znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 253/07-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   K.   Z.,   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   P.   Č.,   B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 47 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   uznesením   vyšetrovateľa   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   Okresného riaditeľstva   Policajného   zboru   v   B.   sp.   zn. ČVS: ORP-689/2-OVK-B1-2006-KR z 10. novembra 2006 a uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry B. č. k. 2 Pv 588/06-10 z 30. novembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. Z. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára 2007 doručená sťažnosť K. Z., B. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namietala porušenie svojho základného práva odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobila nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe podľa čl. 47 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   uznesením   vyšetrovateľa   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   Okresného riaditeľstva Policajného zboru v B. (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) sp. zn. ČVS: ORP-689/2-OVK-B1-2006-KR   z 10. novembra 2006   a   uznesením   prokurátora   Okresnej prokuratúry B. (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 2 Pv 588/06-10 z 30. novembra 2006.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   15. novembra 2006 prevzala uznesenie   okresného   riaditeľstva   sp. zn.   ČVS: ORP-689/2-OVK-B1-2006-KR z 10. novembra   2006,   ktorým   jej   bola   podľa   §   70   ods.   1   Trestného   poriadku   uložená poriadková pokuta v sume 15 000 Sk, pretože „... 9. 11. 2006 sa dostavila ako svedkyňa na predvolanie   k výsluchu   spolu   so   svojím   splnomocneným   právnym   zástupcom,   pričom pri pokuse o výsluch neoprávnene odmietla výpoveď v zmysle § 130 Trestného poriadku, pričom   na   následky   svojho   konania   bola   upozornená   pred   pokusom   o   výsluch, ako aj po odmietnutí vypovedať“.

Sťažovateľka proti uvedenému uzneseniu podala v zákonnej lehote 16. novembra 2006   sťažnosť,   pretože   podľa   jej   názoru   sa   vyšetrovateľ   okresného   riaditeľstva   svojím postupom   pri   výsluchu   sťažovateľky   snažil   obísť   jej   ústavou   garantované   práva ustanoveniami o poriadkovej pokute.

Dňa   7. decembra 2006   sťažovateľka   a   jej   právny   zástupca   prevzali   uznesenie prokurátora okresnej prokuratúry č. k. 2 Pv 588/06-10 z 30. novembra 2006, ktorým bola podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku jej sťažnosť proti uzneseniu z 10. novembra 2006 zamietnutá. Svoje uznesenie prokurátor okresnej prokuratúry odôvodnil tým, že:„1) Svedkyňa K. Z. bola o práve odoprieť výpoveď podľa § 130 Trestného poriadku riadne   poučená,   čo   potvrdila   svojím   podpisom   na   2.   strane   zápisnice   o výsluchu. Po vykonanom poučení, zjavne inštruovaná advokátom JUDr. P. Č., vypovedať odoprela, pričom dôvod odopretia výpovede ani na výzvu vyšetrovateľa neuviedla. Keďže príbuzenský pomer   k   obvinenému   R.   R.   zistený   nebol   a   svedkyňa   sa   nevyjadrila,   že   by   v   prípade výpovede mohlo jej alebo niektorej z osôb uvedených v ustanovení § 130 odsek 2 Trestného poriadku   hroziť   trestné   stíhanie,   možno   odopretie   výpovede   právom   považovať za neodôvodnené.

2) Pretože svedkyňa K. Z. nevyhovela výzve vyšetrovateľa a bez splnenia zákonných podmienok   pre   odopretie   výpovede   odmietla   splniť   svoju   zákonom   uloženú   povinnosť vypovedať   ako   svedok,   a   to   i   napriek   tomu,   že   bola   poučená   o možnosti   uloženia poriadkovej   pokuty,   považujem   všetky   podmienky   pre   uloženie   poriadkovej   pokuty za splnené a rozhodnutie vyšetrovateľa za dôvodné a zákonné. Jedinou skutočnosťou, ktorú možno vyšetrovateľovi v súvislosti s výsluchom svedkyne vytknúť, je skutočnosť, že vôbec pripustil   prítomnosť   advokáta   pri   výsluchu.   Zo   samotnej   podstaty   inštitútu   svedka   totiž vyplýva, že tento je nezastupiteľný a Trestný poriadok ani možnosť právneho zastúpenia svedka nepozná.

3) K prvému odseku na poslednej strane sťažnosti svedkyne z 15. 11. 2006, ktorý ako jediný zo šiestich strán sťažnosti obsahuje právnu argumentáciu, ktorá sa skutočne vzťahuje k právu svedka odoprieť výpoveď, uvádzam že rozhodnutie Ústavného súdu k tejto otázke, existenciu ktorého sťažovateľ naznačuje, nijako bližšie ho však nešpecifikuje, mi nie je známe. Na základe textu sťažnosti však možno o jeho existencii vysloviť odôvodnenú pochybnosť, keďže v sťažnosti uvádzaný článok 48 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky hovorí o práve na zákonného sudcu a nie o práve svedka odoprieť výpoveď. Aj ďalšia právna   argumentácia   uvedená   v   tomto   odseku   je   nepresná,   pričom   zrejme   pochádza z článku   autorky   E.   B.   uverejneného   v   časopise   Zo   súdnej   praxe   číslo   2/2002,   ktorý sa vzťahuje   k   uzneseniu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   spisovej   značky 3 Tz 25/2000. Tvrdenie uvedené v sťažnosti je účelovo vytrhnuté z kontextu a nesprávne interpretované,   keďže   spomínané   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v úplnom   protiklade   s   argumentáciou   sťažovateľa   ukladá   vyšetrovateľovi   v   prípade bezdôvodného odopretia výpovede svedkom povinnosť uložiť mu poriadkovú pokutu.“

Sťažovateľka   16. januára 2007   na   základe   výzvy   vyšetrovateľa   okresného riaditeľstva poštovou poukážkou zaplatila uloženú poriadkovú pokutu.

V rámci druhej časti svojej sťažnosti označenej ako „Porušené základné právo alebo sloboda“ sťažovateľka   poukázala   na   znenie   ustanovení   čl.   1   ods.   1,   čl.   2   ods.   2   a   3, čl. 47 ods.   1   a čl.   152   ods.   4   ústavy   a s nimi   súvisiacu   judikatúru   ústavného   súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj na znenie § 1, § 2 ods. 2, § 55 ods. 1, § 70 ods. 1, § 130 ods. 1 a 2, § 131 ods. 1, § 132 ods. 1, § 230 ods. 1 a 2 písm. e) Trestného poriadku.

V rámci svojej ďalšej argumentácie uviedla, že pri aplikácii čl. 47 ods. 1 ústavy právo   odoprieť   výpoveď   nemožno «... obchádzať   tak,   že   vyšetrovateľ,   hoci   svedok oprávnene   odoprie   výpoveď,   sa   ho   pýta   na   dôvody   a   pohnútky   odopretia   výpovede a na skutočnosti,   ktoré   mali   byť   predmetom   výsluchu   a   tieto   skutočnosti   potom   uvedie v písomnom zázname. Takýto postup je neprípustný, nezákonný, neústavný a obsah takto získanej nezákonnej výpovede nemožno použiť ako dôkaz pred orgánmi činnými v trestnom konaní, či už čítaním záznamu, prípadne iným spôsobom.

Pri aplikácii článku 47 ods. 1 ústavy, právo odoprieť výpoveď nemožno obchádzať tak,   že   vyšetrovateľ,   v   prípade   navrhovateľky   v   rozpore   s   ustanovením   §   131   ods. 1 Trestného poriadku bez toho aby túto poučil o význame svedeckej výpovede a o práve odoprieť   vypovedať,   začal   bezprostredne   výsluch   k   veci,   ktorý   opisuje   v   odôvodnení uznesenia ako zisťovanie pomeru k obvinenému. Právny zástupca prítomný pri výsluchu navrhovateľky   najprv   slušným   spôsobom   vyzval   vyšetrovateľa   aby   túto   najprv   poučil o jej právach v zmysle § 130 Trestného poriadku. Ten i napriek tejto výzve pokračoval v spôsobe výsluchu bez poučenia a preto právny zástupca dôrazne žiadal, aby bol procesný úkon vykonaný v súlade s § 130 ods. 1, ods. 2 a § 131 ods. 1 Trestného poriadku. Až na základe tejto dôraznej žiadosti navrhovateľka bola poučená v súlade s § 130 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku, pričom vyšetrovateľ už nepostupoval v zmysle úpravy uvedenej v § 131 ods.   1   Trestného   poriadku   a   jej   pomer   k   obvinenému   už   nezisťoval.   O   tomto   postupe vyšetrovateľa svedčí aj časť odôvodnenia vydaného uznesenia: „... Pri otázke na pomer k obvinenému R. R. svedkyňa Z. uviedla, že odmieta vypovedať, pričom JUDr. Č. na mňa viac menej kričal Poučte ju! Poučte ju! Na moju opakovanú otázku na pomer k obvinenému R.   svedkyňa   Z.   opätovne uviedla,   že odmieta vypovedať.   Následne som   ju   poučil   o   jej právach   a   povinnostiach   v   procesnom   postavení   svedkyne,   okrem   iného   takto:...“.   Po vyjadrení   navrhovateľky,   že   poučeniu   porozumela   a využíva   právo   nevypovedať   jej vyšetrovateľ položil otázku či podľa § 130 ods. 1 alebo ods. 2 Trestného poriadku. Na to mu oznámila že podľa § 130 ods. 1 a ods. 2 Trestného poriadku. Po tomto úkone vyšetrovateľ už nepostupoval v zmysle § 131 ods. 1 Trestného poriadku, ale účelovo navrhovateľku dotláčal   k   výpovedi   tak,   že   ju   v   rozpore   s   §   70   ods.   1   Trestného   poriadku   poučil, že ak neoprávnene   odoprie   výpoveď   v   zmysle   §   130   Trestného   poriadku,   môže   jej   byť uložená poriadková pokuta.»

Podľa sťažovateľky bolo jej právo odoprieť výpoveď podľa čl. 47 ods. 1 ústavy porušené vydaním uznesenia z 10. novembra 2006, pretože v jej prípade neboli splnené zákonné podmienky na uloženie poriadkovej pokuty.

Prokurátor   okresnej   prokuratúry,   ktorý   rozhodoval   o sťažnosti   proti   uzneseniu z 10. novembra 2006,   mohol   podľa   sťažovateľky   preskúmať   predmetné   rozhodnutie po skutkovej i právnej stránke, doplniť dokazovanie a taktiež rozhodnúť vo veci sám. Podľa sťažovateľky uznesením z 30. novembra 2006, ktorým bola jej sťažnosť ako nedôvodná zamietnutá podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, prokurátor okresnej prokuratúry „potvrdil protiústavný postup“ vyšetrovateľa okresného riaditeľstva, čím sa spolupodieľal na porušení jej základného práva podľa čl. 47 ods. 1 ústavy.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   ústavnému   súdu   navrhla, aby po vykonaní   dokazovania   vydal   nález,   v ktorom   vysloví,   že   vyšetrovateľ   okresného riaditeľstva uznesením sp. zn. ČVS: ORP-689/2-OVK-B1-2006-KR z 10. novembra 2006 a prokurátor   okresnej   prokuratúry   uznesením   č. k. 2   Pv   588/06-10   z   30. novembra 2006 porušili jej právo podľa čl. 47 ods. 1 ústavy, a taktiež aby uvedené uznesenia zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie vyšetrovateľovi okresného riaditeľstva.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 47 ods. 1 ústavy každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva podľa čl. 47 ods. 1 ústavy sťažovateľky uznesením okresného riaditeľstva sp. zn. ČVS: ORP-689/2-OVK-B1-2006-KR   z 10. novembra 2006   a   uznesením   okresnej   prokuratúry   č. k.   2 Pv 588/06-10 z 30. novembra 2006   (resp.   postupom   menovaných   štátnych   orgánov   v označených konaniach).

1. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   47   ods.   1   ústavy uznesením   okresného   riaditeľstva   sp. zn.   ČVS: ORP-689/2-OVK-B1-2006-KR z 10. novembra 2006

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetnou   ústavnou   sťažnosťou sťažovateľka napadla uznesenie okresného riaditeľstva sp. zn. ČVS: ORP-689/2-OVK-B1-2006-KR z 10.   novembra   2006, ktorým   jej   bola podľa   § 70   ods. 1 Trestného poriadku uložená poriadková pokuta v sume 15 000 Sk, pretože nevyhovela výzve podľa § 127 ods. 1 Trestného poriadku, tým že si nesplnila svoju povinnosť vypovedať ako svedkyňa o tom, čo je jej známe o trestnom čine, jeho páchateľovi alebo o okolnostiach dôležitých pre trestné konania, keď 9. novembra 2006 pri pokuse o jej výsluch neoprávnene odoprela výpoveď v zmysle § 130 Trestného poriadku, pričom na následky svojho konania bola upozornená pred pokusom o jej výsluch, ako aj po jej odmietnutí vypovedať.

Dozor   nad   zachovaním   zákonnosti   v prípravnom   konaní   vykonáva   prokurátor [§ 230 a nasl.   Trestného   poriadku   a   §   17   ods.   2   písm.   a)   zákona   č. 153/2001   Z. z. o prokuratúre   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“)],   ktorý je oprávnený zrušovať nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia policajta, ktoré môže nahrádzať   vlastnými   rozhodnutiami   [§ 230   ods. 2   písm. e)   Trestného   poriadku]. Sťažovateľka v danom prípade podala proti uvedenému rozhodnutiu okresného riaditeľstva riadne a včas opravný prostriedok (sťažnosť), o ktorom rozhodol nadriadený orgán, teda okresná prokuratúra. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, nemá ústavný súd právomoc preskúmavať uznesenie okresného riaditeľstva, pretože   jeho   postup   a rozhodnutie   preskúmala   okresná   prokuratúra,   ktorá   rozhodla o sťažnosti   sťažovateľky   proti   uvedenému   uzneseniu.   Z tohto   dôvodu   bolo   potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k okresnému riaditeľstvu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 1 uznesením okresnej prokuratúry č. k. 2 Pv 588/06-10 z 30. novembra 2006

Ešte pred tým, než sa ústavný súd začne zaoberať samotnou materiálnou stránku veci, je vždy povinný preskúmať procesné náležitosti sťažnosti. Z toho vyplýva, že iba v prípade, ak sťažnosť spĺňa všetky zákonom ustanovené formálne náležitosti a zároveň neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, sa ňou môže   ústavný   súd   zaoberať   aj   z hľadiska   jej   vecnej   stránky.   Jedným   zo   základných pojmových   znakov   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   resp.   podľa   § 49   zákona o ústavnom súde ako prostriedku ochrany ústavou (alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) zaručených základných práv alebo slobôd je jej subsidiarita.

Podľa   § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   podľa   čl. 127   ústavy   nie   je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

To   znamená,   že   sťažnosť   podľa   čl. 127   ústavy   možno   ústavnému   súdu   podať spravidla iba vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré   mu   zákon   na ochranu   jeho   práva   poskytuje.   V opačnom   prípade   je   sťažnosť neprípustná.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany, a pred tým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   ustanovenia   § 32   ods. 1   zákona   o prokuratúre   podnet   možno   podať na ktorejkoľvek prokuratúre.

Podľa ustanovenia § 33 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor je povinný vybaviť podnet   do   dvoch   mesiacov   od   jeho   podania.   V   odôvodnených   prípadoch   rozhodne o predĺžení tejto lehoty bezprostredne nadriadený prokurátor.

Podľa   § 35   ods. 1   zákona   o prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na vykonanie ktorých je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 2 zákona o prokuratúre prokurátor posudzuje podnet podľa obsahu, pričom prihliada na všetky skutočnosti, ktoré počas prešetrovania vyšli najavo.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Podľa § 6 ods. 1 písm. a) zákona o prokuratúre je nadriadený prokurátor oprávnený vydať podriadenému prokurátorovi pokyn, ako má postupovať v konaní a pri plnení úloh.

Podľa   § 34   ods. 1   zákona   o prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený   prokurátor   (§ 54   ods. 2   zákona   o prokuratúre).   Podľa   § 34   ods. 2   zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1   len   vtedy,   ak   obsahuje   nové   skutočnosti.   Ďalším   opakovaným   podnetom sa rozumie   v poradí   tretí   a ďalší   podnet,   v ktorom   podávateľ   podnetu   prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Z dosiaľ uvedeného už vyplýva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych   prostriedkov,   ktoré   zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Ústavný súd aj v predchádzajúcich konaniach vyslovil právny názor, že vynechanie tohto   prostriedku   nápravy   v rámci   sústavy   orgánov   prokuratúry   Slovenskej   republiky nemožno nahrádzať podaním sťažnosti v konaní pred ústavným súdom, pretože takto by sa obmedzovala   možnosť   orgánov   prokuratúry   vo   vlastnej   kompetencii   nielen   preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli odstráneniu procesných alebo faktických prekážok zákonného postupu (m. m. IV. ÚS 53/05, I. ÚS 186/05).

Vzhľadom   na to   ústavný   súd zotrváva v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou na tom, že každý sťažovateľ je pred podaním sťažnosti ústavnému súdu povinný vyčerpať všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne   poskytuje   a   na   použitie   ktorých   je   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov (napr. III. ÚS 152/03).

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   podnet   v   zmysle   § 31   ods. 2   zákona o prokuratúre   a opakovaný   podnet   podľa   § 34   zákona   o prokuratúre   poskytujú sťažovateľovi účinnú ochranu jeho práv a právom chránených záujmov (vrátane tých práv, ktoré   uplatnila   sťažovateľka, m. m.   IV. ÚS 80/03,   IV. ÚS 158/03, IV. ÚS 330/04, I. ÚS 186/05,   IV. ÚS 53/05,   II. ÚS 94/06,   I. ÚS 112/06).   Podnet   (opakovaný   podnet) zakladá povinnosť prokurátora aj nadriadeného prokurátora sa ním zaoberať, vybaviť ho a spôsob vybavenia oznámiť podnecovateľovi.

Z uvedeného   vyplýva,   že   zákon   o   prokuratúre   poskytoval   a   stále   poskytuje sťažovateľke prostriedok   nápravy   - podnet   a tiež opakovaný podnet   (podľa   § 31   až 36 zákona   o prokuratúre),   ktorým   sa   mohla,   resp.   môže   domáhať   preskúmania   zákonnosti napadnutého   rozhodnutia   okresnej   prokuratúry   v predmetnej   veci.   Uvedený   právny prostriedok   umožňoval sťažovateľke   dosiahnuť účinnú nápravu   vzhľadom   na právomoc krajského prokurátora (prípadne následne generálneho prokurátora Slovenskej republiky) záväzným   pokynom   nariadiť   prijatie   efektívnych   opatrení   v predmetnej   veci   aj   napriek doterajšiemu postupu okresnej prokuratúry, ak by na základe podnetu sťažovateľky dospel k záveru, že označené rozhodnutie okresnej prokuratúry, príp. postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bol v rozpore so zákonom.

Použitie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde   podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd pred ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05, IV. ÚS 126/07).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka nepodala podnet podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia okresnej prokuratúry pri vybavovaní svojej sťažnosti proti uzneseniu okresného riaditeľstva.

Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   sťažovateľka,   ak   sa domnieva,   že   okresná prokuratúra porušila jej základné práva, nevyužila (hoci mohla, mala a dosiaľ môže využiť) tie právne prostriedky, ktoré jej zákon účinne poskytuje na ich ochranu voči rozhodnutiu ňou označeného orgánu činného v trestnom konaní. Až po ich vyčerpaní by prípadne mohla vzniknúť,   ak   by   boli   splnené   aj   ostatné   ústavné   a zákonné   predpoklady,   právomoc ústavného súdu (princíp subsidiarity).

Sťažovateľka   podnet   ani   opakovaný   podnet   v zmysle   § 31   až   36   zákona o prokuratúre   nevyužila,   ale   obrátila   sa   priamo   na   ústavný   súd,   v dôsledku   čoho   bola jej sťažnosť pri predbežnom prerokovaní ako podaná predčasne podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietnutá pre neprípustnosť (§ 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Je potrebné poznamenať, že citované ustanovenia § 31 a § 36 zákona o prokuratúre sa týkajú všetkých konaní a postupov v ňom vymenovaných orgánov verejnej moci, ktoré sú pri výkone svojich právomocí povinné priamo aplikovať ústavu ako prameň práva vrátane úpravy základných práv a slobôd, ktorá je jej obsahom (čl. 152 ods. 4 ústavy).Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky   v uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2007