znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 252/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2013 predbežne prerokoval   sťažnosť   R.   W.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pp 94/2012 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 26/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. W. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2013 doručená sťažnosť R. W., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pp 94/2012 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 26/2013.

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ podal okresnému súdu   11.   decembra   2012   žiadosť   o podmienečné   prepustenie   z výkonu   trestu   odňatia slobody.   Sťažovateľ   bol   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   II   sp.   zn.   5   T   56/2008 z 30. apríla   2009   odsúdený   na   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   4   rokov   a   6   mesiacov nepodmienečne   a   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   V   sp.   zn.   3   T   95/2011 zo 6. decembra 2011 bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov a 6 mesiacov nepodmienečne. Okresný súd uznesením sp. zn. 1 Pp 94/2012 z 19. februára 2013 žiadosť sťažovateľa   o podmienečné   prepustenie   z výkonu   trestu   odňatia   slobody   zamietol. O sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   1   Pp   94/2012   z 19.   februára   2013 (odôvodnenej podaním z 11. marca 2013 a doplnenej podaním z 9. apríla 2013) rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tos 26/2013 z 9. mája 2013 tak, že sťažnosť zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým uvádza:«Svoju sťažnosť podávam pre:

1)   Porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

2) Nerešpektovanie európskych noriem, ktoré sú v zmysle platných zmlúv nadradené vnútroštátnym...

3) Porušenie základného práva spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 „Dohovoru“.

Pokiaľ   v mojej   veci   ide   o kritérium   právna   a faktická   záležitosť   veci,   na   základe judikatúry a konštantnej súdnej praxe ústavného súdu berie do úvahy právny a skutkový stav veci v zmysle uvádzaných skutočností. V praxi Ústavného súdu sa vec podmienečného prepustenia posudzuje po právnej stránke ako štandardná. To znamená, že skutkovú stránku tejto mojej predmetnej veci možno zaradiť ku štandardnej v rámci agendy patriacej do rozhodovacej   činnosti   všeobecného   súdnictva...   Ďalej   uvádzam,   že   pri   skúmaní,   či v dôsledku postupu OS B. B. a KS B. B. došlo k porušeniu vyššie citovaného základného práva Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštatuje, že tomu tak je, a to na základe toho,   že   neexistuje   zákonná   prekážka   (napr.   sp.   zn.   II.   ÚS   3/00),   tiež   poukazujem a zdôrazňujem aj na iné závady v postupe všeobecných súdov, ktoré mali priamy vzťah k dĺžke konania.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. OS B. B. porušil moje práva ako sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

2. KS B. B. porušil moje práva ako sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

3. Rozhodnutie OS B.B. sp. zn. 1 Pp 94/2012 zo dňa 19. 2. 2013 sa zrušuje.

4. Nariaďuje sa KS B. B., aby vo veci konal a zjednal nápravu OS B. B. a svojim rozhodnutím   napravil   porušené   práva   sťažovateľa   uvádzané   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR a vyhovel žiadosti odsúdeného o podmienečné prepustenie na základe porušenia jeho práv v zmysle Ústavy SR.“

Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľa považoval za potrebné   najprv   zdôrazniť,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   viazaný návrhom   na   začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie právnej ochrany. Vzhľadom na to ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť len v rozsahu namietaného porušenia tých práv, ktorých vyslovenia sa sťažovateľ domáhal v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenie   o   porušení „článku   6   ods.   Dohovoru“ a „čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR“,   ktoré sťažovateľ   uvádza   v   texte   sťažnosti   mimo   jej   petitu,   je   totiž   v   súlade   s   doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pp 94/2012 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 26/2013, ku ktorým podľa sťažovateľa   došlo „nekonaním   a tým   vytvoreniu   stavu   právnej   neistoty   a spôsobeniu zbytočných prieťahov v konaní...“.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

II.1 K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pp 94/2012

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený   názor vychádza zo skutočnosti,   že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný právny prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv nepokračovalo.

Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04), podľa ktorého sa ochrana základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred   ústavným súdom   len vtedy,   ak v čase   uplatnenia tejto   ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v danom prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu tohto základného práva, ústavný súd ju zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pokiaľ   ide   o   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti,   v   ktorej   namieta   porušenie   svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Pp   94/2012,   ústavný   súd konštatuje, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (7. mája 2013, pozn.) označené konanie   už   na   okresnom   súde   neprebiehalo,   pretože   uznesením   tohto   súdu   sp.   zn. 1 Pp 94/2012 z 19. februára 2013 bola žiadosť sťažovateľa o podmienečné prepustenie na slobodu v súlade s § 61 ods. 1 Trestného zákona zamietnutá.

Z uvedeného vyplýva, že k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pp 94/2012 v čase podania sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať.

Na základe toho ústavný súd dospel k záveru, že časť sťažnosti, ktorá smeruje proti postupu   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Pp   94/2012,   je   zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní z tohto dôvodu odmietol.

II.2   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 26/2013

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Tos   26/2013.   Zo   zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tos 26/2013 z 9. mája 2013 sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 Pp 94/2012 z 19. februára 2013 zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd považoval v tejto súvislosti za potrebné zdôrazniť,   že   jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach   podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy je založená na princípe subsidiarity.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods.   1   ústavy,   v   ktorých   sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy v konaní pred všeobecným súdom, vyžaduje, aby sťažovatelia preukázali, že ešte pred podaním sťažnosti ústavnému   súdu   podali   sťažnosť   proti   porušovaniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov v rámci sústavy všeobecných súdov.

Podľa   §   55   ods.   3   Trestného   poriadku   ak   je   dôvodný   predpoklad,   že   došlo k prieťahom v príprave prejednania veci súdom, v určení termínu konania a rozhodnutia alebo k prieťahom vo vyhotovovaní súdneho rozhodnutia, ktorákoľvek zo strán môže podať prostredníctvom tohto súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd, aby určil primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu; ak sa nepostupuje podľa odseku 4, súd musí bez meškania túto sťažnosť pre nečinnosť zaslať spolu so spisom a svojím stanoviskom a so stanoviskom predsedu súdu nadriadenému súdu.

Podľa § 55 ods. 4 Trestného poriadku ak súd urobí úkony trestného konania uvedené v sťažnosti pre nečinnosť do pätnástich pracovných dní po jej obdržaní a informuje o tom sťažovateľa,   hľadí   sa   na   takúto   sťažnosť   pre   nečinnosť   ako   na   vzatú   späť,   ak   tento sťažovateľ v priebehu piatich pracovných dní od doručenia oznámenia nevyhlási, že na svojej sťažnosti pre nečinnosť trvá. O tom ho treba poučiť.

Podľa § 55 ods. 5 Trestného poriadku o sťažnosti pre nečinnosť musí rozhodnúť senát nadriadeného súdu   do   piatich   pracovných   dní od   prevzatia   veci,   pričom   ju   alebo zamietne,   ak   zo   strany   súdu   nedošlo   k   prieťahom,   alebo   určí   primeranú   lehotu   na uskutočnenie úkonu, ak je sťažnosť opodstatnená.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd podľa § 55 ods.   3   Trestného   poriadku   treba   považovať   za   účinný   právny   prostriedok   ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b)].

V   súvislosti   s   uvedeným   ústavný   súd   poznamenáva,   že   vyčerpanie   opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Zo sťažnosti nevyplýva, žeby sťažovateľ podal sťažnosť pre nečinnosť krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 26/2013 podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku, t. j. nevyužil   účinný právny prostriedok   ochrany   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48 ods. 2 ústavy, čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti z dôvodu neprípustnosti (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Bez   ohľadu   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   preskúmal   postup   krajského   súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Tos   26/2013   a zistil,   že   o sťažnosti   sťažovateľa   proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 Pp 94/2012 z 19. februára 2013, ktorú podal sťažovateľ ústne   do   zápisnice   na   verejnom   zasadnutí   senátu   okresného   súdu   toho   istého   dňa (a odôvodnil podaniami z 11. marca 2013 a 9. apríla 2013, pozn.), krajský súd rozhodol uznesením sp. zn. 4 Tos 26/2013 z 9. mája 2013 tak, že sťažnosť sťažovateľa podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

V súlade s § 415 ods. 3 Trestného poriadku o návrhu na podmienečné prepustenie z výkonu   trestu   odňatia   slobody   rozhodne   všeobecný   súd   najneskôr   do   60 dní   od   jeho doručenia.

V súvislosti s citovaným ustanovením Trestného poriadku ústavný súd poukazuje (aj napriek skutočnosti, že sťažovateľ porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov výslovne neodôvodňuje nedodržaním lehoty ustanovenej § 415 ods. 3 Trestného poriadku, pozn.) na svoju doterajšiu judikatúru, v rámci ktorej zdôrazňuje, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie jednotlivých úkonov súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posudzovaní otázky, či došlo, alebo nedošlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nehodnotí ako porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce konkrétne okolnosti danej veci. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa ani v týchto prípadoch totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (porovnaj napr. I. ÚS 63/00). Ak je totiž na jednej strane všeobecný súd viazaný zákonom   ustanovenými lehotami na vykonanie určitého   procesného   úkonu,   na   druhej   strane   ich   dodržanie   nemôže   mať   za   následok porušenie   základných   zásad   civilného,   resp.   trestného   procesu,   ktoré   sú   nevyhnutným predpokladom realizácie širšieho základného práva – práva na spravodlivý proces, ktoré majú účastníci konania zaručené v ustanoveniach siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy a v príslušných medzinárodných zmluvách o ľudských právach, ktoré majú prednosť pred zákonom   (čl.   154c   ods.   1   ústavy).   V   tomto   zmysle   nemožno   základné   právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na spravodlivý proces stavať proti sebe ani ich od seba oddeľovať. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (pozri napr. I. ÚS 86/02).

Navyše, zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že spis vzťahujúci sa na konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 1 Pp 94/2012 bol krajskému súdu predložený na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 Pp 94/2012 z 19. marca 2012 až 10. apríla 2013. Krajský súd teda rozhodol o sťažnosti sťažovateľa v lehote 30 dní (9. mája 2013, pozn.), t. j. v lehote, ktorá je z hľadiska požiadaviek na ochranu základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v okolnostiach   posudzovanej   veci   akceptovateľná a udržateľná.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   medzi   postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 26/2013 a obsahom základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   na základe   ktorej   by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol ústavný súd reálne dospieť k záveru o jeho porušení.

Na   tomto   základe ústavný súd   po predbežnom   prerokovaní sťažnosť   sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu neprípustnosti, ako aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom a jeho ďalšími návrhmi na ochranu ústavnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2013