znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 250/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   Č.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody,   vo   veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. c) a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 8 T 8/2005 a jeho uznesením z 23. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. Č. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára 2013   doručená   sťažnosť   R.   Č.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. c) a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 T 8/2005 a jeho uznesením z 23. novembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol právoplatne odsúdený na trest odňatia slobody na doživotie.

Krajský súd uznesením sp. zn. 8 T 8/05 z 25. januára 2010 priznal obhajcovi JUDr. J. K. odmenu za poskytnutie právnych služieb sťažovateľovi v celkovej sume 9 046,50 €. Odmena bola ustanovenému obhajcovi vyplatená z prostriedkov štátu 21. októbra 2010.

Uznesením krajského súdu sp. zn. 8 T 8/05 zo 17. januára 2011 bola sťažovateľovi podľa § 555 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku uložená povinnosť nahradiť štátu trovy trestného   konania   v   sume   9 046,50   €,   pozostávajúce   z   odmeny   priznanej   obhajcovi sťažovateľa JUDr. J. K.; označené uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom.

Z   uznesenia   vyššieho   súdneho   úradníka   vyplýva,   že „Po   preskúmaní   spisového materiálu krajský súd zistil, že odsúdený R. Č. nespĺňa zákonné podmienky pre nárok na bezplatnú obhajobu. Ako to vyplýva zo správy ÚVTOS a ÚVV..., oddelenia ekonomiky zo dňa 17. 12. 2010 odsúdený R. Č. je toho času pracovne zaradený. Súd je toho názoru, že odsúdený   môže   zo   svojho   príjmu   (možností   a   schopností)   postupne   uhradiť   štátu požadovanú sumu.“.

Proti označenému uzneseniu vyššieho súdneho úradníka podal sťažovateľ sťažnosť. V sťažnosti poukázal na to, že v rámci výkonu doživotného trestu odňatia slobody je síce pracovne zaradený, ale mesačne dostáva na živobytie len 17 % z čistej mzdy, z čoho je potrebné   podľa   jeho   názoru   urobiť   záver   o   tom,   že   má   nárok   na   bezplatnú   obhajobu. Doplňujúcim   podaním   zo   4. februára   2011   sťažovateľ   krajskému   súdu   predložil rozúčtovanie   jeho   pracovnej   odmeny   v   Ústave   na   výkon   trestu   odňatia   slobody v Leopoldove za rok 2010. Z tohto rozúčtovania vyplýva, že suma, ktorú sťažovateľ mohol v roku 2010 použiť na osobné účely, predstavovala 243,56 €. Taktiež dal krajskému súdu do pozornosti,   že   jeho   hrubá   pracovná   mzda   neprevyšuje   1   a   pol   násobok   životného minima, a teda sú u neho dané predpoklady na bezplatnú obhajobu.

O sťažnosti   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   8   T   8/05 z 23. novembra 2012 tak, že ju zamietol. V odôvodnení napadnutého uznesenia sa okrem iného uvádza: „Právoplatný odsudzujúci rozsudok zakladá podľa § 555 ods. 1 písm. c/ Tr. por.   odsúdenému   povinnosť   nahradiť   štátu   odmenu   vyplatenú   štátom   ustanovenému obhajcovi.   Takúto   povinnosť   odsúdený   nemá   len   v   prípade,   ak   má   nárok   na   obhajobu bezplatnú alebo nárok na obhajobu za zníženú odmenu. Právo odsúdeného na bezplatnú obhajobu   alebo   za   zníženú   odmenu   vzniká   za   splnenia   dvoch   zákonom   požadovaných podmienok a to, že odsúdený nemá dostatočné prostriedky a najneskôr v čase rozhodovania o náhrade trov trestného konania svoju nemajetnosť súdu preukáže (§ 34 ods. 3 Tr. por.) V   posudzovanom   prípade   odsúdený   R.   Č.   nepreukázal   oprávnenosť   nároku   na obhajobu bezplatnú, resp. obhajobu za zníženú odmenu, iba všeobecne uviedol, že nemá dostatok finančných prostriedkov. Odsúdený R. Č. bol právoplatne uznaný za vinného, vo výkone trestu je zaradený do práce, za ktorú poberá pracovnú odmenu, preto nie je možné konštatovať, že je nemajetný. Vzhľadom na dĺžku uloženého trestu na doživotie, ako aj na skutočnosť, že vo výkone trestu je odsúdený zaradený do práce, za ktorú poberá pracovnú odmenu, má krajský súd za to, že odsúdený zo svojho príjmu bude môcť hoci aj postupne uhradiť štátu sumu 9.046,50 eur.“

Sťažovateľ nesúhlasí so záverom krajského súdu uvedeným v napadnutom uznesení, v zmysle ktorého nepreukázal oprávnenosť nároku na bezplatnú obhajobu, resp. obhajobu za zníženú odmenu, ale iba všeobecne uviedol, že nemá dostatok finančných prostriedkov, a v tejto súvislosti poukazuje najmä na svoje doplňujúce podanie zo 4. februára 2011 a jeho prílohu — rozúčtovanie pracovnej odmeny.

Podľa názoru sťažovateľa sa krajský súd vôbec nevysporiadal s jeho argumentáciou uvedenou v doplňujúcom podaní zo 4. februára 2011, na túto sa v napadnutom uznesení vôbec neodvoláva a poukazuje len na obsah sťažnosti z 22. januára 2011. Z týchto dôvodov došlo podľa názoru sťažovateľa k neprípustnému zásahu do jeho práva na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľ   poukazuje   na   skutočnosť,   že   suma,   ktorú   má   mesačne   k dispozícii, predstavuje   len   18,66   €,   pričom   nepostačuje   ani   len   na   zakúpenie   základných   vecí, takpovediac existenčného charakteru.

Uloženie   povinnosti   nahradiť   štátu   trovy   trestného   konania   v   sume   prevyšujúcej 9 000 € je podľa názoru sťažovateľa porušením jeho práva na obhajobu, ako aj práva na zachovanie   ľudskej   dôstojnosti   a   osobnej   cti,   ako   aj   práva   nebyť   podrobený   krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1.) Uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 T/8/2005 zo dňa 23. novembra 2012 bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivý súd, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 3 písm. c, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.) Uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 T/8/2005 zo dňa 23. novembra 2012 bolo porušené právo sťažovateľa na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a právo nebyť podrobený krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu   alebo   trestu   podľa   čl.   16   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3.) Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 T/8/2005 zo dňa 23. novembra 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

4.) Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 2.000,- EUR ktorú je mu povinný zaplatiť Krajský súd v Košiciach do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Súčasťou   sťažnosti   je   aj   žiadosť   o   ustanovenie   zástupcu   z   radov   advokátov   na konanie   pred   ústavným   súdom,   ktorú   sťažovateľ   odôvodňuje   s poukazom   na   svoje majetkové pomery, ktoré mu neumožňujú si advokáta zaplatiť.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. c) a čl. 8 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má právo obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá   prostriedky   na   zaplatenie   obhajcu,   aby   sa   mu   poskytol   bezplatne,   ak   to   záujmy spravodlivosti vyžadujú.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   nie   je   zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z   ústavného postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že môže   preskúmavať len také rozhodnutia všeobecných súdov, prostredníctvom   ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, a príp. tiež také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Podstata námietky sťažovateľa spočíva v tom, že krajský súd sa vôbec nevysporiadal s jeho   argumentáciou   uvedenou   v   doplňujúcom   podaní   zo   4.   februára   2011,   súčasťou ktorého bola príloha — rozúčtovanie pracovnej odmeny, pričom v rozpore so sťažovateľom deklarovanými   skutočnosťami   dospel   k   záveru,   že   nepreukázal   oprávnenosť   nároku   na bezplatnú obhajobu, resp. obhajobu za zníženú odmenu, ale iba všeobecne uviedol, že nemá dostatok finančných prostriedkov. Ak by sa krajský súd podľa tvrdenia sťažovateľa bol skutočne zaoberal reálnou výškou jeho mesačného príjmu, musel by dospieť k záveru, že čiastka, ktorú má mesačne k dispozícii (v sume 18,66 €, pozn.), nepostačuje ani len na zakúpenie základných vecí.

Z odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   vyplýva,   že   krajský   súd   pri   rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa mal vedomosť o tom, že je vo výkone trestu zaradený do práce a že za túto poberá pracovnú odmenu. Práve na základe týchto skutočností krajský súd dospel k záveru o možnosti a schopnosti sťažovateľa postupne uhradiť štátu požadovanú sumu, a preto jeho sťažnosť zamietol.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   napadnuté   uznesenie krajského súdu je síce stručne, ale ústavne udržateľným spôsobom odôvodnené a nemožno ho považovať za arbitrárne. Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru označených   v sťažnosti   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   na   základe   ktorej   by   po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 23. mája 2013