znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 251/07-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. B., K., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., vo veci   namietaného porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   a   4   Ústavy Slovenskej   republiky   a práv   podľa   čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   v spojení   s   čl.   12   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 1 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Ž. a Ministerstva dopravy pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky pri plnení povinnosti uloženej právoplatným súdnym rozhodnutím a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   JUDr.   J.   B. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. novembra 2006 doručená sťažnosť JUDr. J. B., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 1 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Ž.   a   Ministerstva   dopravy,   pôšt   a   telekomunikácií   Slovenskej   republiky (ďalej len „ministerstvo“)   pri   plnení   povinnosti   uloženej   právoplatným   súdnym rozhodnutím.

Zo   sťažnosti   sťažovateľa   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   rozsudkom   Okresného   súdu Košice I č. k. 17 C 323/2004-115 z 12. apríla 2005 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.   k. 1 Co 172/2005-148 z 2. augusta 2005, ktorý nadobudol právoplatnosť 30. septembra   2005   (ďalej   len   „právoplatné súdne   rozhodnutie“),   bola   ž.   ako   žalovanej v prvom   rade   a obchodnej   spoločnosti   S.,   a. s.,   ako   žalovanej   v druhom   rade   uložená povinnosť   spoločne   a nerozdielne   zaplatiť   sťažovateľovi   náhradu   škody   v   sume 6 353 736 Sk   s   príslušenstvom   a   trovy   prvostupňového   konania   v celkovej   sume 344 411 Sk. Ž. bola zároveň uložená povinnosť nahradiť sťažovateľovi trovy odvolacieho konania v sume 51 200 Sk.

Podaním z 24. októbra 2005 a 29. novembra 2005 sťažovateľ vyzval ž. na splnenie povinnosti   uloženej   právoplatným   súdnym   rozhodnutím.   Podaním   zo 7. júla 2006 adresovaným ministerstvu sťažovateľ poukázal na neplnenie si tejto povinnosti ž..

Sťažovateľ na základe právoplatného súdneho rozhodnutia podal návrh na vykonanie exekúcie proti ž. ako povinnej v prvom rade a obchodnej spoločnosti S., a. s., ako povinnej v druhom rade. Dňa 29. decembra 2005 Okresný súd Bratislava I poveril súdneho exekútora vykonaním   exekúcie.   Súdny   exekútor   10.   januára   2006   vydal   upovedomenie   o začatí exekúcie vedenej pod sp. zn. EX 1543/05.

Ž.   20.   januára   2006   podala   námietky   proti   exekúcii   a   návrh   na jej zastavenie. V námietkach uviedla neprípustnosť exekúcie vedenej proti nej okrem iného s poukazom na to, že jej majetok tvoria výlučne rozpočtové prostriedky, a preto je proti nej exekúcia podľa § 8 ods. 10 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozpočtových   pravidlách   verejnej   správy“)   neprípustná.   Podľa   tohto   zákonného ustanovenia   výkonu   rozhodnutia   podľa   osobitných   predpisov   (vrátane   exekučného poriadku) nepodliehajú prostriedky poskytnuté zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie.

V odpovedi ž. zo 14. augusta 2006 adresovanej sťažovateľovi v súvislosti s plnením povinnosti   uloženej   právoplatným   súdnym   rozhodnutím   sa   uvádza „Medzi   možnosťami riešenia boli rozpracované aj alternatívy úplného alebo čiastočného zaplatenia náhrady škody, resp. alternatíva neuhradenia náhrady škody“.

Sťažovateľovi bolo doručené aj stanovisko ministra dopravy, pôšt a telekomunikácii Slovenskej republiky z 24. augusta 2006, v ktorom sa konštatuje: „Nesplnenie si povinnosti podľa právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu je porušením práva, ale na jeho odstránenie sa nevyžaduje zásah orgánu verejnej správy podľa zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach.   Navyše   vzhľadom   na   prekážky,   ktoré   bránia   k uskutočneniu   výkonu rozhodnutia, nemožno považovať postup Ž. SR, ktorá na svoju obranu používa zákonné prostriedky, za nesprávny.“

Sťažovateľ následne 15. novembra 2006 doručil ústavnému súdu sťažnosť, ktorou namieta porušenie svojich práv tým, že ž. odmieta uhradiť jeho pohľadávku, ktorá mu bola priznaná právoplatným súdnym rozhodnutím a ministerstvo „ho v tomto postoji utvrdzuje a nijako   jeho   nezákonný   a protiústavný   postoj   nekoriguje“.   Sťažovateľ   ďalej   uviedol: „Podľa § 8 ods. 10 (zákona o rozpočtových pravidlách verejnej správy, pozn.) nemožno sťažovateľovu pohľadávku vymôcť exekučne.“ Podľa sťažovateľa ž. „sama rozhoduje o tom komu,   či   a   koľko   zaplatí   a to   bez   akejkoľvek   kontroly.   Tomu   totiž   nasvedčuje   obsah niektorých písomných odpovedí odporcu, ktoré sú prílohou sťažnosti... Svojvôľa odporcu, umožnená   zákazom   exekúcie,   sa   konkrétne   prejavila   v takejto   formulácii...   medzi možnosťami riešenia boli rozpracované aj alternatívy úplného alebo čiastočného zaplatenia náhrady škody, resp. alternatíva neuhradenia náhrady škody...“.

Sťažovateľ   v   petite   sťažnosti   navrhol   ústavnému   súdu,   aby   vyslovil   porušenie označených   práv   ž.   a   ministerstvom,   zakázal   im   pokračovať   v ich porušovaní,   priznal sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   v   sume   500 000 Sk   a náhradu   trov   právneho zastúpenia.

Ústavný   súd   na   základe   spisovej   dokumentácie,   ktorá   tvorila   prílohu   sťažnosti, a vyžiadaných   rozhodnutí   Okresného   súdu   Bratislava   I   zistil,   že   po   doručení   sťažnosti sťažovateľa   ústavnému   súdu Okresný   súd   Bratislava   I uznesením   sp.   zn.   1 Er 282/05 z 15. decembra   2006   námietky   ž.   proti   exekúcii   zamietol   a uznesením   rovnakej   sp.   zn. z 25. januára   2007   zamietol   aj   návrh   na   zastavenie   exekúcie.   V odôvodnení   uznesenia o zamietnutí   námietok   sa   uvádza: „Povinný   v 1.   rade (ž.,   pozn.) je   rozpočtovou organizáciou, podľa ust. § 23 ods. 1 zákona č. 523/2004 o rozpočtových pravidlách verejnej správy...   je   rozpočtová   organizácia   oprávnená   prekročiť   rozpočtový   limit   výdavkov o prostriedky prijaté od iných subjektov... rozpočtová organizácia predmetné prostriedky vedie   na   mimorozpočtovom   účte.   Povinný   v 1.   rade   nepredložil   súdu   dôkazy   o tom,   že disponuje výlučne majetkom, ktorý nemôže podliehať výkonu exekúcie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných   a aj účinných právnych prostriedkov   nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na jej prerokovanie.

V súlade   s princípom   subsidiarity   právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov.

Z obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   ž.   bola   právoplatným   súdnym rozhodnutím   uložená   povinnosť   zaplatiť   sťažovateľovi   sumu 6 353 736 Sk s príslušenstvom.   Táto   povinnosť   vznikla   z občianskoprávneho   vzťahu   zodpovednosti za škodu, ku ktorej došlo v súvislosti s uskutočňovaním stavebných prác na nehnuteľnosti v správe ž.. Objednávateľom prác bola ž.

Sťažovateľ   porušenie   svojich   základných   práv   videl   v   neplnení   právoplatným súdnym   rozhodnutím   uloženej   povinnosti   ž.   Vo   vzťahu   k ministerstvu   videl   sťažovateľ porušenie   označených   základných   práv   v tom,   že   ministerstvo   ž.   v tomto   postoji utvrdzovalo. Sťažovateľ pritom vo svojej sťažnosti opakovane poukazoval na to, že nútený výkon rozhodnutia voči ž. je podľa zákona o rozpočtových pravidlách neprípustný.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažovateľ   svoju   pohľadávku   mohol   vymôcť (a aj vymáha) prostredníctvom výkonu právoplatného súdneho rozhodnutia od ž. Uvedené korešponduje aj so znením § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách verejnej správy, podľa ktorého neprípustnosť núteného výkonu rozhodnutia sa vzťahuje iba na rozpočtové prostriedky,   s ktorými   rozpočtové   organizácie   hospodária,   a nie   na samotné   rozpočtové organizácie, ktoré v súlade s citovaným zákonom môžu mať aj iný majetok, voči ktorému je nútený výkon rozhodnutia (exekúcia) prípustný.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   mal   k dispozícii a aj využil   prostriedok   nápravy   namietaného   porušenia   označených   práv   spočívajúci vo vymáhaní   pohľadávky   v exekučnom   konaní,   a vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd sťažnosť   sťažovateľa   v súlade   s   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   nárokoch   na   ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2007