znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 251/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. R., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Er 708/2009 a jeho uznesením zo 14. januára 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2013 telefaxom   a 26.   marca   2013   poštou   doručená   sťažnosť   Ing.   J.   R.,   K.   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   20   Er   708/2009   (ďalej   aj   „napadnuté konanie“) a jeho uznesením zo 14. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľovi bola rozhodnutím Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva Policajného zboru, oddelenia bezpečnosti cestnej premávky v Košiciach sp. zn. ORP-P-969/1-ODI-2008 z 24. júna 2008 (ďalej aj „exekučný titul“) uložená pokuta vo výške 7 000 Sk a povinnosť zaplatiť trovy konania   v sume   200   Sk   do   1. júna   2009.   Na   základe   návrhu   Krajského   riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach (ďalej len „oprávnený“) na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu doručeného súdnemu exekútorovi 17. apríla 2009 tento vydal 11. júna 2009 upovedomenie o začatí exekúcie pod sp. zn. EX 1834/2009 (ďalej len „upovedomenie o začatí exekúcie z 11. júna 2009“), v ktorom sťažovateľa upovedomil o začatí exekúcie a vyzval ho na úhradu pohľadávky oprávneného, trov právneho zastúpenia v exekučnom konaní a trov súdneho exekútora. Dňa 21. júla 2009 podal sťažovateľ proti upovedomeniu o začatí exekúcie námietky (ďalej len „námietky z 21. júla 2009“), v ktorých namietal, že exekúcia sa začala pred tým, než sa „exekučný príkaz“ stal vykonateľným, a preto navrhol, aby okresný súd v súlade s § 57 ods. 1 písm. a) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu zastavil. Okresný súd napadnutým uznesením námietky sťažovateľa zamietol a náhradu trov konania mu nepriznal.

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým uvádza:«Skutočnosť, že súdny exekútor vydal upovedomenie o začatí exekúcie dňa 11. 6. 2009, teda v čase, kedy sa exekučný titul už stal vykonateľným, nemá vplyv na skutočnosť, že exekúcia začala bez toho, aby boli splnené zákonné predpoklady na jej začatie. Či už súdny   exekútor   úmyselne   vyčkal   s   vydaním   upovedomenia   o   začatí   exekúcie   do nadobudnutia vykonateľnosti exekučného titulu, alebo k vydaniu upovedomenia o začatí exekúcie došlo po nadobudnutí vykonateľnosti exekučného titulu v dôsledku toho, že na vybavenie   návrhu,   udelenie   poverenia   zo   strany   súdu   pre   súdneho   exekútora   na vykonávanie exekúcie bola potrebná doba dvoch mesiacov, nie je podstatné.

Ust.   §   36   veta   druhá   Exekučného   poriadku   umožňuje   exekútorovi   vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie, ale, ako už bolo uvedené, samotné udelenie poverenia nesanuje nedostatok vykonateľnosti exekučného titulu v čase začatia exekučného konania.

Exekučný poriadok nemá žiadne ustanovenie, ktoré by umožnilo zhojiť nedostatok exekučného   konania   začatého   v   rozpore   so   zákonom.   Nakoniec,   ako   to   vyplýva z napadnutého   uznesenia   Okresného   súdu   Košice   I,   samotný   oprávnený   sa   vo   svojom vyjadrení   zo   dňa   11.   2.   2010   vyjadril   iba   nedopatrením   bola   pohľadávka   odstúpená exekútorovi na vymáhanie pred uplynutím doby na dobrovoľné plnenie.

Súd odôvodnil vydanie rozhodnutia, ktorým zamietol námietky povinného tým, že ust. § 57 ods. 1 Exekučného poriadku stanovuje, že dôvodom na zastavenie exekúcie je ak sa exekúcia začala a exekučný titul sa dosiaľ nestal vykonateľným.

Z toho mu vyplynulo, že by bolo možné exekúciu zastaviť len za predpokladu, kedy v čase   rozhodovania   o   zastavení   exekúcie   súdom   bolo   preukázané,   že   vykonateľné rozhodnutie sa nestalo vykonateľným ani v čase rozhodovania súdu.

Takýto   výklad   však,   ako   už   bolo   uvedené,   nemá   oporu   v   žiadnom   ustanovení Exekučného poriadku. Zo žiadneho z jeho ustanovení totiž nemožno vyvodiť, že by exekučné konanie začaté v rozpore s ust. § 38 ods. 2 nebolo potrebné a nemalo sa aplikovať za situácie, keď síce exekučné konanie začalo pred vykonateľnosťou exekučného titulu, ale exekútor začal vykonávať exekúciu po nadobudnutí vykonateľnosti exekučného titulu a súd o námietkach rozhodoval tiež v čase, keď sa stal exekučný titul už vykonateľným. Takýto výklad by zároveň drasticky narušil princíp rovnosti účastníkov exekučného konania, ktoré možno   nepochybne   chápať   ako   konanie   vedené   pred   súdmi   a   inými   štátnymi   orgánmi v súlade s článkom 47 ods. 3 Ústavy SR. Je nesporné, že Exekučný poriadok, vzhľadom na povahu konania, ktoré svojimi ustanoveniami upravuje, ukladá povinnému v exekučnom konaní obmedzenia a povinnosti, ktorých porušenie kvalifikuje Trestný zákon v ust. § 243a ako trestný čin marenia exekučného konania. Nemožno preto nájsť dôvod, ktorý rešpektujúc princípy spravodlivého súdneho konania, rovnosti účastníkov a viazanosti orgánov verejnej moci zákonom, umožní taký výklad, ktorý by povinnosti, ktoré zákon v exekučnom konaní ukladá oprávnenému, umožnil obchádzať. Oprávnenému z ustanovení Exekučného poriadku (pochopiteľne so zreteľom na predmet konania) vyplýva neporovnateľne menej povinností, či obmedzení, ako oprávnenému. Ťažko preto porozumieť takému výkladu súdu, ktorý jasné a   presné   zákonné   pravidlá,   za   ktorých   možno   podať   návrh   na   vykonanie   exekúcie oprávneným, vykladá spôsobom, ktorý ich robí pre oprávneného obsolétnymi. Sťažovateľ je presvedčený aj o tom, že postupom Okresného súdu Košice I mu bola odňatá možnosť konať v exekučnom konaní pred súdom. Z uznesenia Okresného súdu Košice I napadnutého touto sťažnosťou je zrejmé, že oprávnený sa vyjadril k námietkam povinného podaním zo dňa 11. 2.   2010.   Z   rozhodnutia   súdu,   jeho   odôvodnenia   vyplýva,   že   tento   „sa   priklonil k právnemu názoru oprávneného...“. Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku zo dňa 27. 4.   2010   vo   veci   Hudáková   a   ďalší   proti   Slovenskej   republike   uviedol,   že   „význam požiadavky, aby bolo vyjadrenie zaslané všetkým účastníkom konania, spočíva v potrebe zabezpečenia, aby procesné strany mali vieru vo výkon spravodlivosti a aby im nebola odopretá možnosť vyjadriť sa k skutočnostiam, ktoré by mohli ovplyvniť rozsudok súdu.“ Niet žiadneho dôvodu, prečo by sa uvedený názor nemal aplikovať v predmetnej veci. Nebráni tomu ani ust. § 50 tretej vety Exekučného poriadku, podľa ktorého námietky musia byť   odôvodnené   a   na   dodatočne   uvedené   dôvody   sa   neprihliadne.   Sťažovateľ   uviedol vo svojich   námietkach   prečo   považuje   exekúciu   za   neprípustnú   a   uviedol   teda   dôvody námietok. Ak však oprávnený vyjadril iný názor a inú interpretáciu ustanovenia právneho predpisu, na ktorý sa sťažovateľ odvolával, a táto interpretácia bola výslovne si súdom osvojená, tým že sťažovateľovi nebola daná možnosť oboznámiť sa s obsahom vyjadrenia oprávneného, bola mu odňatá možnosť konať pred súdom.»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa Ing. J. R. na konanie zákonom ustanoveným postupom zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na rovnosť v konaní pred súdom zakotvené v článku   47   ods.   3   Ústavy   SR   bolo   uznesením   Okresného   súdu   Košice   I   sp.   zn.   20 Er 708/2009-28,   EX   1834/2009   zo   dňa   14.   1.   2013   a   postupom,   ktorý   mu   predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Košice I pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn. 20   Er   708/2009-28,   EX   1834/2009   zo   dňa   14.   1.   2013   a   vracia   vec   Okresnému   súdu Košice I na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií   na uplatňovanie   a   ochranu   základných   práv   a   slobôd   ich   nositeľov,   t.   j.   fyzické   osoby a právnické   osoby.   Ak   je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom   verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva v zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupné   bez   akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkým zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu   takých   procesných   postupov. Ústavný   súd   z   tohto   hľadiska   osobitne   pripomína   objektivitu   takého   postupu   orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese   vylučuje   svojvôľa   v   konaní   a   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci. Objektívny   postup   orgánu   verejnej   moci   sa   musí   prejaviť   nielen   vo   využití   všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Uvedené východiská   a závery   sa   v celom   rozsahu vzťahujú aj na nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí, ktorý tvorí osobitný druh civilného procesu prislúchajúci do právomoci všeobecných súdov, ako aj ďalších orgánov verejnej moci určených osobitným zákonom.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je podľa stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   21/00,   I.   ÚS   5/00,   II.   ÚS   143/02, IV. ÚS 292/04) aj nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku. Aj podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva by právo na súdnu   ochranu   zostalo   iluzórnym,   keby   vnútroštátny   právny   poriadok   umožňoval,   aby konečné   súdne   rozhodnutie   ostalo   „neúčinné“   na   ujmu   jedného   z   účastníkov   súdneho konania. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia treba považovať za integrálnu súčasť práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne III. ÚS 15/03). Preto pri postupe všeobecných súdov treba dbať na to, aby zabezpečili taký prístup k súdnej ochrane v exekučnom konaní, ktorý nie je diskriminačný bez primeraných a objektívne zdôvodniteľných okolností, ktoré vyplývajú priamo zo zákona (m. m. II. ÚS 143/02).

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní   predpoklady ustanovené   zákonom,   súd   jej   efektívne   umožní   (mal   by   umožniť)   stať   sa   účastníkom konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   tohto postavenia vyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie   obmedziť prístup   jednotlivca   k   súdu takým   spôsobom   a   v   takej   miere,   že   by   uvedené   právo   bolo   dotknuté   v   samej   svojej podstate.   Okrem   toho   tieto   obmedzenia   sú   zlučiteľné   s   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom   (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní. Zásada rovnosti strán v konaní podľa čl. 47 ods.   3   ústavy   sa   prejavuje   vytváraním   rovnakých   procesných   podmienok   a   rovnakého procesného   postavenia   subjektov,   o   ktorých   právach   a   povinnostiach   rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 35/02, II. ÚS 121/02). To znamená, že všetci účastníci   súdneho   konania   majú   rovnaké   procesné   práva   a   povinnosti,   ktoré   uplatňujú a plnia   za   rovnakých   podmienok   bez   zvýhodnenia   alebo   diskriminácie   niektorej z procesných strán (III. ÚS 108/2013).

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní v napadnutej veci aj okresný súd ako exekučný súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   aspoň   rámcovo   posúdiť,   či   ich   skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná,   a na   tomto   základe   formulovať   záver,   či   sťažnosť   nie   je   zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojich   základných   práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením.

K porušeniu   v sťažnosti   označených   práv   podľa   ústavy   a dohovoru   malo   podľa sťažovateľa dôjsť jednak z dôvodu nezákonnosti predmetného exekučného konania (jeho začatia),   keďže   exekučný   titul   nebol   v čase   začatia   exekučného   konania   vykonateľný, a jednak z dôvodu odňatia možnosti vyjadriť sa k stanovisku oprávneného z 11. februára 2010, ktorým tento reagoval na námietky povinného z 21. júla 2009, keďže z napadnutého uznesenia   okresného   súdu   vyplýva,   že   tento „sa   priklonil   k   právnemu   názoru oprávneného...“.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   potom,   ako   sťažovateľ   (povinný,   pozn.) 21. júla   2009   podal   námietky   proti   upovedomeniu   o začatí   exekúcie   z 11.   júna   2009, okresný   súd   uznesením   č.   k.   20   Er   708/2009-16   z 22.   februára   2010   exekúciu   vedenú súdnym exekútorom pod sp. zn. EX 1834/09 zastavil (ďalej len „uznesenie okresného súdu o zastavení   exekúcie“).   Na   základe   odvolania   podaného   oprávneným   Krajský   súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 3 CoE 113/2011-23 z 22. februára 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 22. februára 2012“) uznesenie okresného súdu o zastavení exekúcie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Krajský súd v odôvodnení tohto uznesenia predovšetkým uviedol:

„Oprávnený   uvádza,   že   rozhodnutie   o   priestupku   č.   p.   ORP-P-969/1-ODI-2008, ktorým   bola   povinnému   uložená   pokuta   podľa   §   22   ods.   2   zákona   č.   372/1990   Zb. o priestupkoch sa stalo vykonateľným dňa 2. 6. 2009, pričom návrh na vykonanie exekúcie bol podaný súdnemu exekútorovi dňa 17. 4. 2009, teda v čase, keď rozhodnutie nebolo vykonateľné. Proti upovedomeniu o začatí exekúcie, ktoré povinný prevzal dňa 7. 7. 2009, podal námietky, ku ktorým sa vyjadril tiež oprávnený. Ďalej uvádza, že podľa § 57 ods. 1 písm. a/ exekučného poriadku súd exekúciu zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným. Predmetné rozhodnutie sa stalo vykonateľným dňa 2. 6. 2009, nie je teda podľa názoru oprávneného naplnená právna veta uvedená v § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného   poriadku.   Záverom   uvádza,   že   k   splneniu   povinnosti   povinným   doposiaľ nedošlo. Vzhľadom na uvedené skutočnosti má za to, že v danom prípade neexistuje dôvod zastavenia exekúcie.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal oprávnený v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O. s. p.) preskúmal uznesenie, ako aj konanie mu predchádzajúce podľa § 212 ods. 1, 3 O. s. p. a to bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.). Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie oprávneného je dôvodné... Podľa § 50 ods. 1 Exekučného poriadku, povinný môže vzniesť u exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo   bránia   jeho   vymáhateľnosti,   alebo   ak   sú   tu   iné   dôvody,   pre   ktoré   je   exekúcia neprípustná.

Podľa § 50 ods. 2 Exekučného poriadku námietky proti exekúcii je exekútor povinný doručiť súdu najneskôr do piatich dní od ich doručenia účastníkom. O námietkach proti exekúcii rozhodne súd najneskôr do 60 dní od ich doručenia.

V zmysle vyššie citovaných ustanovení Exekučného poriadku námietky proti exekúcii predstavujú procesnú obranu povinného proti exekúcii, nie sú však opravným prostriedkom, ktorým by sa napádal samotný exekučný titul. Predmetom námietok môžu byť skutočnosti procesného alebo hmotného práva, ktoré však nastali po vzniku exekučného titulu. Pokiaľ ide   o   procesné   skutočnosti,   jedná   sa   o   okolnosti,   ktorých   základ   spočíva   v   nedostatku procesných podmienok.

V danom prípade povinný vzniesol u súdneho exekútora v zákonnej lehote námietky proti upovedomeniu o začatí exekúcie, pričom namietal nedostatok procesných podmienok, keďže exekučné konanie proti povinnému sa začalo pred tým, než sa exekučný titul stal vykonateľným. Súd prvého stupňa však o námietkach povinného nerozhodol, napriek tomu, že mu túto povinnosť ukladá priamo zákon.

Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené má za to, že nakoľko súd prvého stupňa o námietkach povinného nerozhodol, došlo zo strany súdu prvého stupňa k procesnému pochybeniu a preto nemal inú možnosť ako napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. f/ a ods. 2 O. s. p.), v ktorom okrem ďalšieho rozhodne o námietkach povinného.“

V nadväznosti na citované ústavný súd poukazuje na § 226 Občianskeho súdneho poriadku,   podľa   ktorého   ak bolo   rozhodnutie   zrušené   a   ak   bola   vec   vrátená   na   ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

II.1   K námietke   týkajúcej   sa   odňatia   možnosti   vyjadriť   sa   k   stanovisku oprávneného z 11. februára 2010, ktorým tento reagoval na námietky povinného

Ústavný súd sa v prvom rade zaoberal sťažovateľom namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy (porušenie princípu rovností zbraní postupom okresného súdu), resp. odňatím možnosti konať pred súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, keď tento   rozhodol   napadnutým   uznesením   bez   toho,   aby   poskytol   sťažovateľovi   možnosť vyjadriť   sa   k stanovisku   oprávneného   k   jeho   námietkam   proti   upovedomeniu   o začatí exekúcie.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   aplikácia   princípu   rovnosti   zbraní   v   postupe konajúceho súdu má zaručiť rozumný stav rovnováhy, v ktorom protistrana môže reagovať na relevantné argumenty   druhého účastníka   konania. Z   toho vyplýva, že   je na uvážení konajúceho súdu, či bude predostreté argumenty považovať za podstatné a ako také ich predloží na konfrontáciu druhej strane. Konajúci súd popri rovnosti účastníkov konania musí totiž zaručiť aj plynulosť a rýchlosť konania, čo predpokladá selekciu len podstatných argumentov, ktoré bude súd predkladať na vyjadrenie protistrane.

Z napadnutého uznesenia okresného súdu vyplýva, že tento sa „priklonil k právnemu názoru   oprávneného,   podľa   ktorého   §   57   ods.   1   písm.   a)   stanovuje,   že   dôvodom   na zastavenie   exekúcie   je,   ak   sa   exekúcia   začala   a exekučný   titul   sa   dosiaľ   nestal vykonateľným...“ (citované z napadnutého uznesenia okresného súdu, pozn.).

Z uvedeného vyplýva, že už z citovaného uznesenia krajského súdu z 22. februára 2012   (právoplatného   15.   júna   2012,   pozn.)   obsahujúceho   okrem   iného   stanovisko oprávneného   k námietkam   sťažovateľa   z 21.   júla   2009   musel   byť   sťažovateľovi   známy právny názor oprávneného týkajúci sa výkladu § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku. Táto skutočnosť zároveň naznačuje, že jeho argumentácia, ktorou odôvodňuje porušenie ním označených práv podľa ústavy a dohovoru, týkajúca sa odňatia možnosti vyjadriť sa k tomuto   stanovisku   oprávneného   je   účelová,   keďže   v ďalšom   priebehu   namietaného konania mohol aj z vlastnej iniciatívy predložiť okresnému súdu svoj právny názor týkajúci sa výkladu označeného ustanovenia Exekučného poriadku. Odhliadnuc od tejto skutočnosti, navyše ústavný súd po oboznámení sa s obsahom stanoviska oprávneného k námietkam sťažovateľa z 21. júla 2009 zastáva názor, že v posudzovanom prípade nebolo nevyhnutné, aby si okresný súd vyžiadal vyjadrenia sťažovateľa k stanovisku oprávneného, o to viac, že tá časť stanoviska, na ktorú v sťažnosti poukazuje aj sťažovateľ, sa týka výkladu § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku. Z platnej právnej úpravy a súdnej praxe totiž vyplýva, že všeobecný   súd   nie   je   viazaný   právnym   posúdením   veci   (ku   ktorému   patrí   aj   výklad príslušného ustanovenia právneho predpisu) účastníkmi konania, keďže len súdu prislúcha právne hodnotenie prerokúvanej veci a jeho povinnosťou je posúdiť zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení právneho predpisu (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 252/2007 z 30. júla 2008).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   námietka   sťažovateľa týkajúca sa odňatia jeho možnosti vyjadriť sa k stanovisku oprávneného z 11. februára 2010 je nedôvodná, čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K námietke nezákonnosti exekučného konania (jeho začatia)

Sťažovateľ   ďalej   namieta,   že   v jeho   veci   exekučný   titul   nebol   v   čase   začatia exekučného konania vykonateľný, čo spôsobuje nezákonnosť exekučného konania, ktorá nemôže   byť   následne   „sanovaná“   podľa   žiadneho   ustanovenia   Exekučného   poriadku. Sťažovateľ zastáva názor, že výklad § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku podaný okresným   súdom   v napadnutom   konaní, podľa   ktorého exekúciu   možno   zastaviť len za predpokladu, že v čase rozhodovania o zastavení exekúcie bolo preukázané, že vykonateľné rozhodnutie   sa   nestalo vykonateľným, „nemá   oporu   v žiadnom   ustanovení   Exekučného poriadku“, poukazuje pritom na § 38 ods. 2 Exekučného poriadku. Postup okresného súdu v napadnutom   konaní   okresného   súdu   podľa   sťažovateľa „zároveň   drasticky   narušuje princíp   rovnosti   účastníkov   exekučného   konania,   ktoré   možno   nepochybne   chápať   ako konanie vedené pred súdmi a inými štátnymi orgánmi v súlade s článkom 47 ods. 3 Ústavy SR“.

V   napadnutom   uznesení   okresného   súdu   sa   k tejto   námietke   sťažovateľa   najmä uvádza:

„Po oboznámení sa s obsahom vznesených námietok, súd dospel k záveru, že tieto sú neopodstatnené, návrh na vykonanie exekúcie bol podaný dôvodne, riadne a včasné plnenie povinný nepreukázal. Exekučným titulom - rozhodnutím o priestupku zo dňa 24. 6. 2008... ktorý   vydalo   Okresné   riaditeľstvo   Policajného   zboru,   Okresný   dopravný   inšpektorát, Oddelenie bezpečnosti cestnej premávky bol povinný zaviazaný uhradiť oprávnenému sumu 232,35 € ako pokutu a sumu 16,60 € ako trovy konania v lehote do 1. 6. 2009 peňažnými poštovými   poukazmi,   ktoré   prevzal   dňa   24.   6.   2008.   Uvedené   rozhodnutie   nadobudlo právoplatnosť dňa 24. 6. 2008 a stalo sa vykonateľným dňa 2. 6. 2009. Na uvedenom nič nemení nesprávne vyznačená vykonateľnosť rozhodnutia (1. 7. 2008), ktorou exekučný súd nie je viazaný, pričom z výroku rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že lehota na plnenie uplynie dňom 1. 6. 2009. Nakoľko povinný dobrovoľne nesplnil vymáhaný nárok, k čomu bol   zaviazaný   vykonateľným   rozhodnutím,   oprávnený   požiadal   súdneho   exekútora o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky voči povinnému. Konanie o námietkach povinného   proti   exekúcii   je   sporom   o   začatie   exekúcie,   kde   exekučný   súd   na   základe námietky povinného rozhoduje o otázke, či sa exekúcia začala oprávnene. Povinný môže uvádzať v námietkach proti exekúcii iba tvrdenia, ktoré pripúšťa ustanovenie § 50 ods. 1 Exekučného   poriadku,   a   to   a)   zánik   vymáhaného   nároku,   b)   okolnosti,   ktoré   bránia vymáhateľnosti, c) dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná, d) hmotno-právnu legitimáciu účastníka oprávneného alebo povinného. Okolnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti možno namietať, iba ak nastali po vzniku exekučného titulu. Vznik exekučného titulu nastáva dňom, kedy bolo rozhodnutie vydané.

V námietkach proti exekúcii povinný uviedol, že exekúcia je neprípustná z dôvodu, že exekučný titul nebol v čase začatia exekučného konania vykonateľným po formálnej stránke, nakoľko neuplynula lehota na dobrovoľné splnenie povinnosti. V danom prípade sa súd priklonil k právnemu názoru oprávneného, podľa ktorého § 57 ods. 1 písm. a) stanovuje, že dôvodom na zastavenie exekúcie je, ak sa exekúcia začala a exekučný titul sa dosiaľ nestal vykonateľným. uvedené ustanovenie je potrebné vykladať v tom zmysle, že nie je dôvodom na zastavenie exekúcie, ak exekučný titul síce v čase začatia exekučného konania nebol ešte vykonateľný,   ale   v   čase   rozhodovania   súdu   o   námietkach   povinného   už   je   spôsobilým exekučným   titulom,   na   podklade   ktorého   je   možné   viesť   exekúciu.   Uvedenému   výkladu nasvedčuje   aj   samotné   znenie   ust.   §   57   ods.   1   písm.   a)   Exekučného   poriadku,   ktoré jednoznačne   pripúšťa,   že   exekučné   konanie   môže   byť   začaté   aj   na   podklade nevykonateľného   rozhodnutia,   avšak   pri   rozhodovaní   o   zastavení   exekúcie,   resp. o námietkach   proti   exekúcii   musí   byť   už   vykonateľný,   inak   súd   exekúciu   zastaví,   príp. vyhovie námietkam povinného. Ako je zrejmé už z vyššie uvedených skutočností, exekučný titul sa stal vykonateľným dňa 2. 6. 2009, teda ešte predtým než boli povinným uplatnené námietky proti exekúcii (21. 7. 2009). Skutočnosť, že povinný by plnil v paričnej lehote, by sa   zohľadnila   v   rozhodnutí   o   tom,   kto   by   bol   povinný   uhradiť   trovy   exekúcie,   avšak vzhľadom na to, že k plneniu zo strany povinného doposiaľ nedošlo, je vyriešenie tejto otázky bezpredmetné. Nakoľko povinný nepreukázal, že ďalšie vedenie exekúcie by bolo neprípustné a v rozpore s ustanoveniami Exekučného poriadku, súd jeho námietky zamietol vzhľadom na to, že ich považoval za nedôvodné.“

Podľa § 38 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa tohto zákona, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie.

V súlade s § 36 ods. 1 Exekučného poriadku exekučné konanie sa začína na návrh.

V súlade s § 36 ods. 2 Exekučného poriadku exekučné konanie sa začína dňom, v ktorom   bol   exekútorovi   doručený   návrh na vykonanie exekúcie.   Exekútor   však môže začať vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie (§ 44).

Podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným.

V súlade s § 50 ods. 1 Exekučného poriadku povinný môže vzniesť u exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený alebo povinný nie sú   právnymi   nástupcami   osoby   uvedenej   v   exekučnom   titule.   Námietky   musia   byť odôvodnené   a   na   dodatočne   uvedené   dôvody   sa   neprihliadne.   Ak   po   podaní   námietok exekútor upustil od vykonania exekúcie (§ 46), o námietkach netreba rozhodnúť.

Z námietok sťažovateľa z 21. júla 2009 vyplýva, že tento navrhol okresnému súdu v súlade s § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku exekúciu zastaviť s prihliadnutím na skutočnosť, že „exekučné konanie začalo pred tým, než sa exekučný príkaz (správne má byť exekučný titul, pozn.) stal vykonateľným“.

Vykonateľné rozhodnutie je materiálnym predpokladom každej exekúcie (jej výkonu, pozn.),   ktorá   sa   začína   upovedomením   o   začatí   exekúcie.   Začiatok   exekúcie   (§   47 Exekučného   poriadku)   však   nemožno zamieňať so   začatím   exekučného   konania, keďže bezprostredne po jeho začatí ešte súdny exekútor nemôže exekúciu vykonať; exekúciu totiž môže vykonať až po vydaní exekučného príkazu (§ 52 a nasl. Exekučného poriadku).

Ústavný súd, vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu, zastáva názor, že ho nemožno považovať za arbitrárne, resp. svojvoľné. Okresný súd pri zamietnutí   námietok   sťažovateľa   proti   upovedomeniu   o   začatí   exekúcie   vychádzal z konkrétnych   objektívnych   zistení   získaných   zákonom   predpísaným   spôsobom a k právnemu záveru dospel logickým výkladom § 57 ods. 1 písm. a) v spojení s § 50 ods. 1 Exekučného   poriadku.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú judikatúru,   v   ktorej   uvádza,   že   postup   súdneho   orgánu,   ktorý   koná   v   súlade s procesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymi   predpismi   konania   v   občianskoprávnej   alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

Ústavný   súd   nezistil   také   skutočnosti,   ktoré   by   naznačovali   možnosť   porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením zo 14. januára 2013.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   okresného   súdu   vyjadreným v napadnutom   uznesení   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu právny výklad § 57 ods. 1 písm. a) v spojení s § 50 ods.   1   Exekučného   poriadku   okresného   súdu   uplatnený   vo   veci   sťažovateľa   takéto nedostatky nevykazuje.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že aj táto námietka sťažovateľa je nedôvodná, čo zakladá dôvod na odmietnutie aj tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2013