znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 252/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. C., M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Obvodného   oddelenia Policajného zboru   M.   sp.   zn.   ČVS:   ORP-908/ML-HE-2009   z 28. augusta   2009,   uznesením   Okresnej   prokuratúry   Humenné   č.   k.   1   Pn   350/09-9   z 23. novembra 2009, prípisom Krajskej prokuratúry v Prešove č. k. 1 Kn 252/09-8 z 11. februára 2010, prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/1 Gn 323/10-4 z 31. marca 2010 a prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/1 Gn 323/10-7 zo 7. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. C. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 2. júna 2010 doručené   podanie   M.   C.,   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   označené   ako „Žiadosť o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánov verejnej správy...“. Ústavný súd podanie sťažovateľa podľa obsahu vyhodnotil ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich   bližšie   neoznačených základných práv uznesením Obvodného oddelenia Policajného zboru M. sp. zn. ČVS: ORP-908/ML-HE-2009 z 28. augusta 2009 (ďalej len „obvodné oddelenie“), uznesením Okresnej prokuratúry Humenné (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 1 Pn 350/09-9 z 23. novembra 2009, prípisom Krajskej prokuratúry v Prešove (ďalej len „krajská prokuratúra“) č. k. 1 Kn 252/09-8 z 11. februára 2010, prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. IV/1 Gn 323/10-4 z 31. marca 2010 a prípisom generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 323/10-7 zo 7. mája 2010.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podaním   z   8.   júla   2009 označeným   ako «Sťažnosť   voči   uzneseniu   Valného   zhromaždenia   Pozemkového spoločenstva Urbariát a C. a spol. R. konaného dňa 16. 5. 2009 na Obecnom úrade R. » adresovaným   obvodnému   oddeleniu   namietal,   že   postupom   výboru   pozemkového spoločenstva   došlo   k   spáchaniu „podvodu   na   vlastníkoch   spoločnej   nehnuteľnosti,   k porušeniu povinnosti pri správe cudzieho majetku a k poškodzovaniu veriteľa“. Obvodné oddelenie uznesením sp. zn. ČVS: ORP-908/ML-HE-2009 z 28. augusta 2009 podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku vec podozrenia z prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť starosta obce R., odmietlo na základe toho, že dospelo k záveru, že v danom prípade nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku.

V odôvodnení namietaného uznesenia obvodného oddelenia sa okrem iného uvádza: „Po dôkladnom preskúmaní spisového materiálu bolo zistené, že obec R., ktorú ako štatutár zastupuje starosta obce vlastní na základe listu vlastníctva č. 215 v k. ú. obce R. okrem iných nehnuteľností aj lesné pozemky v celkovej výmere 595 560 m², ktoré užíva, obhospodaruje   a   za   uvedené   lesné   pozemky   platí   daň   z nehnuteľnosti   Pozemkové spoločenstvo   Urbariát   C.   a   spol.   R.   a teda   obec   R.   je   podielnikom   Pozemkového spoločenstva Urbariát C. a spol. R., čo potvrdzuje jednak vyjadrenie samotného starostu obce R. T. K. a predsedu Pozemkového spoločenstva Urbariátu C. a spol. R. B. Č., ako aj menný   zoznam   podielnikov   spoločnosti,   list   vlastníctva   č.   215   a   potvrdenie   o   dani z nehnuteľnosti na rok 2009 pre Pozemkové spoločenstvo Urbariát C. a spol. R., ktorým bola určená daň z nehnuteľnosti podľa znaleckého posudku č. 53/2006. Ďalej bolo zistené, že obec R. na základe pravidiel Pozemkového spoločenstva Urbariát C. a spol. R., že za každý začatý polhektár lesa je jeden hlas v spoločnosti takto disponuje na základe svojho vlastníctva ako podielnik 120 hlasmi v Pozemkovom spoločenstve Urbariátu C. a spol. R., pričom na valnom zhromaždení podielnikov spoločnosti dňa 16. 5. 2009 obec R. zastupoval ako podielnika v Pozemkovom spoločenstve Urbariát C. a spol. R. starosta obce R. T. K.“

Proti označenému uzneseniu obvodného oddelenia sťažovateľ 7. septembra 2009 podal sťažnosť, ktorú prokurátor okresnej prokuratúry zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku ako podanú oneskorene.

Dňa 9.   decembra   2009 sa   sťažovateľ podaním   adresovaným krajskej   prokuratúre domáhal   preskúmania   zákonnosti   namietaného   uznesenia   obvodného   oddelenia a namietaného uznesenia okresnej prokuratúry. Krajská prokuratúra podanie sťažovateľa preskúmavala ako podnet podľa § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) a v prípise č. k. 1 Kn 252/09-8 z   11.   februára 2010   uviedla,   že   sa   v   plnom   rozsahu   stotožňuje   s postupom   obvodného oddelenia a v jeho uznesení nevidí žiadne pochybenia. K uzneseniu okresnej prokuratúry, ktorým bola sťažnosť sťažovateľa zamietnutá ako podaná oneskorene, prokurátorka krajskej prokuratúry   uviedla,   že   prokurátor   okresnej   prokuratúry   týmto   rozhodnutím   pochybil, zároveň   však   uviedla,   že „Uvedené   pochybenie   však   nič   nemení   na   vecne   správnom rozhodnutí, že v danom prípade konanie starostu obce nevykazuje znaky skutkovej podstaty žiadneho trestného činu uvedeného v osobitnej časti Trestného zákona, preto nebol dôvod postupovať inak, ako Vaše trestné oznámenie odmietnuť.“.

Sťažovateľ   sa   následne   podaním   z   18.   februára   2010   adresovaným   krajskej prokuratúre   domáhal,   aby   nadriadený   prokurátor   vec   znovu   prejednal   ako   opakovaný podnet.   Krajská   prokuratúra   opakovaný   podnet   sťažovateľa   postúpila   generálnej prokuratúre,   ktorá   ho prípisom č.   k. IV/1   Gn   323/10-4   z 31.   marca   2010 odložila   ako nedôvodný,   pretože   v   postupe   a   rozhodnutiach   obvodného   oddelenia   a   podriadených prokuratúr   nezistila   žiadne   pochybenie. Prokurátor   generálnej   prokuratúry   v označenom prípise okrem iného uviedol:

„Preskúmaním na vec sa vzťahujúcich spisov som zistil, že Váš opakovaný podnet nie   je   dôvodný   v   podstate   z   tých   dôvodov,   na   ktoré   poukázal   poverený   príslušník Obvodného oddelenia PZ M. v uznesení z 28. 8. 2009, sp. zn. ORP-908/ML-HE-09, ktorým podľa § 197 odsek 1 písmeno d) Trestného poriadku odmietol vec, nakoľko nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 odsek 2 Trestného poriadku. Závery uvedené   v   odôvodnení   tohto   uznesenia   si   osvojil   prokurátor   Okresnej   prokuratúry Humenné, ktorý uznesením z 23. 11. 2009, sp. zn. 1 Pn 350/09 podľa § 193 odsek 1 písmeno b) správne malo byť podľa § 193 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku zamietol Vašu sťažnosť, ako aj prokurátorka Krajskej prokuratúry Prešov, ktorá Vaše podanie z 9. 12. 2009   správne   posúdila   ako   podnet   podľa   §   31   odsek   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, keďže proti uzneseniu okresného prokurátora sťažnosť   nebola   prípustná,   a   Váš   podnet   odložila   ako   nedôvodný,   o   čom   ste   bol upovedomený   prípisom   z 11. 2.   2010.   Uvedené   uznesenia   i   upovedomenie   o   vybavení podnetu Vám boli riadne doručené a opakovane Vás na ne odkazujem. Nad rámec týchto dôvodov   uvádzam,   že   neboli   zistené   žiadne   skutočnosti   o   vzniku   majetkovej   ujmy,   ako zákonného znaku trestného činu, v súvislosti s hlasovaním a uznaním valného zhromaždenia podielnikov PS – Urbariátu C. a spol. R. dňa 16. 5. 2009.“

Ďalším podaním z 29. apríla 2010 sa sťažovateľ obrátil na generálnu prokuratúru, ktoré prokurátor generálnej prokuratúry v prípise č. k. IV/1 Gn 323/10-7 zo 7. mája 2010 vyhodnotil ako ďalší opakovaný podnet a zároveň konštatoval, že na jeho vybavenie nie je dôvod, keďže v porovnaní s predchádzajúcim podnetom neobsahuje nové skutočnosti (§ 34 ods. 2 zákona o prokuratúre).

Sťažovateľ namieta, že tak okresná prokuratúra, ako aj krajská prokuratúra a tiež generálna   prokuratúra   sa   pri   vybavovaní   jeho   podaní   zhodne   opierajú   o   uznesenie obvodného   oddelenia   sp.   zn.   ČVS:   ORP-908/ML-HE-2009   z   28.   augusta   2009 a nerešpektujú jeho „požiadavky“. Sťažovateľ na tomto základe ústavný súd žiada, aby „a) Uznesenie OO PZ v M. zo dňa 28. 8. 2009 ČVS: ORP-908/ML-HE-2009, b)   Uznesenie   Okresnej   prokuratúry   v   Humennom   zo   dňa   23.   11.   2009 č. 1 Pn 350/09-9 a listy

c) List Krajskej prokuratúry zo dňa 11. 2. 2010 č. 1 Kn 252/09-7,

d) List Generálnej prokuratúry Bratislava zo dňa 31. 3. 2010,

d) List GP Bratislava zo dňa 7. 5. 2010“ zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Aj   keď   sťažovateľ   neoznačil   v   sťažnosti   bližšie   základné právo,   ktoré   malo byť porušené   namietanými   uzneseniami   obvodného   oddelenia   a okresnej   prokuratúry   a tiež namietanými prípismi krajskej prokuratúry a generálnej prokuratúry, ústavný súd na základe obsahu a povahy námietok sťažovateľa konštatoval, že v danom prípade prichádza do úvahy ich preskúmanie z hľadiska možného porušenia základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť predbežne prerokoval z tohto hľadiska.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 51 ústavy sa práva uvedeného v čl. 46 ods. 1 ústavy možno domáhať len v medziach zákonov vykonávajúcich ustanovenie tohto článku.

K porušeniu sťažovateľovho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   malo   dôjsť   uznesením   obvodného   oddelenia   sp.   zn. ČVS:   ORP-908/ML-HE-2009   z   28.   augusta   2009,   uznesením   okresnej   prokuratúry č. k. 1 Pn 350/09-9 z 23. novembra 2009, prípisom krajskej prokuratúry č. k. 1 Kn 252/09-8 z 11. februára 2010, prípisom generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 323/10-4 z 31. marca 2010 a prípisom generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 323/10-7 zo 7. mája 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že podstatou námietok sťažovateľa je nespokojnosť s tým, že vo veci jeho trestného oznámenia nezačali príslušné orgány činné v trestnom konaní trestné stíhanie, a to ani po využití všetkých dostupných opravných prostriedkov, resp. právnych prostriedkov   nápravy   vrátane   ďalšieho   opakovaného   podnetu   adresovaného   generálnej prokuratúre.

1. K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy uznesením obvodného oddelenia sp. zn. ČVS: ORP 908/ML-HE-2009 z 28. augusta 2009

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   napadol   okrem   iného   označené   uznesenie obvodného   oddelenia,   ktorým   bola   podľa   §   197   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku predmetná vec pre podozrenie z prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona odmietnutá   na základe   skutočnosti,   že nie   je dôvod   na začatie trestného stíhania. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť (ako oznamovateľ v zmysle § 197 ods. 3 Trestného poriadku, pozn.), o ktorej rozhodol prokurátor okresnej prokuratúry uznesením č. k. 1 Pn 350/09-9 z 23. novembra 2009.

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ich ochrane nie je oprávnený rozhodnúť iný orgán verejnej moci.

Sťažovateľ bol oprávnený podať proti namietanému uzneseniu obvodného oddelenia sťažnosť podľa   § 197 ods.   3 Trestného poriadku,   o ktorej   bola oprávnená a aj povinná rozhodnúť   okresná   prokuratúra.   Právomoc   okresnej   prokuratúry   rozhodnúť   o   sťažnosti sťažovateľa vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy uznesením okresnej prokuratúry č. k. 1 Pn 350/09-9 z 23. novembra 2009, prípisom krajskej prokuratúry č. k. 1 Kn 252/09-8 z 11. februára 2010 a prípisom generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 323/10-4 z 31. marca 2010

Potom,   ako   sťažovateľ   využil   právne   prostriedky   podľa   Trestného   poriadku,   mal možnosť uplatniť aj právne prostriedky nápravy ustanovené zákonom o prokuratúre, t. j. podnet, opakovaný podnet a ďalší opakovaný podnet.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   základného   práva   na   inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich   práv   príslušné   orgány   prokuratúry,   či   už   prostredníctvom   podnetu,   alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom tomuto právu   zodpovedá   povinnosť   príslušných   orgánov   prokuratúry   zákonom   ustanoveným spôsobom sa takýmto podnetom, resp. opakovaným podnetom zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu, resp. opakovanému podnetu vyhoveli (m. m. napr. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06, IV. ÚS 180/09), t. j. za porušenie základného práva na inú právnu ochranu nemožno považovať samo osebe skutočnosť, že prokuratúra podnetu,   resp.   opakovanému   podnetu   nevyhovie   podľa   predstáv   jeho   pisateľa   (napr. I. ÚS 38/02, II. ÚS 358/06, IV. ÚS 28/06 atď.).

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť,   návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania   alebo   vykonal   iné   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákonov   a   ostatných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých   vykonanie   je   podľa   zákona oprávnený.

Podľa   §   33   ods.   1 zákona o prokuratúre prokurátor   je povinný vybaviť podnet do dvoch mesiacov od jeho podania. V odôvodnených prípadoch rozhodne o predĺžení tejto lehoty bezprostredne nadriadený prokurátor (§ 53 ods. 1).

Podľa   §   34   ods.   1   podávateľ   podnetu   môže   žiadať   o   preskúmanie   zákonnosti vybavenia   svojho   podnetu   opakovaným   podnetom,   ktorý   vybaví   nadriadený   prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší   opakovaný   podnet   v   tej   istej   veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť   do   už   začatého   konania   pred   súdom   alebo   vykonať   iné   opatrenia,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

S   prihliadnutím   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   na   preskúmanie zákonnosti namietaného uznesenia obvodného oddelenia v spojení s namietaným uznesením okresnej prokuratúry bola na základe podnetu sťažovateľa v súlade s § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre príslušná krajská prokuratúra a na preskúmanie zákonnosti vybavenia podnetu krajskou   prokuratúrou   v   konaní   vedenom   pod   č.   k.   1   Kn   252/09-8   bola   na   základe opakovaného podnetu sťažovateľa v súlade s § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre príslušná generálna   prokuratúra.   Rovnako   tak   bola   generálna   prokuratúra   príslušná   na   základe ďalšieho   opakovaného podnetu   sťažovateľa   v zmysle   §   34   ods.   2   zákona   o prokuratúre preskúmať zákonnosť vybavenia jeho opakovaného podnetu Je teda nepochybné, že pred uplatnením právomoci ústavného súdu vyplývajúcej mu z čl. 127 ústavy tu stále existoval orgán   verejnej   moci,   ktorý   bol   podľa   zákona   príslušný   preskúmať   postup   uvedených orgánov prokuratúry.

Aj pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity. Zmysel a účel tohto princípu je založený na skutočnosti, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

V danom prípade mal sťažovateľ vo vzťahu k namietanému uzneseniu okresnej prokuratúry, ako aj k prípisu krajskej prokuratúry č. k. 1 Kn 252/09-8 z 11. februára 2010   a prípisu   generálnej   prokuratúry   č.   k.   IV/1   Gn   323/10-4   z   31.   marca   2010 k dispozícii právne prostriedky nápravy ustanovené zákonom o prokuratúre (podnet, opakovaný   podnet   a ďalší   podnet,   resp.   opakovaný   podnet),   a preto   v tejto   časti ústavný súd jeho sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde z dôvodu neprípustnosti.

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy prípisom generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 323/10-7 zo 7. mája 2010

Podaním   z 27.   apríla   2010   adresovaným   generálnej   prokuratúre   sa   sťažovateľ domáhal   preskúmania   predchádzajúceho   postupu   generálnej   prokuratúry   a krajskej prokuratúry v jeho veci a v tej súvislosti žiadal, aby „Nadriadený prokurátor Generálnej prokuratúry   v Bratislave   v rámci   svojej   pôsobnosti   v zmysle   §-31   Z.   z.   č.   153/2001 o prokuratúre   list   zo   dňa   31.   3.   2010   č.   Gn   323/10-4   zrušil   a vo   veci   sám   rozhodol. Obdobne aj list Krajskej prokuratúry Prešov zo dňa 11. 2. 2010 č. k. 1 Kn 252/09-7 zrušil a vo veci sám rozhodol...“.

Aj   túto   časť   sťažnosti   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   z hľadiska   možného porušenia základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy prípisom generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 323/10-7 zo 7. mája 2010. V označenom prípise generálnej prokuratúry je okrem iného uvedené:

„V   nadväznosti na Vaše písomné podanie z 27.   4.   2010 s prílohami,   doručené Generálnej prokuratúre SR dňa 29. 4. 2010, Vám oznamujem, že predmetné podanie bolo posúdené   ako   ďalší   opakovaný   podnet   a   vzhľadom   k   tomu,   že   v   porovnaní   s   Vaším predchádzajúcim podnetom z 18. 2. 2010 neobsahuje žiadne nové skutočnosti, nevznikol dôvod na prijatie ďalších opatrení.

Generálna   prokuratúra   SR   zotrváva   na   svojom   stanovisku   obsiahnutom v upovedomení o vybavení opakovaného podnetu sp. zn. IV/1 Gn 323/10-4 z 31. 3. 2010.“

V prípise generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 323/10-4 z 31. marca 2010, na ktorý generálna prokuratúra poukazuje, prokurátor generálnej prokuratúry uviedol, že opakovaný podnet nie je dôvodný z tých dôvodov, na ktoré poukázalo obvodné oddelenie v uznesení sp. zn. ORP-908/ML-HE-09 z 28. augusta 2009 a ktorého závery si osvojil aj prokurátor okresnej   prokuratúry   v prípise   sp.   zn. 1 Pn   350/09   z 23.   novembra   2009.   Rovnako sa prokurátor   generálnej   prokuratúry   pri   vybavovaní   opakovaného   podnetu   sťažovateľa zaoberal aj prípisom krajskej prokuratúry č. k. 1 Kn 252/09-7 z 11. februára 2010 a postup krajskej   prokuratúry   vyhodnotil   ako   vecne   správny.   V   prípise   č.   k.   IV/1   Gn   323/10-4 z 31. marca 2010 prokurátor generálnej prokuratúry okrem iného uviedol, že „... neboli zistené žiadne skutočnosti o vzniku majetkovej ujmy, ako zákonného znaku trestného činu, v súvislosti s hlasovaním a uznaním valného zhromaždenia podielnikov PS – Urbariátu C. a spol.   R.   dňa   16.   5.   2009“, čo   aj   podľa   názoru   ústavného   súdu   opodstatňuje   záver   o nedôvodnosti opakovaného podnetu a jeho odložení.

Po   preskúmaní   spisovej   dokumentácie   ústavný   súd   konštatoval,   že   generálna prokuratúra   pri   vybavovaní   ďalšieho   opakovaného   podnetu   sťažovateľa   postupovala v súlade   s   príslušnými   ustanoveniami   zákona   o prokuratúre,   keďže   v jeho   podaní z 29. apríla   2010   sa   nenachádzali   nové   skutočnosti.   Je   nepochybné,   že   generálna prokuratúra sa týmto podaním sťažovateľa riadne zaoberala, pričom svoj názor formulovala v namietanom prípise č. k. IV/1 Gn 323/10-7 zo 7. mája 2010. To, že po posúdení všetkých okolností prípadu   dospela k inému záveru, a tým sa   odchýlila od očakávaní a predstáv sťažovateľa, ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že podľa platných právnych predpisov nemá ten, kto podal trestné oznámenie (ďalej len „oznamovateľ“), zákonom garantované právo (nárok) na to, aby na základe jeho trestného oznámenia bolo začaté trestné stíhanie. Z § 197 ods. 1 Trestného poriadku vyplýva, že ak príslušný orgán činný v trestnom konaní dôjde k záveru, že v predmetnej veci nie je dôvod na začatie trestného stíhania, predmetnú vec   uznesením   a)   odovzdá   príslušnému   orgánu   na   prejednanie   priestupku   alebo   iného správneho deliktu, b) odovzdá   inému   orgánu   na disciplinárne konanie,   c)   odloží,   ak je trestné stíhanie neprípustné alebo ak zanikla trestnosť činu, alebo d) odmietne (§ 197 ods. 1 Trestného poriadku). Oznamovateľ (v danom prípade sťažovateľ) má právo na to, aby mu uznesenie podľa § 197 ods. 1 Trestného poriadku bolo doručené a tiež právo na podanie sťažnosti   proti   nemu   (§   197   ods.   2   Trestného   poriadku).   Ústavný   súd   v   naznačenom kontexte poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru (IV. ÚS 55/09, IV. ÚS 180/09), podľa ktorej vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana   celospoločenských   hodnôt,   a   nie   bezprostredná   ochrana   individuálnych subjektívnych hmotných práv oznamovateľa trestného činu.

Potom,   ako   sťažovateľ   využil   právne   prostriedky   podľa   Trestného   poriadku,   mal možnosť uplatniť aj právne prostriedky ustanovené zákonom o prokuratúre, t. j. podnet, opakovaný podnet a ďalší opakovaný podnet, čo aj urobil.

Zákonnou   povinnosťou   generálnej   prokuratúry   bolo   na   ďalší   opakovaný   podnet sťažovateľa primeraným spôsobom a v zákonom ustanovenej lehote reagovať. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že túto povinnosť si generálna prokuratúra splnila. Po preskúmaní príslušnej spisovej dokumentácie v namietanom prípise dospela k záveru, že sťažovateľ v ďalšom   opakovanom   podnete   neuviedol   žiadne   nové   skutočnosti,   ktoré   by   zakladali dôvod   na   prijatie   ďalších   opatrení,   a preto   zotrvala   na   svojom   stanovisku   obsiahnutom v prípise č. k. IV/1 Gn 323/10-4 z 31. marca 2010. Skutočnosť, že generálna prokuratúra nepostupovala   v   súlade   s   predstavami   sťažovateľa,   nemôže   zakladať   porušenie   jeho základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   ani   žiadneho   iného   práva   garantovaného ústavou.   Na   tom   nemení   nič   ani   skutočnosť,   že   v   namietanom   prípise   sa   nenachádza konkrétny   rozbor   sťažovateľových   námietok,   keďže   prokurátor   generálnej   prokuratúry dospel k záveru o neodôvodnenosti ďalšieho opakovaného podnetu sťažovateľa a poukázal pritom na prípis č. k. IV/1 Gn 323/10-4 z 31. marca 2010, v ktorom sa prokurátor generálnej prokuratúry   už   vyjadril   k predchádzajúcim   rozhodnutiam   orgánov   činných   v trestnom konaní vo veci sťažovateľa, s ktorými sa plne stotožnil a v podrobnostiach na nich poukázal.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 198/07).

Na základe dosiaľ uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že namietaným prípisom generálnej prokuratúry nemohlo dôjsť k porušeniu žiadneho z ústavou garantovaných práv sťažovateľa, a preto jeho sťažnosť po predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami na rozhodnutie ústavného súdu, ako aj vyzývať ho na odstránenie nedostatkov jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 26. augusta 2010