znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 251/08-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   20.   novembra   2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti Mgr. M. L., K., a P. F., K., zastúpených advokátkou JUDr. Ľ. V., K., ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 C 313/94), za účasti Okresného súdu Košice I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Mgr. M. L. a P. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94   (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 C 313/94) p o r u š e n é   b o l o.

2. Mgr. M. L. a P. F. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému po 90 000 Sk [slovom deväťdesiattisíc slovenských korún (2 987,45 EUR)], ktoré im   j e   Okresný súd Košice I   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice I j e   p o v i n n ý   uhradiť Mgr. M. L. a P. F. trovy právneho zastúpenia v sume 10 924 Sk [slovom desaťtisícdeväťstodvadsaťštyri   slovenských   korún (362,61   EUR)]   na účet   ich   právnej   zástupkyne   JUDr.   Ľ.   V.,   K.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 251/08 z 28. augusta 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. M. L. a P. F. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Košice I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 15 C 289/94 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 C 313/94).

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti poukázali na to, že konanie, ktoré začalo v roku 1994, nebolo dosiaľ právoplatne skončené.

Okrem toho, že sa sťažovatelia v sťažnosti domáhali, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy   rozhodol,   že   postupom   okresného   súdu   bolo   porušené   ich   základné   právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, súčasne žiadali, aby   im   ústavný   súd   priznal   finančné   zadosťučinenie   každému   v sume   po   100 000 Sk a náhradu trov konania.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr 117/2007 doručeným   ústavnému   súdu   23.   októbra   2008,   v ktorom   sa   okrem iného uvádza:

„Žaloba   bola   na   súd   podaná   dňa   17. 6. 1994.   Výzvou   zo   dňa   13. 7. 2004   boli žalobcovia vyzvaní na úhradu súdneho poplatku za návrh. Súdny poplatok bol uhradený dňa 9. 8. 1994. Dňa 14. 8. 2000 bol nariadený termín pojednávania na deň 8. 11. 2000. Prípisom zo dňa 24. 8. 2000 bol požiadaný Okresný úrad Košice I o zaslanie listinných dôkazov. Dňa 17. 10. 2000 bol vytýčený termín pojednávania na deň 17. 1. 2001, pričom toto pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom rozhodnutia o procesnom návrhu žalobcov.

Súd uznesením zo dňa 31. 7. 2002 pripustil, aby do konania na strane žalovaného pristúpil   ďalší   účastník   Mesto   Košice.   Prípisom   zo   dňa   22. 8. 2002   bol   požiadaný Katastrálny úrad v Košiciach o zaslanie správy a tým istým dňom bol požiadaný notár JUDr. A. K. o zaslanie spisového materiálu týkajúceho sa veci samej. Prípisom zo dňa 27. 6. 2003 bol požiadaný Okresný úrad Košice I o zaslanie ďalších listinných dôkazov a podania   správy   týkajúcej   sa   dotknutých   nehnuteľností.   Referátom   zo   dňa   7. 8. 2003 nariadila konajúca sudkyňa termín pojednávania na deň 16. 10. 2003 a žiadosťami zo dňa 22. 9. 2003 bolo žiadané zistenie pobytu účastníka konania K. F. Na pojednávaní konanom dňa 16. 10. 2003 boli vypočutí prítomní účastníci, pričom toto pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom doplnenia dokazovania. Referátom zo dňa 6. 2. 2004 bol vytýčený termín   pojednávania   na   deň   1. 4. 2004,   pričom   toto   pojednávanie   bolo   odročené na neurčito   za   účelom   predloženia   listín,   týkajúcich   sa   pasívnej   legitimácie   žalovaného v 1. rade a doloženie ďalších listinných dôkazov.

Súd uznesením zo dňa 17. 6. 2004 pripustil do konania na strane žalovaných ďalšie účastníka a to T. K., s. r. o., K.

Súd uznesením zo dňa 11. 11. 2004 spojil viac vecí na spoločné konanie pre účely znaleckého   dokazovania   a   nariadil   znalecké   dokazovanie   vo   veci   samej,   pričom   dňa 22. 7. 2005 zmenil svoje uznesenie zo dňa 11. 11. 2004 a to tak, že ho doplnil o ďalšie údaje. Prípisom zo dňa 23. 11. 2004 požiadal Katastrálny úrad v Košiciach na zaslanie správy k meritu veci.

Dňa 29. 12. 20005 bol súdu doručený znalecký posudok Ing. H. Súd   uznesením   zo   dňa   25. 5. 2006   nariadil   ďalšie   znalecké   dokazovanie,   pričom znalkyňa   Ing. L.   doručila   súdu   znalecký   posudok   3. 10. 2006.   Dňa   5. 4. 2007   konajúca sudkyňa nariadila termín pojednávania na deň 3. 5. 2007, pričom toto pojednávanie bolo odročené   na   neurčito.   Na   pojednávaní   dňa   3. 7. 2007   boli   vypočutí   ustanovení   znalci, pričom pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom vyjadrenia účastníkov konania k otázke kontrolného znaleckého posudku. Dňa 22. 11. 2007 bol doručený súdu doplnok k znaleckému   posudku   Ing. H.   Pojednávanie   zo   dňa   25. 1. 2008   bolo   odročené   na   deň 29. 2. 2008   za   účelom   doplnenia   dokazovania.   Pojednávanie   zo   dňa   29. 2. 2008   bolo odročené na neurčito za účelom rozhodnutia o vznesení námietky zaujatosti. Pojednávanie zo dňa 16. 5. 2008 bolo odročené na deň 3. 6. 2008.

Uznesením zo dňa 24. 8. 2008 bola priznaná odmena znalcovi Ing. H.   a znalkyni Ing. L. Dňa   24. 6. 2008   nariadila   konajúca   sudkyňa   termín   pojednávania   na   deň 14. 8. 2008, pričom upovedomením zo dňa 10. 7. 2008 bolo pojednávanie preročené na deň 11. 8. 2008.   Pojednávanie   zo   dňa   11. 8. 2008   bolo   odročené   na   deň   16. 10. 2008. Pojednávanie zo dňa   16. 10. 2008 bolo   odročené   z dôvodu neprítomnosti   predvolaných znalcov.

Podľa nášho názoru ide po skutkovej a právnej stránke o zložitý spor, ktorý vyžaduje rozsiahle   dokazovanie,   pričom   veľká   časť   dôkazov   je   odborného   charakteru   (početné znalecké posudky).

Ponechávame na úvahu Ústavného súdu Slovenskej republiky,   aby zvážil príčiny prieťahov v tomto súdnom konaní, pričom aj zo strany konajúceho súdu došlo k značným časovým úsekom, kedy neboli vykonávané žiadne úkony, čo taktiež ovplyvnilo dĺžku tohto súdneho konania.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o žalobe, ktorou sa sťažovatelia (v procesnom postavení žalobcov) domáhali odstránenia neoprávnenej stavby, resp. alternatívne zriadenia vecného bremena. Vzhľadom na nutnosť nariadenia znaleckého dokazovania, ako aj so zreteľom na vstupovanie ďalších účastníkov do konania v súvislosti s právnym nástupníctvom po zomrelých žalobcoch možno napadnuté konanie považovať po vecnej stránke za zložitejšie. Samotnú vecnú zložitosť, na ktorú poukázal vo svojom vyjadrení k sťažnosti doručenom ústavnému súdu 23. októbra 2008 aj predseda okresného súdu,   však   nemožno   dávať   do   súvislosti   s dlhotrvajúcou   nečinnosťou   okresného   súdu opísanou   v ďalšej   časti   tohto   nálezu.   Preskúmavané   konanie   nemožno   podľa   názoru ústavného súdu kvalifikovať ako zložité po právnej stránke, pretože výklad a používanie právnej úpravy vzťahujúcej sa na daný prípad sú stabilizované v judikatúre všeobecných súdov.

2. Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov   v napadnutom   konaní,   bolo   správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   súdneho konania.   Sťažovatelia   vstúpili   do   konania   v   dôsledku   procesnoprávneho   nástupníctva na základe univerzálnej sukcesie po pôvodných žalobcoch V. L. a M. T., ktorí medzičasom zomreli. Ústavný súd v súvislosti so zmenou účastníkov konania na základe univerzálnej sukcesie vychádza zo svojej judikatúry (napr. I. ÚS 197/05), podľa ktorej sťažovatelia môžu uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré tejto zmene predchádzalo. Ústavný   súd nezistil   takú   závažnú skutočnosť,   ktorá   by mala byť osobitne zohľadnená na ťarchu sťažovateľov pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní,   ústavný   súd prihliadal na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z dosiaľ vykonaných úkonov súdu vyplýva, že okresný súd bol v prevažnej časti konania   v podstate   nečinný.   Nečinnosť   súdu   charakterizuje   konanie   vedené   pod   sp. zn. 15 C 289/94 počas takmer celého jeho priebehu ako celok, a preto ústavný súd nepovažuje za potrebné hodnotiť sporadické úkony súdu (nariadenie pojednávania po viac ako šiestich rokoch,   nariadenie   znaleckého   dokazovania   po   viac   ako   desiatich   rokoch   atď.). Na uvedenom konštatovaní nič nemení ani fakt, že okresný súd od 11. novembra 2004, keď spojil napadnuté konanie s inými predmetom totožnými konaniami, začal vo veci priebežne realizovať procesné úkony, pretože napadnuté konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené ani po viac ako štrnástich rokoch od jeho začatia.

V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre konštatoval, že je   z ústavnoprávneho   hľadiska   neprijateľné,   aby   právna   neistota   v napadnutom   konaní nebola   odstránená   ani   po   uplynutí   viac   ako   14   rokov   od   jeho   začatia   (m. m.   napr. IV. ÚS 260/04, IV. ÚS 127/08).

Ústavný   súd   najmä   so   zreteľom   na   dlhodobú   nečinnosť   okresného   súdu   dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   síce   vyslovil   porušenie   základného   práva   sťažovateľov   podľa čl. 48 ods. 2   ústavy,   ale   neprikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn. 15 C 289/94 (pôvodne vedenej pod sp. zn. 15 C 313/94) konal bez zbytočných prieťahov, pretože už svojimi predchádzajúcimi nálezmi o uložení tejto povinnosti rozhodol (napr. II. ÚS 95/06, II. ÚS 96/06, II. ÚS 255/06).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume každý po 100 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 15 C 289/94, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť, že namietané konanie   nebolo   do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd považoval   priznanie   sumy   každému   zo   sťažovateľov   po   90 000 Sk   (2 987,45   EUR) za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľov, ktoré   im   vznikli   v dôsledku   ich   právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným   súdom advokátkou JUDr. Ľ. V. Podľa   § 36   ods. 2 zákona o ústavnom   súde ústavný súd môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola   19 056 Sk.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „vyhláška“),   pričom   výšku   základnej   sadzby   tarifnej   odmeny   bolo   potrebné v súlade s § 13 ods. 3 vyhlášky znížiť o 20 %, lebo ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“. Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2008 predstavuje spolu s režijným paušálom (2 x 190 Sk) u jedného sťažovateľa sumu 5 462 Sk a trovy právneho zastúpenia dvoch sťažovateľov boli priznané v celkovej sume 10 924 Sk (362,61 EUR).

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2008