znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 251/05-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. januára 2006 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Jána Lubyho prerokoval sťažnosť F. H., bytom V., zastúpeného advokátom JUDr. R. B., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice   -   okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 217/04 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 5 C 986/88) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo F. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 217/04 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 5 C 986/88) p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému súdu Košice - okolie p r i k a z u j e   v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 217/04 konať bez zbytočných prieťahov.

3. F.   H. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   150 000 Sk (slovom   jednostopäťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Košice   - okolie p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice - okolie j e   p o v i n n ý   uhradiť F. H. trovy konania v sume 5 302 Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na   účet   jeho   právneho   zástupcu advokáta JUDr. R. B., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 251/05-16 z 20. októbra 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie sťažnosť   F.   H. (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice - okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 217/04 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 5 C 986/88).

Na základe výzvy ústavného súdu z 12. októbra 2005 sa k sťažnosti písomne vyjadril okresný   súd   podaním   sp.   zn.   Spr.   8181/05   zo   7. októbra 2005,   v   ktorom   okrem   iného uviedol:

„Žaloba o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti napadla na tunajší súd dňa 26. 10. 1988. Viaceré pojednávania boli odročené z dôvodov úmrtia účastníkov, prípadne zmenili adresy svojho pobytu a neoznámili súdu tieto zmeny. Po sústavnom spresňovaní okruhu   pasívne   legitimovaných   účastníkov   vo   veci   bolo   rozhodnuté   rozsudkom   zo   dňa 28. 9. 2001,   proti   ktorému   bolo   podané   odvolanie   a   tento   rozsudok   bol   zrušený   a vec vrátená na ďalšie konanie. Zástupkyňa žalobcu po doplnení dokazovania vzala žalobu proti viacerým žalovaným späť. Súd konanie voči týmto žalovaným zastavil uznesením zo dňa 22. 12. 2004   a voči   ostatným   žalovaným,   proti   ktorým   nebola   vzatá   žaloba   späť   bolo konanie vylúčené na samostatné konanie, ktoré sa vedie pod sp. zn. 15 C 217/04, taktiež sa vedie aj konanie pod touto spisovou značkou o protinávrhu žalovaných.

Uznesenie o zastavení konania nie je právoplatné, nakoľko došlo k chybe v písaní, bolo   vydané   opravné   uznesenie   dňa   22. 7. 2005,   ktorým   táto   chyba   bola   opravená. Žalovaným,   ktorým   nebolo   doručené   uznesenie   o   zastavení   konania,   bolo   doručované po vydaní opravného uznesenia, ktoré kvôli tomu ešte nie je právoplatné.

Vo   veci   15 C 217/04   nebolo   doposiaľ   rozhodnuté,   lebo   je   potrebné   znalecké dokazovanie na odstránenie rozporov, ktoré vznikli vykonaním ROEPU v obci.“

Na základe výzvy ústavného súdu z 15. decembra 2005 okresný súd doplnil svoje vyjadrenie k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 881/05 z 20. decembra 2005, v ktorom okrem iného uviedol:

„Predmetom   konania   vo   veci   15 C 217/04   je   určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti. Ide o vylúčený návrh z pôvodného konania 5 C 986/88. Po vylúčení nároku bolo   potrebné   zabezpečiť   vzhľadom   na   vykonanú   ROEP   nové   doklady   o   vlastníctve nehnuteľnosti a následne zmenu osobám pasívne legitimovaných.

Vec bola pridelená do senátu 23. 12. 2004. Dňa 29. 12. 2004 bol urobený úkon – zabezpečenie výpisu z pozemnoknižných vložiek a listov vlastníctva.

Dňa   14. 3. 2005   bolo   urgované   ich   zabezpečenie.   Doklady   boli   predložené 4. 4. 2005. Následne bolo nariadené pojednávanie zo dňa 9. 8. 2005. Na tomto pojednávaní bol   prevedený   prednes   účastníkov   a   nariadené   znalecké   dokazovanie.   Určený   znalec 20. 10. 2005 vrátil spis s tým, že pre svoj zdravotný stav posudok nemôže vypracovať. Dňa 7. 12. 2005 bolo nariadené znalecké dokazovanie iným znalcom. Posudok doposiaľ nie je vypracovaný.

Od   vylúčenia   návrhu   na   osobitné   konanie   vo   veci   nevznikli   zbytočné   prieťahy s prihliadnutím na zaťaženosť vybavujúcej sudkyne. Prieťah bol spôsobený objektívnymi okolnosťami od 29. 12. do 4. 4. 2005 – zabezpečenie dokladov o vlastníctve a následne zmena znalcov.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   doručil   10. januára 2006   ústavnému   súdu   vyjadrenie k stanovisku okresného súdu, v ktorom okrem iného uviedol:

„Podľa názoru sťažovateľa porušovateľ vo svojom vyjadrení resp. v jeho doplnení, len stroho konštatuje základné procesné úkony uskutočnené v napadnutom konaní. Nijako nevyvrátil   tvrdenia   sťažovateľa   uvedené   v jeho   sťažnosti   (...)   Opäť   chce   sťažovateľ zdôrazniť, že sa jedná z jeho pohľadu o mimoriadne dôležité konanie, ktorého predmetom je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a má za to, že porušovateľ v podstatnej miere prispel k neúmerne dlhej dobe tohto súdneho konania, ktoré nie je ani po viac ako 18-ich rokoch právoplatne skončené (...).“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti, k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a zo spisu okresného súdu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Konanie začalo 26. októbra 1988 podaním žaloby, ktorou sa sťažovateľ ako žalobca v 4. rade domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

Do nariadenia prvého pojednávania, ktoré sa konalo 30. januára 1989, okresný súd vypracoval   výzvu   za   účelom   vyjadrenia   sa   žalovaných   k žalobe   a   doručenia   dokladov (výpisy z listov vlastníctva a dedičské rozhodnutia). Toto pojednávanie okresný súd odročil na neurčito a vyzval právneho zástupcu žalobcov na upresnenie žaloby.

Ďalšie   pojednávania   nariadené   na   18. október 1991,   20. september 1993 a 18. október 1993 okresný súd opätovne odročil za účelom odstránenia nedostatkov žaloby.

Na pojednávaniach nariadených na 22. november 1993, 17. január a 7. február 1994 vypočul účastníkov a svedka. Posledné z týchto pojednávaní bolo odročené na neurčito za účelom vykonania ohliadky na mieste samom, ktorá sa uskutočnila 11. júla 1995.

Na ďalšom pojednávaní uskutočnenom 20. mája 1996 okresný súd pripustil zmenu žalobného návrhu a na pojednávaní 27. júna 1996 vypočul ďalších účastníkov.

Na   pojednávaniach   nariadených   na   24. november 1997,   14. august 1998, 25. september 1998, 18. december 1998 a 12. apríl 1999 okresný súd riešil procesné otázky súvisiace s označením účastníkov konania a upresnením petitu žaloby.

Ďalšie   pojednávania   okresný   súd   nariadil   na   3. marec 2000,   7. apríl 2000, 12. máj 2000,   26. jún 2000,   26. september 2000,   3. júl 2001,   20. august 2001, 25. september 2001 a 28. september 2001, na ktorom vyhlásil rozsudok.

Účastníci konania proti rozsudku podali odvolanie a 20. augusta 2002 okresný súd predložil   spis   Krajskému   súdu   v Košiciach,   ktorý   uznesením   sp.   zn.   12   Co   397/02 z 10. decembra 2002 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil 11. decembra 2002 na nové prejednanie a rozhodnutie.

Okresný   súd   20. marca 2003   vyzval   právneho   zástupcu   žalobcov   a   23. júla 2003 právnych nástupcov žalovaných na predloženie listinných dôkazov.

Dňa 3. januára 2004 okresný súd vyzval právneho zástupcu žalobcov, aby upresnil pasívne   legitimovaných   účastníkov   a žalobný   petit.   Uznesením   z   22. decembra 2004 okresný súd v časti konanie zastavil a vo zvyšnej časti žalobný návrh a protinávrh vylúčil na samostatné konanie, ktoré je vedené pod sp. zn. 15 C 217/04.

Dňa   22. júla 2005   okresný   súd   vydal   opravné   uznesenie. Dňa   9. augusta 2005 okresný   súd   nariadil   znalecké   dokazovanie.   Po   oznámení   znalca,   že   posudok   nemôže vypracovať zo   zdravotných   dôvodov,   okresný   súd   7. decembra 2005 pribral   do   konania iného znalca. Znalecké dokazovanie nie je dosiaľ skončené.

III.

Článok 48   ods.   2 ústavy   ustanovuje právo   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K odstráneniu   stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet a právoplatne nerozhodli (m. m. IV. ÚS 232/03).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa posudzovanie otázky, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzuje vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci (1), správanie účastníka konania (2) a postup, akým v konaní postupoval súd (3).

1) Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia   je   občianskoprávne   konanie o určenie   vlastníckeho práva   k nehnuteľnostiam, ktoré začalo v novembri 1988   a   nie je dosiaľ   právoplatne   skončené.   V danom   prípade   ide   o bežnú   súčasť   sporovej   agendy všeobecných   súdov,   podklad pre   rozhodnutie   tvorí   súdnou   praxou   ustálená a používaná právna   úprava   obsiahnutá   najmä   v Občianskom   zákonníku.   Výklad   a používanie   tejto právnej   úpravy   sú   stabilizované   v pomerne   rozsiahlej   judikatúre   všeobecných   súdov, kde je upravená aj metodika postupu všeobecných súdov v týchto sporoch. I keď na priebeh konania mohol mať vplyv väčší počet účastníkov (a zmeny v dôsledku ich úmrtí), ústavný súd   vychádzajúc   zo   samotnej   dĺžky   konania,   jeho   priebehu   a doteraz   dosiahnutých výsledkov   však   konštatuje,   že   nezistil   také   okolnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   doterajší priebeh konania jeho zložitosťou, a k hodnoteniu skutkovej a právnej zložitosti okresný súd pristúpil až v roku 2005, keď nariadil znalecké dokazovanie.

2) Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o   tom,   či   v   konaní   pred   okresným   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pri   hodnotení   postupu   podľa   tohto   kritéria   ústavný   súd   na   jednej   strane poznamenáva, že sťažovateľ bol v konaní aktívny, zúčastňoval sa nariadených pojednávaní, niekoľkokrát   žiadal   o určenie   termínu   pojednávania   a   podal   aj   sťažnosť   na   zbytočné prieťahy v konaní, ale na druhej strane konštatuje, že i sťažovateľ (jeho právny zástupca) čiastočne prispel k zdĺhavému priebehu konania najmä tým, že v rokoch 1989, 1990, 1991 a 1993   na   výzvy   okresného   súdu   za   účelom   odstránenia   vád   žaloby   nereagoval   včas a v lehotách, ktoré mu boli určené.

3) Napokon   ústavný   súd   z hľadiska   existencie   zbytočných   prieťahov   hodnotil samotný   postup   okresného   súdu   v napadnutom   konaní.   Ústavný   súd   poukazuje   na   to, že predmetom   posúdenia   je   spor,   ktorý   začal   26. októbra 1988,   avšak   vzhľadom   na   to, že zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a neobsahuje ustanovenie o spätnej pôsobnosti, relevantné obdobie, v ktorom možno skúmať, či došlo alebo nedošlo k zbytočným   prieťahom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   začína   od   15. februára 1993 (m. m. I. ÚS 52/01, IV. ÚS 387/04). V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že ak nie je v zásade oprávnený skúmať a rozhodnúť o porušení základného práva pred 15. februárom 1993, neznamená to, že pri celkovom hodnotení, či za obdobie, ktoré od 15. februára 1993 uplynulo,   došlo   alebo   nedošlo   k porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nemôže tiež zohľadniť stav konania k uvedenému dátumu (IV. ÚS 277/04).

Na základe prehľadu úkonov okresného súdu ústavný súd konštatuje, že takmer celý priebeh konania je poznačený nesústredenosťou a neefektívnosťou jeho postupu, čo malo vplyv na doterajšiu dĺžku sporu. I keď v priebehu viac ako 17-ročného konania boli zistené iba kratšie obdobia nečinnosti (od 6 do 22 mesiacov) a okresnému súdu nemožno vytknúť inú dlhodobejšiu nečinnosť, ústavný súd zdôrazňuje, že občianske súdne konanie, ktoré bez meritórneho právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako je tomu v danej veci, možno už len   na   základe   jeho   posúdenia   v   celku   považovať   za   nezlučiteľné   s   imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy. V priebehu celého konania okresný súd nepostupoval v konaní   dôsledne,   neorganizoval   svoju   prácu   tak,   aby   v čo   najkratšej   dobe   zadovážil dostatok relevantných dôkazov potrebných na rozhodnutie vo veci samej. I keď vo veci rozhodol rozsudkom, jeho rozhodnutie bolo nadriadeným súdom pre nedostatočne zistený skutkový stav zrušené. Nesústredenosť postupu okresného súdu vyplýva aj zo skutočnosti, že znalecké dokazovanie nariadil až 9. augusta 2005 a do dňa rozhodnutia ústavného súdu znalecké dokazovanie nie je vykonané.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 217/04 (pôvodne pod sp. zn. 5 C 986/88) bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v záujme zavŕšenia ochrany základných práv sťažovateľa prikázal v zmysle § 56 ods.   3 písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   vedenej   pod sp. zn. 15 C 217/04 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   vo   výške   2   mil.   Sk   za   ujmu,   ktorá   mu   bola   spôsobená „neadekvátnou a nedostatočnou právnou ochranou zapríčinenou nečinnosťou súdu a zbytočnými prieťahmi v konaní“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Pri   jeho   priznaní   ústavný   súd   vychádzal zo skutočnosti,   že   sťažovateľ   si   uplatnil   nárok   na   ochranu   základného   práva   na prerokovanie bez zbytočných prieťahov v spore, ktorého doterajšie trvanie nemožno ničím ospravedlniť. Podľa názoru ústavného súdu nemožno od sťažovateľa spravodlivo žiadať, aby čakal na výsledok súdneho sporu takú neprimerane dlhú dobu, a nie je akceptovateľné ani to, aby bol stav konania ku dňu vydania tohto nálezu taký, aký bol zistený v prípade sťažovateľa.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   predmetného   konania   na   okresnom   súde,   berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ústavný súd dospel k záveru, že primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vo výške 150 000 Sk (slovom jednostopäťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je okresný súd povinný uhradiť v súlade s výrokom   tohto   nálezu,   je   za   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   primeranou satisfakciou spojenou s porušením jeho základného práva.

Ústavný súd priznal podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažovateľovi sumu 5 302 Sk   z dôvodu   jeho   vzniknutých   trov   právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným súdom advokátom JUDr. R. B.. Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti), pričom náhradu za jeden úkon právnej služby priznal vo výške 2 501 Sk (základom pre výpočet výšky náhrady za úkon právnej   služby   bola   nominálna   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky   v prvom   polroku   2004   vo   výške   15 008 Sk)   podľa vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov. Ústavný   súd   priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa aj dvakrát náhradu režijného paušálu za každý úkon po 150 Sk.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2006