znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 251/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 1135/2011, sp. zn. Rvp 1136/2011, sp. zn. Rvp 1169/2011, sp. zn. Rvp 1170/2011 a sp. zn. Rvp 1171/2011, zastúpenej JUDr. F. N., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s porušením § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu v Trenčíne   č.   k.   6   CoE   32/2011-74   z 22.   februára   2011,   č.   k.   4 CoE   35/2011-77   z 31. januára 2011, č. k. 17 CoE 458/2010-115 z 23. februára 2011, č. k. 17 CoE 129/2011-156 z 10. marca 2011 a č. k. 5 CoE 78/2011-39 z 23. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1135/2011, sp. zn. Rvp 1136/2011, sp. zn. Rvp 1169/2011, sp. zn. Rvp 1170/2011 a sp. zn. Rvp 1171/2011 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1135/2011.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   Z.,   s.   r.   o.,   o d m i e t a   pre   ich   zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 13. mája 2011 a 17.   mája   2011   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   Z.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 1135/2011, sp. zn. Rvp 1136/2011, sp. zn. Rvp 1169/2011, sp. zn. Rvp 1170/2011 a sp. zn. Rvp 1171/2011, zastúpenej JUDr. F. N., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s porušením § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd (ďalej len „ústavný zákon č. 23/1991 Zb.“), a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 CoE 32/2011-74 z 22. februára 2011, č. k. 4 CoE 35/2011-77 z 31. januára 2011, č. k. 17 CoE 458/2010-115 z 23. februára 2011, č. k. 17 CoE 129/2011-156 z 10. marca 2011 a č. k. 5 CoE 78/2011-39 z 23. februára 2011.

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa ako oprávnená v konaniach vedených pred Okresným súdom Prievidza   (ďalej len „okresný súd č. 1“) a Okresným súdom Trenčín (ďalej len,,okresný súd č. 2“, spolu ďalej len „okresné súdy“) návrhmi na vykonanie exekúcie domáhala vymoženia dlžného poistného v sume 3 767,64 € vo veci vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   1135/2011,   v sume   166,14   €   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. Rvp 1136/2011, v sume 885,32 € vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1169/2011, v sume 405,23 € vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1170/2011 a v sume 244,24 € vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1171/2011 voči povinným.

Následne vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1135/2011 okresný súd č. 1 uznesením sp. zn. 15 Er 500/2003 z 15. novembra 2010 uložil sťažovateľke, aby vo veci udelenia poverenia   na   vykonanie   exekúcie   zaplatila   podľa   položky   20a   Sadzobníka   súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o súdnych   poplatkoch“),   súdny   poplatok   za   podanie   urobené   elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom v sume 1,92 €. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. 6 CoE 32/2011-74 z 22. februára 2011 uznesenie okresného súdu č. 1 potvrdil.

Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1136/2011 okresný súd č. 1 uznesením sp. zn. 15 Er 1168/2004 z 9. decembra 2010 uložil sťažovateľke, aby vo veci udelenia poverenia na vykonanie exekúcie zaplatila podľa položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona o súdnych poplatkoch, súdny poplatok za podanie urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom v sume 1,92 €. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. 4 CoE 35/2011-77 z 31. januára 2011 uznesenie okresného súdu č. 1 potvrdil.

Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1169/2011 okresný súd č. 2 uznesením sp. zn. 23 Er 2576/2003 z 8. júla 2010 uložil sťažovateľke, aby vo veci udelenia poverenia na vykonanie exekúcie zaplatila podľa položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona o súdnych poplatkoch, súdny poplatok za podanie urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom v sume 4,50 €. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. 17 CoE 458/2010-115 z 23. februára 2011 uznesenie okresného súdu č. 2 potvrdil.

Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1170/2011 okresný súd č. 2 uznesením sp. zn. 61 Er 938/2008 z 2. februára 2011 uložil sťažovateľke, aby vo veci udelenia poverenia na vykonanie exekúcie zaplatila podľa položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona o súdnych poplatkoch, súdny poplatok za podanie urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom v sume 1,50 €. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. 17 CoE 129/2011-156 z 10. marca 2011 uznesenie okresného súdu č. 2 potvrdil.

Vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   1171/2011   okresný   súd   č.   2   uznesením   č.   k. 61 Er 940/2008-26 zo 14. januára 2011 uložil sťažovateľke, aby vo veci udelenia poverenia na vykonanie exekúcie zaplatila podľa položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí   prílohu   zákona   o súdnych   poplatkoch,   súdny   poplatok   za   podanie   urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom v sume 1,50 €.   Na   základe   odvolania   sťažovateľky   krajský   súd   uznesením   č.   k.   5   CoE 78/2011-39 z 23. februára 2011 uznesenie okresného súdu č. 2 potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom súdov, ktorý im predchádzal, „...došlo... k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu   garantované ust.   čl.   46 ods.   1 a ods.   4 Ústavy   SR,   ako aj   ust.   čl.   36 ods. Listiny základných práv a slobôd...   bolo porušené právo Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces garantované ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v znení   protokolu   č.   11...   a   protizákonným   postupom...   bolo   porušené   vlastnícke   právo Sťažovateľa garantované ust. čl. 20 ods. 1 Ústavy SR“.

V sťažnostiach sťažovateľka okrem iného uviedla: ,,Vzhľadom na skutočnosť, že predmetom konania je vymoženie dlžného poistného na zdravotné poistenie a poplatku z omeškania z dlžnej sumy poistného na zdravotné poistenie, je toto konanie v zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. c) ZoSP oslobodené od súdneho poplatku. Keďže   od   platenia   súdneho   poplatku   nie   je   oslobodený   Sťažovateľ   (personálne oslobodenie),   ale   konanie,   v danom   prípade   ide   o vecné   oslobodenie   od   súdnych poplatkov.“

V   tomto   ohľade   sťažovateľka   „vyčítala“   súdom   prvého   stupňa, „...   že   uložili Sťažovateľovi   povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok   za   podanie   urobené   elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom...“, a krajskému súdu, „... že potvrdili...“ uznesenia súdov prvého stupňa, čím podľa jej názoru ,,... došlo k porušeniu zákona a základných práv a slobôd Sťažovateľa, najmä práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces (ako základného predpokladu právnej istoty a zákonnosti v právnom štáte), ale aj porušeniu vlastníckeho práva ako základného súkromnoprávneho inštitútu“.

Podľa názoru sťažovateľky „... odvolací súd (ako aj prvostupňový súd) na základe nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   nekvalifikovali   predmet   súdneho   sporu   ako   vec, ktorá sa týka zdravotného poistenia a z toho dôvodu údajne nie je konanie oslobodené od platenia súdnych poplatkov.“. „Závery...“ súdov prvého stupňa a krajského súdu,,... sú v rozpore s vnútroštátnou právnou úpravou a ich následkom je porušenie základného práva alebo   slobody   Sťažovateľa“. Uznesenia   súdov   prvého   stupňa   a krajského   súdu,,...   sú arbitrárne a ako také ústavne neudržateľné, ako vyplýva z ich odôvodnenia“. Tvrdí tiež, že tým, že nemala možnosť sa k veci vyjadriť, bolo jej „odopreté právo na spravodlivý súdny proces“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej práva „... na súdnu a inú ochranu... práva spravodlivý súdny proces,... ako aj vlastníckeho práva Sťažovateľa garantovaného čl. 20. ods. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR, ust. § 1 ods. 1, ust. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ust. čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

Sťažovateľka v sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovaných ústavnému súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu č. k. 6 CoE 32/2011-74 z 22. februára 2011, č. k. 4 CoE 35/2011-77 z 31. januára 2011, č. k. 17 CoE 458/2010-115 z 23. februára 2011, č. k. 17 CoE 129/2011-156 z 10. marca 2011 a č. k. 5 CoE 78/2011-39 z 23.   februára   2011,   ktorými   podľa   jej   názoru   došlo   k porušeniu   jej   práv   a slobôd nesprávnym právnym posúdením jej povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podanie urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom bez toho, aby sa mala možnosť k tomu vyjadriť a doplniť dôkazy.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 1135/2011, sp. zn. Rvp 1136/2011, sp. zn. Rvp 1169/2011, sp. zn. Rvp 1170/2011 a sp. zn.   Rvp   1171/2011   a   z   tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. a práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uzneseniami   krajského   súdu   č.   k.   6   CoE   32/2011-74 z 22. februára 2011, č. k. 4 CoE 35/2011-77 z 31. januára 2011, č. k. 17 CoE 458/2010- 115 z 23. februára 2011, č. k. 17 CoE 129/2011-156 z 10. marca 2011 a č. k. 5 CoE 78/2011-39 z 23. februára 2011

Za   porušenie   označených   práv   považuje   sťažovateľka   namietanú   nesprávnosť právnych   záverov   v napadnutých   uzneseniach   krajského   súdu,   ktorými   boli   potvrdené uznesenia okresného súdu č. 1 (sp. zn. 15 Er 500/2003 z 15. novembra 2010 a sp. zn. 15 Er 1168/2004   z 9.   decembra 2010)   a okresného súdu   č.   2   (sp.   zn. 23   Er   2576/2003 z 8. júla   2010,   sp.   zn.   61   Er   938/2008   z   2.   februára   2011,   č.   k.   61   Er   940/2008-26 zo 14. januára 2011) o uložení povinnosti sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok za podania urobené   elektronickými   prostriedkami   podpísané   zaručeným   elektronickým   podpisom, a tiež   v   ich   nedostatočnom   odôvodnení.   Podstata   jej   sťažností   spočíva   v jej   nesúhlase s právnym názorom krajského súdu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný. Z toho   vyplýva, že všeobecný   súd   nemusí rozhodovať v súlade   so   skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konanie zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je   však   povinný   na   všetky   tieto   návrhy   a procesné   úkony   primeraným,   zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich   uplatneniu,   prípadne   štádia   civilného   procesu (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04).

K podstatnej   námietke   sťažovateľky   sa   krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého uznesenia č. k. 6 CoE 32/2011-74 z 22. februára 2011 vyjadril takto:

,,Oprávnený   vo   svojom   odvolaní   tvrdí,   že   mu   poplatková   povinnosť   nevznikla, nakoľko v danej veci ide o súdne konanie, ktoré je vecne oslobodené od súdnych poplatkov. Cituje pritom ust. § 4 ods. 1 písm. c/ zák. č. 71/1992 Zb., podľa ktorého je od poplatku oslobodené aj súdne konanie vo veciach zdravotného poistenia.

V preskúmavanej veci je nepochybné, že exekúcia bola zastavená, pričom odvolací súd výslovne zdôraznil, že platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty, ktorý mal byť v danej veci exekučným titulom, je nulitným právnym aktom, ktorý nikoho nezaväzuje, hľadí sa naň akoby neexistoval, čoho dôsledkom je, že ho nie je možné vykonať.

Z tohto dôvodu nie je možné ustáliť, že by v danej veci išlo o súdne konanie vo veci zdravotného   poistenia,   resp.   vymáhania   plnenia   zo   zdravotného   poistenia   (poplatku z omeškania a úroku z omeškania z dlžnej sumy poistného na zdravotné poistenie) ako tvrdil oprávnený, na ktoré sa vzťahuje vecné oslobodenie od platenia súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 1 písm. c/ zák. č. 71/1992 Zb.. O takéto konanie išlo iba vtedy, ak by sa výkon rozhodnutia viedol na základe riadneho exekučného titulu, čo však nesporne nie je prípad tejto veci, v ktorej oprávnený svoj návrh na vykonanie exekúcie opieral o nulitný právny akt. Správny   bol   potom   postup   súdu   prvého   stupňa,   ktorý   zaviazal   oprávneného k zaplateniu súdneho poplatku za podanie urobené elektronickými prostriedkami v súlade s položkou č. 20a/ Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona o súdnych poplatkoch č. 71/1992 Zb.. Z tohto dôvodu odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.“

K podstatnej   námietke sťažovateľky   sa   krajský   súd v odôvodnení   uznesenia   č.   k. 4 CoE 35/2011-77 z 31. januára 2011 vyjadril takto:

,,Z obsahu spisu vyplýva, že uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 04. 08. 2010, č. k. 15Er/1168/2004-21 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29. 10. 2010,   č.   k.   4CoE/390/2010-63   bola   exekúcia   v   danej   veci   vyhlásená   za   neprípustnú a exekúcia bola zastavená. Súd prvého stupňa zhodne s odvolacím súdom dospeli k záveru, že platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty, a teda exekučný titul, o ktorý sa oprávnený v tomto konaní opieral, je nulitným aktom a takéto rozhodnutie nie je možné vykonať.

V súlade s ust. § 4 ods. 1 písm. c/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v   znení   neskorších   predpisov   od   poplatku   je oslobodené súdne konanie okrem iného aj konanie vo veciach zdravotného poistenia. V   preskúmavanej   vecí   je   však   nepochybné,   že   oprávnený   sa   podaným   návrhom domáhal výkonu rozhodnutia na základe nulitného, to znamená neexistujúceho právneho aktu, z čoho potom následne vyplýva, že sa nejednalo o konanie, týkajúce sa vymáhania plnenia   zo   zdravotného   poistenia,   nakoľko   o   takéto   konanie,   ktoré   je   zároveň   vecne oslobodené od platenia súdnych poplatkov, by sa jednalo jedine za predpokladu, že by exekučný titul bol po právnej stránke riadnym exekučným titulom, čo však nie je daný prípad.

Keďže   exekúcia   v   preskúmavanej   veci   sa   viedla   na   základe   neexistujúceho exekučného   titulu,   nemožno   potom   následne   z   tohto   dôvodiť,   že   sa   jednalo   o   konanie, týkajúce   sa   zdravotného   poistenia,   ktoré   následne   podlieha   oslobodeniu   od   platenia súdnych   poplatkov   v súlade   s ust.   §   4   ods.   1   písm.   c/   zákona   č.   71/1992   Zb.   v znení neskorších predpisov.

Správny bol potom postup súdu prvého stupňa, keď uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť súdny poplatok za úkon súdu, a to vyhotovenie rovnopisov podaní vykonaných elektronickými prostriedkami v súlade s položkou č. 20a sadzobníka zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.“

K podstatnej   námietke sťažovateľky   sa   krajský   súd v odôvodnení   uznesenia   č.   k. 17 CoE 458/2010-115 z 23. februára 2011 vyjadril takto:

,,V prejednávanej veci je však nepochybné, že oprávnený sa podaným návrhom domáhal výkonu rozhodnutia na základe nulitného, to znamená neexistujúceho právneho aktu, z čoho potom následne vyplýva, že sa nejednalo o konanie týkajúce sa vymáhania plnenia zo zdravotného poistenia. O takéto konanie, ktoré je zároveň vecne oslobodené od platenia súdnych poplatkov, by sa jednalo jedine za predpokladu, že by exekučný titul bol po právnej stránke riadnym exekučným titulom, čo však nie je v danom prípade. Exekúcia v predmetnej veci sa viedla na základe neexistujúceho exekučného titulu, nemožno potom následne z tohto dôvodiť, že sa jednalo o vec týkajúcu sa zdravotného poistenia, ktorá podlieha oslobodeniu od platenia súdnych poplatkov v súlade s ust. § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 71/1992 Zb..

Správny   bol   potom   postup   súdu   prvého   stupňa,   ktorý   zaviazal   oprávneného k zaplateniu súdneho poplatku za podanie urobené elektronickými prostriedkami v súlade s položkou č. 20a sadzobníka zákona č.   71/1992 Zb.   o súdnych poplatkoch.   Z týchto dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.“

K podstatnej   námietke sťažovateľky   sa   krajský   súd v odôvodnení   uznesenia   č.   k. 17 CoE 129/2011-156 z 10. marca 2011 vyjadril takto:

,,V prejednávanej veci je však nepochybné, že oprávnený sa podaným návrhom domáhal výkonu rozhodnutia na základe nulitného, to znamená neexistujúceho právneho aktu, z čoho potom následne vyplýva, že sa nejednalo o konanie týkajúce sa vymáhania plnenia zo zdravotného poistenia. O takéto konanie, ktoré je zároveň vecne oslobodené od platenia súdnych poplatkov, by sa jednalo jedine za predpokladu, že by exekučný titul bol po právnej stránke riadnym exekučným titulom, čo však nie je v danom prípade. Exekúcia v predmetnej veci sa viedla na základe neexistujúceho exekučného titulu, nemožno potom následne z tohto dôvodiť, že sa jednalo o vec týkajúcu sa zdravotného poistenia, ktorá podlieha oslobodeniu od platenia súdnych poplatkov v súlade s ust. § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 71/1992 Zb..

Správny   bol   potom   postup   súdu   prvého   stupňa,   ktorý   zaviazal   oprávneného k zaplateniu súdneho poplatku za podanie urobené elektronickými prostriedkami v súlade s položkou č. 20a sadzobníka zákona č.   71/1992 Zb.   o súdnych poplatkoch.   Z týchto dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.“

K podstatnej   námietke sťažovateľky   sa   krajský   súd v odôvodnení   uznesenia   č.   k. 5 CoE 78/2011-39 z 23. februára 2011 vyjadril takto:

,,V   prejednávanej   veci   je   nepochybné,   že   uznesením   súdu   prvého   stupňa   zo   dňa 1. júla 2009, č. k. 61Er/940/2008-16, bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená, kedy súd prvého stupňa dospel k záveru, že platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty, a teda exekučný titul, o ktorý sa oprávnený v tomto konaní opieral, je nulitným aktom a takéto rozhodnutie nie je možné vykonať. Preto bola exekúcia v konečnom dôsledku zastavená.

V súlade s ust. § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, od platenia súdnych poplatkov je oslobodené okrem iného aj konanie vo veciach zdravotného poistenia, a teda konanie ako také.

V   prejednávanej   veci   je   však   nepochybné,   že   oprávnený   sa   podaným   návrhom domáhal výkonu rozhodnutia na základe nulitného, to znamená neexistujúceho právneho aktu, z čoho potom následne vyplýva, že sa nejednalo o konanie týkajúce sa vymáhania plnenia zo zdravotného poistenia. O takéto konanie, ktoré je zároveň vecne oslobodené od platenia súdnych poplatkov, by sa jednalo jedine za predpokladu, že by exekučný titul bol po právnej stránke riadnym exekučným titulom, čo však nie je v danom prípade.

Exekúcia v predmetnej veci sa viedla na základe neexistujúceho exekučného titulu, nemožno potom následne z tohto dôvodiť, že sa jednalo o vec týkajúcu sa zdravotného poistenia, ktorá podlieha oslobodeniu od platenia súdnych poplatkov v súlade s ust. § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 71/1992 Zb.

Správny   bol   potom   postup   súdu   prvého   stupňa,   ktorý   zaviazal   oprávneného k zaplateniu súdneho poplatku za podanie urobené elektronickými prostriedkami v súlade s položkou   č.   20a   sadzobníka   zákona   č.   71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch.   Z   týchto dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.“

Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované uznesenia krajského súdu ako súdu odvolacieho   sú   určité   a   zrozumiteľné,   bez   vnútorných   rozporov   a krajský   súd   zaujíma stanovisko   k podstate   dôvodov   uvedených   v   odvolaniach.   Ústavný   súd   preto   takéto rozhodnutia na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje za neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by mohlo mať za následok porušenie   ňou   označených   práv   (podobne   aj   IV. ÚS 43/04).   Nevyplýva   z nich   ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti   napadnutých   rozhodnutí.   Aj   stabilná   rozhodovacia   činnosť   ústavného   súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé   súdne   konanie   stotožňovať   s procesným   úspechom,   z   čoho   vyplýva,   že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   protiústavné   a arbitrárne   tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06). Pretože namietané rozhodnutia krajského súdu nevykazujú znaky svojvôle a sú   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných   myšlienkových   postupov a hodnotení,   podporených   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne   akceptovateľnými právnymi   názormi   okresných   súdov   v označených   rozsudkoch,   ústavný   súd   nie   je oprávnený   ani   povinný   tieto   postupy   a   hodnotenia   nahrádzať   (podobne   aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu, ktorý je totožný s právnym názorom prvostupňových súdov.

Navyše,   nemožno   v prerokúvanej   veci   v súlade   s doterajšou   judikatúrou (IV. ÚS 414/2010) pominúť ani ďalšiu podstatnú skutočnosť, a to, že sťažnosti smerujú proti napadnutým rozhodnutiam, ktorými krajský súd potvrdil prvostupňové rozhodnutia vo výroku o uložení povinnosti sťažovateľke zaplatiť súdnemu exekútorovi súdny poplatok pohybujúci   sa   v jednotlivých   napadnutých   konaniach   od   1,50   €   po   4,50   €.   Túto   sumu možno označiť za zjavne celkom bagateľnú, a aj keď sťažovateľka zakladá svoje námietky najmä na porušení práva na spravodlivé súdne konanie, táto skutočnosť prispela k podpore záveru   ústavného   súdu   o zjavnej   neodôvodnenosti   sťažností.   Uloženie   povinnosti sťažovateľke zaplatiť sumu v rozmedzí od 1,50 € do 4,50 € by totiž aj v prípade, že by ústavný súd zistil určité pochybenia v namietanom rozhodnutí, mohlo predstavovať zásah do hmotného práva sťažovateľky len nepatrnej intenzity. Podľa judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 414/2010) ak sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom výnimočných   prípadoch,   v ktorých   došlo   k porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu (intenzite).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosti sťažovateľky namietajúce porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s § 1 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb. a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými uzneseniami krajského   súdu   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnené.

II.3   K namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl. 20   ods.   1   ústavy uzneseniami   krajského   súdu   č.   k.   6   CoE   32/2011-74   z 22.   februára   2011,   č.   k. 4 CoE 35/2011-77 z 31. januára 2011, č. k. 17 CoE 458/2010-115 z 23. februára 2011, č. k.   17   CoE   129/2011-156   z 10.   marca   2011   a č.   k.   5   CoE   78/2011-39 z 23. februára 2011

Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05)   zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Inak povedané, o prípadnom porušení označeného základného a iného práva hmotnoprávneho charakteru (čl. 20 ods. 1 ústavy) by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru, že uznesenia krajského súdu, ako aj dôvody   uvádzané   sťažovateľkou   v   sťažnostiach   neobsahujú   také   skutočnosti,   ktoré   by svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods.   1   listiny   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   bolo potrebné   sťažnosti   sťažovateľky   aj   v časti namietajúcej porušenie jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (hmotnoprávneho charakteru)   odmietnuť   podľa   § 25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnené.

Pretože sťažnosti boli odmietnuté v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch sťažovateľky na ochranu jej práv označených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011