znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 251/09-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júla   2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   K.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou   kanceláriou   B.   &   B.,   s. r. o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   advokátky JUDr. R. B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   svojej   záležitosti   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Cb 86/1995 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 111/2008, 4 Obo 112/2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   K.,   s. r. o.,   o d m i e t a pre   zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára 2009   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   K.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), doplnená opravným podaním doručeným 3. februára 2009, ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Cb 86/1995 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 111/2008, 4 Obo 112/2008.

Sťažovateľka v úvode sťažnosti uviedla podrobnú chronológiu napadnutého konania od 4. októbra 1995, keď bola vtedajšiemu Mestskému súdu v B. doručená žaloba o náhradu škody   a ušlého   zisku   spoločnosti   R.,   spol. s r. o.   (ďalej   len   „pôvodný   žalobca“),   až   do augusta   2008,   keď   krajský   súd   zaslal   najvyššiemu   súdu   vyjadrenie   sťažovateľky k odvolaniu žalovaného. Z uvedenej chronológie, ako aj z príloh pripojených k sťažnosti vyplýva,   že   krajský   súd   4.   marca   2003   rozhodol   o zmene   účastníka   konania   na strane žalobcu   (z   dôvodu   uzavretia   dohody   o postúpení   pohľadávky   medzi   sťažovateľkou a pôvodným   žalobcom)   tak,   že   pôvodný   žalobca   z konania   vystúpil   a na   jeho   miesto vstúpila sťažovateľka.

Ďalej   sťažovateľka   uviedla,   že   z predloženej   chronológie   vyplýva,   že „Prvé pojednávanie   vo veci   sa   konalo   po   viac ako   dvoch rokoch   od podania   žaloby,   pričom obdobie od 04. 10. 1995 do 22. 01. 1998, kedy sa konalo prvé pojednávanie vo veci, nie je vyplnené žiadnou činnosťou krajského súdu.

Dňa   5. 3. 1999   bol   súdny   spis   postúpený   NS   SR   a   prvé   úkony   boli   vykonané až 12. 10. 1999.   Dňa   30. 06. 2000   sa   konalo   v   poradí   desiate   pojednávanie   a   ďalšie pojednávanie sa konalo až 14. 01. 2003.

NS SR vo svojom rozhodnutí dňa 29. 10. 1999 odporučil ustanoviť znalca z odboru finančníctvo   a   vrátil   vec   na   ďalšie   konanie,   pričom   Krajský   súd   vydal   uznesenie o ustanovení znalca až dňa 20. 04. 2001.

Vzhľadom   na   niekoľkoročné   trvanie   celého   súdneho   konania   a   dlhých   časových odstupov medzi pojednávaniami, kedy neexistovala prekážka, ktorá by bránila prejednaniu veci, bol žalobca - sťažovateľ nútený s ohľadom na vzniknutú insolventnosť postúpiť svoju pohľadávku voči žalovanému - uznesenie o pripustení vstupu do konania na strane žalobcu zo dňa 4. 3. 2003.“

Takto   opísané prieťahy kvalifikovala sťažovateľka   ako   zbytočné, ktoré   zakladajú porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Keďže konanie nebolo ani do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu právoplatne skončené, sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Bratislave v konaní K., spol. s. r. o. B. c/a D. H. o zaplatenie, vedenom   pod   spis.   zn.   21 Cb   86/95   a   Najvyšší   súd   SR   4 Obo 11/08 (správne   má   byť 4 Obo 111/08,   pozn.),   4 Obo 112/08   porušili   právo   sťažovateľa,   aby   sa   jeho   vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, a aby sa jej vec prejednala v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru, čím porušil aj čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.

2. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi peňažnú sumu vo výške 16.597 EUR ako primerané finančné zadosťučinenie za porušenie jej základných práv podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.

3. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi trovy konania a právneho zastupovania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou, jej doplneniami a prílohami dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená.

1. K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 21 Cb 86/1995

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti vychádzal zo svojej stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   sťažovateľa (I. ÚS 24/03,   IV. ÚS 232/03).   Zároveň   zo   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu v nadväznosti na takto vymedzený účel označených práv vyplýva, že ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj vo vzťahu k čl. 6 dohovoru) ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému   súdu   podaná   v čase,   keď   k namietanému   porušovaniu   práva   ešte   mohlo dochádzať   a nečinnosť   orgánu   verejnej   moci   v tom   čase   ešte   mohla   trvať   (napr.   m. m. II. ÚS 387/06, IV. ÚS 46/07, IV. ÚS 263/08, I. ÚS 28/08).

Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ako to vyplýva z jeho rozhodnutia o sťažnosti č. 16970/05 vo veci sťažovateľa Miroslava Mazureka proti Slovenskej republike.

Z chronológie predloženej sťažovateľkou, ako aj zo spisu krajského súdu, ktorý si ústavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania veci vyžiadal, vyplýva, že krajský súd   na   pojednávaní   uskutočnenom   17.   apríla   2008   vyhlásil   rozsudok   v prospech sťažovateľky. V dôsledku odvolania podaného žalovaným 11. júna 2008 bol spis krajského súdu   sp. zn.   21 Cb 86/1995   postúpený   11.   júla   2008   najvyššiemu súdu   na   rozhodnutie o opravnom prostriedku.

Sťažovateľka po podaní sťažnosti doručila ústavnému súdu rozsudok najvyššieho súdu   sp. zn.   4 Obo 111/2008,   4 Obo 112/2008   zo   17. marca   2009,   ktorým   najvyšší   súd potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. 21 Cb 86/1995 zo 17. apríla 2008 v merite veci a v časti trov konania ho zrušil a vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Vydaním   prvostupňového   rozsudku   a postúpením   veci   najvyššiemu   súdu   vykonal krajský súd všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľky. Ďalšie úkony alebo postupy už krajský súd nemohol vykonávať, a preto možno posudzovať záležitosť so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha krajského súdu pri odstraňovaní stavu právnej neistoty sťažovateľky skončila rozhodnutím vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Sťažnosť sťažovateľky namietajúca porušenie jej označených práv bola ústavnému súdu doručená 20. januára 2009, teda v čase, keď k porušovaniu označených práv postupom krajského súdu už nemohlo dochádzať.

Z uvedeného vyplýva, že krajský súd v čase podania sťažnosti ústavnému súdu už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania vo veci samej, prípadne prieťahy v ňom, a teda nemohol ani porušovať sťažovateľkou označené práva.

Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že najvyšší súd svojím rozsudkom zrušil rozsudok krajského súdu v časti trov konania a vrátil mu vec v tejto časti na ďalšie konanie a rozhodnutie,   pretože   zo   sťažnosti   sťažovateľky   možno   vyvodiť,   že   ňou   namietala porušenie svojich označených práv postupom krajského súdu v konaní, predmetom ktorého bolo rozhodovanie o náhrade škody a ušlého zisku s príslušenstvom proti žalobcovi, teda v tej časti, v ktorej bolo rozhodnutie krajského súdu rozsudkom najvyššieho súdu potvrdené. Teda to, čo bolo pre sťažovateľku v tomto konaní v stávke, bolo s konečnou platnosťou právoplatne rozhodnuté.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní   vedenom pod sp. zn. 4 Obo 111/2008, 4 Obo 112/2008

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, IV. ÚS 163/07, IV. ÚS 179/08).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zohľadnil   svoju   doterajšiu judikatúru a konštatuje, že konanie na najvyššom súde prebiehalo od 11. júla 2008, keď mu bol predložený spis krajského súdu na rozhodnutie o opravnom prostriedku podanom proti rozsudku   krajského   súdu   zo   17.   apríla   2008,   ako   aj   proti   uzneseniu   krajského   súdu zo 16. júna   2008,   ktorým   bolo   uložené   žalovanému   uhradiť   sumu   480 000 Sk   z titulu súdneho poplatku za podané odvolanie. Najvyšší súd po zaobstaraní vyjadrení účastníkov konania v priebehu augusta až novembra 2008 rozhodol 17. marca 2009 tak, že v merite veci potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. 21 Cb 86/95 zo 17. apríla 2008 a v časti trov konania ho zrušil a vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Ústavný súd je toho názoru, že celková dĺžka odvolacieho konania pred najvyšším súdom   v trvaní   osem   mesiacov   vylučuje   akúkoľvek   príčinnú   súvislosť   s   namietaným porušením označených práv sťažovateľky.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v návrhu na rozhodnutie vo veci samej (petite sťažnosti) už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2009