znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 250/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. mája 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.,   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   R.   J.,   B.,   vo   veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 91/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2012 doručená   sťažnosť   A.   (ďalej   len   „sťažovateľka“,   v   citáciách   aj   „sťažovateľ“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva „na súdnu ochranu a prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov podľa   čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky“ a „práva spravodlivé súdne   konanie podľa   čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd“ (citované   podľa   petitu   sťažnosti,   pozn.)   postupom   Okresného   súdu   Trenčín   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 91/2009 (ďalej aj „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti, ako aj vyžiadaného súdneho spisu vyplýva, že na základe žaloby sťažovateľky a ďalších 93 navrhovateľov o ochranu spotrebiteľa smerujúcej proti odporcovi R., a. s. (ďalej len „odporca“), ktorá bola okresnému súdu doručená 7. mája 2009, je pred okresným súdom pod sp. zn. 11 C 91/2009 vedené občianskoprávne konanie; sťažovateľka má   v   tomto   konaní   postavenie   navrhovateľky   v prvom   rade,   pričom   v   ňom   zároveň zastupuje na základe plných mocí ostatných navrhovateľov.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti najmä uvádza:«Sťažovateľ podal na Okresný súd Trenčín (OS TN) v máji roku 2009 žalobu na ochranu spotrebiteľa voči súkromnej poisťovni R., a. s. (ďalej len „R.“), so sídlom... K. Konanie je na OS TN vedené pod sp. zn. 11 C/91/2009. Napriek tomu, že od podania žaloby už uplynuli takmer 3 roky, nebolo vytýčené ani len prvé pojednávanie. Sťažovateľ niekoľkokrát kontaktoval okresný súd aj krajský súd s cieľom, aby vec bola prejednaná a aby   kolektívnym   nárokom   spotrebiteľov,   ktoré   sťažovateľ   v   konaní   zastupuje,   bola poskytnutá právna ochrana.

Žiaľ, ani korešpondencia medzi sťažovateľom a súdmi doteraz neviedla k vytýčeniu pojednávania. Pritom na ochranu svojich práv čakajú desiatky poškodených spotrebiteľov priamo   v   konaní   a   stovky   ďalších   poškodených   spotrebiteľov.   Na   začiatku   (pri   podaní žaloby)   sťažovateľ   zastupoval   vyše   90   spotrebiteľov.   Dnes   je   stav   taký,   že   2/3   u poškodených spotrebiteľov (žalobcov) vzalo svoje žaloby späť...

... predsedníčka OS TN sa na sťažnosť sťažovateľa vyjadrila v tom zmysle, že vo veci nezistila žiadne subjektívne prieťahy v konaní. Toto tvrdenie odôvodnila tým, že sudkyňa musela   vykonať   rôzne   nevyhnutné   procesné   kroky   (napr.   riešila   námietku   zaujatosti, nesprávne   označenia   žalobcov,   vydala   uznesenia   v   dôsledku   späťvzatia   žalôb   a   pod.), a preto sa ešte nezačalo pojednávanie. Zároveň sa vyjadrila, že po právoplatnom zastavení konania   o   nárokoch   žalobcov,   ktorý   vzali   svoje   žaloby   späť,   bude   vo   veci   vytýčené pojednávanie. To bolo v auguste 2010. Žiadne pojednávanie do dnešného dňa vytýčené nebolo   a   nerozumieme   ani   tomu,   prečo   by   malo   byť   jeho   vytýčenie   podmienené   hore uvedenou   argumentáciou.   Následne   v   októbri   2010   predseda   KS   v   Trenčíne   v   liste adresovanom sťažovateľovi skonštatoval, že sa stotožňuje s vyjadrením predsedníčky OS TN a rovnako ako ona nevidí vo veci prieťahy. Zároveň uviedol, že požiadal predsedníčku aby priebeh konania v danej veci sledovala a nepripustila bezdôvodné prieťahy konania. Máme   tu   rok   2012.   Pojednávanie   vytýčené   nebolo.   Je   to   takmer   3   roky.   Je   to výsmech slovenského súdnictva. Je to popieranie práv účastníkov konania – spotrebiteľov... Nemôžeme sa zbaviť pocitu, že tu ide o úplne zámerné nevytýčenie pojednávania a zjavne o bezdôvodné prieťahy. Akoby sa sudkyňa bála vo veci konať. Ak je na ňu vyvíjaný nátlak zo strany žalovaného a ona nevie túto situáciu zvládať, nech odovzdá túto vec predsedovi súdu a ten nech ju pridelí takému sudcovi, ktorý bude mať odvahu a silu začať už konečne vec riešiť.   Každopádne   nečinnosťou   OS   TN   sú   poškodzované   práva   stoviek   spotrebiteľov a osobitne právo sťažovateľa na súdnu ochranu.»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o nej nálezom takto rozhodol:

„I.   Právo   sťažovateľov   na   súdnu   ochranu   a   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa článku 46 Ústavy SR bolo postupom Okresného súdu Trenčín v konaní č. k. 11 C/91/2009 porušené.

II.   Právo   sťažovateľov   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   článku   6   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   bolo   postupom   Okresného   súdu   Trenčín v konaní č. k. 11 C/91/2009 porušené.

III. Okresný súd Trenčín je povinný nahradiť sťažovateľovi 10.000 € ako náhradu nemajetkovej ujmy.

IV. Okresný súd Trenčín je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania.“

Ústavný súd si v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal z   okresného   súdu   príslušný   spis   a   zároveň   požiadal   predsedníčku   okresného   súdu o vyjadrenie k sťažnosti. Predsedníčka okresného súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise sp. zn. Spr 333/12 z 19. apríla 2012, v ktorom najmä uviedla:

„Spis, ktorého sa sťažnosť týka má toho času 1246 strán. Návrh sťažovateľa (ako navrhovateľa 1/) bol Okresnému súdu Trenčín doručený dňa 07. mája 2009. Ešte v máji 2009 sudkyňa vyzvala navrhovateľov na predloženie písomných dokladov, ktorými v žalobe odôvodňujú svoj uplatnený nárok, nakoľko tieto neboli súčasťou návrhu. Navrhovateľov bolo pôvodne 93/. Dňa 11. mája 2009 súd rozhodoval o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a následne v dôsledku odvolania odporcu bola vec predložená Krajskému súdu v Trenčíne. V spojení s jeho rozhodnutím nadobudlo predbežné opatrenie právoplatnosť dňa   28.   augusta   2009.   Na   základe   postupných   čiastočných   späť   vzatí   bolo   zastavené konanie v časti o nároku navrhovateľov 5/, 12/, 13/, 28/ a 29/ a to rozhodnutiami zo dňa 02. septembra 2009 a 25. septembra 2009, ktoré v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne nadobudli právoplatnosť dňa 18. februára 2010.

V dôsledku námietky odporcu bol spis predložený Krajskému súdu v Trenčíne, ktorý dňa   15.   marca   2010   rozhodol,   že   zákonná   sudkyňa   nie   je   vylúčená   z   prejednávania a rozhodovania   predmetnej   veci.   Na   opätovnú   námietku   podanú   v   apríli   2010   súd neprihliadal...

V dôsledku čiastočného späťvzatia návrhu bolo zastavené konanie v časti o nároku navrhovateľov...,   a   to   uznesením   zo   dňa   06.   júla   2010.   Toto   rozhodnutie   nadobudlo právoplatnosť   5.   novembra   2010.   Po   uvedenom   dátume   došlo   k   ďalším   späťvzatiam návrhov, o ktorých bolo rozhodované uznesením zo dňa 9. februára 2011... Dňa 8. apríla 2011   bol   spis   predkladaný   NS   SR   na   základe   dovolania   odporcu   proti   uzneseniu   o nariadení predbežného opatrenia. Z Najvyššieho súdu SR sa spis vrátil 12. marca 2012. Vzhľadom na uvedené skutočnosti mám za to, že postupom Okresného súdu Trenčín nedošlo k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy, ani čl. 6 ods. 1 Dohovoru a   na   Okresnom   súde   nedošlo   k   žiadnym   prieťahom,   ktoré   by   odôvodňovali   priznanie majetkovej ujmy.“

Ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu zistil takýto priebeh namietaného konania:

1.   Žaloba   sťažovateľky   a   ďalších   navrhovateľov   bola   okresnému   súdu   doručená 7. mája 2009; vec je vedená pod sp. zn. 11 C 91/2009.

2.   Spolu   so   žalobou   sa   sťažovateľka   a   ďalší   navrhovatelia   domáhali   vydania predbežného opatrenia, ktorým by súd odporcovi nariadil zdržať sa vyberania poplatkov podľa   všeobecných   poistných   podmienok   z   21.   mája   2007   vrátane   ich   dodatkov a jednostranného rušenia zmluvy voči spotrebiteľom, ktorí pristúpili na takéto podmienky, až do právoplatného skončenia konania. O tomto návrhu rozhodol okresný súd uznesením č. k. 11 C 91/2009-131 z 11. mája 2009 tak, že návrhu na vydanie predbežného opatrenia v celom rozsahu vyhovel; označené uznesenie okresného súdu bolo sťažovateľke doručené 20. mája 2009 a odporcovi 18. mája 2009.

3.   Odporca   podal   4.   júna   2009   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o   nariadení predbežného opatrenia z 11. mája 2009 odvolanie; okresný súd ho zaslal na vyjadrenie sťažovateľovi 18. júna 2009 (sťažovateľ sa k odvolaniu odporcu vyjadril 6. júla 2009).

4. Spis bol pre účely rozhodnutia o odvolaní odporcu predložený Krajskému súdu v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   10.   júla   2009.   Krajský   súd   rozhodol   o   odvolaní odporcu proti uzneseniu okresného súdu z 11. mája 2009 uznesením sp. zn. 19 Co 198/2009 z 12. augusta 2009 tak, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu zmenil tak, že návrhu sťažovateľky a ďalších navrhovateľov vyhovel len čiastočne; uznesenie okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia v spojení s označeným uznesením krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 28. augusta 2009.

5. V ďalšom priebehu vzniesol odporca námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni (16. novembra 2009). Okresný súd predložil spis bez zbytočného odkladu krajskému súdu pre   účely   rozhodnutia   o   tejto   námietke;   o   námietke   rozhodol   krajský   súd   uznesením z 15. marca 2010 tak, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania v predmetnej veci. Spis bol okresnému súdu vrátený 19. marca 2009.

6.   Odporca   podal   15.   marca   2010   proti   právoplatnému   rozhodnutiu   o   nariadení predbežného opatrenia dovolanie. Okresný súd spis spolu s dovolaním doručil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 8. apríla 2011.

7.   Do   odstúpenia   veci   najvyššiemu   súdu   sa   okresný   súd   vysporiadaval so späťvzatiami návrhov od celkom 41 navrhovateľov; tieto boli okresnému súdu doručené v období od 23. októbra 2009 do 8. apríla 2010. Okresný súd o späťvzatí návrhov rozhodol najprv uznesením zo 6. júla 2010 tak, že konanie v príslušných častiach zastavil (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 5. novembra 2010). O ďalších štyroch späťvzatiach okresný súd rozhodol uznesením z 9. februára 2011.

8. Dňa 8. apríla 2010 okresný súd opätovne predložil spis krajskému súdu pre účely rozhodnutia o opakovanej námietke (odporcu) zaujatosti zákonnej sudkyne; krajský súd vrátil spis okresnému súdu bez meritórneho rozhodnutia 14. apríla 2010.

9. Najvyšší súd o dovolaní odporcu rozhodol uznesením zo 7. marca 2012 tak, že ho odmietol. Spis bol vrátený okresnému súdu 12. marca 2012.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Sťažovateľka namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 91/2009 došlo k porušeniu jej základného práva „na súdnu ochranu a prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“ podľa   čl.   46   ústavy   a „práva   na   spravodlivé   súdne konanie“ podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). V petite sťažnosti je síce označený celý čl. 46 ústavy, ktorý obsahuje štyri odseky,   ako   aj   celý   čl.   6   dohovoru,   ktorý   obsahuje   tri   odseky,   ale   z obsahu   týchto ustanovení ústavy a dohovoru, ako aj z ostatných častí sťažnosti možno zjavne vyvodiť, že zámerom sťažovateľky bolo namietať len porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru   (na s.   3 sťažnosti sťažovateľka cituje len čl. 46 ods.   1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,   pozn.).   Sťažovateľka   sa   síce   v petite   sťažnosti   domáha   vyslovenia   porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ktoré   však   spája s porušením   čl.   46   ústavy,   a nie   prednostne   s čl.   48   ods.   2   ústavy,   ktorý   v petite   ani neuviedla.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z citovaného textu vyplýva, že prostredníctvom čl. 6 ods. 1 dohovoru sa garantuje jednak právo na spravodlivé súdne konanie (proces) a tiež právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote.

Konfrontujúc obsah sťažnosti a v ňom obsiahnutú argumentáciu a navrhovaný petit ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že v systematike ústavy sú primeraná celková dĺžka,   rýchlosť,   plynulosť   a   efektívnosť   súdneho   konania   obsahom   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy („Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“), a nie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nespadá pod ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy, pokiaľ namietané porušenie tohto základného práva nedosahuje takú intenzitu, že s ohľadom aj na ďalšie konkrétne okolnosti daného prípadu   (najmä   predmet   konania,   teda   čo   je   pre   sťažovateľa   v   stávke)   by   bolo   možné v danom prípade uvažovať o odmietnutí spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 242/07). Uvedený vzťah v zásade možno analogicky uplatniť aj k právam garantovaným prostredníctvom čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. právu na spravodlivé súdne konanie (proces) a právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote.

Z prehľadu procesných úkonov okresného súdu v namietanom konaní vyplýva, že jeho doterajší postup zjavne nemožno kvalifikovať ako odopretie spravodlivosti. Okresný súd   totiž   o   žalobe   sťažovateľky   a   ďalších   navrhovateľov   priebežne   koná   a   svojimi doterajšími procesnými úkonmi a procesnými rozhodnutiami smeruje k rozhodnutiu vo veci samej. Sťažnosť je preto z hľadiska namietaného porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená.

Napriek   uvedenému   predbežnému   záveru   (a   napriek   tomu,   že   sťažovateľka   je v konaní pred ústavným súdom zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom) ústavný súd posúdil sťažnosť aj z hľadiska požiadaviek, ktoré zohľadňuje vo svojej doterajšej judikatúre pri sťažnostiach, v ktorých sťažovatelia (výslovne) namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejedanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je odstránenie stavu právnej neistoty (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 10/98, I. ÚS 44/99, IV. ÚS 68/02), alebo iným zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý   znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 86/08)

Podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu   nie   každý   zistený   prieťah   (nečinnosť, resp.   neefektívna   činnosť)   v   súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy,   resp.   práva   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, II. ÚS 57/01). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem   autonómny,   ktorý   možno   vykladať   a   aplikovať predovšetkým   materiálne.   S   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).   Ústavný   súd   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   judikoval,   že ojedinelá   nečinnosť   súdu   hoci   aj   v   trvaní   niekoľkých   mesiacov   ešte   nemusí   zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01). Na kratšie obdobia nečinnosti ústavný súd spravidla prihliada vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).

V prípade, ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (či v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru), sťažnosť odmietne z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, III. ÚS 59/05, III. ÚS 82/07).

Uvedené právne názory aplikoval ústavný súd aj na vec sťažovateľky. Z prehľadu procesných úkonov vykonaných v doterajšom priebehu namietaného konania uvedených v časti I tohto uznesenia vyplýva, že okresný súd odo dňa doručenia žaloby postupoval vo veci v zásade plynulo a vykonával procesné úkony v lehotách ustanovených zákonom (rozhodnutie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia). Odvolaciemu súdu predložil spis na   rozhodnutie   v   dvojmesačnej   lehote   po   vykonaní   nevyhnutných   procesných   úkonov (doručenie a vyžiadanie si vyjadrenia od protistrany k odvolaniu). Okresný súd sa musel vyporiadať   aj   s   námietkami   zaujatosti   vznesenými   proti   zákonnej   sudkyni   odporcom. O týchto námietkach rozhodoval krajský súd (15. marca 2010). Následne bolo podané proti právoplatnému rozhodnutiu o nariadení predbežného opatrenia dovolanie (15. marca 2010), o ktorom rozhodoval najvyšší súd. Okresný súd musel tiež rozhodnúť o späťvzatí žaloby celkom 45 navrhovateľov. Z analýzy doterajšieho priebehu namietaného konania, ktoré od podania žaloby trvá už viac ako tri roky, vyplýva, že okresný súd takmer polovicu z tohto obdobia   nemal   k   dispozícii   spis   (a   preto   vo   veci   nemohol   konať),   keďže   ho   musel v dôsledku procesných úkonov odporcu (odvolanie a následne dovolanie proti uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia, námietky zaujatosti proti zákonnej sudkyni) predložiť na rozhodnutie   jednak   krajskému   súdu,   ako   aj   najvyššiemu   súdu.   Ústavný   súd   vzal   do úvahy   aj   určitú   mieru   faktickej   zložitosti   namietaného   konania   danú   veľkým   počtom účastníkov konania.

Zohľadňujúc   svoje   zistenia   a   aplikujúc   svoju   konštantnú   judikatúru   na   vec sťažovateľky   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v danom   prípade   v   doterajšom   priebehu namietaného konania nedošlo zo strany okresného súdu k takým nedostatkom, ktoré by bolo možné   kvalifikovať   ako   zbytočné   prieťahy   v   konaní   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp. zakladať dôvod na vyslovenie porušenia práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2012