znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 253/05-52

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Jána Auxta a Jána Lubyho vo veci sťažnosti Š. P., bytom B., zastúpeného advokátom   JUDr. S.   J.,   Advokátska   kancelária,   B.,   pre   namietané   porušenie   jeho základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Bratislava V v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2 T 128/03   v spojení s postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   9 To 239/04 na neverejnom zasadnutí 15. marca 2006 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 128/03   p o r u š i l základné   práva   Š.   P.   zaručené   v čl. 17   ods. 2   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo zaručené v čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 To 239/04   p o r u š i l základné   práva   Š.   P.   zaručené   v čl. 17   ods. 2   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo zaručené v čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Š.   P. p r i z n á v a   úhradu   trov   konania   v sume   9 340 Sk   (slovom deväťtisíctristoštyridsať slovenských   korún), ktoré sú p o v i n n é   zaplatiť Okresný súd Bratislava V v sume 4 670 Sk (štyritisícšesťstosedemdesiat slovenských korún) a Krajský súd v Bratislave v sume 4 670 Sk (štyritisícšesťstosedemdesiat slovenských korún) na účet jeho   právneho   zástupcu   advokáta   JUDr. S.   J.,   Advokátska   kancelária,   B.,   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti Š. P. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 253/05-22 z 27. októbra 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na konanie sťažnosť Š. P.   (ďalej len „sťažovateľ“) v časti   týkajúcej sa namietaného   porušenia   jeho   základných   práv   zaručených   v   čl. 17   ods. 2   a 5   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj v časti týkajúcej sa namietaného porušenia práva   sťažovateľa   podľa   čl. 5   ods. 3   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2 T 128/03   v   spojení   s   postupom   Krajského   súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   9 To 239/04. Vo zvyšnej časti bola sťažnosť odmietnutá.

Sťažovateľ   prostredníctvom   splnomocneného   právneho   zástupcu   v   sťažnosti k namietanému   porušeniu   základného   práva   nebyť   stíhaný   alebo   pozbavený   osobnej slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, základného   práva   byť   vzatý   do   väzby   iba   z dôvodov   a na   čas   ustanovený   zákonom a na základe rozhodnutia súdu podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a práva byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru okrem iného uviedol, že jeho   väzba   začala   3. apríla 2003   a   skončila   25. novembra 2004 „... teda   po uplynutí 20 mesiacov a 22 dní“ (správne ide o 19 mesiacov a 19 dní, pozn. ústavného súdu).

Sťažovateľ   v   súvislosti   s   tým   tvrdil,   že   táto   dĺžka   väzby   v jeho   prípade   nebola primeraná, keďže bola dlhšia ako napokon uložený trest, a vytýkal krajskému súdu aj to, že pri posudzovaní opodstatnenosti dlhšieho trvania väzby neskúmal, či naďalej existujú dôvody jej trvania.

Na základe toho zastáva sťažovateľ názor, že „... Okresný súd a ani Krajský súd nepostupovali   s   osobitnou   starostlivosťou   a urýchlením,   ktoré   väzba   vyžaduje.   Dňa 17. 06. 2004   Okresný   súd   uznesením   prepustil   sťažovateľa   z väzby.   Ihneď   po   vyhlásení uznesenia podal prokurátor proti nemu sťažnosť. O sťažnosti proti uzneseniu sa rozhodlo až 23. 09. 2004 a aj to až po intervencii sťažovateľa, ktorý podal na Okresný súd žiadosť o postúpenie   veci. Uznesenie   Krajského   súdu   z 23. 09. 2004   o   ponechaní   sťažovateľa vo väzbe   bolo   doručené   sťažovateľovi   až   05. 11. 2004,   preto   až   týmto   dňom   vznikla sťažovateľovi efektívna možnosť podať novú žiadosť o prepustenie z väzby. § 71 vyžaduje, aby sa vo väzobných veciach konalo prednostne a urýchlene. Okresnému súdu nič nebránilo v tom,   aby   postúpil   na   Krajský súd   len uznesenie   zo 17. 06. 2004 o prepustení   z väzby a až následne   celý   spis.   Postupom   súdov   sa   nekonalo   o   sťažnosti   prokurátora   proti uzneseniu o prepustení z väzby po dobu vyše 3 mesiacov“.

Sťažovateľ prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu navrhol (vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie), aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie   základných   práv   sťažovateľa „... podľa   čl. 17   ods. 2   a   5   Ústavy   Slovenskej republiky (...) a čl. 5 ods. 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (...) postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   9 To 239/04 a postupom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 2 T 128/03...“ a priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia.

V rámci prípravy prerokovania sťažnosti ústavný súd vyzval listami z 13. decembra 2005 okresný súd, ako aj krajský súd, aby sa k sťažnosti písomne vyjadrili a predložili mu príslušný spisový materiál.

Krajský súd sa vyjadril k sťažnosti sťažovateľa prostredníctvom svojej predsedníčky podaním sp. zn. Spr. 3856/05 z 12. januára 2006 doručeným ústavnému súdu 16. januára 2006, v ktorom vôbec nereagoval na sťažovateľom namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a porušenie práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru, teda na tú časť sťažnosti, ktorá bola ústavným súdom po jej predbežnom prerokovaní prijatá na ďalšie konanie.

Okresný súd odpovedal na výzvu ústavného súdu prostredníctvom svojho predsedu podaním sp. zn. Spr. 3329/05 z 24. januára 2006 doručeným ústavnému súdu 31. januára 2006, v ktorom však podobne ako krajský súd k sťažovateľovej argumentácii týkajúcej sa neprimerane   dlhého   rozhodovania   v   jeho   väzobnej   veci   nezaujal   žiadne   stanovisko. V závere   podania   okresný   súd   uviedol: „Podľa   § 30   odsek 2   zákona   č. 38/1993   Z. z. súhlasím, aby Ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“

K svojmu podaniu okresný súd pripojil zároveň kompletný spisový materiál týkajúci sa trestnej veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn. 2 T 128/03.

V podaní z 21. februára 2006 sťažovateľ prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu ústavnému súdu oznámil, že v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde súhlasí s upustením   od   verejného   ústneho   pojednávania   v predmetnej   veci.   Kriticky   hodnotil tú skutočnosť, že „Okresný súd neuviedol ani len úkony, ktoré súd vo veci vykonal počas trvania väzby, priam nepochopiteľne sa sústredil na prevzatie a doručenie rozhodnutí“.

Právny zástupca sťažovateľa napokon poznamenal, že z vyjadrenia okresného súdu „... ani   nemožno   určiť,   či   sťažovateľom   uvádzané   tvrdenia   popiera   alebo   sa   s   nimi stotožňuje“.

Možnosť doplniť svoje vyjadrenia k podanej sťažnosti okresný súd ani krajský súd do dňa jej meritórneho prerokovania nevyužili.

Ústavný   súd   upustil   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   § 30   ods. 2   zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal 27. októbra 2005 na ďalšie konanie IV. senát ústavného   súdu.   Od   1. marca 2006   v súlade   s rozvrhom   práce   na   rok   2006   sa   sudca spravodajca Ján Luby stal členom II. senátu ústavného súdu a veci, v ktorých je sudcom spravodajcom   Ján   Luby,   prerokuje   II.   senát   ústavného   súdu,   z tohto   dôvodu   túto   vec prerokoval a vo veci samej rozhodol II. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Z vyjadrení   oboch   súdov,   proti   ktorým   sťažnosť   smeruje,   z obsahu   sťažnosti, predložených   listinných   dôkazov   a súvisiaceho   spisu   okresného   súdu   zistil   ústavný   súd nasledovný priebeh konania v označenej trestnej veci sťažovateľa:

Uznesením   sp. zn.   3 Nt 55/03   z   5. apríla 2003   bol   sťažovateľ   vzatý   do   väzby z dôvodu   podľa   § 67   ods. 1   písm. c)   zák.   č. 141/1961   Zb.   Trestný   poriadok   v znení neskorších predpisov platného a účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Tr. por.“)

Prokurátor   Okresnej   prokuratúry   B.   (ďalej   len   „okresný   prokurátor“)   podal 24. septembra 2003 okresnému súdu na sťažovateľa obžalobu pre trestný čin lúpeže podľa § 234   ods. 1   zákona   č. 140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v znení   platnom   a účinnom do 31. decembra 2005   (ďalej   len   „Tr. zák.“)   ako   na   obzvlášť   nebezpečného   recidivistu (§ 41 ods. 1 Tr. zák.).

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 2 T 128/03 z 18. decembra 2003 sťažovateľa spod obžaloby   okresného   prokurátora   oslobodil   a   zároveň   v nadväznosti   na   to   rozhodol uznesením, že podľa § 72 ods. 1 Tr. por. sa sťažovateľ prepúšťa z väzby na slobodu. Proti označenému   oslobodzujúcemu   rozsudku   podal   okresný   prokurátor   na   pojednávaní do zápisnice odvolanie a súčasne podal sťažnosť aj proti uzneseniu o prepustení sťažovateľa z väzby.

O tejto   sťažnosti   okresného   prokurátora   rozhodol   krajský   súd   na   neverejnom zasadnutí konanom 27. januára 2004 tak, že ho v celom rozsahu zrušil a zároveň uznesením sp. zn. 1 Oto 22/04 podľa § 72 ods. 2 Tr. por. zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby.

Uznesením sp. zn. 10 To 23/2004 z 24. februára 2004 zrušil krajský súd podľa § 258 ods. 1 písm. c) Tr. por. odvolaním napadnutý prvostupňový rozsudok v celom rozsahu a vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Ďalším uznesením z toho istého dňa krajský súd zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu.

Rozsudkom   sp. zn.   2 T 128/03   zo   17. júna 2004   okresný   súd   opäť   oslobodil sťažovateľa   spod   obžaloby   okresného   prokurátora   a   súčasne   uznesením   rozhodol o prepustení sťažovateľa z väzby na slobodu. Proti týmto rozhodnutiam okresný prokurátor nahlásil po ich vyhlásení do zápisnice odvolanie, resp. sťažnosť.

Právny   zástupca   sťažovateľa   doručil   11. augusta 2004   okresnému   súdu   podanie označené ako „Žiadosť o postúpenie uznesenia o prepustení z väzby, sp. zn. 2 T 128/03“, v ktorom   uviedol,   že: „dňa   17. júna 2004   bol   Okresným   súdom   Bratislava V   vydaný oslobodzujúci rozsudok v trestnej veci obžalovaného Š. P. vedenej pod sp. zn. 2 T 128/03. Spolu s oslobodzujúcim rozsudkom bolo vydané uznesenie o prepustení z väzby na slobodu. Na   základe   informácií   trestnej   kancelárie   Okresného   súdu   Bratislava V   spis v trestnej   veci   sp. zn.   2 T 128/03   nebol   ešte   postúpený   na   Krajský   súd.   Dôvod   je   ten, že poškodená si rozsudok prevzala osobne na Okresnom súde Bratislava V až 6. augusta 2004 a momentálne súd čaká, aby uplynulo 8 dní od doručenia rozsudku na predloženie spisu Krajskému súdu. Tento postup je v rozpore s ustanovením § 71 Trestného poriadku, ktoré   hovorí,   že   orgány   činné   v trestnom   konaní   sú   povinné   vybavovať   väzobné   veci prednostne a urýchlene. Som toho názoru, že uznesenie o prepustení z väzby obžalovaného Š. P. mohlo byť na Krajský súd postúpené omnoho skôr a dodatočne by bol na krajský súd postúpený aj vyššie spomínaný rozsudok.

Od vydania uznesenia o prepustení z väzby obžalovaného Š. P. uplynuli skoro dva mesiace. Obžalovaný Š. P. je stále vo väzbe a vo väzobnej veci sa nekoná.

Týmto Vás chcem požiadať, aby Uznesenie o prepustení z väzby na slobodu zo dňa 17. júna 2004 sp. zn. 2 T 128/03 bolo čo najskôr postúpené na Krajský súd.“

Okresný súd predložil spis na rozhodnutie o odvolaní proti rozsudku a proti sťažnosti okresného prokurátora krajskému súdu 17. augusta 2004.

Krajský   súd   23. septembra 2004   na   neverejnom   zasadnutí   vyhovel   odvolaniu okresnej   prokuratúry   a   uznesením   sp. zn.   9 To 239/04   zrušil   rozsudok   okresného   súdu v celom   rozsahu,   zároveň   mu   vec   vrátil,   aby   ju   v potrebnom   rozsahu   znovu   prejednal a rozhodol. Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia okrem iného uviedol, že:

„Povinnosťou   okresného   súdu   bude   preto   vyhodnotiť   všetky   dôkazy   v zmysle   § 2 ods. 6   Tr. por.   a upraviť   skutkovú   vetu   tak,   že   vypustí   tú   časť   konania   obžalovaného týkajúcej sa konania vo výťahu, pričom ponechá návrhu konania v byte poškodenej a toto konanie bude kvalifikovať ako trestný čin porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1, 3 Tr. zák.

Pri tomto upravenom skutku a právnej kvalifikácii je potrebné uložiť primeraný trest. Predovšetkým, že vysloveným právnym názorom je okresný súd podľa § 264 ods. 1 Tr. por. viazaný.“

Uznesením   sp. zn.   9 To 238/04   z   23. septembra 2004   krajský   súd   zároveň   zrušil uznesenie   okresného   súdu   zo   17. júna 2004,   ktorým   bol   sťažovateľ   prepustený   z väzby na slobodu, a ponechal ho naďalej vo väzbe. Toto uznesenie krajský súd odôvodnil iba tým, že „... po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že dôvody preventívnej väzby naďalej trvajú vzhľadom k charakteru trestnej činnosti a osobe obžalovaného, jeho doterajší spôsob života a predchádzajúce odsúdenia...“.

Po   vrátení   spisu   okresnému   súdu   (29. októbra 2004)   nariadil   okresný   súd   hlavné pojednávanie   na   25. november 2004.   Na   tomto   hlavnom   pojednávaní okresný   súd rozsudkom sp. zn. 2 T 128/03 uznal sťažovateľa za vinného zo spáchania trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 a 3 Tr. zák., za čo mu uložil trest odňatia slobody v trvaní 19 mesiacov so zaradením do   II. nápravnovýchovnej skupiny. Zároveň uznesením   prepustil   sťažovateľa   z väzby   na slobodu,   a keďže   ako   sťažovateľ,   tak aj zástupca okresnej prokuratúry sa vzdali práva podať proti tomuto uzneseniu sťažnosť, nadobudlo právoplatnosť vyhlásením, na základe čoho bol sťažovateľ ihneď prepustený z väzby na slobodu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 17   ods. 2   a 5 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru „Každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie“.

Napádané   postupy   okresného   súdu   a   krajského   súdu   v označených   konaniach sa týkajú   predovšetkým   neprimeranej   dĺžky   rozhodovania   o väzbe,   konkrétne   v období od 17. júna 2004   do   5. novembra 2004,   keď   bolo   sťažovateľovi   doručené   už   citované uznesenie krajského súdu sp. zn. 9 To 238/04 z 23. septembra 2004.

Sťažovateľ v súvislosti s tým namieta, že všeobecné súdy nepostupovali s osobitnou starostlivosťou (prednostne) a urýchlením, ktoré väzba vyžaduje (§ 71 ods. 1 Tr. por.).

Postup   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2 T 128/03,   v ktorom sťažovateľ vidí namietané porušenie jeho práv v súvislosti s rozhodovaním o väzbe, spočíva podľa neho v tom, že po tom, ako okresný súd rozhodol uznesením zo 17. júna 2004 o jeho prepustení z väzby na slobodu a proti tomuto uzneseniu podal prokurátor ihneď po jeho vyhlásení   do   zápisnice   sťažnosť,   okresný   súd   predložil   spis   na   rozhodnutie   o sťažnosti krajskému   súdu   až   19. augusta 2004,   teda   po   viac   než   dvoch   mesiacoch   od   vydania napadnutého uznesenia. Navyše sa tak stalo až po tom, ako sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu 11. augusta 2004 písomne požiadal okresný súd, aby uznesenie zo 17. júna 2004 urýchlene predložil samostatne na rozhodnutie krajskému súdu bez toho, aby   čakal,   kým „... budú   splnené   podmienky   interných   pokynov   na   rozhodnutie o rozsudku“.

Ďalej vo vzťahu k napadnutému postupu krajského súdu sťažovateľ tvrdí jednak to, že podobne ako okresný súd rozhodoval o sťažnosti okresného prokurátora proti uzneseniu okresného   súdu   sp. zn.   2 T 128/03   zo   17. júna 2004,   ktorým   bol   prepustený   z   väzby na slobodu, neprimerane dlho, a okrem toho mu jednak vytýka to, že neskúmal existenciu dôvodov   ďalšieho   trvania   väzby,   a to   napriek   tomu,   že   v čase   rozhodovania   už   mal preukázané, že nedošlo k spáchaniu trestného činu lúpeže (po tom, ako vyslovil svoj právny názor   na   právnu   kvalifikáciu   skutku,   pričom   konanie   sťažovateľa   posudzoval   namiesto trestného činu lúpeže ako trestný čin obmedzovania osobnej slobody, teda ako trestný čin s nižšou spoločenskou nebezpečnosťou), a naďalej ho ponechal vo väzbe. Toto rozhodnutie oprel len o všeobecné konštatovanie, že aj naďalej existuje dôvodná obava, že sťažovateľ bude pokračovať v trestnej činnosti, bez toho, aby uviedol konkrétne nové skutočnosti, ktoré   by   odôvodňovali   takéto   obavy.   Uvedená   hrozba   pokračovania   v   trestnej   činnosti mohla byť síce   opodstatnená   predchádzajúcou   trestnou   činnosťou   sťažovateľa,   nemohla však už predstavovať dostatočný dôvod pre jeho ďalšie ponechanie vo väzbe. Preto mal krajský súd skúmať, či naďalej trvajú dôvody väzby, a nielen sa obmedziť na vyslovenie obavy z pokračovania v trestnej činnosti.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   je   v ustanoveniach   čl. 17   ods. 2 a   5   ústavy týkajúcich   sa   práva   na   osobnú   slobodu   obsiahnuté   tak   právo   podať   návrh   na   konanie, v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o zákonnosti   väzby   a nariadil prepustenie,   ak   je   táto   nezákonná,   ako   aj   právo   nebyť   vo   väzbe   dlhšie   ako   po   dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania, teda práva, ktoré vyplývajú   z   čl. 5   ods. 3   a   4   dohovoru   (pozri   obdobne   nálezy   sp. zn.   III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že na konanie, ktorého predmetom je súdne preskúmanie zákonnosti väzby a existencie všetkých jej podmienok, je aplikovateľný čl. 5 ods. 4   dohovoru   (pozri   m.   m.   III. ÚS 227/03).   Ústavnosť   postupu   a   rozhodnutia   súdu v takomto type konania (vrátane ústavnosti dôvodov, na ktorých bolo založené rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby) skúma však ústavný súd aj z hľadiska garancií vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 dohovoru (pozri napr. I. ÚS 100/04, III. ÚS 220/04).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností   (Bezichieri   z roku   1989,   A-164,   § 21,   Neumeister   z roku   1968,   A-8,   § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Zo skutkového hľadiska treba konštatovať, že okresnému súdu trvalo viac než dva mesiace,   kým   predložil   krajskému   súdu   uznesenie   sp. zn.   2 T 128/03   zo   17. júna 2004 o prepustení   sťažovateľa   z   väzby   na   slobodu   na   rozhodnutie   o   sťažnosti   okresného prokurátora.

Podľa názoru ústavného súdu uvedenú dobu nemožno považovať za primeranú. Táto doba   v   konkrétnom   prípade   nezodpovedá   požiadavke   na   urýchlené   rozhodovanie o dôvodnosti ďalšieho trvania väzby vo svetle princípov uvedených vyššie. Je tomu tak o to viac, že išlo iba o fázu prvostupňového konania. Táto doba by však bola podľa všetkého neprimeraná aj pre celé dvojinštančné konanie, pričom požiadavky kladené na urýchlenie tohto konania treba chápať tak, že sa vzťahujú na celú procedúru, teda tak na prvostupňové, ako aj na opravné konanie v celku (m. m. I. ÚS 65/05). Navyše sa ústavný súd prikláňa k názoru   sťažovateľa,   že   mu   bolo   takýmto   postupom   bránené   podať   novú   žiadosť o prepustenie z väzby.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti bolo podľa názoru ústavného potrebné vysloviť, že namietaným postupom okresného súdu došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj k porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu

Krajský   súd   rozhodoval   o   sťažnosti   okresného   prokurátora   proti   uzneseniu o prepustení   sťažovateľa   z   väzby   na   slobodu   od   20. augusta 2004   (doručenie   sťažnosti okresného prokurátora spolu so spisom okresného súdu sp. zn. 2 T 128/03) do 29. októbra 2004   (doručenie   písomného   vyhotovenia   uznesenia   krajského   súdu   sp. zn.   9 To 238/04 z 23. septembra 2004 okresnému súdu), teda opravné konanie trvalo viac ako dva mesiace, pričom   spolu   s   konaním   pred   okresným   súdom   predstavuje   celková   doba   konania až do doručenia   druhostupňového   uznesenia   sťažovateľovi,   t. j.   do   5. novembra 2004, 4 mesiace a 18 dní.

Podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   v   zásade   požiadavke   prednostného a urýchleného rozhodovania vo väzobných veciach v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca niekoľko týždňov (m. m. III. ÚS 255/03).

V súvislosti   s   námietkou   neskúmania   existencie   dôvodov   ďalšieho   trvania   väzby zo strany krajského súdu poukazuje ústavný súd na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,   ktorý   v   rozhodnutí   Erdem   v.   Germany   (rozsudok   z   5. júla 2001,   sťažnosť č. 38321/97,   §§ 43 - 45)   podrobil   kritike   zjavné   opakovanie   odôvodnenia   väzby vo viacerých následných väzobných rozhodnutiach. Uvedené rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva sa týkalo porušenia čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Ústavný súd konštatuje, že nedostatky vytýkané Európskym súdom pre ľudské práva sa vzťahujú aj na uznesenie krajského súdu sp. zn. 9 To 238/04 z 23. septembra 2004.

Stručné   odôvodnenie   ponechania   sťažovateľa   vo   väzbe   v   tomto   rozhodnutí   je v zásade rovnaké ako v predchádzajúcich súdnych rozhodnutiach od jeho vzatia do väzby. Krajský súd mal pritom dostatok času i možností špecifikovať skutkové a následne právne dôvody ďalšieho ponechania sťažovateľa vo väzbe.

Ústavný   súd   pripomína,   že   náležitá   individualizácia   odôvodnenia   väzby   nie   je samoúčelnou požiadavkou, lebo osoba nachádzajúca sa vo väzbe môže svoje právo žiadať o prepustenie z väzby a podávať opravné prostriedky proti rozhodnutiam o jej ponechaní vo väzbe   efektívne   využiť,   len   ak   pozná   skutkovú   a   na   ňu   nadväzujúcu   právnu argumentáciu, na základe ktorej je individuálne držaná vo väzbe (III. ÚS 220/04).

Ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie uznesenia krajského súdu nepredstavuje hlavne   pre   nedostatok   individualizácie   skutkových   a   s nimi   korešpondujúcich   právnych dôvodov   väzby   dostatočný   základ   ďalšieho   ponechania   sťažovateľa   vo   väzbe. Aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [v rozsudku z 9. apríla 2003 vo veci Shishkov   v.   Bulharsko   N.   3822/97,   ktorá   sa   týkala   aj   čl. 5   ods. 3   dohovoru]   vyplýva, že opodstatnenosť   každej   doby   väzby, nech   je akokoľvek   krátka,   musí   byť príslušnými orgánmi presvedčivo zdôvodnená.

Ústavný   súd   ďalej   uvádza,   že   v čase,   keď   krajský   súd   rozhodoval   o väzbe sťažovateľa   (23. septembra 2004),   tento   sa   v   nej   nachádzal   už   viac   než   18   mesiacov (od 5. apríla 2003),   pričom   trestné   stíhanie   sa   nachádzalo   v   štádiu   konania   pred   súdom (obžaloba   bola   podaná   30. septembra 2003).   Navyše,   v   tom   čase   bolo   krajskému   súdu známe, že skutok, ktorého sa mal sťažovateľ dopustiť, bude prekvalifikovaný na trestný čin s nižšou   spoločenskou   nebezpečnosťou,   na   čo   však   krajský   súd   vôbec   neprihliadol. Vzhľadom   na   tieto   okolnosti   treba   považovať   viac   než   osemnásťmesačné   obmedzenie osobnej   slobody   sťažovateľa   ako   osoby,   voči   ktorej   sa   uplatňuje   prezumpcia   neviny, za neprimerane dlhé.

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   prisvedčiť sťažovateľovi, že ani konanie o riadnom opravnom prostriedku na krajskom súde nebolo v súlade   s čl. 17   ods. 2 a 5 ústavy   a čl. 5   ods. 3   dohovoru,   čo   vyslovil   v zmysle   čl. 127 ods. 2 ústavy v bode 2 výroku tohto nálezu.

Ústavný súd síce vyslovil porušenie sťažovateľových práv, ale už nezrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 9 To 238/04 z 23. septembra 2004, ako to sťažovateľ žiadal v petite svojej   sťažnosti,   keďže   vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   už   bol   prepustený   z väzby na slobodu, zrušenie označeného uznesenia neprichádza do úvahy.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Keďže   sťažovateľ   požiadavku   priznať   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie vo svojej   sťažnosti   neuplatnil,   ústavný   súd   súc   viazaný   návrhom   (§ 20   ods. 3   zákona o ústavnom súde) o tomto nároku rozhodovať nemohol.

Sťažovateľ napokon v sťažnosti z 15. decembra 2004, ako aj v jej doplnení z 19. júla 2005 žiadal, aby ústavný súd zaviazal porušovateľov jeho označených základných práv (okresný   súd   a   krajský   súd)   zaplatiť   mu   trovy   konania   pozostávajúce   z trov   právneho zastúpenia.

Podľa ustanovenia § 20 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) účinnej od 1. januára 2005   patrí   advokátovi   za úkony   právnych   služieb   vykonané   pred   dňom   nadobudnutia účinnosti tejto vyhlášky odmena podľa doterajších predpisov.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   preto   ústavný   súd   vychádzal z ustanovenia   § 20   vyhlášky   č. 655/2004   Z. z.   v spojení   s § 1   ods. 3,   § 13   ods. 8   prvou vetou, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2004 v konaní pred ústavným súdom predstavovala 4 534 Sk a hodnota režijného paušálu 136 Sk. Ústavný súd   v súlade   s ustanovením   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   priznal   úhradu   trov právneho   zastúpenia   vo   výške   9 340 Sk   (za dva   preukázateľné   úkony   právnej   služby   – prevzatie zastupovania v danej veci a podanie sťažnosti).

Vzhľadom na to, že ústavný súd je viazaný návrhom sťažovateľa podľa ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a s poukazom na ustanovenie § 36 ods. 2 tohto zákona (ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania jeho trovy) uložil zaplatiť trovy konania sťažovateľa na účet jeho právneho zástupcu, a to okresnému súdu vo výške 4 670 Sk a krajskému súdu vo výške 4 670 Sk (bod 3 výroku nálezu).

Na základe vyššie uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené v bodoch 1 až 4 výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2006