znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 253/08-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2008 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. K. Ž., T., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v dôsledku nesúladu § 22 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 5 písm. a) a § 26 ods. 4 a 12 zákona č. 237/2002 Z. z. o obchode s ohrozenými druhmi voľne žijúcich živočíchov a voľne žijúcich   rastlín   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov s čl. 7 ods. 5, čl. 13 ods. 4 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 7 ods. 1 písm. a) a čl. 8 ods. 5 nariadenia č. 338/1997 Európskeho spoločenstva a s čl. 249 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, ako aj nesúladu § 29 ods. 1 zákona č. 15/2005 Z. z. o ochrane druhov voľne žijúcich živočíchov a voľne žijúcich rastlín reguláciou obchodu s nimi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 7 ods. 5 a čl. 47   ods.   3 Ústavy   Slovenskej   republiky, s nariadeniami č.   338/1997   a č.   865/2006 Európskeho spoločenstva a s čl. 249 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   K.,   s.   r.   o., o d m i e t a   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2007 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   K.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. K. Ž., T., ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenia čl. 13 ods. 4 ústavy v dôsledku nesúladu § 22 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 5 písm. a) a § 26 ods. 4 a 12 zákona č. 237/2002 Z. z. o obchode s ohrozenými druhmi voľne žijúcich   živočíchov   a voľne   žijúcich   rastlín   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 237/2002 Z. z.“) s čl. 7 ods. 5, čl. 13 ods. 4 a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a s čl. 7 ods. 1 písm. a) a čl. 8 ods. 5 nariadenia č. 338/1997 Európskeho spoločenstva a s čl. 249 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, ako aj nesúladu § 29 ods. 1 zákona č. 15/2005 Z. z. o ochrane druhov voľne žijúcich živočíchov a voľne žijúcich rastlín reguláciou obchodu s nimi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 15/2005 Z. z.“) s čl. 7 ods. 5 a čl. 47 ods. 3 ústavy, s nariadeniami č. 338/1997 a č. 865/2006 Európskeho spoločenstva a s čl. 249 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   považuje   zákaz   komerčnej   činnosti upravený v § 22 ods. 1 a ods. 2 písm. b) zákona č. 237/2002 Z. z. vzťahujúci sa aj na odchované exempláre, ktorých rodičia nepochádzajú z voľnej prírody, za nesúladný s čl. 13 ods.   4   ústavy.   Uvedený   zákaz   navyše   podľa   jej   názoru   v rozpore   s účelom   zákona č. 237/2002   Z.   z.   a nariadeniami   č.   338/1997   a č.   865/2006   Európskeho   spoločenstva vytvára „... neprekonateľné a nedôvodné zákonné prekážky pri nakladaní s odchovanými exeplármi, ako aj pri legalizácii umelých odchovov exemplárov, a to napriek skutočnosti, že umelé   odchovy   nemalou   mierou   prispievajú   k zachovaniu   genetickej   a druhovej rozmanitosti ohrozených druhov rastlín a živočíchov, ktorých prežitie vo voľnej prírode je ohrozené“.

V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   uvádza,   že   uvedený   zákaz   je   aj   v rozpore s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, pretože z vlastníckeho práva „... upraveného ústavným zákonom zároveň   vyplýva   právo   majetok   nerušene   užívať,   čo   v prípade   držby   odchovaných exemplárov skupiny A až B uvedených v prílohe nariadenia 338/97 ES, ktoré nie sú voľne žijúcimi exemplármi bez vydania preukazu o pôvode, nie je možné, a to napriek skutočnosti, že na odchované exempláre sa vzťahuje derogácia čl. 7 nariadenia 338/97 ES“.

Predmetom podnikania sťažovateľky je chov, nákup a predaj exotických živočíchov, pričom 1. januára 2003 sťažovateľka nadobudla 57 exemplárov korytnačky zelenej (Testudo hermanni)   a 27   exemplárov   korytnačky   žltohnedej   (Testudo   graeca).   Vzhľadom   na   to, že uvedené živočíchy boli odchované v ľudskej opatere a nepochádzali z voľnej prírody, sťažovateľka   požiadala   2.   januára   2003   Ministerstvo   životného   prostredia   Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) o výnimku zo zákazu komerčných činností podľa § 39 ods. 1 a 2 zákona č. 237/2002 Z. z.

Po doplnení požadovaných dokladov ministerstvo podalo na sťažovateľku podnet pre podozrenie zo spáchania trestného činu podľa § 181c ods. 2 písm. a) Trestného zákona účinného   do   31.   decembra   2005.   Sťažovateľka   sa   následne   obrátila   na   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   so   žalobou   o   preskúmanie   zákonnosti postupu ministerstva podľa § 244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Sžnč 1/2004 z 28. februára 2005 uložil ministerstvu konať   a rozhodnúť   o žiadosti   sťažovateľky   o udelenie   výnimky   na   komerčné   činnosti z 2. januára 2003, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto uznesenia. Sťažovateľka v zmysle predmetného uznesenia opakovane požiadala ministerstvo o vydanie povolenia, ministerstvo   však   požadovalo   predloženie   ďalších   relevantných   dokladov,   najmä preukázanie riadneho označenia a pôvodu exemplárov.

V   ďalšom   období   ministerstvo   rozhodnutím   č.   1600/629/2005-5   zo   7.   júla   2005 predmetné   konanie   prerušilo   s tým,   aby   sťažovateľka   skontrolovala   a   riadne   očíslovala všetky   fotografie,   na   ktorých   sa   exempláre   nachádzali.   Sťažovateľka   podala   proti predmetnému rozhodnutiu 17. júla 2005 rozklad, v ktorom uviedla, že «... povoľovací režim na odchované exempláre, ktorých rodičia nepochádzajú z voľnej prírody, nemôže v žiadnom prípade závisieť od voľnej úvahy ústredného správneho orgánu, pretože komunitárne právo ukladá povinnosť jednať len v rámci určeného účelu, ktorým by mala byť ochrana voľne žijúcich živočíchov a rastlín...

Postup ústredného správneho orgánu, ktorý odmieta konať a opakovane požaduje doplnenie údajov, ktoré má k dispozícii, prípadne ukladá žiadateľovi vykonanie dôkazov, ktoré   sú   v právomoci   správnych   orgánov,   nie   je   v súlade   s Uznesením   2   Sžnč   1/2004, v ktorom Najvyšší súd SR konštatoval, že „Vlastníctvo ako právny inštitút v sebe obnáša aj právo vlastníctva sa zbaviť. Pre formalistické chápanie úpravy nemožno nikoho uviaznúť vo vlastníctve, nútiť k chovu stáda a to takým spôsobom, že príslušný štátny orgán odmietne vôbec konať“

„Iný výklad pri znení čl. 152 ods. 4 Ústavy SR nemožno pripustiť.“»

Sťažovateľka ďalej uviedla:«Máme za to, že zákonná úprava § 29 ods. 1 zákona č. 15/05 Z. z., ktorá podmieňuje uplatňovania   sekundárneho   práva   upraveného   nariadeniami   č.   338/97   a č.   865/06 Európskeho spoločenstva voči spoločnosti K. s. r. o. je v rozpore s čl. 47 ods. 3 a čl. 7 ods. 5)   Ústavy   SR   a zároveň   zakladá   porušenie   čl.   249   Zmluvy   o založení   Európskeho spoločenstva,   nakoľko   „Nariadenie   má   všeobecnú   pôsobnosť.   Je   záväzné   vo   všetkých svojich častiach a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch.“.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol nasledovne: „- sekundárna legislatíva, konkrétne § 22 ods. 1, § 22 ods. 2 písm. b), § 22 ods. 5 písm. a), § 26 ods. 4) ods. 12) zákona č. 237/02 Z. z. v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 7 ods. 5, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1, čl. 20 ods. 4, Ústavy SR a s čl. 7 ods. 1 písm. a), čl. 8 ods. 5) nariadenia č. 338/97 Európskeho spoločenstva a s čl. 249 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.

- sekundárna legislatíva upravená § 29 ods. 1 zákona č. 15/05 Z. z. nie je v súlade s čl. 7 ods. 5) a čl. 47 ods. 3) Ústavy SR, nariadeniami č. 338/97, 865/06 ES a s čl. 249 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých   vlastníkov má rovnaký   zákonný obsah a ochranu. Dedenie   sa   zaručuje. Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za   podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti,   zjavne neopodstatnené   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj sťažnosti   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 21/06, IV. ÚS 265/07).

Sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil   nesúlad   vnútroštátnej   legislatívy [§ 22 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 5 písm. a) a § 26 ods. 4 a 12 zákona č. 237/2002 Z. z., ako aj   §   29   ods.   1   zákona   č.   15/2005   Z.   z.]   s označenými   článkami   ústavy,   nariadeniami Európskeho   spoločenstva   a   Zmluvou   o založení   Európskeho   spoločenstva,   v dôsledku ktorého malo podľa jej názoru dôjsť k porušeniu jej základných práv podľa ústavy.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom sťažovateľky. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka je v konaní pred ústavným súdom zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, ústavný súd posudzoval jej sťažnosť podľa obsahu uvedeného v petite tejto sťažnosti (obdobne III. ÚS 149/04, IV. ÚS 104/08).Ústavný súd zotrváva na svojej stabilizovanej judikatúre (III. ÚS 65/06), podľa ktorej „Každé   z konaní   pred   ústavným   súdom   možno   začať   len   ako   samostatné   konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania (konaní) pred ním. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich   koncipuje   výlučne   ako samostatné   konania   a nepripúšťa   možnosť   uskutočniť ich   aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom.“. V dôsledku uvedeného za opodstatnené návrhy na začatie konania pred ústavným súdom možno považovať len tie z nich,   o ktorých   je   možné   konať   a aj   rozhodnúť   v niektorom   z konaní   vyplývajúcich v čl. 125 až čl. 129 a čl. 136 ods. 2 a 3 ústavy ako v samostatnom konaní uskutočnenom výlučne na návrh oprávnených subjektov (m. m. I. ÚS 23/99, I. ÚS 29/99).

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že je v konaní o sťažnosti sťažovateľky viazaný prezumpciou správnosti normatívnych právnych aktov. Na posúdenie ústavnosti slúži iný typ   konania   (konanie   o súlade   právnych   predpisov).   Preto   je   sťažnosť   zjavne neopodstatnená. Jej zjavná neopodstatnenosť spočíva v rozpore medzi typom konania pred ústavným   súdom,   ktorý   sťažovateľka   zvolila,   a obsahom   sťažnosti.   Ak   by   ústavný   súd posúdil sťažovateľkino podanie ako návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov (čl. 125 ústavy), tak by ho musel odmietnuť ako podané zjavne neoprávnenou osobou.

Nemennosť   pravidla,   podľa   ktorého   v rámci   konaní   o individuálnej   ochrane základných   práv   a slobôd   nemožno   konať   o súlade   právnych   predpisov,   ústavný   súd potvrdzuje   aj   vo   svojej   judikatúre,   pričom   za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   treba považovať sťažnosť, v rámci ktorej by bolo potrebné uskutočniť konanie, na ktoré ústavný súd nie je oprávnený, hoci inak by toto konanie (a za splnenia príslušných procesných podmienok) mohol uskutočniť ako samostatné konanie a na základe návrhu oprávnenej osoby (m. m. II. ÚS 40/00, II. ÚS 19/01). Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2008