znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 250/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu   Jána   Lubyho   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   H.,   zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Pravdíkovou Bučkovou, Sputniková 18, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 CoZm 40/2012 z 20. novembra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára 2014   doručená   sťažnosť   J.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou   JUDr. Evou Pravdíkovou Bučkovou, Sputniková 18, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj svojho práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“)   sp. zn.   3   CoZm   40/2012   z   20.   novembra   2013   (ďalej   aj   „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že napadnutým rozsudkom krajský súd potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým bola sťažovateľovi (ako žalovanému, pozn.) uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi (obchodnej spoločnosti T., s. r.   o.)   sumu 10 941,94 € s príslušenstvom. Sťažovateľ namieta, že vydaniu   napadnutého rozsudku   krajského súdu   predchádzalo porušenie jeho procesných   práv, ktoré „mali za následok nespravodlivé súdne konanie porušujúce rovnosť účastníkov konania a viaceré základné práva sťažovateľa“.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„Porušovateľ   vo   veci   určil   súdne   pojednávanie   na   deň   20.   11.   2013,   pričom sťažovateľ poveril právnym zastúpením súčasného právneho zástupcu v predmetnej veci dňa 19. 11. 2013, navyše v neprítomnosti. V deň udelenia poverenia nový právny zástupca nedisponoval   podstatnými   listinami   týkajúcimi   sa   prebiehajúceho   konania,   len   ústnymi informáciami od klienta o podstate sporu. Dôvodom bola aj skutočnosť, že sťažovateľ mal v predmetom   konaní   pôvodne   iného   právneho   zástupcu,   ktorému   skončilo   zastúpenie právoplatnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu. V následnom dovolacom konaní pôvodný právny   zástupca   sťažovateľa   už   nezastupoval,   dovolací   súd   komunikoval   priamo so sťažovateľom, o čom svedčí aj výzva Okresného súdu Bratislava V zo dňa 29. 06. 2011 adresovaná priamo sťažovateľovi za účelom podania vyjadrenia k dovolaniu spoločnosti T., s.   r.   o.   Predmetom   žiadosti   o   odročenie   pojednávania   sťažovateľa   bola   okrem   iného žiadosť, aby odvolací súd oznámil právnemu zástupcovi sťažovateľa rozhodnutie o návrhu na odročenie pojednávania v zmysle § 119 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku. Napriek vyššie uvedenému, právnemu zástupcovi sťažovateľa rovnako ako sťažovateľovi osobne nebolo zo strany porušovateľa oznámené, ako bola posúdená žiadosť o odročenie pojednávania,   ktorá   bola   podaná   bezprostredne   po   získaní   vedomosti   o   nemožnosti zúčastnenia   sa   nariadeného   pojednávania   vzhľadom   na   nemožnosť   riadnej   prípravy zastúpenia v predmetnej veci. Po telefonickom dopyte na nahliadnutie do spisu za účelom zadováženia   potrebných   podkladov   k   veci,   bolo   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa oznámené, že porušovateľ konal v neprítomnosti sťažovateľa a jeho právneho zástupcu a dokonca   vo   veci   rozhodol.   Okrem   toho,   napadnuté   rozhodnutie   porušovateľa   vydané   v neprítomnosti   sťažovateľa   a   jeho   právneho   zástupcu   nebolo   sťažovateľovi   ani   jeho právnemu   zástupcovi   dodnes   riadne   doručené.   V   podaní   zo   dňa   19. 11.   2013   právny zástupca sťažovateľa písomne upovedomil porušovateľa, že dňom 01. 12. 2013 dochádza k zmene jeho sídla na novú adresu, ktorú právny zástupca sťažovateľa priamo uviedol spolu so   žiadosťou   o   doručovanie   na   túto   novú   adresu.   Napriek   tomu,   porušovateľ,   ktorý vykonával   doručenie   napadnutého   rozhodnutia   prostredníctvom   prvostupňového   súdu   - Okresného   súdu   Bratislava   V   až   v roku   2014,   napadnuté rozhodnutie   zaslal právnemu zástupcovi na adresu, ktorá v tom čase už takmer dva mesiace nebola aktuálna, celkom ignorujúc písomné oznámenie o zmene sídla právneho zástupcu sťažovateľa. Výlučne v dôsledku   zhody   okolností   sa   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   dostalo   napadnuté rozhodnutie porušovateľa do dispozície. Sťažovateľovi nebolo umožnené byť prítomný na pojednávaní   prostredníctvom   kvalifikovaného   právneho   zástupcu   a   ani   nebol porušovateľom   upovedomený   o   tom,   ako   posúdil   žiadosť   o   odročení   pojednávania. Podotýkame, že Krajský súd v Bratislave mal povinnosť sťažovateľovi bezodkladne oznámiť, ako   posúdil   jeho   žiadosť   o   odročenie   pojednávania,   nakoľko   tým,   že   tak   neurobil,   sa sťažovateľ   spoliehal na dôvodnosť   svojej   žiadosti a očakával,   že jej   bude   vyhovené za účelom prípravy riadnej obrany vo veci. Keďže Krajský súd v Bratislave nielenže včas nevyhodnotil vznesenú žiadosť o odročenie pojednávania a dokonca vo veci s konečnou platnosťou rozhodol, máme za to, že týmto postupom Krajského súdu v Bratislave, boli porušené vyššie uvedené základné práva sťažovateľa.“

V súvislosti   s dodržaním   podmienky   podania   sťažnosti   v zákonom   ustanovenej lehote vyplývajúcej s § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavom súde“) sťažovateľ uvádza:

„Napadnuté   rozhodnutie   -   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn. 3 CoZm/40/2012-256 zo dňa 20. 11. 2013 nebolo sťažovateľovi dosiaľ riadne doručené, avšak sťažovateľ sa o jeho obsahu dozvedel dňa 22. 01. 2014, a teda lehota na podanie ústavnej sťažnosti je zachovaná.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   na rovnosť   účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 CoZm/40/2012-256 zo dňa 20. 11. 2013, porušené boli.

Ústavný súd   Slovenskej republiky   zrušuje Rozsudok   Krajského súdu   v Bratislave sp. zn. 3 CoZm/40/2012-256 zo dňa 20. 11. 2013 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave je povinný na účet právneho zástupcu sťažovateľa uhradiť trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   vo   výške   557,16   €   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak tento   zákon   neustanovuje   inak. Skúma   pritom   tak   všeobecné,   ako   aj   osobitné   náležitosti   návrhu   (sťažnosti)   podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní rovní.

V súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Niet pochýb o tom, že odňatie možnosti konať pred súdom predstavuje takú vadu konania, ktorá má za následok porušenie základného práva účastníka konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Rovnako uskutočnenie pojednávania všeobecného súdu bez   toho,   aby   účastníkovi   konania   bola   daná   možnosť   zúčastniť   sa   pojednávania a uplatňovať počas jeho priebehu svoje procesné práva, má za následok odňatie možnosti konať pred súdom, a teda aj porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ   predovšetkým   namieta,   že   mu   nebolo   umožnené   byť   prítomný   na pojednávaní   prostredníctvom   kvalifikovaného   právneho   zástupcu,   ako   aj   tým,   že   nebol krajským súdom upovedomený o tom, ako posúdil jeho žiadosť o odročenie pojednávania, čím podľa jeho názoru došlo k porušeniu ním označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru.

V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Okresný   súd   Bratislava   V   (ďalej   len   „okresný   súd“)   zmenkovým   platobným rozkazom   č.   k.   1   Zm   442/2009-19   z 5.   februára   2010   (ďalej   len   „zmenkový   platobný rozkaz“) uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobcovi zmenkovú sumu 19 541,94 € s úrokom 6 % ročne od 16. júna 2009 do zaplatenia, odmenu 65,14 € a trovy   konania 2 033,97 €. Na základe sťažovateľom podaných námietok proti zmenkovému platobnému rozkazu   okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   1   CbZm   39/2010   zo   7. júna   2010   (ďalej   len „rozsudok okresného súdu zo 7. júna 2010“) zmenkový platobný rozkaz

- zrušil v zmenkovej sume 8 600 €, v úroku 6 % ročne zo sumy 8 600 € od 16. júna 2009 do zaplatenia a v zmenkovej odmene 28,67 € a v tejto časti konanie zastavil (výrok I);

- zrušil v trovách konania 511,05 € (výrok II);

- ponechal v platnosti v zmenkovej sume 10 941,94 €, v úroku 6 % ročne zo sumy 10 941,94   €   od   16.   júna   2009   do   zaplatenia,   v odmene   36,47   €   a v trovách   konania 1 522,92 € (výrok III) a sťažovateľa zaviazal zaplatiť náhradu trov konania o námietkach v sume 661,04 € (výrok IV).

Proti rozsudku okresného súdu zo 7. júna 2010 podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 CoZm 32/2010 z 23. februára 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 23. februára 2011“) tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu zo 7. júna 2010 zmenil tak, že zmenkový platobný rozkaz zrušil v celom rozsahu   a v súvisiacom   výroku   o náhrade   trov   konania   o námietkach   ho   zmenil   tak,   že žalobca   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   náhradu   trov   v sume   1 247,43   €   (výrok   I), a zároveň zaviazal žalobcu zaplatiť trovy odvolacieho konania sťažovateľa (výrok II).

Proti rozsudku krajského súdu z 23. februára 2011 podal žalobca dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 3 Obdo 41/2011 z 23. augusta 2012 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu z 23. augusta 2012“) tak, že dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu z 23. februára 2011 zrušil v napadnutej časti výrokov I a II a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Následne okresný súd doručil uznesenie najvyššieho súdu z 23. augusta 2012 právnemu zástupcovi sťažovateľa — Advokátskej kancelárii BONA FIDE, s. r. o., Sládkovičova 604/41, Beluša (ďalej len „advokátska kancelária BONA FIDE“), 24. septembra 2012.

Krajský súd po vrátení veci na ďalšie konanie 9. júla 2013 nariadil pojednávanie na 20.   november   2013,   pričom   predvolanie   na   toto   pojednávanie   doručil   17.   júla   2013   aj advokátskej   kancelárii   BONA   FIDE,   ktorá   listom   z 1.   augusta   2013   krajskému   súdu oznámila, že právne zastupovanie sťažovateľa ukončila „právoplatným rozsudkom vo veci“, pričom zdôraznila, že o tejto skutočnosti informovala aj okresný súd listami z 19. júna 2011 a 26. septembra 2012. Krajský súd následne 20. augusta 2013 vydal pokyn na doručenie predvolania   na   pojednávanie   nariadeného   na   20.   november   2013   priamo   sťažovateľovi (predvolanie mu bolo doručené 26. augusta 2013). Dňa 19. novembra 2013 (nová) právna zástupkyňa sťažovateľa JUDr. Eva Pravdíková Bučková (ďalej len „právna zástupkyňa“) e-mailom   doručila   krajskému   súdu   žiadosť   o odročenie   pojednávania   nariadeného na 20. november   2013,   pričom   ju   následne   doplnila   originálom   listu   označeným   ako „oznámenie a žiadosť o odročenie pojednávania“, prílohou ktorého bolo aj splnomocnenie udelené právnej zástupkyni sťažovateľom z 19. novembra 2013 (originál listu bol krajskému súdu   doručený   20.   novembra   2013,   pozn.).   Zo   zápisnice   z pojednávania,   ktoré   sa uskutočnilo na krajskom súde 20. novembra 2013, vyplýva, že pojednávanie sa uskutočnilo v neprítomnosti sťažovateľa a jeho právnej zástupkyne.

V relevantnej časti napadnutého rozsudku   krajského súdu, ktorým tento rozsudok okresného   súdu   zo   7.   júna   2010   v napadnutej   časti,   ktorou   bol   ponechaný   v platnosti zmenkový   platobný   rozkaz,   a v súvisiacom   výroku   o náhrade   trov   konania   potvrdil,   sa uvádza:

„Odvolací   súd   po   nadobudnutí   právoplatnosti   dovolacieho   uznesenia   nariadil pojednávanie na deň 20. 11. 2013 na opätovné prejednanie odvolania žalovaného v 2. rade proti rozsudku súdu prvého stupňa. Upovedomenie o nariadenom termíne pojednávania prevzal   právny   zástupca   žalovaného   v   2.   rade   AK   BONA   FIDE,   s.   r.   o.   Beluša   dňa 17. 07. 2013 a podaním zo dňa 06. 08. 2013 oznámil odvolaciemu súdu, že žalovaného už nezastupuje,   a   preto   vracia   predvolanie.   Odvolací   súd   preto   opakoval   doručenie o nariadenom termíne priamo žalovanému v 2. rade. Z doručenky založenej v súdnom spise je preukázané, že predvolanie prevzal dňa 26. 08. 2013 na nariadený termín 20. 11. 2013. Odvolateľ sa z nariadeného termínu prostredníctvom svojej novej právnej zástupkyne, ktorú poveril dňa 19. 11. 2013 (teda 1 deň pred pojednávaním) ospravedlnil a žiadal o odročenie z dôvodu, že nemá možnosť naštudovať spis a pripraviť riadne zastúpenie pred termínom pojednávania.   S   návrhom   na   odročenie   pojednávania   nesúhlasil   žalobca   z   dôvodu,   že nedostatok času na oboznámenie sa so spisom nie je bez ďalšieho dôvodom na vyhovenie žiadosti o odročenie pojednávania. Zdôraznil, že JUDr. Eva Pravdíková Bučková, ktorú žalovaný   v   2.   rade   splnomocnil,   tohto   zastupuje   aj   v   ďalších   konaniach   o   zaplatenie zmenkovej sumy s príslušenstvom voči žalobcovi. Odvolací súd po preskúmaní dôvodnosti návrhu na odročenie pojednávania zistil že žalovaného v 2. rade zastupovala advokátska kancelária BONA FIDE, s. r. o., ktorá podaním zo dňa 22. 06. 2011 oznámila súdu prvého stupňa ako odpoveď na výzvu o vyjadrenie k dovolaniu, že právne zastupovanie skončili právoplatným rozsudkom vo veci. Rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s rozsudkom odvolacieho   súdu   nadobudol   právoplatnosť   dňa   05.   05.   2011.   Po   zrušení   rozsudku odvolacieho súdu AK BONA FIDE, s. r. o. prevzala dňa 24. 09. 2012 zrušujúce uznesenie NS SR v predmetnej veci, keďže zrejme po zrušení právoplatného rozsudku odpadol dôvod, pre ktorý skončila zastupovanie, AK vrátila súdu až predvolanie na odvolacie pojednávanie. Ako prílohu k sprievodnému listu priložila list, ktorým vrátila dovolanie a ktoré je v spise založené na l. č. 197a, ale podanie datované dňa 26. 09. 2012, ktorým podľa jej tvrdenia vrátila uznesenie NS SR, doručené dňa 24. 09. 2012, sa v spise nenachádza. AK nepriložila žiadny dôkaz na preukázanie svojho tvrdenia, že súdu predmetné uznesenie vrátila. Odvolací súd neakceptoval ospravedlnenie žalovaného v 2. rade, resp. jeho právnej zástupkyne so žiadosťou o odročenie pojednávania z dôvodu krátkosti času na prípravu, a to vzhľadom k tomu, že žalovaný v 2. rade prevzal osobne predvolanie na nariadený termín pojednávania, ako vyplýva z doručenky dňa 26. 08. 2013 a mal do 20. 11. 2013 (takmer 3 mesiace) dostatočný časový priestor zvoliť si nového právneho zástupcu, keď už nebol   zastúpený   pôvodným   PZ.   Odvolací   súd   mal   za   to,   že   svojím   konaním   žalovaný v 2. rade účelovo predlžuje súdne konanie a naviac zmenkové konanie, t. j. právo vzniknuté zo   zmenkového   vzťahu.   Keďže   dôvod   žiadosti   o   odročenie   pojednávania   nemožno kvalifikovať ako dôležitý, pretože žalovaný v 2. rade mal dostatok času poveriť nového právneho zástupcu, odvolací súd pojednával a rozhodol v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. bez prítomnosti žalovaného v 2. rade.“

V súlade   s   §   101   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti   takého   účastníka;   prihliadne   pritom   na   obsah   spisu   a   dosiaľ   vykonané dôkazy.

Ústavný   súd   už   vyslovil   právny   názor,   podľa   ktorého   §   101   ods.   2   OSP   bráni absolútnemu ponímaniu práva účastníka konania konať procesne relevantným spôsobom pred súdom. Ak by totiž takéto absolútne ponímanie bolo akceptované, potom by sa súdne konanie   prostredníctvom   sústavného   využívania   opakovaných   žiadostí   o   odročenie pojednávania   ľahko   stalo   voľne   disponibilným   nástrojom   v   rukách   účastníka   konania, a súčasne   by   prestalo   byť   nástrojom   v rukách   štátneho   orgánu   (súdu),   ktorý   má   slúžiť nastoľovaniu spravodlivého usporiadania v právom regulovaných spoločenských vzťahoch. Je   preto   ústavne   súladné,   ak   posúdenie   dôvodov   žiadaného   odročenia   nariadeného pojednávania je vecou nezávislého súdu, ktorého povinnosťou je nastolenie stavu právnej istoty účastníkov konania, pokiaľ ide o otázku tvoriacu predmet sporu. Prirodzene, takto formulované právo všeobecného súdu zahŕňa aj možnosť neakceptovať žiadosť účastníka konania o odročenie nariadeného pojednávania, a to obzvlášť v prípadoch, keď doterajší priebeh   konania   signalizuje   možné   zneužívanie   žiadostí   o   odročovanie   pojednávaní pre účely predlžovania konania. Ústavne plne akceptovateľný je potom postup všeobecného súdu spočívajúci v uskutočnení pojednávania aj bez prítomnosti účastníka konania. Takto zvolený   postup   je   však   všeobecný   súd   povinný   dostatočným   spôsobom   zdôvodniť (III. ÚS 449/2011).

V nadväznosti na posudzovaný právny problém ústavný súd poukazuje aj na právne názory vyslovené v judikatúre najvyššieho súdu, podľa ktorých dôležitý dôvod v zmysle § 101   ods.   2   OSP   môže   byť   vyvodzovaný   len   zo   skutočnosti,   ktorá   je   vo   vzťahu k prebiehajúcemu súdnemu konaniu a nariadenému pojednávaniu so   zreteľom na všetky okolnosti vážna (svojou povahou znemožňujúca každému účastníkovi občianskeho súdneho konania za rovnakých okolností účasť na súdnom pojednávaní), súčasne ospravedlniteľná (všeobecne   prijímaná   ako   odpustiteľná),   nepredvídateľná   (nepredvídaná   alebo neočakávaná), neodvrátiteľná   (neumožňujúca   účastníkovi   prijať opatrenie   prekonávajúce príčinu   neúčasti   na pojednávaní)   a náhla   (vzhľadom   na časové   súvislosti   nedovoľujúca účastníkovi uskutočniť kroky vedúce k jeho účasti na pojednávaní). Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť neprítomného účastníka o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 OSP), posudzuje všeobecný súd podľa okolností posudzovaného prípadu (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 75/2012 z 8. augusta 2012).

Najvyšší súd už vyslovil aj právny názor, podľa ktorého zmena právneho zastúpenia (vykonaná po veľmi dlhom čase) a nedostatok času na oboznámenie sa so spisom novým právnym zástupcom môže byť dôvodom odročenia pojednávania v zmysle § 101 ods. 2 OSP len výnimočne. Výnimočnosť situácie je pritom potrebné vnímať cez konkrétne okolnosti prípadu dané napr. aj časovým priestorom, ktorým disponoval samotný účastník konania na účely zvolenia si právneho zástupcu, a schopnosťou právneho zástupcu oboznámiť sa v relevantnom   čase   zostávajúcom   do   nariadeného   pojednávania   so   spisom,   ako   aj   jeho možnosťou   zúčastniť   sa   pojednávania   (porovnaj   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp. zn. 6 Cdo 75/2012 z 8. augusta 2012).

Prípadná neschopnosť zorganizovať zastupovanie účastníka konania na požadovanej úrovni ide na ujmu účastníka konania alebo advokáta, nie všeobecného súdu (porovnaj napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 78/2010 z 20. apríla 2010).

Ústavný súd akceptuje uvedené právne názory najvyššieho súdu a konštatuje, že sú aplikovateľné aj na vec sťažovateľa. Vychádzajúc z tejto skutočnosti, ústavný súd zastáva názor, že ak na základe už opísaných skutkových okolností v posudzovanej veci krajský súd rozhodol napadnutým rozsudkom v neprítomnosti sťažovateľa a jeho právnej zástupkyne, tak išlo o ústavne konformný postup, prostredníctvom ktorého nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy ani jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v plnom rozsahu akceptuje argumentáciu   krajského   súdu,   podľa   ktorej   bol   sťažovateľovi   poskytnutý   dostatočný priestor na realizáciu jeho procesných práv (takmer 3 mesiace), ku ktorým nepochybne patrí aj voľba kvalifikovaného právneho zastúpenia. Ústavný súd považuje z ústavného hľadiska za   akceptovateľný   aj   právny   záver   krajského   súdu,   podľa   ktorého   v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci nebolo možné sťažovateľom uvádzaný dôvod odročenia pojednávania   nariadeného   na   20. november   2013   kvalifikovať   ako   dôležitý,   keďže   ho nebolo možné s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu vyvodzovať zo skutočností, ktoré   by   boli   nepredvídateľné,   prípadne   neodvrátiteľné   či   náhle   (keďže   predvolanie   na pojednávanie nariadené na 20. november 2013 bolo sťažovateľovi doručené 26. augusta 2013, uvedená doba bola dostatočná na to, aby si sťažovateľ právneho zástupcu zvolil aj skôr, ako deň pred nariadeným pojednávaním).

Sťažovateľ súčasne namieta, že krajský súd „včas nevyhodnotil vznesenú žiadosť o odročenie pojednávania a dokonca vo veci s konečnou platnosťou rozhodol“.

Podľa § 119 ods. 2 OSP účastník, ktorý navrhuje odročenie pojednávania, musí súdu oznámiť dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu, po tom, čo sa o ňom dozvedel   alebo   odkedy   sa   o   ňom   mohol   dozvedieť,   alebo   s   prihliadnutím   na   všetky okolnosti   ho   mohol   predpokladať.   Návrh   na   odročenie   pojednávania   obsahuje   najmä: a) dôvod, pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania, b) deň, keď sa účastník o dôvode dozvedel, c) ak je to možné, uvedenie elektronickej adresy, telefaxu alebo telefónu, na ktoré súd bezodkladne oznámi, ako návrh posúdil.

Z § 119 ods. 2 OSP vyplýva pre všeobecný súd rozhodujúci o návrhu na odročenie pojednávania povinnosť súdu bezodkladne oznámiť, ako návrh posúdil. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že splnenie povinnosti bezodkladne oznámiť posúdenie návrhu na odročenie pojednávania je potrebné vnímať cez konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým je   nevyhnutné   v konkrétnych   okolnostiach   prihliadať   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ prostredníctvom   zvolenej   právnej   zástupkyne   návrh   odročenia   pojednávania   doručil krajskému súdu deň pred samotným pojednávaním. Za týchto okolností je podľa názoru ústavného súdu ústavne udržateľné, ak sa krajský súd vysporiadal s návrhom sťažovateľa na odročenie   pojednávania   v rámci   napadnutého   rozsudku   s uvedením   dôvodov   svojho rozhodnutia.

Nad   rámec   odôvodnenia   sťažnosti   už   len   pre   úplnosť   ústavný   súd   dodáva,   že s prihliadnutím   na   jeho   zistenia   je   zrejmé,   že   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   bol doručený právnej zástupkyni sťažovateľa 22. januára 2014, teda v súlade s § 158 ods. 2 OSP, podľa ktorého rovnopis písomného vyhotovenia rozsudku sa doručuje účastníkom, prípadne ich zástupcom do vlastných rúk. Pritom je bez právneho významu skutočnosť, že písomnosť bola zo strany krajského súdu doručovaná na adresu právnej zástupkyne, ktorá bola   „neaktuálna“,   a teda   v rozpore   s oznámením   o zmene   sídla   právnej   zástupkyne. Skutočnosťou dôležitou pre posúdenie splnenia formálnej podmienky riadneho doručovania je   doručenie   rozsudku   účastníkovi   konania,   prípadne   jeho   právnemu   zástupcovi   do vlastných rúk, pričom táto podmienka bola nepochybne splnená.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by signalizovali ústavne relevantnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a sťažovateľom označenými právami podľa ústavy a dohovoru, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2014