znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 253/04

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2004 v senáte prerokoval sťažnosť Ľ. S., bytom K., zastúpeného advokátkou JUDr. M. S., K., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 487/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ľ. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Košice   I   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 13   C   487/00   p o r u š e n é b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Košice   I   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 13 C 487/00 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Ľ.   S.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice I   p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ľ. S. trovy právneho zastúpenia 9 342   Sk   (slovom   deväťtisíctristoštyridsaťdva   slovenských   korún)   na účet   jeho   právnej zástupkyne JUDr. M. S., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 31. augusta 2004 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ľ. S., bytom K. (ďalej aj „sťažovateľ“), v ktorej tvrdil, že postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod   sp. zn. 13 C 487/00   bolo   porušené   jeho   základné   právo   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Namietané   prieťahy   v   označenom   konaní   už   boli   predmetom   konania   ústavného súdu, ktorý nálezom sp. zn. II. ÚS 57/01 z 30. októbra 2001 doručeným právnej zástupkyni sťažovateľa 20. novembra 2001 rozhodol, že základné právo Ľ. S. zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   487/00   nebolo porušené.

Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodňuje najmä tým, že konanie na okresnom súde prebieha už šiesty rok a dosiaľ nie je právoplatne skončené.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľ okrem iného uvádza: „Sťažovateľ dňa 27. mája 1999 doručil súdu žalobu proti svojmu zamestnávateľovi Matici slovenskej, ktorú tento nesprávne postúpil Okresnému súdu v Martine, čo sťažovateľ namietal a čo mu Najvyšší súd SR uznal, pretože   vyslovil,   že na   prejednanie   veci   je   príslušný   Okresný   súd   Košice   I.   Sťažovateľ uvedený postup považuje za prieťah konania zavinený súdom ako postup nesúladný s lege artis.   Preto   prvé   pojednávanie   bolo   určené   až   na   4.   4.   2001.   Potom   súd   konal   veľmi neefektívne,   čo   do   vykonávaného   dokazovania   a pomaly,   vzhľadom   na   odstupy,   medzi jednotlivými   pojednávaniami   súdu   a   aj   na   charakter   sporu   –   pracovnoprávny   spor o neplatnosť skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Ďalšie pojednávania súdu sa konali dňa 16. 9. 2001, potom až v apríli – máji 2002, a nakoniec 7. 4. 2003, kedy súd opakovane rozhodol nesprávne rozsudkom tak, že žalobu žalobcu zamietol, ktorý rozsudok bol rozhodnutím odvolacieho Krajského súdu v Košiciach dňa 24. 11. 2003 zrušený a vec vrátená   súdu   dňa   22.   12.   2003,   z   dôvodu   potreby   vykonania   ďalšieho   dokazovania, presahujúceho rámec odvolacieho konania, na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ preto   navrhol, aby ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť prijal   na   ďalšie   konanie   a po   jej   prejednaní   rozhodol,   že   základné   právo   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy   a   právo   na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo porušené, ďalej   prikázal   okresnému   súdu   konať   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   13   C   487/00 bez zbytočných   prieťahov,   priznal   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 80 000 Sk a úhradu trov konania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa čl. 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Zo   spisu   ústavného   súdu   sp.   zn.   II.   ÚS   57/01   bolo   zistené,   že   senát   nálezom z 30. októbra 2001 rozhodol tak, že základné právo Ľ. S. zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 487/00 nebolo porušené. Senát   odôvodnil   tento   nález   tak,   že   „Okresný   súd   Košice   I   sa   nedopustil   zbytočných prieťahov v konaní, tak ako to označil navrhovateľ. Okresný súd Košice I   a pri svojich procesných úkonoch spravoval Občianskym súdnym poriadkom, dal možnosť vyjadriť sa k veci   obidvom   účastníkom   konania   (vyjadrenie   žalovaného   v tomto   konaní   mu   bolo doručené 20. marca 2001) a nariadené pojednávania odročil v obidvoch prípadoch z dôvodu zadováženia si ďalších podkladov pre rozhodnutie. Keďže tieto procesné úkony plynulo smerovali k odstráneniu právnej neistoty navrhovateľa, dobu potrebnú na ich vykonanie nemožno   hodnotiť   ako   zbytočné   prieťahy   v konaní.   Preto   ústavný   súd   rozhodol,   že základné právo   navrhovateľa   upravené   v čl.   48   ods.   2   ústavy   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 13 C 487/00 porušené nebolo“.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 13 C 487/00 ústavný súd zistil tento stav a priebeh konania v období po 20. novembri 2001:

Dňa 28. júla 2000 okresný súd vyzval Maticu slovenskú, aby sa vyjadrila k žalobe navrhovateľa podanej 27. mája 1999. Dňa 11. septembra 2000 na základe podania Matice slovenskej z 8. augusta 2000 okresný súd oznámil Matici   slovenskej, že ide   o pôvodný návrh navrhovateľa z 27. mája 1999. Dňa 2. januára 2001 oznámil Matici slovenskej na základe vznesenia jej námietky miestnej nepríslušnosti z 27. septembra 2000, že o miestnej príslušnosti už predtým rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky. Okresný súd nariadil termín   prvého   pojednávania   vo   veci.   Dňa   4.   apríla   2001   sa   konalo   prvé   pojednávanie vo veci   samej,   ktoré   bolo   odročené   na   neurčito   s tým,   že   sa   Matici   slovenskej   uložila povinnosť do 5 dní oznámiť adresu svedka označeného na pojednávaní. Dňa 30. mája 2001 okresný   súd   nariadil   ďalšie   pojednávanie   na   26.   september   2001.   Pojednávanie   bolo odročené na neurčito s tým, že sa Matici slovenskej uložilo predložiť do 10 dní stanovy Matice slovenskej, originál knihy príchodov a odchodov za mesiac marec a apríl 1999 pre stredisko Košice a mzdový list navrhovateľa za rok 1999.

Okresný súd 21. novembra 2001 nariadil pojednávanie na 30. január 2002, ktoré bolo zrušené 14. januára 2002.

Z dôvodu ospravedlnenej neúčasti žalovaného, jeho právneho zástupcu a neúčasti svedka bolo pojednávanie 3. apríla 2002 odročené na 29. máj 2002 a tento termín bol preročený na 30. máj 2002.

Dňa 9. apríla 2002 okresný súd vyzval žalovaného na podanie správy, ktorej zaslanie urgoval 22. apríla 2002 u právneho zástupcu žalovaného. Žalovaný na túto výzvu odpovedal 7. mája 2002.

Pojednávanie   30.   mája   2002   bolo   po   výsluchu   svedka   odročené   na   neurčito za účelom ustanovenia tlmočníka, ktorého okresný súd uznesením z 24. júla 2002 pribral do konania.

Z   dôvodu   neúčasti   tlmočníka   na   pojednávaní   26.   februára   2003   bolo pojednávanie odročené   na   7.   apríl   2003,   na   ktorom   okresný   súd   rozsudkom   žalobu sťažovateľa zamietol.

Po podaní odvolania sťažovateľom proti rozsudku okresného súdu 26. mája 2003 bol 10.   júna   2003   spis   s opravným   prostriedkom   predložený   Krajskému   súdu   v   Košiciach. Krajský   súd   v   Košiciach   24.   novembra   2003   uznesením   sp.   zn.   12   Co   161/03   zrušil napadnuté   rozhodnutie   a vrátil   vec   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie.   Spis   bol okresnému súdu vrátený 22. decembra 2003.

Dňa   8.   januára   2004   okresný   súd   odoslal   zrušujúce   uznesenie   Krajského   súdu v Košiciach účastníkom konania.

Pojednávanie   26.   apríla   2004   bolo   pre   neúčasť   predvolaného   svedka   odročené na 9. jún 2004, tento termín bol 27. mája 2004 zmenený na 20. september 2004.

Pojednávanie 20. septembra 2004 bolo pre ospravedlnenú neúčasť právneho zástupcu žalovaného a neúčasť svedka odročené na 6. december 2004.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa odseku 2 citovaného článku ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa odseku 3 citovaného článku ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku ústavy boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a tým porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02) skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa: a) právnej a faktickej zložitosti veci, pričom zohľadňuje aj to, o čo ide sťažovateľovi pri   uplatňovaní   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   b)   správania   účastníka   konania, c) spôsobu, akým v konaní postupoval súd.

a)   Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   nárok   na   určenie   neplatnosti skončenia   pracovného   pomeru   a   náhradu   mzdy.   Takéto   spory   a ich   výsledky   majú významný   vplyv   na   ďalšie   pracovné   uplatnenie   žalobcu,   ktoré   má   priamy   súvis s existenčnými otázkami pre každého zamestnanca. V takých sporoch je preto oprávnené vyžadovať zvýšenú pozornosť od súdov pri nastoľovaní právnej istoty účastníkov sporu. Ústavný   súd   okrem   toho   zastáva   názor,   že   takéto   pracovnoprávne   spory   nemožno považovať za právne alebo skutkovo zložité veci. Metodika postupu všeobecných súdov v pracovnoprávnej agende tohto druhu je dostatočne jasná a je podporená stabilizovanou judikatúrou všeobecných súdov. Ak by sa táto metodika a judikatúra využili pri príprave pojednávaní vo veci samej, okresný súd by postupoval sústredenejšie, než to vyplýva z jeho doterajšieho postupu.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   z 10.   novembra   2004   poukazuje na skutkovú zložitosť veci vyvolanú potrebou vykonať vo veci rozsiahlejšie dokazovanie. Ústavný súd sa s týmto stanoviskom do istej miery stotožňuje, ale zo spisu okresného súdu a jednotlivých úkonov vyplýva, že uvedená okolnosť nie je rozhodujúcou príčinou, ktorá by ospravedlňovala   doterajšie   trvanie   konania,   a   navyše   táto   potreba   je   skôr   dôsledkom nekoncentrovanej   prípravy   podľa   §   114   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   aj   chybného záveru o dostatočnom skutkovom základe na rozhodnutie, ktorý okresný súd použil pri prijímaní prvého rozsudku.

b) Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom. Ústavný súd z obsahu spisu a na základe vyhodnotenia   úkonov   sťažovateľa   dospel   k   záveru,   že   jeho   postup   nezapríčinil   žiadne zbytočné prieťahy a ani spomalenie postupu   okresného súdu   spôsobom,   ktorý   by nebol v súlade s Občianskym súdnym poriadkom.

c) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v označenom konaní došlo ku zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v spore. Ústavný súd zameral svoju   pozornosť   na   obdobie   po   30.   októbri   2001,   po   dátume   vydania   jeho   nálezu sp. zn. II. ÚS 57/01, hoci vzal do úvahy, že do vynesenia tohto nálezu uplynulo v konaní viac ako 29 mesiacov, ktoré však so zreteľom na povahu sporu už bolo potrebné zohľadniť pri   rozhodovaní   o sťažnosti.   Na   tomto   mieste   treba   pripomenúť,   že   od   podania   žaloby (27. mája   1999)   okresný   súd   nekonal   vo   veci   takmer   jeden   rok   preto,   že   vyvolal   spor o príslušnosť, v ktorom nebol úspešný. Tento čas, ktorý bol potrebný na vyriešenie otázky miestnej   príslušnosti,   ide   na   ťarchu   okresného   súdu,   pretože   túto   otázku   bolo   možné vyriešiť v zmysle stabilnej judikatúry o otázkach miestnej príslušnosti.

Okresný súd bol ďalej nečinný od 21. novembra 2001 do 3. apríla 2002, keď bolo nariadené pojednávanie. Ústavný súd ďalej zistil existenciu zbytočných prieťahov v období od   24.   júla   2002   (ustanovenie   tlmočníka)   do   26.   februára   2003   (pojednávanie), resp. od 9. júna 2004 (zrušený termín pojednávania) do 20. septembra 2004 (pojednávanie). Za zbytočný prieťah so zreteľom na dôvody, pre ktoré bol prvý rozsudok zrušený, treba považovať   aj   vynesenie   rozsudku   bez   zistenia   potrebného   skutkového   stavu   (strana   5 uznesenia Krajského súdu v Košiciach z 24. novembra 2003 sp. zn. 12 Co 161/03, kde sa konštatuje   povinnosť   doplniť   dokazovanie   v rozsahu,   ktorý   prevyšoval   možnosti odvolacieho súdu).

Ústavný súd konštatuje, že konštatovaná nesústredená činnosť a chybný postup spolu s nečinnosťou okresného súdu sú porušením základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote najmä so zreteľom na to, že v pracovnoprávnej veci od podania žaloby boli zistené viaceré obdobia   nečinnosti   okresného   súdu,   na   ktoré   nebol   žiaden   zákonom   uznaný   dôvod (§ 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku), pričom ani ku dňu rozhodovania ústavného súdu vo veci nebolo vynesené meritórne rozhodnutie.

Okresný súd vo svojom vyjadrení z 10. novembra 2004 na svoju obranu uviedol, že „Pojednávania vo veci súd vytyčoval pravidelne, podľa objektívnych možností vzhľadom na zaťaženosť vybavujúcej sudkyne (...)

Na   predĺžení   súdneho   konania   majú   podiel   aj   iné   osoby   zúčastnené   na   konaní, svedkovia, ktorí sa niekoľkokrát nezúčastnili na pojednávaniach“.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   II.   ÚS   48/96,   II.   ÚS   18/98, II. ÚS 52/99)   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí   zabezpečiť   konania,   ako   aj skutočnosť,   že   Slovenská   republika   nevie   alebo   nemôže   v   čase   konania   zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo ďalších   zamestnancov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Ani ďalšie okolnosti uvedené v stanovisku predsedu okresného súdu nemajú povahu takých okolností, ktoré by odôvodňovali iný záver ústavného súdu o existencii zistených prieťahov v konaní.

IV.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal   v zmysle   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde   okresnému   súdu,   aby vo veci sp. zn. 13 C 487/00 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia 80 000 Sk, čo odôvodnil charakterom sporu, jeho pracovnoprávnou, a teda existenčnou povahou a viac ako päť rokov pretrvávajúcim pocitom právnej neistoty.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   keď priznáva   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil   úvahou,   že   cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy spôsobenej zbytočnými prieťahmi. Hoci ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby   v napadnutom   súdnom   konaní   konal   bez zbytočných prieťahov, je toho názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48   ods.   2   ústavy   nemožno   účinne   odstrániť   len uplatnením   tejto   jeho   právomoci. V dôsledku toho považoval preto za potrebné rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd bral zreteľ aj na celkovú dĺžku konania okresného súdu od podania žaloby a popri konkrétnych okolnostiach   prípadu   najmä   na   skutočnosť,   že   predmetom   konania   je   rozhodovanie o neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrade mzdy. Výsledok sporu má totiž pre sťažovateľa mimoriadny význam, pričom ani po viac než 5 rokoch od podania žaloby nebol odstránený stav právnej neistoty, pre ktorý sa sťažovateľ obrátil na okresný súd. Ústavný súd preto považoval priznanie sumy 50 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania úspešného sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátkou.   Podľa   §   36   ods.   2 zákona o ústavnom súde ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania 9 342 Sk za dva   úkony   právnej   služby   v   hodnote   4   534   Sk   (prípravu   a   prevzatie   veci,   písomné vyhotovenie podania). Základom za dva úkony právnej služby bola nominálna mesačná mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2003   vo   výške 13 602 Sk. Ústavný súd súčasne priznal právnej zástupkyni sťažovateľa dvakrát náhradu režijného paušálu po 136 Sk (vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb).

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.