Okresný súd v Dolnom Kubíne a Krajský súd v Žiline.“

Napokon sťažovateľ uviedol:„V súvislosti s § 60 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce,   ktorý jednoznačne a presne definuje nutnosť vyhotovenia dohody o skončení pracovného pomeru písomne. Sťažovateľ poukazuje na to, že nikdy dohoda medzi žalobcom a žalovaným nevznikla, že nikdy nebola uzavretá písomne ani ústne. Okresný súd Dolný Kubín a Krajský súd v Žiline sa v rozsudku vyhli odôvodneniu ako vznikla dohoda medzi sťažovateľom a bývalým SKP podľa O. s. p. pred dátumom 31. 12. 2003 a ktoré listinné dôkazy a výpovede účastníkov potvrdzujú vznik takejto dohody do 31. 12. 2003.

Samotný žalovaný bývalý SKP opakovane pritom vypovedal v konaní pred súdom, že nemôže rozviazať pracovný pomer sťažovateľa spätne a on sa domnieval, že tak urobil sťažovateľ sám.

Aplikácia § 77 zákona č. 311/2001 Z. z. súdom pre zmeškanie lehoty na podanie žaloby   sťažovateľom   na   neplatné   rozviazanie   pracovného   pomeru   s   úpadcom   ku   dňu 28. 02. 2004   za   toho   časového   priebehu   prípadu,   v   listinných   dôkazoch   v   spise   sp. zn. 7 C/93/2009 a k nemu súdom pripojenému spisu sp. zn. 10 C 159/2007.

Arbitrárnosť posudzovania prípadu Okresným súdom v Dolnom Kubíne a Krajským súdom v Žiline

-listinných a svedeckých dôkazov,

-časového priebehu prípadu,

-vierohodnosti   výpovedí bývalého SKP   za situácie,   keď Uznesenie PZ   v B. sp. zn... potvrdzuje, že klame a je amorálny vo veci,

-sprenevery cca 200.000.000,- SK v skupine SKP u Krajského súdu v Banskej Bystrici, pričom priamo úpadcovi bývalý SKP spreneveril cca 100.004,- € a poškodil veriteľov úpadcu,

-sprenevery cca 4000,- € priamo sťažovateľovi, ktoré mu nevyplatil napriek rozhodnutiu konkurzného súdu v Banskej Bystrici,

-odhlásení   sťažovateľa,   I.   K.   a M.   M.   zamestnancov   úpadcu   bývalým   SKP z evidencie Sociálnej poisťovne až 25. 04. 2008 po opätovnej výzve Sociálnej poisťovne D. 5 rokov k 31. 2. 2003 v dobe konania súdnych sporov o trvanie pracovného pomeru sťažovateľa, v ktorých bol žalovanou stranou,

-bývalý   SKP   opäť   neinformuje   sťažovateľa,   že   ho   odhlásil   zo   sociálneho poistenia   v roku 2008 spätne 5 rokov k 31. 12. 2003.   Pritom   ale   nepodal spätnú   odhlášku   sťažovateľ   na   Zdravotnú   poisťovňu   a   tá   naďalej   i   v súčasnosti eviduje sťažovateľa ako zamestnanca úpadcu,

-uplatnenie   O. s. p.   pre   rozhodovanie   súdu   pre   odôvodnenie   zamietnutia žaloby   sťažovateľa   a   nie   Zákonníkom   práce   napriek   tomu,   že   §§§ znenie Zákonníku   práce   jasne   definujú   postup   a   formu   rozviazania   pracovného pomeru a vo veci rozviazania pracovného pomeru má súd povinnosť riadiť sa pri svojom rozhodovaní Zákonníkom práce a nie O. s. p., za vyššie uvedených faktov a dôkazov je neskutočná, vymyká sa akému koľ vek chápaniu a logike ako právnickej tak laickej verejnosti.

V tomto   prípade   dochádza   podľa   názoru   sťažovateľa   nie   len   k   nesprávnemu právnemu   posúdeniu   veci   súdom,   ale   zároveň   dochádza   k   nesúladu   priebehu   konania a samotného výroku...“

Keďže okresný   súd   a krajský   súd   podľa   názoru   sťažovateľa „nesprávne posúdili právnu   vec   a nepostupovali   v prípade   kolízie   právnych   noriem   tou,   ktorá   zabezpečuje ochranu   Ústavou   SR   garantovaných   ľudských   práv“,   navrhuje,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„Základné   práva   sťažovateľa   na   právo   na   domáhanie   sa   práva   na   nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   SR,   právo   na   spravodlivé,   verejné prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd, boli porušené rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 7 C/93/2009-151 zo dňa 24. 03. 2010 v konaní vedenom Okresným súdom Dolný Kubín pod sp. zn. 7 C/93/2009 a Rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co/192/2010- 234   zo   dňa   26. 10. 2010   v   konaní   vedenom   Krajským   súdom   v   Žiline   pod   sp. zn. 5 Co/192/2010.

Ústavný súd zrušuje Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co/192/2010-234 zo dňa 26. 10. 2010 a vracia vec Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie a zároveň prikazuje Krajskému súdu Žilina, aby v novom konaní zrušil uznesenie (správne má byť rozsudok, pozn.) Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 7 C/93/2009-151 zo dňa 24. 03. 2010 a nariadil Okresnému súdu Dolný Kubín znovu prejednať a rozhodnúť vo veci.“

Sťažovateľ okrem toho žiadal, aby mu ústavný súd na konanie vedené ústavným súdom   ustanovil   advokáta,   priznal   mu   finančné   zadosťučinenie   v sume   5 000   €,   ako aj úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods. 2 ústavy   a práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/192/2010

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127   ods. 1   ústavy   (II. ÚS 184/06),   a   preto   už   k   namietanému   porušovaniu   práva nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo trvať   (napr.   I. ÚS 22/01,   I. ÚS 77/02,   I. ÚS 116/02).   Ak   v čase   doručenia   sťažnosti ústavnému   súdu   už   nemohlo dochádzať   k namietanému   porušovaniu   označeného   práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05).

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

Ústavný   súd   upriamuje   pozornosť   na   svoju   konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej poskytuje ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) len vtedy, ak bola sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (m. m. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemôže dôjsť samotným   rozhodnutím   konkrétneho   orgánu   verejnej   moci,   ale   len   jeho   postupom (nečinnosťou,   nesprávnym   postupom   a podobne).   Z uvedeného   vyplýva,   že v prípadoch, ak sťažovateľ namietal porušenie tohto práva konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, nie jeho postupom, ústavný súd takú sťažnosť odmietne z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (obdobne napr. III. ÚS 258/05, III. ÚS 337/08).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že rozsudok okresného súdu sp. zn. 7 C/93/2009 z 24.   marca   2010 bol   v celom   rozsahu   potvrdený rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn. 5 Co/192/2010 z 26. októbra 2010, ktorý nadobudol právoplatnosť 21. decembra 2010.

Vzhľadom na uvedené v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (25. február 2011) okresný   súd ani krajský   súd   objektívne   nemohli porušovať základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto   časti   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 C/93/2009 z 24. marca 2010

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   je   ústavným   príkazom   pre   každú osobu.   Preto   každý,   kto   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany   a predtým,   ako   podá   sťažnosť   ústavnému   súdu,   požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04, IV. ÚS 362/2010, IV. ÚS 372/2010).

Proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   mohol   sťažovateľ   podať   odvolanie (čo aj   využil),   o ktorom   bol   oprávnený   a aj povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc krajského   súdu,   ktorý   vo   veci   rozhodol   napadnutým   rozsudkom   v rámci   odvolacieho konania, v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

3. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   a práva na   spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co/192/2010 z 26. októbra 2010

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   má   každý   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným spôsobom   svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo...   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom   a   nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou   alebo úpravou   v príslušnej medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m. m.   I. ÚS 13/00,   I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Podstatou   tejto   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, sú výhrady voči právnemu posúdeniu veci, ale aj k hodnoteniu dôkazov.

Sťažovateľ   okrem   iného   poukázal na   to,   že „krajský   súd   uvádza   v rozsudku   len dôkazy argumentáciu vytrhnutú z kontextu až od roku 2005, ako aj nepravdivé tvrdenia bývalého SKP. Neberie na vedomie zásadné, rozhodujúce listinné dôkazy a verejné listinné dôkazy,   ktoré   dokazujú   presný   časový   priebeh   prípadu   a sú   rozhodujúce   pre   zistenie skutočnej pravdy.“.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   „odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového   súdu   a odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane   (m. m. II. ÚS 78/05,   III. ÚS 264/08,   IV. ÚS 372/08,   IV. ÚS 350/09),   pretože   prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok“. Keďže krajský súd sa v napadnutom rozsudku stotožnil s názorom prvostupňového súdu, ústavný súd považuje za potrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku   okresného súdu, v ktorej sa uvádza:

„Vzhľadom   na   zistený   skutkový   stav,   citované   zákonné   ustanovenia   a   uvedenú judikatúru, súd potom žalobu zamietol, pričom vychádzal z dvoch samostatných právnych záverov, pričom každý z nich je sám osebe dôvodom na zamietnutie žaloby. Z vykonaného dokazovania je jednoznačné, že pracovný pomer žalobcu skončil dňa 31. 12. 2003, a to dohodou.   Žalobca   totiž   vo   svojom   liste   žalovanému   zo   dňa   06. 04. 2004   sám   žiadal ukončenie pracovného pomeru seba, aj ďalších dvoch zamestnankyni k 31. 12. 2003 s tým, aby toto ukončenie s potvrdením evidenčných listov bolo zaslané aj sociálnej poisťovni. Žalovaný   toto   skutočne   aj   urobil,   vyznačil   skončenie   pracovného   pomeru   u   žalobcu k 31. 12. 2003 na predmetnom evidenčnom liste, toto opatril svojím podpisom i pečiatkou a takto to mala k dispozícii ako sociálna poisťovňa, tak aj samotný žalobca. Keďže, ako súd vyššie uviedol, skončenie pracovného pomeru dohodou nemusí mať ani písomnú formu, nie je tam sankcia neplatnosti, a v tomto prípade naopak je písomná žiadosť o ukončenie pracovného   pomeru   dohodou   k   31. 12. 2003   zo   strany   žalobcu   a   písomná   akceptácia žalovaného na evidenčnom liste s vyznačením presného dňa ukončenia pracovného pomeru, niet pochýb o tom, že pracovný pomer žalobcu bol ukončený dňom 31. 12. 2003. Prejavy vôle oboch účastníkov ukončiť pracovný pomer dohodou nemusia byť na tej istej listine. Ďalej   je   nutné   konštatovať,   že   pokiaľ   sa   žalobca   v   dvojmesačnej   lehote   odo   dňa 31. 12. 2003 nedomáhal neplatnosti uvedeného prejavu vôle žalovaného ukončiť pracovný pomer   dohodou,   v   zmysle   judikatúry   jednoznačne   treba   vychádzať   z   toho,   že   pracovný pomer bol skončený platne a z tohto pohľadu nemá potom význam už preskumávať nejaké nedostatky uzavretej dohody, stačí skonštatovať, že táto bola. Žalobu teda súd zamietol aj z toho   dôvodu,   že   prišiel   k   záveru,   že   pracovný   pomer   žalobcu   so   žalovaným   bol ukončený riadne dohodou o skončení pracovného pomeru k 31. 12. 2003.

Avšak ďalším a skôr primárnym dôvodom, pre ktorý bolo potrebné žalobu zamietnuť bol, ako už súd vyššie naznačil, nedostatok naliehavého právneho záujmu. Ak totiž nárok na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru nie je uplatnený včas, teda aspoň v posledný   deň   lehoty   podľa   ustanovenia   § 77   Zákonníka   práce,   právo   na   určenie neplatnosti   právneho   úkonu   smerujúceho   k   skončeniu   pracovného   pomeru   zaniká a skončenie   pracovného   pomeru   aj   v   prípade,   že   by   bolo   neplatné,   je   účinné.   Márne uplynutie dvojmesačnej lehoty má za následok, že sa súd už nemôže zaoberať posudzovaním otázky platnosti tohto právneho úkonu, a to ani formou predbežnej otázky. To znamená, že ak nebola neplatnosť právneho úkonu o skončení pracovného pomeru určená právoplatným rozhodnutím súdu, musí súd v prípadnom inom konaní medzi účastníkmi vychádzať z toho, že pracovný pomer účastníkov bol skončený platne a ak žalobca v danom prípade žiada určiť,   že   jeho   pracovný   pomer   trvá,   musí   byť   jeho   žaloba   zamietnutá   pre   nedostatok naliehavého právneho záujmu, pretože jeho pracovný pomer skončil dňom 31. 12. 2003, ktorý prakticky, ako vyplýva z rôznych listín, ktoré súd uvádza aj v rozsudku, nebol dlhý čas medzi žalobcom a žalovaným vôbec sporným. Toto je aj v súlade s princípom právnej istoty, ktorý   musí   byť   uplatňovaný   aj   vo   vzťahu   k   zamestnávateľovi   a   nielen   vo   vzťahu k zamestnancovi.“

V odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý v celom rozsahu potvrdil správnosť prvostupňového rozsudku, sa okrem iného uvádza:

„Krajský súd ako súd odvolací preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedli účastníci v odvolacom konaní, sa v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Odvolací súd   konštatuje,   že   okresný   súd   v   dostatočnom   rozsahu   zistil   skutočnosti   rozhodné   pre posúdenie   veci,   vykonal   dokazovanie   v potrebnom   rozsahu   a   preukázaný   skutkový   stav vyhodnotil   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku,   na   ktoré   odvolací   súd   poukazuje a s ktorými sa stotožňuje. V zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení obmedziť   len   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Na zdôraznenie správnosti   napadnutého   rozsudku   považuje   odvolací   súd   za   nevyhnutné   uviesť,   že z vykonaného dokazovania bolo nesporne preukázané, že k skončeniu pracovného pomeru medzi účastníkmi došlo dohodou. Zákonník práce vyžaduje síce písomnú formu dohody o skončení   pracovného   pomeru   (§ 60   ods. 2   Zákonníka   práce),   jej   nedodržanie v nadväznosti   na § 17   Zákonníka práce však   nespája   s právnym následkom   neplatnosti právneho úkonu. Aj ústna dohoda o skončení pracovného pomeru je platná. Odvolací súd sa taktiež stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, v zmysle ktorého nepreukázal žalobca naliehavý právny záujem na určení trvania pracovného pomeru v zmysle ust. § 80 písm. c) O. s. p.“

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu konštatuje,   že   v okolnostiach   danej   veci   nebolo   možné   dospieť   k názoru,   že   by   tento rozsudok bol svojvoľný a že by zasahoval do základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46   ods. 1   ústavy   nemôže byť porušené iba tou   skutočnosťou,   že sa   všeobecné   súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne,   zjavne   neodôvodnené   alebo   prijaté   v rozpore   s platnou   právnou   úpravou, naopak, ústavný súd je toho názoru, že krajský súd komplexne a dostatočne vyhodnotil všetky skutkové okolnosti, najmä všetky predložené dôkazy, na základe ktorých dospel aj k zodpovedajúcim právnym záverom.

Ústavný súd z uvedeného vyvodil   záver, že krajský   súd konal v medziach   svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci správne interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne   a právne   akceptovateľné.   Ústavný   súd   považuje   postup   krajského   súdu   pri preskúmavaní   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu   za   legitímny   s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení vylučujúcich možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s napadnutým rozsudkom krajského   súdu   ústavný   súd   ďalej   pripomína,   že   v zmysle   jeho   doterajšej   judikatúry obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup   súdu   bol   v súlade   so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a aby   jeho rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a nearbitrárne. Ak ústavný   súd   dospel   k takýmto   zisteniam,   nemá   dôvod   zasahovať   do   postupov a rozhodnutí všeobecných súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv označených v sťažnosti (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd konštatuje, že vo svojej ustálenej judikatúre viackrát poukázal na vzťah tohto ustanovenia k čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavodarca vyjadril formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (napr. II. ÚS 71/97, III. ÚS 279/09). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť   zásadnú   odlišnosť   (IV. ÚS 195/07),   a tak   závery   ústavného   súdu   vo   vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy sa v celom rozsahu vzťahujú aj na namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd na základe uvedeného odmietol sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   (ustanovenie   advokáta   v konaní   pred   ústavným   súdom) vrátane návrhov na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutých rozsudkov okresného súdu a krajského súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011