znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 252/2011-66

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   novembra   2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho o sťažnosti Z. F., K., právne zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 949/2002, za účasti Okresného súdu Košice II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Z. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 949/2002 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Košice II   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 949/2002 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Z. F. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré   mu   j e   Okresný   súd   Košice   II   p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l a d á   uhradiť   trovy konania Z. F. v sume 471,28 € (slovom štyristosedemdesiatjeden eur a dvadsaťosem centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný   súd   Košice   II   j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   konania Z.   F.   v sume 471,28 € (slovom štyristosedemdesiatjeden eur a dvadsaťosem centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky vedený v Štátnej pokladnici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 20. apríla 2011 doručené podanie Z. F., K. (ďalej len „sťažovateľ“), z obsahu ktorého vyplývalo, že sa sťažuje na postup Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy vedenom pod sp. zn. 20 C 949/2002, v ktorom malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Sťažovateľ   vystupuje   v   tomto   konaní   ako   navrhovateľ.   Ústavný   súd   vyhovel   návrhu sťažovateľa na ustanovenie právneho zástupcu a uznesením č. k. IV. ÚS 252/2011-20 zo 16. júna 2011 mu ustanovil za právnu zástupkyňu v konaní pred ústavným súdom advokátku JUDr. I. R., K.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   doplnila   podaním   doručeným   ústavnému   súdu 15. augusta 2011 pôvodné podanie sťažovateľa a okrem iného v ňom uviedla:

«Je pravdou, že sťažovateľ, na prvej strane svojej sťažnosti uvádza, že svoju sťažnosť „uplatňuje“ proti Okresnému súdu Košice II. ale na strane osem svojej sťažnosti uvádza, že žiada aby Ústavný súd vydal rozhodnutie o uhradení nemajetkovej ujmy vo výške 150 000 € Okresným súdom Košice II. a 33 000 € Najvyšším súdom SR za ich „úmyselné prieťahy v súdom konaní“.

Je teda nesporné, že sťažovateľ sa domáha ochrany svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Tak v konaní I. stupňového súdu

-Okresného súdu Košice II. ako aj dovolacieho súdu - Najvyššieho súdu SR.

Svedčí o tom aj konštatovanie sťažovateľa na strane osem jeho sťažnosti v ktorej poukazuje na nečinnosť a zodpovednosť za neprimeranú dĺžku konania, ktorá je podľa jeho názoru na strane Okresného súdu Košice II. a je za ňu zodpovedný aj „za ďalšie roky nečinnosťou Najvyšší súd SR“.

Ako   vyplýva   z   obsahu   sťažnosti   aj   z   priložených   príloh,   sťažovateľ   podal   návrh na začatie konania o ktorom tvrdí, že v ňom dochádza k prieťahom dňa 25. 7. 2000. V tejto súvislosti   nie   je podstatné,   že vec   je   vedená na   Okresnom   súde   Košice   II.   pod   sp.   zn. 20 C 949/02   keďže   zodpovednosť za   plynulý priebeh konania,   ktorého   zmyslom má byť rýchla a účinná ochrana práv účastníkov konania je na strane vo veci konajúceho súdu. Z obsahu sťažnosti vyplýva postup súdu v predmetnom konaní ako vyplýva z údajov uvedených sťažovateľom prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 20. 4. 2004 teda takmer štyri roky po podaní žaloby. Z prehľadu predloženého sťažovateľom ďalej vyplýva, že súd nariaďoval v predmetnej veci pomerne veľký počet pojednávaní. Aktivita súdu spočívajúca v nariaďovaní veľkého počtu pojednávaní neznamená zakaždým efektívnu činnosť súdu.... Sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje na skutočnosti, ktoré podľa jeho názoru svedčia o porušovaní jeho práva v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov. Tieto skutočnosti považujem za potrebné doplniť.

Najvyšší súd SR rozhodol o dovolaní sťažovateľa uznesením sp. zn. 3Cdo 267/2009 zo dňa 14. 3. 2011 tak, že rozsudok Okresného súdu Košice II. z 11. 12. 2007 sp. zn. 20 C 949/2002-698 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27. 10. 2008 sp. zn. 5 Co 62/2008 zrušil a vrátil vec Okresnému súdu Košice II. na nové konanie a rozhodnutie. Z odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu vyplýva, že z podaní žalobcu z 18. 11. 2005 z 20. 1. 2005 z 22. 12. 2005 z 29. 12. 2005 a z 21. 6. 2006 vyplýva, že sťažovateľ navrhol   aby   súd   pripustil   pristúpenie   ďalších   osôb,   ako   ďalších   účastníkov   konania na strane žalovaných. Dovolací súd poukazuje aj na to, že z obsahu podania sťažovateľa z 9. 1. 2006 je zrejmé, že sa domáhal rozšírenia žaloby o jeho mzdové nároky celkom vo výške 1 546 542 SK.

Dovolací súd poukazuje na to, že súd sa týmito procesnými návrhmi sťažovateľa nezaoberal a odvolací súd túto procesnú nesprávnosť postupu súdu I. stupňa prehliadol. Aj keď uvedené procesné úkony nemali všetky predpísané náležitosti, podľa názoru odvolacieho súdu je z nich zrejmé, že sťažovateľovi išlo o to, aby do konania pristúpili ním označené fyzické osoby na strane žalovaných a aby bola pripustená zmena jeho žaloby. Vzhľadom na to, že išlo o odstrániteľné vady podania mal súd v súlade s ustanovením § 43 ods. 1 O. s. p. vyzvať sťažovateľa aby tieto podania doplnil alebo opravil v určenej lehote a vhodným spôsobom mu mal uviesť ako treba opravu alebo doplnenie vykonať.

Je   však   nesporné,   že   súd   I.   stupňa   takýmto   spôsobom   nepostupoval.   Odňal   tým sťažovateľovi   možnosť   konať   pred   súdom,   čím   zaťažil   svoj   postup   vadou,   ktorá   bola dôvodom na zrušenie jeho rozhodnutia dovolacím súdom.

Súd I. stupňa si túto okolnosť aj uvedomoval, pretože ako vyplýva z odôvodnenia jeho rozsudku zo dňa 11. 12. 2007 „v konaní žiadnych ďalších účastníkov nevypočúval pretože podľa úkonu právnej zástupkyne žalobcu vykonaného na pojednávaní 4. 1. 2005 voči   všetkým   označeným   účastníkom   zobrala   návrh   späť   avšak   konanie   voči   ním   súd nezastavoval pretože nebolo rozhodnuté o ich vstupe do konania“. Aj keď z citovanej časti odôvodnenia rozsudku súdu I. stupňa je zrejmé, že sa zaoberá podaniami sťažovateľa, ktoré boli   súdu   doručené   do   4.   1.   2005.   Je   z   neho   zreteľný   postup   súdu,   ktorý   nenakladal s podaniami   sťažovateľa   zákonom   predpísaným   spôsobom.   V   žiadnom   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku totiž nemožno nájsť ospravedlnenie pre postup súdu, ktorý podanie ktorým účastník konania navrhuje aby do konania vstúpi ďalší účastník nechal bez povšimnutia. Súd môže pripustiť vstup iného účastníka do konania, ak tak navrhne účastník konania alebo v prípade že nie sú splnené zákonom stanovené podmienky na takýto vstup, pripustiť ho nemusí. Nie je však možné, aby o takomto úkone účastníka konania nerozhodol. Rovnako to platí aj pre zmenu návrhu podľa ustanovenie § 95 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Z rozhodnutia dovolacieho súdu teda nepochybne vyplýva, že tým že súd I. stupňa nepostupoval   zákonným   spôsobom   a   nerozhodol   o   pripustení   a   zmene   návrhu   žalobcu zaťažil   konanie   o   návrhu   žalobcu   ďalšími   zbytočnými   prieťahmi   a   prispel   k   jeho neprimeranej dĺžke. Tým, že od roku 2005 resp. 2006 nerozhodol o procesných návrhoch žalobcu   zavinil,   že   v   roku   2011   sa   konanie   žalobcu   vrátilo   do   štádia,   v   ktorom   sa nachádzalo v roku 2005. resp. 2006.

Z tohto hľadiska je Okresný súd Košice II. zodpovedný nie len za dĺžku konania od podania žaloby do vynesenia jeho rozsudku ale aj za tú dobu konania ktorá nasledovala po vynesení   jeho   rozsudku.   So   zreteľom   na   uvedenú   vadu   bolo   totiž   odvolacie   konanie   aj dovolacie   konanie   dobou   o   ktorú   predĺžil   čas   konania   svojim   neprávnym   postupom I. stupňový súd.

Vo vzťahu k dovolaciemu konaniu na neprimeranú dĺžku, ktorého sťažovateľ rovnako vo svojej   sťažnosti   poukazuje   si dovoľujem   poukázať na skutočnosť,   že z obsahu spisu vyplýva, že sťažovateľ sa opakovane pred súdom I. stupňa domáhal aby súd konal bez prieťahov. Aj keby najvyššiemu súdu, súdiac podľa listín ním predložených ústavnému súdu neadresoval sťažnosť na prieťahy v konaní z obsahu spisu bolo zrejmé, že sa sťažovateľ aktívne   domáhal   plynulého   postupu   v   konaní   a   na   prieťahy   upozorňoval   (Strana   3 vyjadrenia Ústavného súdu SR sp. zn. Spr 489/2010, Spr 490/2010 a Spr 491/2010 zo dňa 7. 6. 2010). Napriek tomu, že vyššie citované rozhodnutie dovolacieho súdu bolo vydané dňa   14.   3.   2011   sťažnosť   sťažovateľa   bola   podaná   dňa   20.   4.   2011   so   zreteľom na ustanovenie § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Je nepochybné, že sťažovateľ sa mohol aj pri preňho najnevýhodnejšom výklade citovaného zákonného ustanovenia dozvedieť o tom, že dovolací súd v jeho veci rozhodol dňa 14. 3. 2011. Aj v takomto prípade však jeho sťažnosť nie je vo vzťahu k dovolaciemu konaniu podaná oneskorene.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:,,Právo sťažovateľa

- na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a

- právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru, bolo postupom Okresného súdu Košice II. vo veci vedenej o návrhu sťažovateľa zo dňa 25. 7. 2000 vedenej pod sp. zn. 20 C 949/2002 a postupom Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 267/2009 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice II. konal vo veci vedenej na Okresnom súde Košice II. pod sp. zn. 20 C 949/2002 bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Košice II. pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 150 000 €,   ktoré je mu povinný zaplatiť Okresný súd Košice II.   a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 33 000 € ktoré je mu povinný zaplatiť Najvyšší súd SR. Okresný súd Košice II. a Najvyšší súd SR sú povinní nahradiť navrhovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil dôvody na jej odmietnutie v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 949/2002, a preto uznesením č. k. IV. ÚS 252/2011-32 z 24. augusta 2011 prijal sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľa odmietol.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval okresný súd (12. septembra 2011) a právnu zástupkyňu sťažovateľa (29. septembra 2011), aby sa vyjadrili, či trvajú na tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Vzhľadom   na   súhlas   obidvoch účastníkov a v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil ústavný súd od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

K prijatej sťažnosti sa vyjadril okresný súd, zastúpený jeho podpredsedníčkou JUDr. S. G., prípisom sp. zn. 1 SprV/572/2011 z 22. septembra 2011 doručeným ústavnému súdu 29. septembra 2011. Podpredsedníčka vo vyjadrení uviedla niektoré úkony, ktoré podľa zistenia ústavného súdu zo spisu zodpovedajú obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu, a k veci ďalej uviedla:

„Po oboznámení sa s predloženou sťažnosťou a napadnutým spisom tunajšieho súdu, v ktorom sú namietané prieťahy v konaní, Vám predkladám nasledujúce stanovisko: Po podaní žaloby bol sťažovateľ vyzvaný na odstránenie vád podania a zaplatenie súdneho   poplatku   za   podaný   návrh.   Následne   bolo   konanie   pre   neodstránenie   vád zastavené uznesením zo dňa 1.   6.   2001 a po podaní odvolania bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, ktorý uznesenie tunajšieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Po vrátení spisu došlo k vylúčeniu zákonného sudcu JUDr. F. Č. z prejednávania predmetnej veci a následne k ďalšej zmene zákonného sudcu v súlade s rozvrhom práce tunajšieho súdu pre príslušný kalendárny rok.

Po   naštudovaní   predmetného   spisu   novou   zákonnou   sudkyňou   JUDr.   S.   Z.   (spis obsahoval v čase pridelenia - 16. 4. 2003-viac ako 150 strán) bol ňou dňa 24. 11. 2003 určený termín pojednávania na deň 3. 2. 2004.

Ďalšie pojednávania sa uskutočnili v dňoch 20. 4. 2004, 29. 6. 2004 a 4. 1. 2005. Uznesením   z   uvedeného   dňa   bolo   rozhodnuté   o   procesnom   návrhu   sťažovateľa,   proti ktorému bolo podané odvolanie, preto bol spis predložený na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Po jeho vrátení bol dňa 8. 6. 2005 určený termín pojednávania na 8. 11. 2005. Pojednávanie bolo odročené za účelom nariadenia znaleckého dokazovania.

Uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania nadobudlo právoplatnosť dňa 12. 8. 2006   a   bolo   zmenené   uznesením   zo   dňa   22.   9.   2006   (na   žiadosť   pôvodne   ustanovenej znalkyne pre jej pracovnú zaneprázdnenosť).

Znalecký posudok bol po opakovaných urgenciách doručený súdu v novembri 2007. Bezprostredne po jeho doručení bolo určené pojednávanie na deň 11. 12. 2007. Na tomto pojednávaní bolo vo veci rozhodnuté.

Proti   rozsudku   podal   sťažovateľ   odvolanie.   V   dôsledku   podaného   odvolania a po vykonaní   potrebných   úkonov   bol   spis   dňa   10.   3.   2008   predložený   na   rozhodnutie odvolaciemu Krajskému súdu v Košiciach, na ktorom sa nachádzal do 10. 11. 2008, kedy bol   vrátený   s   rozhodnutím,   ktorým   bol   rozsudok   tunajšieho   súdu   potvrdený.   Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 28. 11. 2008.

Po doručení rozsudku odvolacieho súdu doručil sťažovateľ dňa 24. 11. 2008 súdu podanie   označené   ako   „odvolanie“.   Uznesením   zo   dňa   16.   12.   2008   bol   vyzvaný   na doplnenie svojho podania z uvedeného dňa.

Dňa 5. 2. 2009 bolo sťažovateľovi priznané oslobodenie od súdneho poplatku za podané dovolanie a uznesením zo dňa 16. 2. 2009 mu bol ustanovený právny zástupca. Dňa 19. 3. 2009 bol spis predložený Najvyššiemu súdu SR v Bratislave, ktorý ho 3. 4. 2009 vrátil tunajšiemu súdu na doplnenie dovolania. Na základe pokynu dovolacieho súdu bola dňa 7. 4. 2009 vypracovaná výzva pre právneho zástupcu sťažovateľa, na ktorú nereagoval, preto mu bola uložená poriadková pokuta.

Dňa 24. 9. 2009 bol spis opakovane predložený Najvyššiemu súdu SR v Bratislave, na   ktorom   sa   nachádzal   do   25.   3.   2011,   kedy   bol   vrátený   s   rozhodnutím,   ktorým   boli rozsudky tunajšieho a odvolacieho Krajského súdu v Košiciach zrušené.

Z vyššie uvedenej chronológie vo veci vykonaných úkonov je zrejmé, že v danom konaní nedošlo zo strany súdu k dlhodobým obdobiam úplnej nečinnosti. Pri posudzovaní dĺžky konania je potrebné zohľadniť predovšetkým skutočnosti, že sťažovateľ podal neúplný a nejasný návrh, preto bol vyzvaný na odstránenie jeho vád, opakovane podával do spisu podania, s ktorými bolo potrebné sa oboznamovať, v priebehu konania boli procesnými stranami   navrhnutí viacerí svedkovia,   ktorých   súd vypočúval   a vo   veci   bolo   nariadené znalecké dokazovanie, pričom z obsahu spisu vyplýva, že ustanovená znalkyňa telefonicky oznámila súdu, že sťažovateľ sa bez riadneho ospravedlnenia nedostavil na vyšetrenie (č. l. 542).

Po   doručení   znaleckého   posudku   tunajší   súd   vo   veci   bez   akýchkoľvek   prieťahov rozhodol a toto rozhodnutie bolo potvrdené odvolacím Krajským súdom v Košiciach, ktorý v rozhodnutí súdu prvého stupňa nezistil žiadne pochybenia.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   považujem   priebežnosť   daného   konania na tunajšom   súde   za   zodpovedajúcu   predmetu   konania,   obsahu   a   rozsahu   jednotlivých podaní (spis obsahuje v súčasnosti vyše 1100 strán) a jeho skutkovej obtiažnosti.“

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   v   stanovisku   k   vyjadreniu   okresného   súdu z 10. októbra   2011   doručenom   ústavnému   súdu   13.   októbra   2011   zotrvala   na   obsahu podanej sťažnosti a k obsahu vyjadrenia uviedla:

„Pokiaľ ide o obsah vyjadrenia Okresného súdu Košice II považujem za potrebné dať do pozornosti ústavnému súdu nasledujúce skutočnosti.

Ako je zrejmé z obsahu spisu, sťažovateľ podal návrh na začatie konania dňa 25. 07. 2000. Napriek tomu, ako je zrejmé z vyjadrenia, prvé pojednávanie vo veci bolo nariadené na deň 03. 02. 2004, teda 3 a pol roka po podaní návrhu. Pre takéto obdobie nečinnosti súdu neobstojí poukazovanie na to, že sťažovateľ nepodal návrh bez vád a, že bol vyzývaný na odstránenie vád podania.

Ustanovenie § 6 Občianskeho súdneho poriadku v znení platnom v čase podania návrhu totiž ukladalo súdu postupovať v konaní v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná a, aby skutočnosti, ktoré boli medzi účastníkmi sporné,   sa   spoľahlivo   zistili.   Občiansky   súdny   poriadok   v   ustanoveniach   §   43   ods.   2 umožňoval konanie pre neodstránenie nedostatkov vád podania zastaviť, rovnako ako zákon o súdnych poplatkoch umožňoval zastaviť konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku. Ani prípadná neúplnosť podania, či nezaplatenie súdneho poplatku, nezbavuje súd povinnosti konať tak, aby ochrana práv účastníkov bola rýchla a účinná, teda vykonávať procesné úkony   tak,   aby   prostredníctvom   tohto   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku zabezpečil   právo   účastníka   konania   na   prerokovanie   vecí   bez   zbytočných   prieťahov a v primeranej lehote. Súd teda nezbavujú povinnosti konať rýchlo a efektívne prípadné nedostatky procesného postupu na strane účastníka, ale aj v takomto stave konania má vykonávať úkony, ktoré by viedli k odstráneniu prekážok v konaní a v prípade, že by tieto prekážky   odstránené   neboli   k   jeho   zastaveniu   zo   zákonných   dôvodov.   Nečinnosť   súdu v tomto smere nemôže byť ospravedlnená vytýkanými chybami postupu sťažovateľa. Navyše, ako to vyplýva aj z vyjadrenia Okresného súdu Košice II, uznesenie o zastavení konania bolo   Krajským   súdom   v   Košiciach   zrušené   a   vec   mu   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie. Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   každá   situácia   v   ktorej   dôjde   k   zrušeniu   rozhodnutia prvostupňového súdu odvolacím súdom, je vlastne takým postupom prvostupňového súdu, ktorý spôsobil zbytočné prieťahy spočívajúce v dĺžke odvolacieho konania.

Ako už bolo vyššie uvedené, prvé pojednávanie bolo nariadené na deň 3. 2. 2004, súd poukazuje   na   skutočnosť,   že   vo   veci   došlo   k   zmene   pojednávajúceho   sudcu   ako   aj na skutočnosť, že JUDr. S. Z. pred nariadením pojednávania musela preštudovať 150 strán spisu.   V   tejto   súvislosti   je   potrebné   dať   do   pozornosti   ústavnému   súdu,   že   nie   je skutočnosťou,   ktorá   by   mohla   byť   pripísaná   na   ťarchu   sťažovateľa   výmena   vo veci pojednávajúceho sudcu, ani ďalšia zmena tohto sudcu, v súlade s rozvrhom práce súdu na príslušný   kalendárny   rok.   Je   povinnosťou   súdu   organizovať   svoju   činnosť   tak,   vrátane personálneho zabezpečenia výkonu súdnictva, aby táto organizácia zabezpečila plynulosť a efektívnosť rozhodovania. Navyše sťažovateľovi sa nejaví nijako relevantný argument o súvislosti medzi 150 stranovým spisom a skutočnosťou, že súd v jeho veci nenariadil za tri a pol roka ani jedno pojednávanie.   Štúdium spisu aj po jeho pridelení inému sudcovi je základnou súčasťou práce sudcu a nemôže byť akceptované ako dôvod pre ktorý súd vo veci nekoná. Navyše, ako je zrejmé súd v čase pridelenia veci sudkyni JUDr. S. Z. ešte nezačal vykonávať   žiadne   dokazovanie   a   nemožno   ospravedlňovať   jeho   nečinnosť   akoukoľvek zložitosťou veci, prinajmenšom v tomto štádiu konania.

V ďalšej časti sa Okresný súd Košice II venuje vo svojom vyjadrení časti konania, v ktorej bolo nariadené znalecké dokazovanie. Toto znalecké dokazovanie, ako je zrejmé, bolo   dôvodom   na odročenie   pojednávania   zo   dňa 8.   11.   2005   a znalecký posudok   bol podaný   v   novembri   2007,   teda   po   dvoch   rokoch.   Je   potrebné   aj   túto   časť   konania, predovšetkým jej dĺžku, považovať za takú, ktorou súd nevykonával efektívne svoju činnosť. Aj keď sa vo vyjadrení uvádza, že podanie znaleckého posudku urgoval, nie je zrejmé, že by súd použil poriadkové opatrenia podľa § 53, ktoré možno použiť voči každému, kto sťažuje postup súdu.

V ďalšej časti vyjadrenia je opísaný postup súdu po vydaní rozsudku zo dňa 11. 12. 2007.

Z   uznesenia Najvyššieho súdu   SR   sp.   zn.   3Cdo 267/2009 vyplýva,   že podaniami sťažovateľa   z   roku   2005,   ktorými   navrhoval   pristúpenie   ďalších   účastníkov   na   strane žalovaných a domáhal sa pripustenia a rozšírenia žaloby, sa súd nezaoberal a nereagoval na ne spôsobom, ktorý mu ukladá Občiansky súdny poriadok.

Občiansky súdny poriadok neumožňuje súdu nereagovať na takéto podania, keďže tieto vyžadujú na to, aby mohli spôsobiť zamýšľané účinky, súhlas súdu alebo pripustenie rozšírenia žaloby.

Súd so zreteľom na ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nemusí za každých okolností vyhovieť návrhu účastníka konania na pripustenie ďalších účastníkov do konania, ani nemusí pripustiť žalobu. Nemôže však o takýchto podaniach nerozhodnúť. Z uvedeného dôvodu možno celé konanie pred prvostupňovým odvolacím aj dovolacím súdom, po roku 2005   považovať   za   obdobie   zbytočných   prieťahov   spôsobených   prvostupňovým   súdom a obdobie, ktoré bez akéhokoľvek dôvodu prispelo k neprimeranej dĺžke konania. Je totiž nepochybné,   že   nesprávny   postup   Okresného   súdu   Košice   II   vo   vzťahu   k   citovaným podaniam, vyvolal potrebu zrušenia rozhodnutia prvostupňového aj odvolacieho súdu, a vec sa dostala do štádia v ktorom sa nachádzala v roku 2005. Obdobie šiestich rokov konania na rôznych stupňoch súdu nemohlo viesť k odstráneniu právnej neistoty účastníka konania a túto skutočnosť možno pripísať len na vrub nesprávneho postupu Okresného súdu Košice II. So zreteľom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd SR jeho sťažnosti, tak ako bola upravená podaním zo dňa 15. 08. 2011, a v časti v ktorej ju prijal na ďalšie konanie uznesením zo dňa 24. 08. 2011, vyhovel.“

II.

Z   obsahu   sťažnosti   a   zo   súvisiaceho   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 20 C 949/2002 ústavný súd zistil takýto stav a priebeh namietaného konania:

Dňa 25. júla 2000 sťažovateľ (ako žalobca) doručil okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáhal ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch proti žalovanému, a to G. (okresný súd viedol vec pod sp. zn. 2 Nc 358/2000).

Okresný súd uznesením sp. zn. 2 Nc 358/2000 z 2. októbra 2000 vyzval sťažovateľa, aby upresnil označenie žalovaného a upresnil petit svojho žalobného návrhu uvedením, čoho sa v konaní domáha, a to v lehote 15 dní od doručenia výzvy.

Dňa   8.   januára   2001   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   podanie   označené   ako „Odstránenie vád návrhu“ z 25. júla 2000, v ktorom upresnil okruh žalovaných a súčasne upresnil petit žalobného návrhu.

Dňa   22.   januára   2001   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   na   zaplatenie   súdneho poplatku.

Dňa   8.   februára   2001   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   žiadosť   o   oslobodenie od súdneho poplatku.

Dňa 19. februára 2001 sťažovateľ doručil okresnému súdu podanie označené ako „Upresnenie ďalšieho žalovaného v mojej veci“, ktorým navrhol rozšíriť počet účastníkov konania na strane žalovaných.

Dňa   23.   apríla   2001   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   podanie   označené   ako „Doplnenie – spisu“, ktorým doplnil spis o určité listiny.

Dňa 1. júna 2001 okresný súd uznesením č. k. 28 C 223/00-72 konanie zastavil (okresný súd doručil uznesenie sťažovateľovi 19. júna 2001).

Dňa   19.   júna   2001   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   podanie   označené   ako „Žiadosť   o   informácie“,   ktorým   okresný   súd   žiadal   o   poskytnutie   informácie   o   stave konania.

Dňa 20. júna 2001 sťažovateľ doručil okresnému súdu odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 28 C 223/00-72 z 1. júna 2001, ktorým súd konanie zastavil.

Dňa   25.   júna   2001   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   podanie   označené   ako „Žiadosť o pokračovanie v súdnom konaní“, ktorým ho žiadal, aby pokračoval v konaní.Dňa 24. augusta 2001 okresný súd predložil spis spolu s opravným prostriedkom sťažovateľa   Krajskému   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   na   rozhodnutie o odvolaní (krajský súd vec viedol pod sp. zn. 16 Co 332/01).

Dňa   31.   augusta   2001   krajský   súd   uznesením   č.   k.   16   Co   332/01-99   uznesenie okresného súdu č. k. 28 C 223/00-72 z 1. júna 2001 v celom rozsahu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (uznesenie doručil okresnému súdu 18. októbra 2001 a sťažovateľovi 6. novembra 2001).

Dňa 2. novembra 2001 sťažovateľ doručil okresnému súdu podanie označené ako „Urgencia v súdnom konaní vo veci 28 C 223/00“, ktorým ho žiadal, aby začal vo veci konať.Dňa 7. januára 2002 vo veci konajúci zákonný sudca JUDr. F. Č. oznámil predsedovi okresného súdu skutočnosti, ktoré zakladajú jeho zaujatosť proti sťažovateľovi (sťažovateľ v konaní vedenom pred Okresným súdom Košice I podal na zákonného sudcu žalobu o ochranu   osobnosti   a   náhradu   nemajetkovej   ujmy),   a   predložil   spis   krajskému   súdu   na rozhodnutie 22. februára 2002.

Dňa   28.   februára   2002   krajský   súd   uznesením   č.   k.   15   Nc   12/02-106   vo   veci vylúčenia z prerokúvania a rozhodovania veci sp. zn. 28 C 223/01 vedenej okresným súdom vrátil vec okresnému súdu (17. apríla 2002) na postup podľa § 15 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) účinného od 1. januára 2002.

Dňa 22. apríla 2002 vo veci konajúci zákonný sudca JUDr. F. Č. oznámil predsedovi okresného súdu dôvody svojej zaujatosti.

Dňa 30. apríla 2002 predseda okresného súdu opatrením č. Spr. 2/02 pridelil vec náhodným výberom sudcovi oprávnenému rozhodovať o veci príslušného registra; novým zákonným sudcom sa stal JUDr. M. P. Okresný súd pridelil veci novú spisovú značku 20 C 949/2002.

Dňa 4. júna 2002 vo veci konajúci zákonný sudca JUDr. M. P. vyzval sťažovateľa, aby v lehote 15 dní od doručenia výzvy predložil súdu odpis upresnenej žaloby doručenej okresnému súdu 8. januára 2001.

Dňa 11. septembra 2002 sťažovateľ doručil okresnému súdu upresnenú žalobu.Dňa 23. januára 2003 a 30. januára 2003 sťažovateľ doručil okresnému súdu podania, ktorými upresnil údaje o ďalších žalovaných.

Dňa 16. apríla 2003 sa v poradí treťou zákonnou sudkyňou stala JUDr. S. Z.Dňa 3. februára 2004 okresný súd uskutočnil pojednávanie, na ktorom sa sťažovateľ zúčastnil; okresný súd pojednávanie odročil na 20. apríl 2004, z dôvodu potreby rozhodnúť o žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdneho poplatku a o ustanovenie mu advokáta.Dňa 31.   marca   2004   okresný   súd uznesením   č.   k.   20   C   949/2002-166   ustanovil sťažovateľovi   právneho   zástupcu   z   radov   advokátov   –   JUDr.   V.   a   uznesením   č.   k. 20 C 949/2002-170 mu priznal oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa   20.   apríla   2004   okresný   súd   uskutočnil   pojednávanie,   na   ktorom   vypočul sťažovateľa   a   žalovaných,   napokon   pojednávanie   odročil   na   29.   jún   2004   z   dôvodu predvolania ďalších svedkov.

Dňa   7.   mája   2004   a 24.   júna   2004   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   návrh na doplnenie dokazovania.

Dňa   29.   júna   2004   okresný   súd   uskutočnil   pojednávanie,   vypočul   sťažovateľa, svedkov MUDr. H. a Mgr. F. a odročil ho na neurčito z dôvodu potreby predvolania ďalších svedkov; sťažovateľ požiadal okresný súd o odpis zápisnice z pojednávania.

Dňa 26. augusta 2004 sťažovateľ doručil okresnému súdu žiadosť o odpis zápisnice z pojednávania uskutočneného 29. júna 2004, ktorú mu okresný súd zaslal 10. septembra 2004.Dňa   14.   októbra   2004   okresný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľa,   aby upresnila okruh osôb na strane žalovaných.

Dňa   19.   októbra   2004   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   fotokópie   všetkých zainteresovaných osôb v jeho veci.

Dňa 27. októbra 2004 okresný súd odročil pojednávanie nariadené na 2. november 2004 na 4.   január 2005 (predvolal účastníkov   konania a všetkých   sťažovateľom dosiaľ navrhovaných svedkov).

Dňa   8.   novembra   2004   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   doručila   okresnému   súdu návrh,   aby   súd   do   konania   pripustil   vstup   ďalších   účastníkov   na   strane   odporcu,   a   to Leteckú vojenskú nemocnicu ako odporcu v 2. rade a Ústrednú vojenskú nemocnicu ako odporcu v 3. rade.

Dňa 15. decembra 2004 právna zástupkyňa sťažovateľa doručila okresnému súdu návrh,   aby   súd   pripustil   zmenu   žalobného   petitu,   ktorým   navrhla   uloženie   povinnosti odporcom zaplatiť sťažovateľovi nemajetkovú ujmu v sume 3 350 000 Sk.

Dňa 4. januára 2005 okresný súd uskutočnil pojednávanie, pričom právna zástupkyňa sťažovateľa   upresnila   okruh   účastníkov   na   strane   žalovaného,   okresný   súd   vypočul sťažovateľa a   svedkov,   uznesením   č.   k.   20   C 949/2002-307   pripustil   zmenu žalobného petitu v zmysle podaného návrhu právnej zástupkyne sťažovateľa z 15. decembra 2004 a uznesením č. k. 20 C 949/2002-306 pripustil, aby do konania na strane žalovaných vstúpili ďalší   účastníci   na   strane   odporcu   v   zmysle   návrhu   podaného   právnou   zástupkyňou sťažovateľa   z   8.   novembra   2004;   pojednávanie   odročil   na   26.   apríl   2005   na   účely predvolania ďalších svedkov.

Dňa 22. februára 2005 žalovaná v 2. rade doručila okresnému súdu odvolanie proti uzneseniu č. k. 20 C 949/2002-306 zo 4. januára 2005, ktorým pripustil vstup do konania na strane žalovaných ako žalovanú v 2. rade Leteckú vojenskú nemocnicu (okresný súd predložil spis krajskému súdu spolu s opravným prostriedkom 2. marca 2005).

Dňa   30.   marca   2005   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   návrh   na   doplnenie dokazovania,   pričom   uviedol,   že   na   predvolaní   a   vypočutí   ním   navrhovaných   svedkov v predchádzajúcom období netrvá.

Krajský súd uznesením č. k. 5 Co 75/05-481 z 30. marca 2005 odmietol odvolanie žalovanej v 2. rade (spis vrátil okresnému súdu 29. apríla 2005).

Dňa   8.   novembra   2005   okresný   súd   uskutočnil   pojednávanie,   pričom   právna zástupkyňa   sťažovateľa   upresnila   okruh   účastníkov   na   strane   žalovaného,   okresný   súd vypočul sťažovateľa a svedkov a pojednávanie odročil na neurčito na účely ustanovenia znalca   a   vypracovania   znaleckého   posudku   na   posúdenie   zdravotného   stavu   žalobcu; žalobca a žalovaní boli vyzvaní, aby v lehote 10 dní formulovali otázky pre znalca.Dňa 18. novembra 2005, 21. novembra 2005 a 22. decembra 2005 sťažovateľ doručil okresnému súdu návrhy, aby do konania na strane žalovaných pristúpili ďalší účastníci. Dňa 20. decembra 2005 okresný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby v lehote 30 dní   od doručenia   výzvy predložila otázky   pre znalca; tieto doručila   právna zástupkyňa okresnému súdu 27. decembra 2005.

Dňa   10.   januára   2006   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   návrh   na   pripustenie rozšírenia žaloby o jeho mzdové nároky (odmena a náhrada ušlej mzdy).

Dňa 9. februára 2006 sťažovateľ doručil okresnému súdu podanie, v ktorom uviedol, že skutočne žiada pripustenie osôb označených v jeho podaní na č. l. 377 spisu ako ďalších účastníkov konania.

Dňa   21.   júna   2006   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   návrh,   aby   do   konania na strane žalovaných pristúpil ďalší účastník.

Dňa 17. júla 2006 okresný súd uznesením č. k. 20 C 949/02-451 nariadil znalecké dokazovanie znalkyňou z odboru zdravotníctva, odvetvia psychológie PhDr. S. (posúdenie zdravotného stavu sťažovateľa) a uložil jej v lehote 40 dní vypracovať znalecký posudok. Dňa 4. augusta 2006 ustanovená znalkyňa PhDr. S. doručila okresnému súdu žiadosť o zrušenie   uznesenia   o jej   ustanovení   za   znalkyňu   v namietanom   konaní,   čo   odôvodnila svojou „výraznou“ pracovnou zaneprázdnenosťou a dlhodobejšou práceneschopnosťou.Dňa 8. augusta 2006 sa sťažovateľ žiadosťou doručenou okresnému súdu domáhal pokračovania v konaní.

Dňa   18.   augusta   2006   okresný   súd   predložil   spis   na   vypracovanie   znaleckého posudku   ustanovenej znalkyni napriek jej žiadosti   o zrušenie uznesenia   o jej ustanovení za znalkyňu. Ustanovená znalkyňa spis neprevzala z už uvedených dôvodov.

Dňa 18. septembra 2006 ustanovená znalkyňa PhDr. St. doručila okresnému súdu ďalšiu   žiadosť   o   zrušenie   uznesenia   o jej   ustanovení   za   znalkyňu,   pričom   uviedla,   že charakter problému, na ktorý okresný súd žiada vyjadrenie odborného znalca, vyžaduje odbornosť   znalca   v odbore   zdravotníctva,   odvetví   psychiatrie,   a   nielen   klinickej psychológie.

Dňa   22.   septembra   2006   okresný   súd   uznesením   č.   k.   20   C   949/02-461   zmenil uznesenie zo 17. júla 2006 tak, že ustanovil za znalkyňu MUDr. K.

Dňa 10.   októbra   2006   ustanovená   znalkyňa MUDr.   K.   doručila   okresnému   súdu oznámenie, že odvetvie psychológia, v ktorom okresný súd žiada posudok podať, nie je odvetvie,   v   ktorom   je   ustanovená   a   vedená   na   Ministerstve   spravodlivosti   Slovenskej republiky   ako   znalec;   pokiaľ   okresný   súd   trvá   na   podaní   znaleckého   posudku, „trvá“ na zaslaní nového uznesenia.

Dňa 12. októbra 2006 okresný súd vydal opravné uznesenie č. k. 20 C 949/02-465, ktorým povolil ustanovenej znalkyni pribrať si konzultanta aj z iného odvetvia, ak to bude potrebné   pre   odborné   posúdenie   veci.   Sťažovateľ   doručil   predsedovi   okresného   súdu sťažnosť na vo veci konajúcu zákonnú sudkyňu JUDr. Z.

Dňa   18.   februára   2007   ustanovená   znalkyňa   zaslala   okresnému   súdu   oznámenie, v ktorom   uviedla,   že   jej   doteraz   neboli   predložené   otázky,   na   ktoré   má   v   znaleckom posudku odpovedať, a preto žiadala o ich predloženie.

Dňa 26. marca 2007 okresný súd doručil ustanovenej znalkyni uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania č. k. 20 C 949/02-451 zo 17. júla 2006.

Dňa   30.   apríla   2007   ustanovená   znalkyňa   predvolala   sťažovateľa   na   vyšetrenie na účely vypracovania znaleckého posudku na 12. máj 2007, na ktoré sa však sťažovateľ nedostavil.   V liste   z 11.   mája   2007   sťažovateľ   oznámil   okresnému   súdu,   že   tá   istá ustanovená znalkyňa sa jeho zdravotným stavom zaoberala už v roku 2006 v súvislosti s iným konaním, ktorého je účastníkom, a z tohto dôvodu namietal jej zaujatosť.

Dňa 16. mája 2007 ustanovená znalkyňa oznámila okresnému súdu, že 12. mája 2007 sa sťažovateľ nedostavil na vyšetrenie a ani sa neospravedlnil, a 30. mája 2007 oznámila okresnému súdu, že ďalšie vyšetrenie sťažovateľa určila na 17. jún 2007, a v tejto súvislosti žiadala   okresný   súd   o   súčinnosť   pri   zabezpečení   účasti   sťažovateľa   na   vyšetrení   jeho zdravotného stavu.

Dňa 7. júna 2007 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby sa 17. júna 2007 dostavil na lôžkové oddelenie na vyšetrenie pre účely vypracovania znaleckého posudku.

Dňa 11. júna 2007 sťažovateľ doručil okresnému súdu odpoveď na jeho urgenciu zo 7. júna 2007, ktorú odôvodnil tým, že jeho odborná lekárka nedala súhlas na takéto vyšetrenie,   a tiež z dôvodu   svojej   osobnej   starostlivosti   o svoju   chorú   81-ročnú matku; okresnému súdu zaslal aj výpis z osobného účtu zo Spoločnej zdravotnej poisťovne, že sa nikdy neliečil na žiadne psychiatrické choroby a ani ho nikto na ne neliečil.

Dňa 31. júla 2007, 14. augusta 2007 a 15. októbra 2007 sťažovateľ zaslal predsedovi okresného súdu žiadosť o zmenu predsedu senátu konajúceho vo veci a aj zákonnej sudkyne (15. októbra 2007).

Dňa   2.   septembra   2007   sťažovateľ   zaslal   okresnému   súdu „žiadosť   o   začatie súdneho konania vo veci“.

Dňa 10. septembra 2007 okresný súd vyzval ustanovenú znalkyňu, aby mu oznámila, v akom stave sa nachádza znalecké dokazovanie, ako aj dôvody, ktoré jej bránia v jeho vypracovaní.

Dňa   24.   septembra   2007   ustanovená   znalkyňa   oznámila   okresnému   súdu,   že na vypracovanie znaleckého posudku potrebuje písomné stanovisko okresného súdu, keďže sa jej nepodarilo vyšetriť sťažovateľa, a taktiež uviedla, že znalecký posudok „nemusí byť bez vyšetrenia sťažovateľa vykonaný riadne“.

Dňa 9. novembra 2007 okresný súd urgoval ustanovenú znalkyňu na vypracovanie znaleckého posudku.

Dňa 27. novembra 2007 ustanovená znalkyňa doručila okresnému súdu   znalecký posudok.

Dňa   11.   decembra   2007   okresný   súd   uskutočnil   pojednávanie,   na   ktorom   sa sťažovateľ zúčastnil a súhlasil s prerokovaním   veci   bez súdom   mu ustanovenej   právnej zástupkyne;   okresný   súd   uznesením   č.   k.   20   C   949/2002-666   vyhlásil   dokazovanie za skončené a rozsudkom č. k. 20 C 949/2002-698 žalobu sťažovateľa zamietol, pričom rozhodol aj o trovách konania.

Dňa 11. februára 2008 sťažovateľ doručil okresnému súdu odvolanie proti rozsudku č. k. 20 C 949/2002-698 z 11. decembra 2007 a 12. mája 2008 „upresnenie odvolania“. Dňa   13.   februára   2008   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa,   aby   v   lehote   10   dní od doručenia výzvy oznámil, či súhlasí s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania.

Dňa   14.   februára   2008   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   doručila   okresnému   súdu žiadosť o zrušenie jej ustanovenia za právnu zástupkyňu sťažovateľa z dôvodu jej pracovnej zaťaženosti.

Dňa 10.   marca   2008   okresný   súd   predložil   spis   spolu   s   opravným   prostriedkom sťažovateľa krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní (krajský súd vec viedol pod sp. zn. 5Co 62/08 a bola pridelená do senátu predsedu JUDr. S.).

Dňa   10.   marca   2008   sťažovateľ   doručil   krajskému   súdu   podanie   označené   ako sťažnosť proti postupu okresného súdu.

Dňa   28.   marca   2008   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   oznámenie,   v   ktorom uviedol, že s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania nesúhlasí.Dňa 17. júna 2008 krajský súd nariadil vo veci pojednávanie na 28. júl 2008.Dňa 20. júna 2008 krajský súd prípisom požiadal Fakultnú nemocnicu s poliklinikou, o zaslanie kompletnej zdravotnej dokumentácie sťažovateľa.

Dňa 4. júla 2008 vedúci zdravotníckeho zariadenia MUDr. S. oznámil krajskému súdu, že osobný spis sťažovateľa spolu s jeho zdravotnou dokumentáciou bol 20. septembra 2000 odoslaný do archívu v L., a odkázal krajský súd na túto inštitúciu.

Dňa 24. júla 2008 predseda senátu JUDr. S. účastníkom konania oznámil, že ruší pojednávanie nariadené na 28. júl 2008 bez uvedenia dôvodu.

Dňa 2. septembra 2008 právna zástupkyňa sťažovateľa opakovane požiadala okresný súd o zrušenie jej ustanovenia za právnu zástupkyňu sťažovateľa.

Dňa 3. septembra 2008 krajský súd uskutočnil vo veci pojednávanie, na ktoré sa právna zástupkyňa sťažovateľa nedostavila; pojednávanie bolo odročené s tým, že vec bude vrátená   súdu   prvého   stupňa   na   rozhodnutie   o   žiadosti   právnej   zástupkyne   sťažovateľa (doručenej   okresnému   súdu   14.   februára   2008)   o zrušení   jej   ustanovenia   za   právnu zástupkyňu sťažovateľa.

Dňa 4. septembra 2008 krajský súd uznesením č. k. 5 Co 62/2008-908 vrátil vec súdu prvého   stupňa   (na   rozhodnutie   o žiadosti   právnej   zástupkyne   o zrušenie   jej   ustanovenia za právnu zástupkyňu sťažovateľa).

Dňa   7.   októbra   2008   okresný   súd   uznesením   č.   k.   20   C   949/2002-909   zrušil uznesenie č. k. 20 C 949/2002-206 z 31. marca 2004, ktorým ustanovil JUDr. Verešovú za právnu   zástupkyňu   sťažovateľa,   ktoré   14.   októbra   2008   doručil   sťažovateľovi, a v nadväznosti na to 13. októbra 2008 predložil spis na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku č. k. 20 C 949/2002-698 z 11. decembra 2007 krajskému súdu.

Dňa 27. októbra 2008 krajský súd na verejnom pojednávaní vyhlásil rozsudok č. k. 5 Co 62/2008-915, ktorým potvrdil rozsudok prvostupňového súdu č. k. 20 C 949/2002-698 z 11. decembra 2007 (krajský súd predtým oznámil účastníkom konania verejné vyhlásenie rozsudku bez nariadenia ústneho pojednávania).

Dňa 26. novembra 2008 sťažovateľ doručil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej   len  ,,najvyšší   súd“)   podanie   označené   ako „Odvolanie   proti   rozsudku“ prvostupňového súdu aj krajského súdu a žiadal stanovisko k obidvom rozsudkom.Dňa 1. decembra 2008 najvyšší súd odstúpil odvolanie sťažovateľa okresnému súdu.Dňa 16. decembra 2008 okresný súd vyhodnotil podanie sťažovateľa ako dovolanie a uznesením č. k. 20 C 949/2002-979 mu uložil, aby doplnil svoje podanie, a 8. januára 2009   vyzval   sťažovateľa   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   podané   dovolanie   v   sume 6 803,50 €.

Dňa 13. januára 2009 sťažovateľ doplnil svoje podanie (dovolanie) a upresnil petit návrhu.

Dňa 26. januára 2009 sťažovateľ doručil okresnému súdu žiadosť o „odpustenie“ súdneho poplatku a doložil potvrdenie o osobných a majetkových pomeroch.

Dňa 5. februára 2009 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby obratom oznámil, či žiada, aby mu bol ustanovený zástupca z radu advokátov, keďže ako dovolateľ musí byť zastúpený advokátom.

Dňa 5.   februára   2009   okresný   súd uznesením   č.   k.   20   C 949/2002-1023   priznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa 13. februára 2009 sťažovateľ doručil okresnému súdu   žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov.

Dňa 16. februára 2009 okresný súd uznesením č. k. 20 C 949/2002-1027 ustanovil sťažovateľovi za právneho zástupcu advokáta JUDr. J. T.

Dňa 19. marca 2009 okresný súd predložil spis na rozhodnutie najvyššiemu súdu.Dňa 3. apríla 2009 najvyšší súd vrátil vec okresnému súdu ako predčasne predložený bez rozhodnutia (s tým, že súdom ustanovený právny zástupca sa k dovolaniu nevyjadril, ako aj s tým, že po odstránení nedostatkov dovolania je potrebné toto doručiť ostatným účastníkom konania).

Dňa   7.   apríla   2009   okresný   súd   uznesením   č.   k.   20   C   949/2002-1033   vyzval právneho   zástupcu   sťažovateľa,   aby   doplnil   dovolanie   a   uviedol   konkrétne   dovolacie dôvody s ich odôvodnením.

Dňa 22. júna 2009 okresný súd urgoval právneho zástupcu sťažovateľa na doplnenie dovolania.

Dňa 8. júla 2009 právny zástupca sťažovateľa požiadal okresný súd o predĺženie lehoty na doplnenie dovolania.

Dňa   6.   augusta   2009   okresný   súd   uznesením   č.   k.   20   C   949/2002-1038   uložil právnemu zástupcovi sťažovateľa poriadkovú pokutu v sume 200 € z dôvodu porušenia povinnosti doplniť sťažovateľom podané dovolanie v súdom určenej lehote.

Dňa   24.   augusta   2009   právny   zástupca   sťažovateľa   sa   vyjadril   k   výzve   súdu zo 7. apríla 2009 (opakovane žiadal sťažovateľa konkretizovať dovolacie dôvody, ktorý tak však   neurobil)   a   podal   odvolanie   proti   uzneseniu   o   uložení   poriadkovej   pokuty   č.   k. 20 C 949/2002-1038 zo 6. augusta 2009.

Dňa 16. septembra 2009 okresný súd zrušil uznesenie č. k. 20 C 949/2002-1038 zo 6. augusta 2009 o uložení poriadkovej pokuty právnemu zástupcovi sťažovateľa.Dňa 24. septembra 2009 okresný súd predložil spis najvyššiemu súdu na rozhodnutie o dovolaní.

Dňa   14.   marca   2011   najvyšší   súd   uznesením   č.   k.   3   Cdo   267/2009-1109   zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 Co 62/2008 z 27. októbra 2008 a rozsudok okresného súdu č. k. 20 C 949/2002-698 z 11. decembra 2007 a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie   z dôvodu,   že   okresný   súd   sa   nezaoberal   procesnými   návrhmi   sťažovateľa a nevyzval sťažovateľa na opravu a doplnenie jeho procesných úkonov, ktoré vykazovali nedostatky.

Ústavný súd zistil, že po vrátení spisu okresnému súdu najvyšším súdom 25. marca 2011 doručoval okresný súd 14. apríla 2011 účastníkom konania rozhodnutie najvyššieho súdu. Dňa 1. júna 2011 právny zástupca sťažovateľa JUDr. T. požiadal o predĺženie lehoty na   odstránenie   nedostatkov   podania   a súčasne   podal   námietku   zaujatosti   proti   zákonnej sudkyni.

Dňa   3.   júna   2011   okresný   súd   uznesením   č.   k.   20   C   949/2002-1234   predĺžil právnemu zástupcovi sťažovateľa lehotu na odstránenie nedostatkov jeho podania v zmysle žiadosti z 1. júna 2011.

Dňa 14. októbra 2011 okresný súd zaslal výzvu právnemu zástupcovi sťažovateľa, či má považovať podnet za námietku zaujatosti.

Ústavný súd zistil, že od vrátenia spisu krajským súdom okresnému súdu 25. marca 2011 okresný súd vo veci nenariadil žiadne pojednávanie.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prerokovanie   veci   v   primeranej   lehote.   Z   uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02, IV. ÚS 41/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota účastníka konania neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu   (m.   m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   i   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil   na súd   so   žiadosťou   o jeho rozhodnutie.   Táto povinnosť   súdu   a sudcu vyplýva   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná.

Sudca   je podľa   §   117   OSP povinný robiť vhodné opatrenia,   aby sa   zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci. Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1.   Pokiaľ   ide   o   prvé   kritérium,   predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je rozhodovanie   o   žalobe   o   ochranu   osobnosti   a   náhrade   nemajetkovej   ujmy.   Po   právnej stránke   ide   o   štandardnú   vec   patriacu   do   rozhodovacej   agendy   všeobecných   súdov. Zo skutočností   uvedených   sťažovateľom   a   okresným   súdom   a   ani   z   obsahu   na   vec   sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil nijakú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver   o   právnej   zložitosti   veci.   Zo   skutkového   hľadiska   je   vec   zložitejšia,   a   to   najmä s ohľadom   na   opakované   dopĺňanie   žaloby   sťažovateľom   a   potrebu   vykonať   časovo náročnejšie   dokazovanie,   pričom   v súvislosti   s vykonaním   dokazovania   je   potrebné poukázať na skutočnosť, že dokazovanie vyžadovalo tak zabezpečenie viacerých svedkov, ako   aj   oboznámenie   sa   a   vyhodnotenie   mnohých   listinných   dôkazov   a   vypracovanie znaleckého posudku. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že faktická zložitosť veci   čiastočne   ovplyvnila   doterajšiu   dĺžku   namietaného   konania,   nemožno   ňou   však ospravedlniť doterajšiu dĺžku namietaného konania v trvaní viac ako 11 rokov.

2. Ďalším kritériom, ktoré ústavný súd uplatnil pri hodnotení doterajšieho priebehu napadnutého konania, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka konania.

Ústavný súd pripúšťa, že procesné úkony, ktoré počas doterajšieho priebehu konania urobil sťažovateľ (žiadosť o oslobodenie od súdneho poplatku, odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania a proti rozsudku, návrhy na pripustenie vstupu ďalších účastníkov do konania na strane odporcu, návrhy na zmenu petitu a opakované dopĺňania žaloby, námietky zaujatosti   proti   ustanovenej   znalkyni   a   opakované   návrhy   na   doplnenie   dokazovania), objektívne   vplývali   na   priebeh   a   dĺžku   namietaného   konania,   keďže   vo   veci   konajúci okresný súd sa s týmito návrhmi sťažovateľa musel a mal zaoberať. Zároveň ale ústavný súd konštatuje, že išlo o procesné úkony, ktoré síce ovplyvnili doterajšiu dĺžku namietaného konania,   ale   na   ktorých   uplatnenie   má   sťažovateľ   právo   podľa   príslušných   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, a preto nemôžu ísť na jeho ťarchu. Ústavný súd ich ale zohľadnil pri určení výšky finančného zadosťučinenia.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu. Ústavný súd súčasne pri posudzovaní veci prihliadal aj na § 100 ods. 1 prvú vetu OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl.   48 ods.   2   ústavy,   ako aj čl.   6   ods.   1 dohovoru,   môže   dôjsť   nielen   neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Konanie okresného súdu je poznačené niekoľkými obdobiami nečinnosti:

-   obdobie   od   zaslania   výzvy   okresného   súdu   sťažovateľovi   4.   júna   2002 do uskutočnenia   prvého   pojednávania   vo   veci   3.   februára   2004,   ktoré   trvalo   viac   ako 19 mesiacov,

-   obdobie   od   odročenia   pojednávania   na   neurčito   na   účely   ustanovenia   znalca a vypracovania znaleckého posudku v trvaní takmer deväť mesiacov, pričom znalec bol ustanovený až po šiestich rokoch od začatia konania.

Ústavný   súd   ďalej   dospel   k   záveru,   že   konanie   okresného   súdu   vykazuje znaky neefektívnej činnosti. Za takúto ústavný súd považuje:

- zamietnutie žaloby sťažovateľa uznesením č. k. 28 C 223/00-72 z 1. júna 2001 z dôvodu,   že podanie   sťažovateľa   neobsahovalo všetky   zákonom   predpísané   náležitosti. Toto   uznesenie   na   základe   podaného   odvolania   krajský   súd   uznesením   č.   k. 16 Co 332/01-99 z 31. augusta 2001 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie z dôvodu,   že   sťažovateľ   si   súdom   uloženú   povinnosť   doplniť   podanie   o   zákonom predpísané náležitosti v určenej lehote splnil;

-   predloženie   „námietky   zaujatosti“   konajúceho   zákonného sudcu   na rozhodnutie krajskému súdu a vrátenie veci okresnému súdu na zabezpečenie postupu podľa § 15 ods. 1 OSP (január – apríl 2002);

- ustanovenia znalkyne na vykonanie znaleckého posudku z odboru, v ktorom nie je vedená v zozname znalcov príslušného súdu;

-   nerešpektovanie   žiadosti   ustanovenej   znalkyne   o zrušenie   uznesenia   o jej ustanovení;

-   nesústredený   postup   okresného   súdu   po   podaní   odvolania   sťažovateľa   proti rozsudku č. k. 20 C 949/2002-698 z 1. decembra 2007, ktorým žalobu zamietol, spočívajúci predovšetkým   v tom,   že   okresný   súd   predložil   spis   spolu   s   opravným   prostriedkom sťažovateľa krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní bez toho, aby sa náležite vysporiadal so žiadosťami právnej zástupkyne sťažovateľa, ktorá žiadala zrušiť svoje ustanovenie za právnu zástupkyňu sťažovateľa v tomto konaní tak pre rozpor záujmov, ako aj z dôvodu jej pracovnej vyťaženosti (december 2007 – október 2008);

- nedostatky v postupe okresného súdu zistené v dovolacom konaní, keď najvyšší súd pre nedostatky konania uznesením č. k. 3 Cdo 267/2009-1109 zrušil rozsudok krajského súdu z 27. októbra 2008, ako aj rozsudok okresného súdu z 11. decembra 2007 a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie (25. marca 2011).

Ústavný súd po posúdení všetkých skutočností vzhľadom na uvedené rozhodol, že okresný súd svojou nečinnosťou a neefektívnou činnosťou v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 949/2002 s prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania (viac ako 11 rokov) spôsobil zbytočné   prieťahy   v   konaní,   čím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   v   čase   rozhodovania   ústavného   súdu   nebolo   ešte namietané   konanie   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby v konaní vedenom   pod sp.   zn. 20 C 949/2002 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 150 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti, keď uviedol, že „... Okresný súd Košice II v plnej miere pošliapal jeho práva, spravodlivo a včas právnou cestou vyriešiť jeho podanú žalobu....“, pričom vyjadril presvedčenie o plnej zodpovednosti okresného súdu ,,... za jeho dvanásťročné trápenie v domácom väzení...“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý si vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného práva   (IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp.   zn. 20 C 949/2002   a   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu, „procesnú   aktivitu“ sťažovateľa, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci sťažovateľa nebolo v čase rozhodnutia ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   za   odôvodnené   priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde v sume 5 000 €.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom advokátkou JUDr. I. R.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €.

Právna zástupkyňa sťažovateľa vyčíslila trovy konania za tri úkony právnej služby v sume 471,28 €. Ústavný súd úhradu priznal v požadovanej sume, pretože neprekračovala sumu   vypočítanú   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Keďže   ústavný   súd   po   splnení   podmienok   ustanovil   sťažovateľovi   právnu zástupkyňu   na   jeho   zastupovanie   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   uložil   Kancelárii ústavného   súdu   uhradiť   ustanovenej   právnej   zástupkyni   trovy   právneho   zastúpenia. Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľom rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde sa na konanie pred ústavným súdom použijú primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 148 ods. 1 OSP štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov. Vzhľadom na uvedené ústavný súd zároveň uložil okresnému súdu (v bode 5 výroku tohto rozhodnutia) povinnosť   uhradiť   štátu   trovy   právneho   zastúpenia   na   účet   ústavného   súdu   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2011