znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 251/04

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2004 predbežne prerokoval sťažnosť B. S., bytom R., zastúpenej advokátom JUDr. M. B., G., proti nezákonným rozhodnutiam Okresného súdu Rožňava sp. zn. 9 C 211/02 z 28. januára 2003 a Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co 180/03 zo 4. júna 2004, ktorými boli porušené základné práva na ochranu podnikania, majetku a súdnu ochranu podľa čl. 35, čl. 46 a iných článkov Ústavy Slovenskej republiky a v iných zákonoch, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1. B. S., bytom R. (ďalej len „sťažovateľka“), podala Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 20. júla 2004 sťažnosť proti nezákonným rozhodnutiam Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 C 211/02 z 28. januára 2003 a Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 180/03 zo 4. júna 2004, ktorými boli porušené jej základné práva na ochranu podnikania, majetku a súdnu ochranu   podľa   čl.   35,   čl.   46   a   iných   článkov   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a v iných príslušných zákonoch.

Sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   vydal   rozhodnutie,   ktorým   zruší   oba napadnuté   nezákonné   rozsudky.   Iný   návrh   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   sťažovateľka nepodala.

V   dôvodoch   sťažnosti   označenej   ako   sťažnosť   proti   nezákonným   rozhodnutiam súdov sťažovateľka neuviedla žiadne dôvody, akým postupom, spôsobom alebo úkonom (vrátane napadnutých rozsudkov) boli porušené jej základné práva a v podstate zopakovala iba argumenty predložené krajskému súdu v odvolacom konaní.

2.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

3.   Najprv   treba   uviesť,   že   sťažnosť   nemá   ústavou   a   zákonom   o   ústavnom   súde predpísané   náležitosti   (čl.   127   ods.   1   ústavy   a   §   49   a   nasl.   zákona   o ústavnom   súde). Predpokladom zrušenia rozhodnutí všeobecných súdov predpokladá nález ústavného súdu o porušení   základných   práv   alebo   slobôd.   Taký   návrh   na   rozhodnutie   ústavného   súdu sťažovateľka   neurobila,   hoci   je   povinnou   časťou   takého   petitu   (§   56   ods.   1   zákona o ústavnom súde). Súčasne chýba odôvodnenie porušenia čl. 35, čl. 46 a iných článkov ústavy   (sťažovateľka   neuvádza   žiadnu   konkretizáciu,   napriek   §   20   ods.   1   zákona o ústavnom súde),   ktoré by umožnilo preskúmať ústavnosť postupu všeobecných súdov v označenom spore. V tejto spojitosti treba uviesť, že ústavný súd je viazaný sťažnosťou (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

4.   Sťažovateľka   podala   sťažnosť   proti   nezákonným   rozsudkom   okresného   súdu a krajského súdu. Namietala nezákonnosť a uviedla, že okresný súd sa nedržal predmetu konania, ale vykonštruoval iný predmet konania. Súčasne namietla zaujatosť sudkyne, ktorá „riešila vec“.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Preto nemá právomoc skúmať nezákonnosť rozhodovania všeobecných súdov, ale len neústavnosť ich postupov   a   rozhodnutí.   Ak   okresný   súd   a   krajský   súd   rozhodoval   podľa   tvrdenia sťažovateľky o vykonštruovanom predmete konania, a nie o žalobe sťažovateľky a bol obsadený   zaujatým   sudcom,   sťažovateľka   bola   oprávnená   a   povinná   požiadať   o súdnu ochranu pre   zmätočnosť   konania dovolací   súd   (§   237   Občianskeho   súdneho   poriadku). Takáto možnosť súdnej ochrany v systéme všeobecného súdnictva však vylučuje právomoc ústavného súdu z dôvodu princípu subsidiarity jeho právomoci podľa čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy a § 49 a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

5. Ústavný súd môže sťažnosť odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť aj vtedy, ak je zrejmé,   že   medzi   namietaným   postupom   všeobecného   súdu,   v tomto   prípade   okresného súdu a krajského súdu, a označenými základnými právami nie je žiadna súvislosť, ktorá by reálne vytvárala základ na záver o možnom porušení uvedených základných práv. Takúto súvislosť   nemôže   podľa   názoru   ústavného   súdu   vytvárať   procesná   situácia,   v   ktorej sťažovateľka   uviedla   dva   konkrétne   články   ústavy   (ktoré   navyše   majú   viaceré   odseky) a ďalšie iné, bez ústavne akceptovateľných dôvodov neústavnosti postupov a rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré by umožnili preskúmať vzťah medzi napadnutými rozsudkami a označenými článkami ústavy.

V tejto spojitosti ústavný súd len pripomína, že podľa jeho stabilizovanej judikatúry obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nie   je právo na úspech v konaní ani právo na akceptovanie právnych   názorov sťažovateľky v konaní o veci samej.

Vychádzajúc   z   týchto   právnych   záverov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   pre nedostatok zákonom predpísaných náležitosti, pre nedostatok právomoci ústavného súdu a aj   ako   zjavne neopodstatnenú   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).