znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 251/2012-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. H., t. č. vo výkone trestu, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 To 13/2010 z 29. marca 2011 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   I.   H. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2012 doručená sťažnosť Ing. I. H., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v spojení   s právom   podľa   čl. 13 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 To 13/2010 z 29. marca 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Zo   sťažnosti   a   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   rozsudkom Krajského   súdu   v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznaný   za   vinného   zo   spáchania trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“) spolupáchateľstvom podľa § 39 ods. 2 Trestného zákona a bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere päť rokov. Proti označenému rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   najvyšší   súd namietaným uznesením tak, že ho zamietol.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   okrem   iného   uvádza,   že   najvyšší   súd   rozhodoval   o   jeho odvolaní na verejnom zasadnutí bez jeho prítomnosti a „v prítomnosti obhajkyne, ktorá bola obžalovanému ustanovená dôvodiac, že sa riadil pri tom § 37 ods. 2 Tr. por., z ktorého vyplýva, že skôr zvolený obhajca je povinný plniť svoje povinnosti obhajcu až do skutočného prevzatia obhajoby iným   obhajcom“,   a najvyšší   súd   podľa   jeho tvrdenia   v namietanom uznesení uvádza, že „neskôr zvolený obhajca obžalovaným splnomocnený 4. marca 2011 napriek   riadnemu   a   včasnému   upovedomeniu   sa   na   verejné   zasadnutie   nedostavil   bez akéhokoľvek   ospravedlnenia   a   teda   k   skutočnému   prevzatiu   obhajoby   iným   obhajcom nedošlo“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že   ustanovenej   advokátke JUDr. D. O. oznámil, že „si volím iného obhajcu a nesúhlasím, aby ma ďalej v tejto veci zastupovala a zároveň som túto skutočnosť oznámil NS SR prípisom zo dňa 21. 2. 2011. Požiadal som NS SR o verejného zasadnutia“. Sťažovateľ tvrdí, že ku skutočnému prevzatiu jeho obhajoby advokátom JUDr. R. S. (ďalej aj „zvolený advokát“) došlo už 4. marca 2011 na základe splnomocnenia z toho istého dňa, pričom zvolený advokát podaním zo 4. marca 2011   požiadal   najvyšší   súd   o   odročenie   verejného   zasadnutia   z   dôvodu „potreby preštudovania spisu a oboznámenia sa s vecou“. Najvyšší súd verejné zasadnutie nariadené na 8. marec 2011 odročil „z dôvodu neprítomnosti obhajcu aj obžalovaného a... uložil obhajkyni JUDr. O. pokutu vo výške 30 126 Sk, - (1000 eur) aj keď táto de fakto už štyri dni nemala mať povinnosť ma zastupovať, keďže plnomocenstvo na zastupovanie JUDr. R. S. bolo súdu doručené...

Nový termín verejného zasadnutia bol stanovený na 29. 3. 2011. Na uvedený termín som riadne a včas ospravedlnil svoju neprítomnosť a vyslovene som trval na vykonaní VZ za   mojej   účasti.   Môj   splnomocnený   obhajca   JUDr.   R.   S.   sa   na   verejnom   zasadnutí o odvolaní... nezúčastnil tiež, za čo mu bola uložená poriadková pokuta...

Verejné zasadnutie o odvolaní NS vykonal za prítomnosti obhajkyne JUDr. D. O. bez mojej prítomnosti a moje odvolanie... zamietol.“.

V   ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   po   citácii   príslušných   ustanovení   ústavy a dohovoru   zdôrazňuje,   že   tieto   mu „zabezpečujú   právo   na   obhajobu,   spravodlivosť a ochranu základných práv v trestnom konaní...

Vykonanie verejného zasadnutia v mojej neprítomnosti pociťujem ako veľmi veľký zásah do mojich práv. Jedná sa o zásadný zásah do mojej slobody. O to viac, že mi bolo odopreté osobné prezentovanie dôkazov pred odvolacím súdom. NS opiera rozhodnutie, vykonať verejné zasadnutie v mojej neprítomnosti tým, že som bol o termíne VZ riadne a včas upovedomený a vykonaniu nebránili žiadne prekážky...“.

Sťažovateľ zastáva názor, že najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia svoj záver   o   možnosti   konať verejné   zasadnutie   bez   jeho   prítomnosti «oprel...   o   nesprávne normy a správne by malo ísť o § 263 ods. 4 Tr. por. zák. č. 141/1961 Zb., ktorý znie: „V neprítomnosti   obžalovaného   možno   verejné   zasadnutie   odvolacieho   súdu   konať   len vtedy, ak obžalovaný výslovne vyhlási, že sa účasti na verejnom zasadnutí vzdáva“», a ďalej argumentuje, že „Dňa 29. 3. 2011 o 8,20 hod prostredníctvom podateľne NS – SR... bola súdu doručená ospravedlnenka o neúčasti na verejnom zasadnutí s prílohou o dočasnej neschopnosti...

Podľa môjho názoru, ak by aj mal súd na mysly správnu zákonnú normu, ktorú chcel použiť na vykonanie verejného zasadnutia v neprítomnosti obžalovaného o odvolaní proti rozsudku, nestačí vykázanie predvolania, lebo to by bolo reštriktívne vykladanie zákonných noriem v nesúlade s ústavou SR...

Domnievam sa, že NS nie že len použil nesprávnu zákonnú normu, ešte aj k nej priradil výklad, ktorý by pri využití správnej normy /zák. ustanovenia/, vôbec nebol súladný s   účelom   a   významom.   Naviac   by   odporoval   aj   zákonnému   stanoveniu   o   verejnom zasadnutí...

Preto   možno   považovať   odôvodnenie   súdu   o   vykonaní   verejného   zasadnutia v neprítomnosti   obžalovaného   za   odôvodnenie   arbitrárne   a   v   rozpore   s   právom   na spravodlivý súdny proces čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Rozpor   právneho   záveru   všeobecného   súdu   s   princípmi   logiky   je   jeden z najzávažnejších prípadov arbitrárnosti rozhodnutia všeobecného súdu.

Ako som vyššie uviedol, pred pojednávaním som doručil súdu ospravedlnenie a trval som na osobnej účasti, - t. j. nikomu som nedal súhlas, aby verejné zasadnutie súd vykonal v mojej neprítomnosti, nakoľko so sa pred odvolacím súdom mienil obhajovať...“.

Na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnosti   sťažovateľ   zastáva   názor,   že namietaným uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práva „na súdnu a inú právnu   ochranu,   právo   na   obhajobu,   právo   na   osobnú   slobodu   a   preto   navrhuje,   aby Ústavný   súd   SR   po   prijatí   tejto   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   ústavným   nálezom   takto rozhodol:

Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 13/2010 porušil základné právo sťažovateľa na konanie v jeho prítomnosti zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, právo na spravodlivý súdny proces zaručený v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 v spojitosti s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 To 13/2010 zo dňa 29. 3. 2011 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť náhradu trov konania na účet právneho zástupcu sťažovateľa podľa záverečného vyčíslenia a to do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“.

Súčasťou   sťažnosti   je   aj   žiadosť   sťažovateľa   o   ustanovenie   právneho   zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti považoval za potrebné v prvom rade upozorniť na skutočnosť, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“).

Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   je   ústavným   príkazom   pre   každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán   verejnej   moci,   ktorý   je   kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   môže domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s právom podľa čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 13/2010 z 29. marca 2011 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, pričom podstata jeho námietok spočíva v tom, že najvyšší súd ako odvolací súd rozhodol o jeho odvolaní na verejnom zasadnutí bez jeho prítomnosti (a prítomnosti   zvoleného   obhajcu),   hoci   na   svojej   účasti   na   tomto   verejnom   zasadnutí výslovne trval a svoju neúčasť na ňom riadne a včas ospravedlnil. Sťažovateľ tvrdí, že takýmto   postupom   súdu   mu   bolo   odňaté   právo   na   obhajobu,   pričom   navyše   verejné zasadnutie   bolo   vykonané   bez   jeho   prítomnosti,   hoci   na   to   neboli   splnené   zákonné podmienky.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať,   ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Podľa § 371 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti obvineného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky.

Sťažovateľ zastáva názor, že v jeho veci je daná právomoc ústavného súdu, pričom takto argumentuje: „Uznesenie NS – SR, ktorým zamietol odvolanie je konečné a nemožno podať riadny opravný prostriedok. Domnievam sa, že podať dovolanie proti názoru, resp. rozhodnutiu NS ku Najvyššiemu súdu, nemôžem očakávať nastolenie spravodlivosti a musím vyžadovať ochranu Ústavného súdu SR.“

Ústavný súd s citovanou argumentáciou sťažovateľa nemôže súhlasiť. O namietanom uznesení rozhodol najvyšší súd ako odvolací súd, pričom o dovolaní na základe dôvodov podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   a   d)   Trestného   poriadku,   ktorými   sťažovateľ   (výlučne) argumentuje vo svojej sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, je oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd ako dovolací súd. Obava sťažovateľa, že najvyšší súd ako dovolací súd nevyhovie jeho dovolaniu, nemôže založiť právomoc ústavného súdu rozhodnúť o jeho námietkach   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   a postupu,   ktorý predchádzal jeho vydaniu. Zmysel a účel princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy totiž spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane ústavnosti podieľajú (m. m. III. ÚS 149/04).

Dôvody   uvedené   v   sťažnosti   smerujúcej   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   ako odvolacieho súdu zodpovedajú dovolacím dôvodom uvedeným v § 371 ods. 1 písm. c) a d) Trestného   poriadku,   pričom   preskúmanie   ich   naplnenia patrí   do   právomoci   najvyššieho súdu   ako   dovolacieho   súdu,   čo   v   danom   prípade   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku jeho právomoci.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2012