znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 252/04

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2004 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. M., bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. M. K., K., ktorými namietla porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky z 31. marca 2004 sp. zn. 5 Cdo 34/2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. M.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

  1. JUDr. M. M., bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“), v sťažnosti doručenej Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 10. augusta 2004 tvrdila, že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 31. marca 2004 sp. zn. 5 Cdo 34/2004 došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Sťažnosť   odôvodnila   tým,   že   dovolací   súd   odmietol   dovolanie   proti   rozsudku Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   z   23.   októbra   2002 sp. zn. 15 Co 170/02, hoci jej bola odňatá možnosť konať pred odvolacím súdom podľa § 237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   pretože   krajský   súd rozhodoval na základe nových skutkových zistení a na podklade úplne odlišných právnych záverov, než rozhodoval súd prvého stupňa. Okrem toho súd prvého stupňa zmenil žalobný petit a právnu kvalifikáciu nároku bez toho, aby tak urobil navrhovateľ, a bez toho, aby sa sťažovateľka   mohla   k tomu   kvalifikovane   vyjadriť.   Preto   mal   odvolací   súd   rozhodovať zmenou rozsudku, a nie jeho potvrdením.

  Sťažovateľka navrhla vysloviť porušenie uvedených práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   zrušiť   napadnuté uznesenie najvyššieho súdu.

2. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   vrátane sťažnosti   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

3. Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje najprv za potrebné uviesť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   ani   povinný   preskúmavať a   posudzovať   skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní obyčajných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, pretože to je v právomoci opravných všeobecných súdov.

Ústavnou   kompetenciou   ústavného   súdu   je   v   prípadoch   napadnutia   rozhodnutí (opatrení   alebo   iných   zásahov)   všeobecných   súdov   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov interpretácie   a   aplikácie   právnych   noriem   a   postupu,   ktorý   im   predchádzal,   s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách. Preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   má opodstatnenie   len   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   rozhodnutím (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne I. ÚS 20/03).

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi označenými základnými právami alebo slobodami a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý im predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi.

  4. Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd mal preskúmať jej dovolanie, ako aj napadnutý   rozsudok   odvolacieho   súdu,   pretože   podľa   jej   názoru   boli   splnené   všetky predpoklady na taký postup ustanovené v § 237 písm. f) OSP. Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky, uviedol:

  „Z obsahu spisu je zrejmé, že postupom odvolacieho súdu nebola žalovanej (sťažovateľke) znemožnená   realizácia tých   procesných   práv,   ktoré jej Občiansky   súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom ako i k právnym dôvodom uplatneného nároku a pod.). I keď odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým bolo vyhovené žalobe, z iného právneho dôvodu, neporušil tým v predmetnej veci zásadu dvojinštančnosti konania. Odvolací   súd   totiž   považoval   uplatnený   nárok   za   opodstatnený   z dôvodu   uvedeného v žalobe,   t.   j.   z dôvodu   platnej   zmluvy...   Žalovaná   sa   k tomuto   právnemu   dôvodu   mala možnosť vyjadriť a aj sa vyjadrila...“.

Ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý   proces   nepatrí právo účastníka   konania, aby sa   všeobecný   súd   stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je   naplnené   tým,   že   všeobecné   súdy   zistia   (po   vykonaní   dôkazov   a ich   vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem za predpokladu, že skutkové   a   právne   závery   nie   sú   svojvoľné,   neudržateľné   alebo boli   prijaté   v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

O napadnutom uznesení najvyššieho súdu a jeho odôvodnení ústavný súd nemôže prijať záver, že by dôvody tohto rozhodnutia neboli udržateľné, prípadné boli svojvoľné tak, aby   to   odôvodňovalo   ich   spojitosť   s možným   porušením   základného   práva   na   súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

Ústavný súd poukazuje na tú časť odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu, v ktorej je uvedené, že sťažovateľka mala možnosť sa vyjadriť od začatia konania ku právnemu dôvodu žaloby, ktorý akceptoval odvolací súd, pretože išlo o právne posúdenie skutkového stavu, ktoré bolo už obsahom žaloby, a venoval sa mu v konaní a rozhodovaní aj súd prvého stupňa. Len v prípade, ak by odvolací súd použil právne posúdenie skutkového stavu, ku ktorému by sťažovateľka nemala reálnu možnosť sa vyjadriť, išlo by o odňatie možnosti konať pred odvolacím súdom, ktoré by malo aj ústavný rozmer s dopadom na základné právo na súdnu ochranu v konaní pred dovolacím súdom. Tento záver potvrdzuje aj stabilná judikatúra najvyššieho súdu.

Napríklad vo veci sp. zn. 5 Cdo 93/2000 (publikovaná pod R 5/2002) najvyšší súd dospel   k   záveru:   „Ak   v   konaní   o   neplatnosť   zmluvy   odvolací   súd   potvrdil   vyhovujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ale neplatnosť zmluvy vyvodil z iného dôvodu , než ktorý uviedol navrhovateľ vo svojom návrhu a ktorým sa ani súd prvého stupňa nezaoberal, odňal svojím postupom odporcovi možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p.; odporca tak v odvolacom konaní stratil možnosť vyjadriť sa k dôvodu neplatnosti zmluvy, ktorý odvolací súd považoval za významný, ale ktorý sa v spore dovtedy neobjavil.“

  6. Ústavný súd opierajúc sa o tieto závery vo vzťahu k námietkam sťažovateľky o porušení jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že najvyšší súd rozhodol tak, že nie je reálne predpokladať, aby sa po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie prijal záver o porušení obsahu základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces. Preto   sťažnosť   bola   odmietnutá   pre   zjavnú   neopodstatnenosť   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).