znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 252/09-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júla   2009 predbežne prerokoval sťažnosť Š. M., R., zastúpeného advokátom JUDr. A. Š., L., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 1 Tdo 38/2008 z 22. októbra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára 2009 doručená sťažnosť Š. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 12 ods. 1   a   čl. 13   ods. 4   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn. 1 Tdo 38/2008 z 22. októbra 2008 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti, ako aj z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 89/07 z 3. marca 2008 uznaný za vinného zo spáchania trestného činu krivého obvinenia podľa § 174 ods. 1 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný zákon“) a trestného činu krivej výpovede a nepravdivého znaleckého posudku podľa § 175 ods. 1 písm. a) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že:

„... dňa 5. augusta 2004 na OSV PZ R. podal trestné oznámenie na Ľ. K., bytom..., v ktorom uviedol, že Ľ. K. v presne nezistenej dobe v popoludňajších hodinách dňa 22. mája 2004..., v byte ako aj na chodbe pred bytom naňho nahuckal svojho psa plemena bulteriér, ktorý   ho   napadol   a   pohrýzol   na nohách,   čím   mu   spôsobil   povrchové   hryzné   rany   na obidvoch predkoleniach, ktoré si vyžiadali liečenie spojené s práceneschopnosťou v trvaní od   22.   mája   2004   do   07.   júna   2004,   kde   na   základe   podaného   trestného   oznámenia poverený   príslušník   OSV   PZ   R.   dňa   31.   augusta   2004   začal   trestné   stíhanie   vo   veci trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Zák. č. 140/61 Zb. a následne dňa 29. septembra 2004 bolo vznesené obvinenie Ľ. K. za uvedený trestný čin a obvinený Š. M. aj po zákonnom   poučení,   ako   svedok   –   poškodený   dňa   12.   októbra   2004   zotrval   na   svojej výpovedi,   ktorú   uviedol   v   trestnom   oznámení,   pričom   uznesením   prokurátora   Okresnej prokuratúry v Rimavskej Sobote sp. zn. 1 Pv 948/04 zo dňa 13. októbra 2004 bolo podľa § 149 ods. 1 Tr. por. zrušené uznesenie policajného orgánu o vznesení obvinenia Ľ. K. za trestný   čin   ublíženia   na   zdraví   podľa   § 221   ods. 1   Tr.   zák.   a   nakoniec   uznesením prokurátora   Okresnej   prokuratúry   v   Rimavskej   Sobote   sp. zn.   1 Pv 948/04   zo dňa   13. decembra 2004 bolo podľa § 172 ods. 1 písm. b/ Tr. por. trestné stíhanie vo veci trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. zastavené.“

Sťažovateľ   bol   rozsudkom   okresného   súdu   sp. zn.   1 T 89/2007   z 3.   marca   2008 odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní jedného roka s podmienečným odkladom výkonu   trestu   na   skúšobnú   dobu   jedného   roka.   Proti   odsudzujúcemu   prvostupňovému rozsudku   podal   sťažovateľ   odvolanie,   ktoré   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 2 To 127/08 z 5. júna 2008 ako nedôvodné odmietol, preto sa sťažovateľ „nápravy... domáhal dovolaním zo dňa 17. 7. 2008, ktoré však Najvyšší súd SR... z formálnych dôvodov odmietol“.

Sťažovateľ   v sťažnosti   poukazuje   na   to,   že   nespáchal   trestné   činy,   ktoré   sú   mu kladené za vinu, tak ako to je uvedené v spomínaných rozhodnutiach všeobecných súdov. Policajné   orgány   a následne   aj   súdy   konali   podľa   sťažovateľa   jednostranne   v jeho neprospech   a dôkazy   hodnotili   len   v prospech   poškodeného.   Zo   sťažovateľa „ako oznamovateľa - poškodeného   urobili   obvineného“. Ani   krajský   súd   v rámci   odvolacieho konania   nevyhodnotil   podľa   sťažovateľa „dôkazy   tak,   aby   postupoval   v súlade s ustanovením § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorého ustanovenia orgány činné v trestnom   konaní   postupujú   tak,   aby   bol   zistený   skutkový   stav   veci,   o ktorom   nie   sú dôvodné pochybnosti a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie“.

Sťažovateľ taktiež poukazuje na to, že vo svojich podaniach vo veci „uvádzal, že išlo o stav   krajnej   núdze   podľa   § 24   ods. 1   a nasl.   Tr.   zákona,   pretože...   odvracal nebezpečenstvo“, ktoré mu priamo hrozilo, avšak napriek „dôkaznému stavu“ došlo podľa jeho názoru k porušeniu jeho základných práv a slobôd vyplývajúcich mu z ústavy, „ale aj medzinárodných   zmlúv,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a vyhlásila   zákonom ustanoveným spôsobom, čo znamená, že majú prednosť pred zákonmi“.

V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   uvádza,   že   namieta „najmä   porušenie   práva garantovaného“ v čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a zároveň označené články ústavy aj cituje.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po „preskúmaní... sťažnosti a oboznámení sa so spisovým materiálom... sťažnosti vyhovel a vydal rozhodnutie, že práva sťažovateľa boli porušené vo vyššie citovaných článkoch Ústavy SR“.

Zároveň   sa   domáha,   aby   ústavný   súd   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp. zn. 1 Tdo 38/2008 z 22. októbra 2008 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej príčinnej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Z   obsahu   sťažnosti   nie   je   zrejmé,   čo   sťažovateľ   považuje   za   porušenie   svojich označených   práv   a článkov   ústavy,   keďže   sa   obmedzuje   iba   na   opísanie   skutkových okolností   prípadu   a konštatovanie,   že   jeho   dovolanie   bolo   odmietnuté   z formálnych dôvodov,   a preto   podľa   neho   došlo   k porušeniu   označených   článkov   ústavy,   ako   aj k porušeniu označených základných práv.

Sťažovateľ uvádza citácie napadnutých článkov ústavy bez akéhokoľvek bližšieho odôvodnenia účelu, čo nijako neozrejmuje vo väzbe na konkrétny prípad. Argumentácia sťažovateľa sa teda zúžila iba na samotné konštatovanie o porušení jeho označených práv a článkov ústavy bez zdôvodnenia, v čom má podľa neho toto porušenie spočívať. Keďže sťažovateľ   neuvádza   žiadne   konkrétne   výhrady   proti   namietanému   uzneseniu,   nemožno s ním polemizovať ani mu oponovať konkrétnymi argumentmi.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, pričom je potrebné ich konkretizovať nielen právne označením článkov ústavy alebo inej medzinárodnej zmluvy, ale aj skutkovo.

Pretože, ako už bolo uvedené, sťažovateľ okrem strohej konštatácie o nepochybnom porušení jeho základných práv a článkov ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu a citácii   článkov   ústavy   ničím   neodôvodnil   namietané   porušenie   svojich   označených základných   práv   a článkov   ústavy,   nepreukázal   existenciu   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označených základných práv   a článkov   ústavy.   Už   z tohto   samotného   faktu   možno   vyvodiť   záver   o zjavnej neopodstatnenosti jeho sťažnosti.

Podľa   ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia významné procesné dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových   okolností   musí   odôvodnenie   sťažnosti   obsahovať   najmä   právne   argumenty a právne posúdenie predloženého sporu.

Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej   osoby podľa čl. 127 ústavy je vznesenie relevantných námietok zo strany   sťažovateľa   spočívajúcich   v uvedení   skutočností   svedčiacich   o porušení   jeho základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp. inou aktivitou   alebo   nečinnosťou   konkrétneho   orgánu   verejnej   moci   (orgánu   štátnej   správy, územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok podanie sťažovateľa neobsahuje.

Subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho práv nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Sťažnosť   neobsahuje   kvalifikované   odôvodnenie,   a preto   nespĺňa   ani   podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd uvádza, že sťažovateľ je zastúpený advokátom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   advokát   je   povinný   pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej   služby,   ktoré   je povinný vykonať advokát tak, aby také   úkony   boli objektívne spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie   konania,   ale   aj   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom (napr. II. ÚS 117/05).

Napriek uvedenému sa ústavný súd oboznámil s namietaným uznesením najvyššieho súdu,   ktorým   bolo   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľa.   Najvyšší   súd   v ňom   z čisto formálneho   hľadiska   v úvode   konštatoval,   že „dovolanie   bolo   podané   výslovne   proti rozsudku   Okresného   súdu   v Rimavskej   Sobote   sp. zn.   1   T   89/07...,   čo   je   v rozpore s ustanovením § 368 Tr. por. o prípustnosti a účinnosti dovolania, podľa ktorého dovolanie možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončený.

Takýmto rozhodnutím v predmetnej veci bolo uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 5. júna 2007 sp. zn. 2 To 127/2008. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe vyššie uvedených okolností konštatuje, že dovolanie podané proti rozsudku Okresného súdu v Rimavskej Sobote v danom prípade nie je prípustné. Z uvedených dôvodov podľa § 382 per analogiam dovolanie obvineného Š. M. odmietol.“.

Ďalej najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol:„Pokiaľ obvinený v podanom dovolaní použil dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por., tak tento spočíva v tom, že rozhodnutie súdu je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Z   odôvodnenia   podaného   dovolania   však   vyplýva,   že   obvinený   v   ňom   namieta v podstate spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov, najmä s tým záverom, že prvostupňový súd mal použiť v jeho prospech zásadu in dubio pro reo a vysloviť záver, že v danom prípade konal v stave krajnej núdze. Obvinený však v odôvodnení podaného dovolania neuviedol ani jednu konkrétnu okolnosť, ktorá by mohla byť podkladom pre záver, že súd rozhodol na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom.

Najvyšší súd považuje zdôrazniť túto okolnosť najmä z dôvodu, že aj v prípade, ak by predmetné dovolanie bolo podané z formálneho hľadiska zákonu zodpovedajúcim spôsobom (teda v súlade s ustanovením § 368 ods. 1 Tr. por.), tak vyššie uvedený dovolací dôvod v zmysle   § 371   ods. 1   písm. g/   Tr.   por.   použitý   obvineným   v   odôvodnení   podaného dovolania, by zrejme nebol preukázaný a naplnený.“

Podľa   relevantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   na skúmanie   prípustnosti   návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti takýto   návrh   podať,   právomoci   o   ňom   konať   a rozhodnúť,   či   splnenia   iných   zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či   návrh   zodpovedá   tým   podmienkam,   ktoré   pre   konanie   o   ňom   ustanovuje   príslušný procesný kódex. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ   ide   o skúmanie   prípustnosti   návrhu   na začatie   dovolacieho   konania,   jeho opodstatnenosti a pod.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade   s procesnoprávnymi   predpismi   upravujúcimi   postupy   v príslušnom   právnom konaní.   Takýmto   predpisom   v posudzovanej   veci   je   zákon   č. 301/2005   Z. z.   Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).

Právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie sa v trestnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých trestnoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania   pred   trestným   súdom   vrátane   konaní   o mimoriadnych   opravných   prostriedkoch podľa   ôsmej   hlavy   tretej   časti   Trestného   poriadku.   V dovolacom   konaní   procesné podmienky upravuje § 368 a nasl. Trestného poriadku (druhý diel ôsmej hlavy tretej časti).

Z citovaného   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že sťažovateľ   nekvalifikovane   uplatnil   svoje   práva   na   dovolacom   súde,   keď   dovolaním napadol   rozsudok   prvostupňového   súdu,   proti   ktorému   dovolanie   nie   je   prípustné (nepostupoval lege artis). Najvyšší súd preto podľa § 382 Trestného poriadku per analogiam jeho dovolanie odmietol a navyše pre úplnosť ozrejmil sťažovateľovi, že aj keby napadol dovolaním správne rozhodnutie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm g) Trestného poriadku (rozhodnutie   súdu   je   založené   na   dôkazoch,   ktoré   neboli   súdom   vykonané   zákonným spôsobom), tak ním uvedený dovolací dôvod „by zrejme nebol preukázaný a naplnený“. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd na vysvetlenie uviedol, že sťažovateľ v dovolaní namieta spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov, najmä to, že prvostupňový súd mal použiť v jeho prospech zásadu in dubio pro reo a vysloviť, že sťažovateľ konal v stave krajnej   núdze,   avšak „neuviedol   ani   jednu   konkrétnu   okolnosť,   ktorá   by   mohla   byť podkladom   pre   záver,   že   súd   rozhodol   na   dôkazoch,   ktoré   neboli   vykonané   zákonným spôsobom“.

Otázka posúdenia existencie zákonných dôvodov dovolania je otázkou zákonnosti a jej   riešenie   v zásade   nemôže   viesť   k   záveru   o porušení   označených   práv   sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú   aplikované.   Jednako   tieto   pravidlá   alebo   ich   používanie   nemôžu   týmto   osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).

Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o vecnej súvislosti medzi napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   a   označeným   porušením   základných   práv sťažovateľa, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z uvedených   dôvodov ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   ako   aj   pre   nesplnenie   zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2009