znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 252/08-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. V., Č., zastúpenej advokátom JUDr. Ľ. S., B., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa čl.   19   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/4 GPt 47/07-15 z 23. júla 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. V. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. septembra 2007 doručená sťažnosť M. V., Č. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Ľ. S., B., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 10 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   oznámením   (sťažovateľka   v sťažnosti uvádza pojem „rozhodnutie“, pozn.) Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. IV/4 GPt 47/07-15 z 23. júla 2007.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na zasadnutí Mestského zastupiteľstva v Detve 28. apríla 2005 bola podľa tvrdení sťažovateľky poslancom tohto zastupiteľstva podaná informácia o trestných činoch, ktorých sa mala dopustiť sťažovateľka ako riaditeľka domova   dôchodcov.   Vzhľadom   na   uvedenú   skutočnosť   sa   sťažovateľka   obrátila doporučeným   listom   na   Okresné   riaditeľstvo   Policajného   zboru,   Úrad   justičnej a kriminálnej polície Zvolen (ďalej len „okresné riaditeľstvo“), či bolo na jej osobu podané trestné oznámenie.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uvádza,   že   riaditeľ   okresného   riaditeľstva   jej   oznámil, že „... vyšetrovateľ toto trestné oznámenie na moju osobu odmietol 15. 04. 2005, ale nemám právo   na   to,   aby   mi   predmetné   uznesenie   bolo   oznámené   a doručené“. Sťažovateľka sa meno   oznamovateľa   podnetu   dozvedela   až   22. mája 2006,   keď   nahliadla   do vyšetrovacieho   spisu   v konaní,   v ktorom   bola   poškodenou   osobou.   Následne   požiadala vyšetrovateľa, „... aby rozšíril okruh osôb, na ktorých som podala trestné oznámenie...“, aj o meno oznamovateľa. Vyšetrovateľ to však podľa tvrdení sťažovateľky neurobil, preto podala   Okresnej   prokuratúre   Zvolen   na   oznamovateľa   trestné   oznámenie.   Na   základe trestného oznámenia sťažovateľky bolo 16. októbra 2006 začaté trestné stíhanie vo veci trestného činu ohovárania podľa § 206 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“) a trestného činu krivého obvinenia podľa § 174 ods. 1 Trestného zákona.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že „... poverený príslušník Uznesením z 24. 11. 2006 podľa § 215 ods. 1 písm. a) Tr. por. zastavil toto trestné stíhanie, ktoré začal 16. 10. 2006, údajne preto, že sa nestal skutok, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie“. Sťažovateľka po podaní opravného prostriedku (sťažnosti) a potvrdení predmetného uznesenia podala podnet na prešetrenie veci orgánom prokuratúry. Uvedené stanovisko vyšetrovacieho orgánu však bolo   podľa   tvrdení   sťažovateľky   akceptované   aj   orgánmi   prokuratúry „... a   nakoniec aj Generálna prokuratúra SR, keď odložila môj opakovaný podnet a to dňa 23. 7. 2007 pod sp. zn. IV/4 GPt 47/07-15 a v tomto rozhodnutí na záver ma poučila, že na ďalšie podnety   v tejto   veci   bude   Generálna   prokuratúra   SR   reagovať   len   vtedy,   keď   budú obsahovať nové skutočnosti“.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   uvedené   oznámenie   generálnej   prokuratúry je nesprávne, a to najmä preto, že trestné oznámenie, ktoré na jej osobu podal oznamovateľ v roku 2005, bolo podľa tvrdení sťažovateľky nepravdivé, čím sa dopustil proti jej osobe trestnej činnosti. Oznamovateľ podnetu konal podľa jej názoru v tomto prípade vedome, pretože „... vedel,   že   som   žiadnu   trestnú   činnosť   nespáchala   a trestným   oznámením   sa snažil   dosiahnuť   a aj   dosiahol   zneváženie   mojej   osoby   u poslancov   MsZ   v Detve, u verejnosti   v Detve   a v   okolí   a taktiež   aj   moje   odvolanie   z funkcie   riaditeľky   Domova dôchodcov v Detve...

Týmto postupom prokuratúry bolo porušené ďalej moje právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a mena zakotvené v čl. 19 ods. 1 Ústavy SR a v čl. 10 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (úst. zákon č. 23/1991 Zb.). Postupom prokuratúry došlo aj k porušeniu č. 8 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorých každý, teda aj ja, má právo na rešpektovanie súkromného života a právo   na   účinný   prostriedok   nápravy.   Keď   som   sa   domáhala   takéhoto   prostriedku nápravy, práve prokuratúrou bolo toto moje právo pošliapané a sú chránené osoby, ktoré sa proti mne dopustili úmyselnej trestnej činnosti.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „Generálna prokuratúra SR rozhodnutím z 23. 7. 2007, sp. zn. IV/4 GPt 47/07-15, ktorým podnet M. V. ako nedôvodný odložila, porušila jej právo zakotvené v čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, čl. 10 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 8 ods. 1, čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Toto rozhodnutie sa zrušuje a vec sa vracia Generálnej prokuratúre SR na ďalšie konanie.

Sťažovateľke M. V. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ako budú vyčíslené právnym zástupcom.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy a čl. 10 ods. 1 listiny každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti   vybavenia   svojho   podnetu   opakovaným   podnetom,   ktorý   vybaví   nadriadený prokurátor.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, IV. ÚS 287/04, IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka   vo svojej   sťažnosti   namieta, že   napadnutým   oznámením generálnej prokuratúry došlo k porušeniu jej označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru tým, že generálna prokuratúra neprešetrila riadne jej podnet proti oznamovateľovi, ktorý podal na ňu trestné oznámenie, pričom na základe trestného oznámenia podaného oznamovateľom malo   dôjsť   k jej   odvolaniu   z funkcie   riaditeľky   domova   dôchodcov,   ako   aj   poškodeniu jej dobrého mena a povesti.

Generálna   prokuratúra   v relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia č. k. IV/4 GPt 47/07-15 z 23. júla 2007 uviedla:

„Generálna   prokuratúra   na   základe   Vášho   opakovaného   podnetu   z 29.   5.   2007 vyžiadala   a preskúmala   spis   Okresného   riaditeľstva   PZ   vo   Zvolene,   Úradu   justičnej a kriminálnej polície PZ ČVS: ORP-1136/2-OSV-ZV-2006 a spisy Okresnej prokuratúry vo Zvolene   sp.   zn.   3   Pv   757/06   a Krajskej   prokuratúry   v Banskej   Bystrici   sp.   zn. 1 KPt 292/07...

Z preskúmaných spisov najmä z podaní P. Š. z 9. 3. 2005, z ktorých jedno je trestným oznámením adresovaným Okresnej prokuratúre vo Zvolene (bolo odmietnuté) a druhé je žalobou adresovanou Okresnému súdu vo Zvolene vyplýva, že podateľ P. Š. svojím konaním nenaplnil znaky skutkových podstát trestných činov ohovárania podľa § 206 ods. 1 Tr. zák. a krivého obvinenia podľa § 174 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005.

P. Š. sa predmetnými podaniami rozhodol riešiť problém svojej 87 ročnej starej matky J. K. - obyvateľky Domova dôchodcov v Detve, ktorej sa zhoršil zdravotný stav (bola psychicky   labilná,   plačlivá)   potom,   ako   bola   napriek   dohode   s Vami   ako   riaditeľkou domova dôchodcov o umiestnení v jednoposteľovej izbe preložená do dvojposteľovej izby. Okrem uvedeného P. Š. v podaniach popisuje svoje osobné pocity, dojmy a poznatky získané počas návštev v domove dôchodcov, z telefonických rozhovorov s Vami, rozhovorov so svojou starou matkou a ďalšími obyvateľmi domova dôchodcov...

Podateľ uviedol pravdu o tom, že J. K. bola presťahovaná do inej izby. Pravdou je i to, že bola vyšetrená odborným lekárom, ktorý potvrdil, že v dôsledku presťahovania bola psychicky rozrušená a došlo k zhoršeniu jej zdravotného stavu. Psychiater doporučil také umiestnenie J. K., aby bola rešpektovaná jej samostatnosť. Vykonaným dokazovaním nebola preukázaná P. Š. subjektívna ani objektívna stránka trestných činov ohovárania a krivého obvinenia.

Subjektívna stránka trestného činu krivého obvinenia podľa § 174 ods. 1 Tr. zák. spočíva   v tom,   že   páchateľ   vedome   nepravdivo   informuje   o skutkových   okolnostiach. Obvinenie teda musí byť lživé, objektívne nepravdivé, založené na výmysloch, čo v tomto prípade nebolo.

Pri trestnom čine ohovárania sa vyžaduje, aby páchateľ vedome, úmyselne uviedol o inom údaj, ktorý je v rozpore so skutočnosťou. Musí ísť o taký údaj, ktorý je spôsobilý značnou   mierou   ohroziť   vážnosť   ohováraného   u spoluobčanov,   pričom   k samotnému ohrozeniu vážnosti nemusí prísť. Nebolo preukázané, že by P. Š. uviedol o Vás vedome, úmyselne nepravdivé údaje.

Nedôvodné je Vaše tvrdenie, že v dôsledku podnetu a konania P. Š. z 9. 3. 2005 ste boli   odvolaná   z funkcie   riaditeľky   domova   dôchodcov   v dôsledku   čoho   máte   zdravotné problémy.

Z dôkazov založených v preskúmavaných spisoch vyplynulo, že už v marci 2004 boli kontrolou   vykonanou   zamestnancami   odboru   štátneho   dozoru   MPSVaR   SR   zistené nedostatky v riadiacej práci. Nedostatky boli zistené aj finančnou kontrolou, ktorú vykonal hlavný kontrolór mesta Detva v čase od 11. 10. 2004 do 16. 12. 2004 a tiež následnou kontrolou hospodárenia vykonanou od 21. 12. 2004 do 25. 1. 2005 komisiou menovanou Mestským zastupiteľstvom v Detve.

Z funkcie riaditeľky domova dôchodcov ste boli odvolaná v apríli 2005 Mestským zastupiteľstvom   v Detve   po   vyhodnotení   výsledkov   kontrol,   nedostatkov   a sťažností na prístup k obyvateľom domova dôchodcov.

Keďže v preskúmanej veci nebol porušený zákon, Generálna prokuratúra SR Váš opakovaný podnet ako nedôvodný odložila.

Podľa § 34 ods. 2 zák. o prokuratúre Vás poučujem, že Vaše ďalšie podnety v tejto veci bude Generálna prokuratúra SR prešetrovať a na ne odpovedať len vtedy, keď budú obsahovať nové skutočnosti.“

Na   základe   uvedenej   argumentácie   generálnej   prokuratúry   ústavný   súd   zistil, že v predmetnom   rozhodnutí   bolo   sťažovateľke   na   základe   jej   opakovaného   podnetu z 29. mája   2007   podrobne   vysvetlené,   z akých   dôvodov   k naplneniu   skutkovej   podstaty trestných činov ohovárania podľa § 206 ods. 1 Trestného zákona a trestného činu krivého obvinenia podľa § 174 ods. 1 Trestného zákona zo strany oznamovateľa nedošlo. Generálna prokuratúra   v napadnutom   rozhodnutí   tiež   uviedla   relevantné   skutočnosti,   ktoré   boli dôvodmi odvolania sťažovateľky z funkcie riaditeľky domova dôchodcov,   pričom k tomu došlo na základe zistení z viacerých kontrol, a nie z dôvodu podania trestného oznámenia. Ústavný   súd   po   dôkladnom   preskúmaní   oznámenia   generálnej   prokuratúry č. k. IV/4 GPt 47/07-15   z   23.   júla   2007   nezistil   žiadne   skutočnosti,   na   základe   ktorých by bolo   možné   vysloviť   záver   o   nedostatočnom   preskúmaní   opakovaného   podnetu sťažovateľky,   alebo   označiť   napadnuté   oznámenie   za neodôvodnené   alebo   arbitrárne (IV. ÚS 150/03).

Na základe uvedeného podľa názoru ústavného súdu nejestvuje ani taká príčinná súvislosť medzi označenými základnými právami sťažovateľky podľa čl. 19 ods. 1 ústavy a podľa   čl.   10   ods.   1   listiny,   ako   aj   právami   podľa   čl.   8   ods.   1   a čl.   13   dohovoru a oznámením   generálnej   prokuratúry,   ktorá   by   umožňovala   vysloviť   záver   o porušení sťažovateľkou   označených   práv.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   navyše   pripomína, že sťažovateľka   mala   právo   na   riadne   vybavenie   jej   opakovaného   podnetu   generálnou prokuratúrou   podľa   príslušných   ustanovení   zákona   o prokuratúre,   pričom   za   porušenie základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   v konaní,   resp.   odloženie   podnetu ako nedôvodného (II. ÚS 277/07). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími návrhmi sťažovateľky (napr. priznaním úhrady trov konania alebo zrušením napadnutého rozhodnutia generálnej prokuratúry).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2008