znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 251/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. D., S., zastúpenej advokátom JUDr. T. Š., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 1 K 149/96, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2010 doručená sťažnosť M. D., S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. T. Š., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 K 149/96 (ďalej aj „namietané konanie“ alebo „namietané konkurzné konanie“).

Zo   sťažnosti   a zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   rozsudkami   Okresného   súdu Michalovce, ktorými sa právoplatne skončili konania vedené na tomto súde pod sp. zn. 10 C 418/93,   10   C   419/93   a   10   C   806/93,   bol   sťažovateľke   proti   P.   v M.   (ďalej   len „žalovaný“) priznaný nárok na zaplatenie sumy 1 135 020 Sk. Časť priznaného nároku sťažovateľka vymáhala v exekučnom konaní. Na majetok žalovaného bol však na návrh K., a. s., B., 16. mája 1997 vyhlásený konkurz. Konkurzné konanie sa vedie krajským súdom pod sp. zn. 1 K 149/96. V dôsledku začatia konkurzného konania bolo exekučné konanie podľa   §   14   ods.   1   písm.   d)   zákona   č.   328/1991   Zb.   o   konkurze   a   vyrovnaní   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) prerušené. Sťažovateľka prostredníctvom svojho vtedajšieho právneho zástupcu prihlásila 8. septembra 1997 svoju pohľadávku do konkurzu. Podľa tvrdení sťažovateľky krajský súd v konkurznom konaní svojím postupom spôsobuje neodôvodnené a zbytočné prieťahy, čím sa predlžuje stav jej právnej neistoty a odďaľuje sa právoplatné skončenie tohto konkurzného konania.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza: «Toto   je   moja   v   poradí   druhá   sťažnosť   na   Ústavný   súd   v tejto   veci.   Prvá   bola 17. decembra 2002 pod sp. zn. III. ÚS 199/02 odmietnutá. V dôsledku sťažnosti, podanej na ESĽP bolo pochybenie Ústavného súdu napravené rozsudkom tohto súdu z 8. januára 2009 č.   15592/03.   Podľa   jeho   čl.   55   bolo   posudzovaným   obdobím   obdobie   od   prihlášky   do konkurzu do 16. júla 2008.

V pripojenej odpovedi na moju žiadosť zn. Spr 31/2010 je uvedený jednak súpis úkonov za roky 2007 – 2009 vo veci a jednak oznámenie, že spis sa nachádza na Najvyššom súde SR od 24. 8. 2009. Podľa môjho zistenia tam je i ku dňu písania tejto sťažnosti. K obsahu   dokladu   pripomínam,   že   podľa   mojich   vedomostí   úkony   tam   uvedené   boli formálne: nijak vec neposunuli k ukončeniu.

Podľa   úzu   Ústavný   súd   odmieta   považovať   za   zodpovedný   subjekt   v   prípade prieťahov v konaní štát. Vedie ho k tomu ťažko akceptovateľný argument: selektovať podiel viacerých orgánov na výsledku možno rovnako, ako v iných právnych prípadoch, pokiaľ ide o prípadné primerané zadosťučinenie. Problémom nie je ani výrok o povinnosti konať bez zbytočných prieťahov, ktorý má byť adresovaný výlučne na základe logiky.

Po   júli   2008   štát   reprezentovaný   Krajským   súdom   Košice   (i   keď   „blokovaný“ Najvyšším súdom) postupuje nedostatočne razantným, objektívne príslušným spôsobom a moje   právo   nechráni.   Naviac   je pre   mňa   nepochopiteľný   stav   úrovne   elementárnej spravodlivosti   za   situácie   –   všeobecne   známej   –   že   družstvo   prosperuje   a   zarába   cez množstvo   akože   nových   prevádzok   (viď   spis).   Mám   preto   dôvodné   podozrenie,   že   tzv. prioritní veritelia veľký záujem na ukončení veci neprejavujú.

Podľa namietnutých článkov Dohovoru a Ústavy má každý právo na prejednanie jeho   veci   v primeranej   lehote   bez   zbytočných   prieťahov.   Z   troch   stabilných   aspektov posudzovania dôvodu ich vznikov je nepochybné, že je to postup súdu, ktorý je ich príčinou. Podľa môjho názoru je to benevolencia súdu k disciplinárnym nedostatkom správcov, ktorej dôsledkom je ich slabá profesionálna úroveň.

Uznávam, že v porovnaní s „prejednaným“ obdobím a obdobím po ňom je veľký rozdiel v čase. Vzdor tomu je namieste zohľadniť, že dochádza k netolerovateľnej recidíve živenej omylom, že teraz už môže konanie trvať ľubovoľne dlho.»

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:„1) Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 1 K 149/96 porušil právo sťažovateľky na konanie v jej veci v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov podľa čl. 6 ods. 1) Dohovoru a čl. 48 ods. 2) Ústavy SR.

2)   Ústavný   súd   SR   priznáva   sťažovateľka   z   titulu   primeraného   zadosťučinenia 3.000,-Eur.

3) Ústavný súd SR priznáva sťažovateľke právo na náhradu trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v konkurznom   konaní vedenom pod sp. zn. 1 K 149/96. Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že sťažovateľka doručila ústavnému súdu už 28. marca 2002 sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy v namietanom konkurznom konaní vedenom krajským súdom. Táto sťažnosť bola uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 199/02-17 zo 17. decembra 2002 odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Následne sa sťažovateľka sťažnosťou proti Slovenskej republike zo 6. mája 2003 (sťažnosť č. 15592/03) obrátila na Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý rozsudkom z 8. apríla 2009 vyslovil porušenie sťažovateľkinho práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj jej práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a priznal jej spravodlivé zadosťučinenie v sume 6 640 €.

V súlade s čl. 46 dohovoru je rozsudok súdu ESĽP konečný a záväzný pre Slovenskú republiku. Sťažovateľka sa rozsudkom ESĽP z 8. januára 2009 domohla ochrany svojich práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a podľa   čl.   13   dohovoru,   pričom   ESĽP   dospel   k záveru,   že k porušeniu označených práv sťažovateľky došlo v období začínajúcom dňom prihlásenia jej   pohľadávky   do   namietaného   konkurzného   konania   8.   septembra   1997   a končiacom 16. júla   2008.   Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   považoval   sťažnosť   sťažovateľky v časti týkajúcej sa obdobia do 16. júla 2008 za vec, o ktorej už bolo rozhodnuté, a preto v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd považoval za obdobie relevantné na posúdenie opodstatnenosti sťažnosti obdobie po 16. júli 2008.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd už konštatoval (napr. I. ÚS 70/98, III. ÚS 199/02), že ústava nevyníma z povinnosti všeobecných súdov konať bez zbytočných prieťahov žiadne konanie, v ktorom sa poskytuje súdna ochrana právam fyzických osôb alebo právnických osôb. Účelom zákona o konkurze   a vyrovnaní   je   podľa   §   1   zákona   o   konkurze   a   vyrovnaní   usporiadanie majetkových   pomerov   dlžníka   (úpadcu),   ktorý   má   viac   veriteľov,   voči   ktorým   nie   je schopný plniť svoje záväzky po lehote splatnosti v dôsledku insolvencie, alebo sa nachádza v   predĺžení.   Stanovením   pravidiel   usporiadania   majetkových   pomerov   úpadcu   vrátane speňaženia   jeho   majetku   (konkurznej   podstaty)   a   rozdelenia   výťažku   tohto   speňaženia medzi   konkurzných   veriteľov,   o   ktorom   rozhoduje   v   konečnom   dôsledku   súd,   sa v konkurznom konaní poskytuje súdna ochrana majetkovým právam veriteľov úpadcu, ktorí ich   kvalifikovaným   spôsobom   uplatnili.   Za   týchto   okolností   možno   konštatovať,   že sťažovateľke   ústava   garantuje   ochranu   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   jej   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   v namietanom konkurznom   konaní, pretože   sa   prihlásením   svojej   pohľadávky stala jeho účastníčkou.

Miera a povaha zodpovednosti všeobecného (konkurzného) súdu za postup správcu konkurznej podstaty v konkurznom konaní je daná rozsahom jeho oprávnení, ktoré mu zákon vo vzťahu k tomuto subjektu konkurzného konania priznáva (najmä § 12 a § 8 ods. 4 a 5 zákona o konkurze a vyrovnaní).

S   ohľadom   na uvedené   možno   v   súlade   s   ustálenou   judikatúrou   ústavného súdu hovoriť   o   prieťahoch   v   konkurznom   konaní   vtedy,   ak   súd   vôbec   nevyužije   vo   vzťahu k správcovi konkurznej podstaty tie prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie účinnej a rýchlej ochrany práv účastníkov konkurzného konania, prípadne ak k ich použitiu siahne až vtedy, keď je ich účinok na dosiahnutie tohto účelu minimalizovaný alebo vylúčený (mutatis mutandis I. ÚS 57/97).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   rešpektujúcej   jeho   ústavné postavenie,   nie   je   jeho   úlohou   určovať   namiesto   konkurzného   súdu   optimálny   postup v danej   veci,   ale   posúdiť,   či   ním   prijaté   opatrenia   a   zvolený   postup   sú   vzhľadom   na okolnosti prípadu akceptovateľné z pohľadu ústavou garantovaného práva na konanie bez zbytočných prieťahov (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 99/02).

Ústavný súd pri hodnotení postupu krajského súdu v relevantnom období vzal do úvahy skutočnosť, že pre konanie, ktoré nasleduje po vyhlásení konkurzu (§ 13 zákona o konkurze a vyrovnaní), je typické speňaženie konkurznej podstaty, čo bolo v okolnostiach danej veci sťažené z dôvodu súbežne prebiehajúceho konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 17 Cb 705/2001, ktorého predmetom je rozhodovanie o vylúčení nehnuteľností z konkurznej podstaty.

Zo súdneho spisu sp. zn. 17 Cb 705/2001 vyplýva, že žalovaný sa žalobou z 25. júla 2001   domáhal   od   správcu   konkurznej   podstaty   vylúčenia   vecí   z konkurznej   podstaty. O žalobe rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 17 Cb 705/2001-353 z 15. júla 2009 tak, že žalobu   zamietol.   Proti   tomuto   rozsudku   sa   žalobca   (v   namietanom   konkurznom   konaní žalovaný) odvolal, na základe čoho bola vec predložená na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý   podľa   zistení   ústavného   súdu o odvolaní zatiaľ v predmetnej veci nerozhodol.

Podľa § 12 zákona o konkurze a vyrovnaní je konkurzný súd oprávnený vyžiadať si od správcu konkurznej podstaty správu a vysvetlenie, nahliadať do jeho účtov a vykonávať potrebné   zisťovania.   Správcovi   môže   uložiť,   aby   si   vyžiadal   na   určité   otázky   názor veriteľského výboru alebo správcovi môže dať pokyny sám.

Ako vyplýva zo spisu, správca konkurznej podstaty vyzýval krajský súd v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   17   Cb   705/2001   na urýchlené   nariadenie   pojednávania   vo   veci vylúčenia   majetku   z konkurznej   podstaty   žiadosťou   z   27.   februára   2009.   Po   vyhlásení rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   17   Cb   705/2001-353   z   15.   júla   2009   a predložení   veci najvyššiemu   súdu   na   rozhodnutie   o odvolaní   proti   tomuto   rozsudku   obdobnú   žiadosť správca konkurznej podstaty adresoval 23. novembra 2009 aj odvolaciemu súdu, pričom o týchto svojich úkonoch informoval aj konkurzný súd. V označených žiadostiach správca konkurznej podstaty poukazuje na skutočnosť, že namietané konkurzné konanie nemožno skončiť,   pokiaľ   nie   je   právoplatne   rozhodnuté   o vylúčení   vecí   z konkurznej   podstaty, pričom už zo správy správcu konkurznej podstaty zo 6. júla 2007 vyplýva, že práve tento majetok, ktorý je predmetom konania o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty, je ostatným majetkom úpadcu, ktorý je určený na speňaženie pre účely uspokojenia nárokov veriteľov v namietanom konkurznom konaní.

Zo   spisu   ústavný   súd   ďalej   zistil,   že   správca   konkurznej   podstaty   doručil 22. apríla 2009 krajskému súdu (ako konkurznému súdu) svoje vyjadrenie k argumentácii žalobcu v konaní o vylúčenie majetku z konkurznej podstaty vedenom krajským súdom pod sp. zn. 17 Cb 705/2001 a v dňoch 31. decembra 2008, 12. júna 2009, 10. septembra 2009 a 29. apríla 2010 aj správy o svojej doterajšej činnosti v namietanom konkurznom konaní.

Podľa zistení ústavného súdu nebolo namietané konkurzné konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. 1 K 149/96 v čase rozhodovania ústavného súdu o tejto sťažnosti ešte právoplatne skončené, pričom v posudzovanom období krajský súd priebežne sledoval stav súbežne prebiehajúceho konania vedeného pod sp. zn. 17 Cb 705/2001 a 23. júna 2010 uskutočnil informatívny výsluch sťažovateľky.

Na základe uvedených skutočností možno konštatovať, že krajský súd v období po 16. júli 2008 nemohol namietané konanie právoplatne skončiť, pretože mu v tom bránilo iné súdne konanie vyvolané práve preskúmavaným konkurzným konaním, ktoré prebieha pred krajským   súdom   pod   sp.   zn.   17 Cb   705/2001   a ktoré   ešte   nie   je   právoplatne   skončené vzhľadom na to, že najvyšší súd ešte nerozhodol o odvolaní podanom žalobcom (v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   1   K 149/96   vystupujúcim   v postavení   odporcu)   proti   rozsudku krajského súdu z 15. júla 2009. Keďže majetok, ktorý je predmetom tohto sporu, je jediným dosiaľ   nespeňaženým   majetkom   úpadcu,   nemožno   až   do   právoplatného   skončenia uvedeného   sporu   konkurzné   konanie   vedené   pod   sp.   zn.   1   K 149/96   skončiť   (m.   m. II. ÚS 395/08).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že v namietanom konkurznom konaní   vznikla   v relevantnom   období procesná   situácia   spočívajúca   v   prekážke,   ktorá v tomto období účinne bránila a stále bráni krajskému súdu v tom, aby mohol namietané konanie právoplatne skončiť. Ide o procesnú situáciu, ktorej vznik nemožno pripísať na ťarchu krajského súdu, a preto neexistujú dôvody, na základe ktorých by ústavný súd po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   mohol   reálne   vysloviť   porušenie   základného   práva sťažovateľky   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   ani   jej   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru namietaným postupom krajského súdu (m. m. II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2010