znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 251/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Nitra Invest, s. r. o., Mostná 29, Nitra, zastúpenej advokátom Mgr. Štefanom Slováčikom, Farská 34, Nitra, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 18 C 26/2006 z 8. marca 2013 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 Co 292/2013 z 30. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Nitra Invest, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Nitra Invest, s. r. o., Mostná 29, Nitra (ďalej len „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   Mgr.   Štefanom   Slováčikom,   Farská   34,   Nitra, vo veci   namietaného porušenia jej základných práv podľa   čl. 20 ods.   1 a čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „listina“) a podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv   a slobôd   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 18 C 26/2006 z 8. marca 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 292/2013 z 30. septembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   (ako   aj   z priloženej   dokumentácie)   vyplýva,   že   sťažovateľka   ako úspešná účastníčka súdneho konania zastáva názor, že napadnutými uzneseniami okresného súdu   a krajského   súdu   jej   bola   priznaná   nesprávna   výška   náhrady   trov   konania   podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška o odmenách a náhradách advokátov“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

„... Žalobou o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti sa žalobcovia v konaní vedenom   na   Okresnom   súde   Nitra   pod   sp.   zn.   18 C/26/2006   domáhali   určenia,   že   do pozostalosti   po   nebohom...   patrí   nehnuteľnosť   nachádzajúca   sa   v   kat.   úz...   zapísaná   v prídelovej listine ako parc. č... roľa o výmere 20.000 m2 v celosti. Rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 01. 07. 2010, sp. zn. 18 C/26/2006 bol návrh žalobcov zamietnutý, čo svojím rozsudkom zo dňa 23. 08. 2011, sp. zn. 5 Co/235/2010 potvrdil aj Krajský súd v Nitre. V danom prípade bola žaloba podaná a celé súdne konanie sa viedol spor o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré v čase podania žaloby, ako aj celého konania boli vo vlastníctve sťažovateľa. Nehnuteľnosť je jednoznačne podľa práva vec. Cena tejto veci   bola   určená   znaleckým   posudkom,   ktorý   bol   doručený   súdu   a   podľa   ktorého   súd rozhodol. Znalecký posudok možno v súdnom konaní považovať za najobjektívnejší dôkaz a takto zistenú cenu veci je potrebné akceptovať, až kým sa v konaní nepreukáže opak. Mám za to, výška trov konania, ktorá mala byť sťažovateľovi priznaná sa mala na základe vyhlášky č. 655/2004 Z. z. vypočítavať podľa hodnoty veci, ktorá bola predmetom sporu, a to nehnuteľnosti - pozemku, ktorého hodnota bola určená znaleckým posudkom. Krajský súd v Nitre však vyslovil názor, že nakoľko prvostupňový súd pri vyrubení súdneho poplatku za podaný návrh vychádzal z dokladov o bonite pôdy, nie je mysliteľné, aby si právni   zástupcovia   vyčísľovali   trovy   z hodnoty   určenej   realitnou   kanceláriou   alebo znaleckým posudkom.

Skutočnosť,   že   žalobcovia   platili   súdny   poplatok   z   hodnoty   určenej   v   potvrdení o bonite   pôdy   sťažovateľ   nemohol   ovplyvniť.   Okrem   toho,   stanovenie   výšky   súdneho poplatku sa spravuje iným právnym predpisom ako náhrada trov právneho zastupovania.... Za irelevantný argument považujeme skutočnosť, či ide v danom prípade o ornú pôdu   alebo   ostatné   plochy.   Súd   prvého   stupňa   pochybil,   keď   pri   vyrubovaní   súdneho poplatku vychádzal z dokladov o bonite pôdy na predmetnom pozemku. Sme toho názoru, že hodnota   nehnuteľnosti,   ktorá   bola   predmetom   konania   je   hodnotou   nehnuteľnosti   ako pozemku a nie bonity ornej pôdy. Hodnota nehnuteľnosti je tvorená viacerými parametrami, ide   napríklad   o   polohu   nehnuteľnosti,   možnosti   využitia   nehnuteľnosti,   prípadné   riziká spojené   s   využívaním   nehnuteľnosti   a   mnohé   ďalšie   skutočnosti.   V   čase,   kedy   došlo k podaniu žaloby navrhovateľmi bola predmetná parcela súčasťou Priemyselného parku..., kde bonita pôdy na pozemku úplne stráca význam. Predmetom celého konania bolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam ako celku a nie k pôde. V danom prípade sťažovateľ nemôže   niesť   zodpovednosť   za   to,   že   pri   vyrubovaní   súdneho   poplatku   vychádzal   súd z nesprávne   určenej   hodnoty   sporu.   Základom   pre   výpočet   základnej   sadzby   tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v súlade s § 10 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. je 473.420,22 EUR pri jednotkovej cene pozemku 27,97 EUR/m2, ktorej hodnota vychádza zo znaleckého posudku č. 82/2010, pričom sťažovateľ Nitra Invest, s. r. o. je vlastníkom novovytvorenej parcely č.... o výmere 16.926 m2, katastrálne územie... Vlastnícke práva k pozemku p. č... sú podľa geometrického plánu č. 22008zn zo dňa 20. 09. 2008 zapísané na LV v KN č... ako časť parc. č... Na základe týchto skutočností, si sťažovateľ uplatnil trovy konania   vo   výške   14.619,81   €.   Táto   hodnota   vychádzala   zo   skutočnej   hodnoty nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom sporu o určenie vlastníckeho práva.

Mám za to, že tak Krajský súd v Nitre ako aj Okresný súd Nitra pochybili, keď sťažovateľovi bola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia, vo výške 2.769,15 EUR a náhrada trov odvolacieho konania vo výške 348,91 EUR.“

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva a slobody sťažovateľa Nitra Invest, s. r. o. boli najmä podľa čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných   práv   a   slobôd   porušené   rozhodnutím   Okresného   súdu   v   Nitre   zo   dňa 08. 03. 2013, sp. zn. 18 C/26/2006 a rozhodnutím Krajského súdu Nitra zo dňa 30. 09. 2013, sp. zn. 5 Co/292/2013.

2.   Podľa   §   56   ods.   6   zákona   o   ústavnom   súde   sa   ruší   právoplatné   rozhodnutie Okresného   súdu   v   Nitre   zo   dňa   08.   03.   2013,   sp.   zn.   18   C/26/2006   a   právoplatné rozhodnutie Krajského súdu v Nitre zo dňa 30. 09. 2013, sp. zn. 5 Co/292/2013-903 a vec sa vracia Okresnému súdu v Nitre na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1   K namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   20 ods. 1   ústavy   a čl.   37   ods.   2   listiny   a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu napadnutým uznesením okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu   napadnutým   uznesením   okresného   súdu,   ktorým   tento   uložil   navrhovateľom v 1. až   17.   rade   povinnosť   nahradiť   jej   trovy   konania   spoločne   a   nerozdielne   v sume 2 769,15   €   do   3   dní   od   právoplatnosti   uznesenia   (výrok   1)   a nahradiť   jej   aj   trovy odvolacieho konania spoločne a nerozdielne v sume 348,91 € do 3 dní od právoplatnosti uznesenia (výrok 2).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o   odvolaní   sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2   K namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   20 ods. 1   ústavy   a čl.   37   ods.   2   listiny   a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu napadnutým uznesením krajského súdu

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   právnu   pomoc   podľa   čl.   37   ods.   2   listiny, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu v časti výroku   o   náhrade   trov   súdneho   konania   (napadnutým   uznesením   krajský   súd   potvrdil napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   ako   vecne   správne,   pozn.),   pričom   podstata   jej argumentácie   je   založená   na   tvrdení,   že   krajský   súd   pochybil,   keď   potvrdil   postup okresného súdu, ktorý pri stanovení výšky náhrady trov konania nevychádzal zo „skutočnej hodnoty nehnuteľnosti“, ktorá bola predmetom sporu o určenie vlastníckeho práva.

II.2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti posúdil opodstatnenosť námietok sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, t. j. preskúmal, či napadnuté uznesenie   krajského   súdu   je   udržateľné   z   hľadiska   princípov   spravodlivého   súdneho konania (procesu), teda z hľadiska potenciálneho porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale je   podľa   čl.   124   ústavy   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Ústavný   súd   nie   je   súdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o   opravných prostriedkoch   v   rámci   sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený posudzovať   správnosť   skutkových   a   následne   na   nich   založených   právnych   záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   ide   spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy všeobecným súdom, ktorá   zásadne   popiera   účel   a význam aplikovanej právnej   normy, alebo ak dôvody,   na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá   formálnej   a   právnej   logiky,   prípadne   ak   sú   tieto   dôvody   zjavne   jednostranné a v extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti   (III.   ÚS   305/08,   IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

V odôvodnení   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu,   ktorým   tento   potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu v časti týkajúcej sa náhrady trov konania sťažovateľke (odporcu v 1. rade, pozn.), sa okrem iného uvádza:

„Na   margo   potvrdzujúceho   uznesenia   ohľadom   priznanej   výšky   náhrady   trov konania   medzi   odporcom   v 1.   rade   a navrhovateľmi   v 1.   až   17.   rade   odvolací   súd poznamenáva,   že   určenie   výšky   predmetu   konania   v danom   prípade   musí   akceptovať špecifickosť prejednávanej veci, ako aj charakter samotného predmetu konania a v ňom uplatnenom žalobnom petite. Z obsahu žalobného petitu, tak ako bol naformulovaný na č. l. 6 spisu vyplýva, že predmetom, a tým aj základnou príčinou začatia konania vo veci samej malo byť určenie toho, že do dedičstva po nebohom J. M., ako právnom predchodcovi navrhovateľov v 1. až 17. rade má patriť aj roľa nachádzajúca sa v kat. území... o celkovej výmere 20 000 m2. V súčasnej dobe značná časť výmery parcely, ktorú žiadali navrhovatelia zahrnúť do dedičstva po ich nebohom právnom predchodcovi zdieľa charakter ostatnej plochy, pretože sa nachádza v tzv. priemyselnom parku. Podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné vychádzať zo základu v danej veci, ktorým je to, že navrhovateľom v tomto konaní išlo o určenie, že predmetná orná pôda o výmere 20 000 m2 patrí do dedičstva po nebohom J. M., ako ich právnom predchodcovi. Vychádzajúc z uvedeného, ako aj s poukazom na vyjadrenie mesta Nitry zo dňa 23. 04. 2007 bolo potom potrebné vychádzať z hodnoty 1 m2 ornej pôdy nachádzajúcej sa v kat. území... pre potreby tohto konania v sume 19,56 Sk, t. j. zhodne ako pri vyrubovaní súdneho poplatku za podaný návrh na začatie konania. Pri celkovej výmere predmetnej nehnuteľnosti, ktorá je 20 000 m2, potom hodnota predmetu sporu účastníkov tohto konania predstavuje sumu 391 200,- Sk, resp. 12.985,46 eura. Na podporu argumentácie v tomto smere odvolací súd poukazuje aj na obsah kúpnej zmluvy uzavretej medzi odporcom v 1. rade a... dňa 26. 01. 2005 (jej fotokópia sa nachádza v spise),   pričom   odporca   v   1.   rade   ako   kupujúci   tu   kupoval   výmeru   120   ha   ornej   pôdy nachádzajúcej sa v kat. území... v dohodnutej výške 40,- Sk za 1 m2. Čo sa týka znaleckého posudku vypracovaného znalcom Ing. G. H. pod č. 82/2010 dňa 04. 07. 2010 za účelom zistenia všeobecnej ceny nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom konania, tak zadávateľom tohto posudku bol iba odporca v 1. rade bez akejkoľvek ingerencie prvostupňového súdu, a to až dňa 02. 07. 2010, t. j. v nasledujúci deň po vyhlásení zamietajúceho rozsudku vo veci samej   (č.   k.   18   C/26/2006-437   zo   dňa   01. 07. 2010).   Čo   sa   týka   výroku   rozhodnutia prvostupňového súdu o náhrade trov odvolacieho konania v prospech odporcu v 1. rade, tak   proti   tejto   časti   výroku   navrhovatelia   odvolanie   nepodali,   čo   znamená,   že   napriek podanému odvolaniu odporcu v 1. rade aj proti tomuto výroku museli mu byť zachované odvolacie trovy minimálne v tejto výške. Aj tu odvolací súd zastáva názor, že úspech v odvolaní mali navrhovatelia, ktorí však žiadne odvolacie trovy nežiadali.“

V nadväznosti   na   citované   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v ktorej opakovane zdôrazňuje, že rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (m. m. II. ÚS 56/05). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).

V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich ústavou garantovaných práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania, je ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre zdržanlivý, keďže problematika trov konania má vo vzťahu k predmetu   konania   pred   všeobecnými   súdmi   akcesorickú   povahu,   a   preto   k   zrušeniu napadnutého   výroku   o   trovách   konania   pristupuje   iba   výnimočne,   napr.   keď   zistí,   že v posudzovanej veci došlo k extrémnemu zásahu do základného práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces), alebo ak zistí, že zároveň došlo k neprípustnému zásahu aj do iného základného   práva   (porovnaj   m.   m.   II.   ÚS   78/03,   II.   ÚS   31/04,   IV.   ÚS   45/06, I. ÚS 156/2010,   IV.   ÚS   40/2011).   Vo   veci   sťažovateľky   podľa   názoru   ústavného   súdu o takýto   výnimočný   prípad   nejde.   Ústavný   súd   navyše   pri   posudzovaní   námietok sťažovateľky vychádzal aj z princípu minimalizácie zásahov do právoplatných rozhodnutí iných orgánov verejnej moci (napr. IV. ÚS 303/04, I. ÚS 55/2011), ktorým sa vo svojej rozhodovacej činnosti dôsledne riadi.

Ústavný súd považuje napadnuté uznesenie krajského súdu z ústavného hľadiska za akceptovateľné   a   udržateľné.   Po   oboznámení   sa   s   obsahom   napadnutého   uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd ho primeraným spôsobom odôvodnil, pričom   v   ňom   obsiahnutý   výklad   a   aplikáciu   príslušných   právnych   noriem   nemožno hodnotiť ako arbitrárne, t. j. také, ktoré by predstavovali popretie ich podstaty a zmyslu.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom súdnej ochrany (II. ÚS 44/03, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa   je   súd   povinný   dať   podrobnú   odpoveď.   Splnenie   povinnosti   odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v.   Grécko   z   29.   5.   1997,   Recueil   III/1997).   Krajský   súd   sa   námietkami   sťažovateľky (týkajúcimi   sa   určenia   hodnoty   predmetu   konania   pre   účely   stanovenia   náhrady   trov právneho   zastúpenia,   pozn.)   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľka v tomto konaní (o nároku na náhradu trov konania) dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktorý stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   podľa   názoru   ústavného   súdu   niet   žiadneho dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu,   ktoré   sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Krajský súd náležitým spôsobom odôvodnil „základ sporu“ (určenie, že orná pôda o výmere 20 000 m2 patrí do dedičstva po nebohom J. M. ako právnom predchodcovi navrhovateľov v 1. až 17. rade), ako   aj   spôsob,   ktorý   bolo   potrebné   uplatniť   pri   určení   hodnoty   veci,   a ústavne akceptovateľným spôsobom sa vyjadril aj k námietke sťažovateľky týkajúcej sa (ne)použitia znaleckého posudku vypracovaného na zistenie „ceny nehnuteľnosti“ zo strany zadávateľky (sťažovateľky, pozn.). Pretože napadnuté uznesenie nevykazuje znaky arbitrárnosti a jeho vydaniu predchádzal postup, v ktorom boli rešpektované princípy spravodlivého procesu, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný takýto postup a hodnotenia nahrádzať (podobne aj m. m. I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá ani dôvod zasiahnuť do právneho záveru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Nad rámec uvedeného ústavný súd k tvrdeniu sťažovateľky, že „stanovenie výšky súdneho   poplatku   sa   spravuje   iným   právnym   predpisom   ako   náhrada   trov   právneho zastupovania“ poukazuje na nevyhnutnosť jednotnosti rozhodovacej praxe, ktorá sa musí prejavovať aj v jednote kritérií pre výšku súdneho poplatku vyrubovaného za návrh a pre určovanie   výšky   odmeny   advokáta   za   vykonanie   jedného   úkonu   právnej   služby.   Práve z tohto dôvodu bolo judikované, že základ pre výpočet trov právneho zastúpenia sa určuje na   základe   rovnakých   kritérií   ako   základ   pre   výpočet   súdneho   poplatku   vyrubovaného vo veci (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Cdo 18/2008 z 30. novembra 2009).

Podľa názoru ústavného súdu právny záver krajského súdu vyjadrený v napadnutom uznesení korešponduje ustálenej súdnej praxi a najmä nie je taký, o ktorom by bolo možné tvrdiť, že je svojvoľný či arbitrárny. Aplikácia § 10 vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov krajským súdom nepoprela účel a zmysel tohto ustanovenia. Krajský súd podľa názoru   ústavného   súdu   uplatnil   v posudzovanom   prípade   ústavne   konformný   výklad, pretože   ním   použitý   výklad   príslušných   právnych   noriem   nebráni   realizácii   ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb.

Ústavný   súd   nezistil,   že   by   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   vykazovalo z ústavnoprávneho   hľadiska   také   nedostatky,   ktoré   by   zakladali   dôvod   na   vyslovenie porušenia   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   a   preto   pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 37 ods. 2 listiny napadnutým uznesením krajského súdu

Podľa § 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.

Obsahom základného práva na právnu pomoc garantovaného listinou (ale aj ústavou v čl. 47 ods. 2) je predovšetkým právo každého subjektu mať možnosť dostať kvalifikovanú právnu pomoc v konaní pred štátnym orgánom, ako aj to, aby mu neboli vytvárané prekážky pre realizáciu tohto jeho práva zo strany štátneho orgánu či iného orgánu verejnej moci. Podľa názoru ústavného súdu súčasťou tohto práva nie je právo účastníka súdneho konania, aby mu bola priznaná náhrada trov konania, a to najmä nie v prípade, keď na to nie sú splnené zákonné podmienky. Rovnako súčasťou tohto práva nie je ani právo na priznanie náhrady trov konania v takej výške, aká zodpovedá subjektívnym predstavám účastníka (II. ÚS 390/2011).

Sťažovateľka   bližšie   neodôvodnila   porušenie   označeného   základného   práva napadnutým uznesením, uviedla len, že k jeho porušeniu došlo nepriznaním primeranej náhrady, hoci bola úspešnou účastníčkou konania. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd konštatuje,   že   medzi   namietaným   konaním   krajského   súdu   a sťažovateľkou   označeným základným právom neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o jeho porušení. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

II.2.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

V súlade s čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré   považujú   za   nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a čl.   1 dodatkového   protokolu   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   ústavný   súd   považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   porušenie   čl.   46   ods.   1   ústavy,   nemohlo   dôjsť   ani k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa čl. 124   ústavy   v   spojení   s   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu rozhodovať o jej ďalších návrhoch.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2014