znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 250/2011-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. K. a Ing. H. K., obaja K., ktorou namietali porušenie svojho základného práva na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa   čl.   19 ods.   3 Ústavy Slovenskej republiky, porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, porušenie svojho základného práva na právnu pomoc v konaní pred   súdmi   podľa   čl.   47   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   porušenie   svojho základného práva na verejné prerokovanie svojej veci bez zbytočných prieťahov a v ich prítomnosti a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, porušenie princípu rovnosti účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   podľa   čl.   37   ods.   3   Listiny   základných   práv   a   slobôd, porušenie   svojho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaniach vedených pod sp. zn. 31 Cbi/37/2009, sp. zn. 32 Cbi/6/2009, sp. zn. 26 Cbi/16/2009, sp. zn. 31 Cbi/36/2009, sp. zn. 30 Cbi/38/2009, sp. zn. 31 Cbi/38/2009, sp. zn.   30   Cbi/37/2009,   sp.   zn.   26   Cbi/17/2009,   sp.   zn.   30   Cbi/36/2009,   sp.   zn. 32 Cbi/8/2009,   sp.   zn.   30   Cbi/39/2009,   sp.   zn.   31   Cbi/39/2009,   sp.   zn.   32   Cbi/7/2009, sp. zn.   26   Cbi/18/2009,   sp.   zn.   32   Cbi/9/2009,   sp.   zn.   31   Cbi/40/2009,   sp.   zn. 30 Cbi/40/2009, sp. zn. 26 Cbi/20/2009, sp. zn. 26 Cbi/19/2009, sp. zn. 26 Cbi/22/2009, sp. zn.   26   Cbi/21/2009,   sp.   zn.   32   Cbi/10/2009,   sp.   zn.   31   Cbi/41/2009,   sp.   zn. 30 Cbi/41/2009, sp. zn. 30 Cbi/42/2009, sp. zn. 30 Cbi/44/2009, sp. zn. 31 Cbi/45/2009, sp. zn.   31   Cbi/44/2009,   sp.   zn.   31   Cbi/43/2009,   sp.   zn.   26   Cbi/24/2009,   sp.   zn. 32 Cbi/14/2009, sp. zn. 31 Cbi/42/2009, sp. zn. 30 Cbi/43/2009, sp. zn. 26 Cbi/23/2009, sp. zn.   32   Cbi/13/2009,   sp.   zn.   32   Cbi/12/2009,   sp.   zn.   30   Cbi/45/2009,   sp.   zn. 31 Cbi/46/2009, sp. zn. 30 Cbi/46/2009, sp. zn. 26 Cbi/25/2009, sp. zn. 30 Cbi/47/2009, sp. zn.   26   Cbi/26/2009,   sp.   zn.   31   Cbi/47/2009,   sp.   zn.   26   Cbi/27/2009,   sp.   zn. 31 Cbi/48/2009, sp. zn. 30 Cbi/48/2009, sp. zn. 26 Cbi/28/2009, sp. zn. 26 Cbi/29/2009, sp. zn. 30 Cbi/49/2009, sp. zn. 31 Cbi/49/2009 a sp. zn. 30 Cbi/35/2009 a jeho uzneseniami č. k. 31 Cbi/37/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 32 Cbi/6/2009-44 z 2. februára 2010, č. k. 26 Cbi/16/2009-31 z 18. februára 2010, č. k. 31 Cbi/36/2009-29 z 5. februára 2010, č. k. 30 Cbi/38/2009-32 z 19. januára 2010, č. k. 31 Cbi/38/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 30 Cbi/37/2009-32 z 19. januára 2010, č. k. 26 Cbi/17/2009-13 z 18. februára 2010, č. k. 30 Cbi/36/2009-32 z 19. januára 2010, č. k. 32 Cbi/8/2009-13 z 2. februára 2010, č. k. 30 Cbi/39/2009-32 z 20. januára 2010, č. k. 31 Cbi/39/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 32 Cbi/7/2009-13   z   2.   februára   2010,   č.   k.   26   Cbi/18/2009-13   z   28.   apríla 2010,   č.   k. 32 Cbi/9/2009-13 z 2. februára 2010, č. k. 31 Cbi/40/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 30 Cbi/40/2009-32 z 20. januára 2010, sp. zn. 26 Cbi/20/2009 z 28. apríla 2010, sp. zn. 26 Cbi/19/2009   z   28.   apríla   2010,   sp.   zn.   26   Cbi/22/2009   z   28.   apríla   2010,   sp.   zn. 26 Cbi/21/2009   z   28.   apríla   2010,   č.   k.   32   Cbi/10/2009-13   z   2.   februára   2010,   č.   k. 31 Cbi/41/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 30 Cbi/41/2009-32 z 20. januára 2010, č. k. 30 Cbi/42/2009-32 z 20. januára 2010, č. k. 30 Cbi/44/2009-32 z 20. januára 2010, č. k. 31 Cbi/45/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 31 Cbi/44/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 31 Cbi/43/2009-23 z 5.   februára   2010,   sp.   zn. 26   Cbi/24/2009 z 28.   apríla 2010,   č.   k. 32 Cbi/14/2009-12 z 2. februára 2010, č. k. 31 Cbi/42/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 30 Cbi/43/2009-32 z 20. januára 2010, sp.   zn. 26 Cbi/23/2009 z 28. apríla 2010,   č.   k. 32 Cbi/13/2009-13 z 2. februára 2010, č. k. 32 Cbi/12/2009–13 z 2. februára 2010, č. k. 30 Cbi/45/2009-32 z 21. januára 2010, č. k. 31 Cbi/46/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 30 Cbi/46/2009-32 z 21. januára 2010, sp.   zn. 26 Cbi/25/2009 z 28. apríla 2010,   č.   k. 30 Cbi/47/2009-32 z 21. januára 2010, sp.   zn. 26 Cbi/26/2009 z 28. apríla 2010,   č.   k. 31 Cbi/47/2009-23 z 5.   februára   2010,   sp.   zn. 26   Cbi/27/2009 z 28.   apríla 2010,   č.   k. 31 Cbi/48/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 30 Cbi/48/2009-32 z 21. januára 2010, č. k. 26 Cbi/28/2009-13   z 28.   apríla   2010,   č.   k.   26   Cbi/29/2009-13   z 28.   apríla   2010,   č.   k. 30 Cbi/49/2009-32 z 21. januára 2010, č. k. 31 Cbi/49/2009-23 z 5. februára 2010 a č. k. 30 Cbi/35/2009-29 z 19. januára 2010 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaniach vedených pod sp. zn. 3 CoKR/13/2010, sp. zn. 3 CoKR/9/2010, sp. zn. 2 CoKR/18/2010, sp. zn.   4   CoKR/13/2010,   sp.   zn.   3   CoKR/5/2010,   sp.   zn.   2   CoKR/11/2010,   sp.   zn. 4 CoKR/4/2010, sp. zn. 2 CoKR/17/2010, sp. zn. 2 CoKR/3/2010, sp. zn. 4 CoKR/8/2010, sp.   zn.   3   CoKR/3/2010,   sp.   zn.   2   CoKR/12/2010,   sp.   zn.   3   CoKR/8/2010,   sp.   zn. 2 CoKR/13/2010,   sp.   zn.   2   CoKR/14/2010,   sp.   zn.   4   CoKR/2/2010,   sp.   zn. 4 CoKR/12/2010, sp. zn. 4 CoKR/14/2010, sp. zn. 4 CoKR/3/2010, sp. zn. 3 CoKR/4/2010, sp.   zn.   3   CoKR/10/2010,   sp.   zn.   3   CoKR/16/2010,   sp.   zn.   3   CoKR/17/2010,   sp.   zn. 3 CoKR/15/2010,   sp.   zn.   4   CoKR/10/2010,   sp.   zn.   4   CoKR/15/2010,   sp.   zn. 2 CoKR/4/2010, sp. zn. 4 CoKR/11/2010, sp. zn. 3 CoKR/12/2010, sp. zn. 2 CoKR/7/2010, sp.   zn.   4   CoKR/16/2010,   sp.   zn.   4   CoKR/7/2010,   sp.   zn.   4   CoKR/6/2010,   sp.   zn. 4 CoKR/17/2010, sp. zn. 2 CoKR/16/2010, sp. zn. 4 CoKR/5/2010, sp. zn. 3 CoKR/6/2010, sp.   zn.   2   CoKR/15/2010   a   sp.   zn.   2   CoKR/6/2010   a   jeho   uzneseniami   č.   k. 3 CoKR/13/2010-31 z 15. apríla 2010, č. k. 3 CoKR/9/2010-52 z 15. apríla 2010, č. k. 2 CoKR/18/2010-39 zo 4. mája 2010, č. k. 4 CoKR/13/2010-38 z 12. apríla 2010, č. k. 3 CoKR/5/2010-40 z 25. februára 2010, č. k. 2 CoKR/11/2010-31 zo 4. mája 2010, č. k. 4 CoKR/4/2010-40 zo 4. marca 2010, č. k. 2 CoKR/17/2010-21 zo 4. mája 2010, č. k. 2 CoKR/3/2010-40 z 11. februára 2010, č. k. 4 CoKR/8/2010-21 z 31. marca 2010, č. k. 3 CoKR/3/2010-40 z 25. februára 2010, č. k. 2 CoKR/12/2010-31 zo 4. mája 2010, č. k. 3 CoKR/8/2010-21 z 15. apríla 2010, č. k. 2 CoKR/13/2010-21 zo 4. mája 2010, č. k. 2 CoKR/14/2010-31 zo 4. mája 2010, č. k. 4 CoKR/2/2010-40 zo 4. marca 2010, č. k. 4 CoKR/12/2010-22 z 12. apríla 2010, č. k. 4 CoKR/14/2010-31 z 13. apríla 2010, č. k. 4 CoKR/3/2010-40 zo 4. marca 2010, č. k. 3 CoKR/4/2010-40 z 25. februára 2010, č. k. 3 CoKR/10/2010-43 z 15. apríla 2010, č. k. 3 CoKR/16/2010-31 z 26. apríla 2010, č. k. 3 CoKR/17/2010-31 z 26. apríla 2010, č. k. 3 CoKR/15/2010-31 z 26. apríla 2010, č. k. 4 CoKR/10/2010-20 z 12. apríla 2010, č. k. 4 CoKR/15/2010-31 z 13. apríla 2010, č. k. 2 CoKR/4/2010-40 z 11. februára 2010, č. k. 4 CoKR/11/2010-21 z 12. apríla 2010, č. k. 3 CoKR/12/2010-21 z 15. apríla 2010, č. k. 2 CoKR/7/2010-40 z 11. februára 2010, č. k. 4 CoKR/16/2010-31 z 13. apríla 2010, č. k. 4 CoKR/7/2010-40 zo 4. marca 2010, č. k. 4 CoKR/6/2010-40 zo 4. marca 2010, č. k. 4 CoKR/17/2010-31 z 13. apríla 2010, č. k. 2 CoKR/16/2010-31 zo 4. mája 2010, č. k. 4 CoKR/5/2010-40 zo 4. marca 2010, č. k. 3 CoKR/6/2010-40 z 25. februára 2010, č. k. 2 CoKR/15/2010-31 zo 4. mája 2010 a č. k. 2 CoKR/6/2010-36 z 11. februára 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. K. a Ing. H. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola   25. marca 2010 doručená sťažnosť Ing. V. K. (ďalej len „sťažovateľ“) a Ing. H. K., obaja K. (ďalej len „sťažovateľka“,   spolu   ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorú   doplnili   podaniami   doručenými ústavnému súdu 17. júna 2010 a 30. júna 2010. Predmetnou sťažnosťou namietali porušenie svojho základného práva na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo   iným   zneužívaním   údajov   o   ich   osobe   podľa   čl.   19   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, porušenie svojho základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, porušenie svojho základného práva na verejné prerokovanie   ich   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   v   ich   prítomnosti   a   vyjadriť   sa   ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, porušenie princípu rovnosti účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 31 Cbi/37/2009, sp.   zn.   32 Cbi/6/2009,   sp.   zn.   26   Cbi/16/2009,   sp.   zn.   31   Cbi/36/2009,   sp.   zn.   30 Cbi/38/2009, sp. zn. 31 Cbi/38/2009, sp. zn. 30 Cbi/37/2009, sp. zn. 26 Cbi/17/2009, sp. zn. 30 Cbi/36/2009, sp. zn. 32 Cbi/8/2009, sp. zn. 30 Cbi/39/2009, sp. zn. 31 Cbi/39/2009, sp. zn.   32   Cbi/7/2009,   sp.   zn.   26   Cbi/18/2009,   sp.   zn.   32   Cbi/9/2009,   sp.   zn. 31 Cbi/40/2009, sp. zn. 30 Cbi/40/2009, sp. zn. 26 Cbi/20/2009, sp. zn. 26 Cbi/19/2009, sp. zn.   26   Cbi/22/2009,   sp.   zn.   26   Cbi/21/2009,   sp.   zn.   32   Cbi/10/2009,   sp.   zn. 31 Cbi/41/2009, sp. zn. 30 Cbi/41/2009, sp. zn. 30 Cbi/42/2009, sp. zn. 30 Cbi/44/2009, sp. zn.   31   Cbi/45/2009,   sp.   zn.   31   Cbi/44/2009,   sp.   zn.   31   Cbi/43/2009,   sp.   zn. 26 Cbi/24/2009, sp. zn. 32 Cbi/14/2009, sp. zn. 31 Cbi/42/2009, sp. zn. 30 Cbi/43/2009, sp. zn.   26   Cbi/23/2009,   sp.   zn.   32   Cbi/13/2009,   sp.   zn.   32   Cbi/12/2009,   sp.   zn. 30 Cbi/45/2009, sp. zn. 31 Cbi/46/2009, sp. zn. 30 Cbi/46/2009, sp. zn. 26 Cbi/25/2009, sp. zn.   30   Cbi/47/2009,   sp.   zn.   26   Cbi/26/2009,   sp.   zn.   31   Cbi/47/2009,   sp.   zn. 26 Cbi/27/2009, sp. zn. 31 Cbi/48/2009, sp. zn. 30 Cbi/48/2009, sp. zn. 26 Cbi/28/2009, sp. zn.   26   Cbi/29/2009,   sp.   zn.   30   Cbi/49/2009,   sp.   zn.   31   Cbi/49/2009   a   sp.   zn. 30 Cbi/35/2009   a   jeho   uzneseniami   č.   k.   31   Cbi/37/2009-23   z   5.   februára   2010, 32 Cbi/6/2009-44   z   2.   februára   2010,   č.   k.   26   Cbi/16/2009-31   z   18.   februára   2010, 31 Cbi/36/2009-29 z 5. februára 2010, č. k. 30 Cbi/38/2009-32 z 19. januára 2010, č. k. 31 Cbi/38/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 30 Cbi/37/2009-32 z 19. januára 2010, č. k. 26 Cbi/17/2009-13 z 18. februára 2010, č. k. 30 Cbi/36/2009-32 z 19. januára 2010, č. k. 32 Cbi/8/2009-13 z 2. februára 2010, č. k. 30 Cbi/39/2009-32 z 20. januára 2010, č. k. 31 Cbi/39/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 32 Cbi/7/2009-13 z 2. februára 2010, č. k. 26 Cbi/18/2009-13   z   28.   apríla   2010,   č.   k.   32   Cbi/9/2009-13   z   2.   februára 2010,   č.   k. 31 Cbi/40/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 30 Cbi/40/2009-32 z 20. januára 2010, sp. zn. 26   Cbi/20/2009   z   28.   apríla   2010,   sp.   zn.   26   Cbi/19/2009   z   28.   apríla   2010,   sp.   zn. 26 Cbi/22/2009   z   28.   apríla   2010,   sp.   zn.   26   Cbi/21/2009   z   28.   apríla   2010,   č.   k. 32 Cbi/10/2009-13 z 2. februára 2010, č. k. 31 Cbi/41/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 30 Cbi/41/2009-32 z 20. januára 2010, č. k. 30 Cbi/42/2009-32 z 20. januára 2010, č. k. 30 Cbi/44/2009-32 z 20. januára 2010, č. k. 31 Cbi/45/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 31 Cbi/44/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 31 Cbi/43/2009-23 z 5. februára 2010, sp. zn. 26 Cbi/24/2009   z   28.   apríla   2010,   č.   k.   32   Cbi/14/2009-12   z   2.   februára   2010,   č.   k. 31 Cbi/42/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 30 Cbi/43/2009-32 z 20. januára 2010, sp. zn. 26   Cbi/23/2009   z   28.   apríla   2010,   č.   k.   32   Cbi/13/2009-13   z   2.   februára   2010,   č.   k. 32 Cbi/12/2009–13 z 2. februára 2010, č. k. 30 Cbi/45/2009-32 z 21. januára 2010, č. k. 31 Cbi/46/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 30 Cbi/46/2009-32 z 21. januára 2010, sp. zn. 26 Cbi/25/2009 z 28. apríla 2010, č. k. 30 Cbi/47/2009-32 z 21. januára 2010, sp. zn. 26 Cbi/26/2009 z 28.   apríla 2010,   č.   k.   31   Cbi/47/2009-23 z 5.   februára 2010,   sp.   zn. 26 Cbi/27/2009   z   28.   apríla   2010,   č.   k.   31   Cbi/48/2009-23   z   5.   februára   2010,   č.   k. 30 Cbi/48/2009-32 z 21. januára 2010, č. k. 26 Cbi/28/2009-13 z 28. apríla 2010, č. k. 26 Cbi/29/2009-13 z 28. apríla 2010, č. k. 30 Cbi/49/2009-32 z 21. januára 2010, č. k. 31 Cbi/49/2009-23 z 5. februára 2010 a č. k. 30 Cbi/35/2009-29 z 19. januára 2010 (ďalej aj „namietané uznesenia okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 3 CoKR/13/2010, sp. zn. 3 CoKR/9/2010, sp.   zn.   2   CoKR/18/2010,   sp.   zn.   4   CoKR/13/2010,   sp.   zn.   3   CoKR/5/2010,   sp.   zn. 2 CoKR/11/2010, sp. zn. 4 CoKR/4/2010, sp. zn. 2 CoKR/17/2010, sp. zn. 2 CoKR/3/2010, sp.   zn.   4   CoKR/8/2010,   sp.   zn.   3   CoKR/3/2010,   sp.   zn.   2   CoKR/12/2010,   sp.   zn. 3 CoKR/8/2010, sp. zn. 2 CoKR/13/2010, sp. zn. 2 CoKR/14/2010, sp. zn. 4 CoKR/2/2010, sp.   zn.   4   CoKR/12/2010,   sp.   zn.   4   CoKR/14/2010,   sp.   zn.   4   CoKR/3/2010,   sp.   zn. 3 CoKR/4/2010,   sp.   zn.   3   CoKR/10/2010,   sp.   zn.   3   CoKR/16/2010,   sp.   zn. 3 CoKR/17/2010,   sp.   zn.   3   CoKR/15/2010,   sp.   zn.   4   CoKR/10/2010,   sp.   zn. 4 CoKR/15/2010,   sp.   zn.   2   CoKR/4/2010,   sp.   zn.   4   CoKR/11/2010,   sp.   zn. 3 CoKR/12/2010, sp. zn. 2 CoKR/7/2010, sp. zn. 4 CoKR/16/2010, sp. zn. 4 CoKR/7/2010, sp.   zn.   4   CoKR/6/2010,   sp.   zn.   4   CoKR/17/2010,   sp.   zn.   2   CoKR/16/2010,   sp.   zn. 4 CoKR/5/2010, sp. zn. 3 CoKR/6/2010, sp. zn. 2 CoKR/15/2010 a sp. zn. 2 CoKR/6/2010 a jeho uzneseniami č. k. 3 CoKR/13/2010-31 z 15. apríla 2010, č. k. 3 CoKR/9/2010-52 z 15. apríla 2010, č. k. 2 CoKR/18/2010-39 zo 4. mája 2010, č. k. 4 CoKR/13/2010-38 z 12. apríla 2010, č. k. 3 CoKR/5/2010-40 z 25. februára 2010, č. k. 2 CoKR/11/2010-31 zo 4. mája 2010, č. k. 4 CoKR/4/2010-40 zo 4. marca 2010, č. k. 2 CoKR/17/2010-21 zo 4. mája 2010, č. k. 2 CoKR/3/2010-40 z 11. februára 2010, č. k. 4 CoKR/8/2010-21 z 31. marca 2010, č. k. 3 CoKR/3/2010-40 z 25. februára 2010, č. k. 2 CoKR/12/2010-31 zo 4. mája 2010, č. k. 3 CoKR/8/2010-21 z 15. apríla 2010, č. k. 2 CoKR/13/2010-21 zo 4. mája   2010,   č.   k.   2   CoKR/14/2010-31   zo   4.   mája   2010,   č.   k.   4   CoKR/2/2010-40 zo 4. marca 2010, č. k. 4 CoKR/12/2010-22 z 12. apríla 2010, č. k. 4 CoKR/14/2010-31 z 13. apríla 2010, č. k. 4 CoKR/3/2010-40 zo 4. marca 2010, č. k. 3 CoKR/4/2010-40 z 25. februára 2010, č. k. 3 CoKR/10/2010-43 z 15. apríla 2010, č. k. 3 CoKR/16/2010-31 z 26. apríla 2010, č. k. 3 CoKR/17/2010-31 z 26. apríla 2010, č. k. 3 CoKR/15/2010-31 z 26. apríla 2010, č. k. 4 CoKR/10/2010-20 z 12. apríla 2010, č. k. 4 CoKR/15/2010-31 z 13. apríla 2010, č. k. 2 CoKR/4/2010-40 z 11. februára 2010, č. k. 4 CoKR/11/2010-21 z 12. apríla 2010, č. k. 3 CoKR/12/2010-21 z 15. apríla 2010, č. k. 2 CoKR/7/2010-40 z 11. februára 2010, č. k. 4 CoKR/16/2010-31 z 13. apríla 2010, č. k. 4 CoKR/7/2010-40 zo 4. marca 2010, č. k. 4 CoKR/6/2010-40 zo 4. marca 2010, č. k. 4 CoKR/17/2010-31 z 13. apríla   2010,   č.   k.   2   CoKR/16/2010-31   zo   4.   mája 2010,   č.   k.   4   CoKR/5/2010-40 zo 4. marca 2010, č. k. 3 CoKR/6/2010-40 z 25. februára 2010, č. k. 2 CoKR/15/2010-31 zo 4.   mája   2010   a   č.   k.   2   CoKR/6/2010-36   z   11.   februára   2010   (ďalej   aj   „namietané uznesenia krajského súdu“).

Sťažovatelia   v   sťažnosti   poukázali   na   to,   že   okresný   súd   uznesením   č.   k. 31 K/13/2009-155 z 10. júla 2009 vyhlásil konkurz na majetok obchodnej spoločnosti F., s. r. o., K. (ďalej len „úpadca“). Sťažovatelia ako veritelia úpadcu prihlásili svoje pohľadávky, správca konkurznej podstaty tieto pohľadávky poprel, preto sťažovatelia podali okresnému súdu   žaloby   o   určenie   pravosti   týchto   pohľadávok.   V rámci   týchto   konaní   požiadali sťažovatelia o ustanovenie zástupcu z radov advokátov podľa § 30 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pričom okresný súd svojimi rozhodnutiami týmto žiadostiam nevyhovel.   Krajský   súd   na   základe   odvolaní   sťažovateľov   rozhodnutia   okresného   súdu potvrdil svojimi rozhodnutiami ako vecne správne.

Sťažovatelia sa domnievajú, že všeobecné súdy porušili ich základné právo podľa čl. 19 ods. 3 ústavy z dôvodu, že sa najprv nezaoberali tým, či je ustanovenie právneho zástupcu potrebné na ochranu ich záujmov, ale priamo ich vyzvali, aby preukázali svoje osobné, majetkové a zárobkové pomery. Následne, po zhromaždení určitých údajov o nich dospel okresný súd vo svojich rozhodnutiach k záveru, že ustanovenie právneho zástupcu podľa § 30 OSP nie je potrebné na ochranu ich záujmov. Podľa sťažovateľov tento postup okresného   súdu   viedol   k   nedôvodnému   a   neoprávnenému   zisťovaniu   ich   majetkových pomerov.

V   konaní   všeobecných   súdov   došlo   podľa   sťažovateľov   k   neodôvodneným prieťahom v konaní, pretože vo všetkých konaniach okresný súd skúmal ich majetkové pomery „po dobu 80 a viac dní“.

Podľa   sťažovateľov všeobecné súdy   nerešpektovali znenie § 30 OSP, čím   podľa sťažovateľov mali porušiť ich základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a princíp rovnosti účastníkov konania. Sťažovatelia vyslovili svoj právny názor,   podľa   ktorého   text   v   §   30   OSP „ak   je   to   potrebné   na   ochranu   jeho   záujmov“ predpokladá takú situáciu „kedy môže súd dospieť k spravodlivému rozhodnutiu veci aj bez úkonu účastníka, prípadne s jeho iba formálnym úkonom...“. Podľa sťažovateľov v ich právnej   veci   nejde   o   takúto   situáciu,   pretože „sa   budú   musieť   zúčastniť   pojednávaní, v rámci   konaní   dokazovať   a   dôvodiť,   to   všetko   za   situácie,   že   sami   nemajú   právnické vzdelanie.

Z § 30 Zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii vyplýva, že ak svoj zažalovaný nárok neobhája, sú vystavení riziku zaplatenia pokuty vo výške, dôsledky ktorej môžu byť nielen obrazne likvidačné, ale doslova tragické.... Pri rozhodovaní o takejto pokute   budú   musieť   súdu   prípadne   preukázať,   že   pri   prihlasovaní   a   žalovaní   svojich pohľadávok postupovali s odbornou starostlivosťou a boli dobromyseľní, čo opäť poukazuje na potrebu odborných vedomostí ako a s akými dôkazmi a dôvodmi toto súdu preukázať. Toto je ďalší dôvod, pre ktorý právneho zástupcu nesporne potrebujú...

Správcom uvádzaný dôvod [popretia pohľadávok], je nemožnosť overenia nárokov s účtovníctvom úpadcu, nakoľko úpadca účtovníctvo neviedol. Zložitosť tohto sporu vidia sťažovatelia v tom, že správcom uvedený dôvod, je dôvodom tak všeobecného charakteru, že by mal mať rovnaký vplyv na prihlásené nároky všetkých úpadcových veriteľov.... Ako vyplýva z konkurzného spisu... správca nepoprel prihlášky SR-DÚ K., Colný úrad K., S., M. s. r. o., S. a. s., a mnohé ďalšie....

Pokiaľ ide o argument, že Sťažovateľ 1 je konateľom a spoločníkom úpadcu, súd nezdôvodnil, prečo konateľ a spoločník úpadcu nemá nárok na právnu pomoc v súdnom konaní“.

Za porušenie svojho práva podľa čl. 13 dohovoru považujú sťažovatelia skutočnosť, že   krajský   súd „všetky   napadnuté   uznesenia   potvrdil,   pričom   sa   vôbec   nezaoberal a nevysporiadal   s   námietkami   sťažovateľov   a   iba   jednou   vetou   skonštatoval,   že   sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť jeho dôvodov. Takto teda všetky námietky sťažovateľov uvedené v odvolaní ostali bez zdôvodnenia... Využitie   opravných   prostriedkov   sťažovateľmi   sa   minulo   účinku,   nakoľko   sa neprejavila   ich   efektivita   a   účinnosť   a   proces   ich   využitia   bol   odvolacím   súdom formalizovaný, keď žiadnej z námietok sťažovateľov nevenoval žiadnu, ani len okrajovú pozornosť....

§ 138 O.   s. p.,... nehovorí o tom, že žiadateľ nesmie mať žiaden majetok a pre vyhovenie žiadosti musí byť žiadateľ úplne nemajetný....

Samotné   skonštatovanie   prvostupňového   súdu,   že   zistil,   že   žiadatelia/sťažovatelia majetok majú, bez toho aby z tohto zistenia niečo vyvodil, nemôže zakladať záver, že práve z tohto   dôvodu   nebolo   žiadosti   sťažovateľov   vyhovené,   ak   odôvodnenie   rozhodnutia o žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu o majetkových pomeroch nehovorí vôbec nič a naopak,   dôvodí   výhradne   zložitosťou   sporu,   zamestnaneckým   vzťahom   Sťažovateľa   1 a majetko-právnym vzťahom Sťažovateľa 1 k osobe úpadcu, so záverom, že vzhľadom na zložitosť sporu sťažovatelia právneho zástupcu z radov advokátov nepotrebujú.“.

V doplnení sťažnosti z 15. júna 2010 sťažovateľ o svojich majetkových pomeroch uviedol, že obchodný podiel v spoločnosti A., s. r. o., predal v r. 1995, pričom vykonal kroky k zosúladeniu právneho stavu so stavom skutočným, avšak spoločnosť na adrese jej sídla nemožno kontaktovať.

Sťažovateľ   poukázal   na   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   v   ktorých   uviedli,   že sťažovateľ ako štatutárny orgán úpadcu neviedol účtovníctvo a mal porušiť ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) a ako štatutár konal nezákonne.

„Odvolací   súd   tieto   skutočnosti neskúmal,   nakoľko jeho evidentnou snahou   bolo najmä zaútočiť na Sťažovateľa, bez ohľadu na objektívnu pravdu a skutkový stav.

... správcu aj konkurzný súd písomne vyrozumel, že účtovníctvo bolo úpadcovi odňaté za pomoci ozbrojenej sily správkyňou KP iného úpadcu v konaní 2K 249/98, dňa 5. 10. 2000,   s   vedomím   a   súhlasom   konkurzného   súdu   a   toto   účtovníctvo   bolo   správkyňou následne zničené, aj napriek márnym výzvam spoločnosti F. s. r. o....

Sťažovateľ opakovane namieta, že záver súdu o jeho neplnení si povinností konateľa úpadcu je ničím nepodložený, arbitrárny, nepravdivý...

Súd uvádza, že v súlade s ust. § 30 OSP Sťažovateľ žiadnym právne relevantným spôsobom neodôvodnil svoju žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu.

§   30   OSP   hovorí   o   povinnosti   žiadateľa   požiadať,   nehovorí   o   povinnosti   svoju žiadosť zdôvodniť ihneď pri predložení žiadosti....

Odvolací   súd   ničím   neodôvodnil,   prečo   považuje   uvedené   dôvody   ako   potreba účinného a efektívneho bránenia práv, nedostatok finančných prostriedkov na zaplatenia advokáta,   za irelevantné, ak súdna prax považuje práve tieto dôvody za významné pre rozhodnutie o takejto žiadosti....

Sťažovateľ   označil   zdroj   dôkazov   ním   tvrdených   skutočností   (súdne   konania). Odvolací súd tieto dôkazy nevykonal, ich nevykonanie ničím nezdôvodnil...

Odvolací súd porušil právo Sťažovateľa na rovnosť účastníkov v konaní a právo na spravodlivé prejednanie jeho veci. §§30 a 138(1) OSP nerozlišujú účastníka konania podľa jeho inteligenčných a vzdelanostných schopností.“

V   doplnení   sťažnosti   z   25.   júna   2010   sťažovateľ   poukázal   na   to,   že   obchodná spoločnosť   A.,   s.   r.   o.,   de   facto   neexistuje.   Záver   krajského   súdu   o   tom,   že   dôsledky podnikateľského rizika nemožno prenášať na štát, považuje sťažovateľ za svojvoľný výklad § 138 OSP, pričom poukázal na prácu «JUDr. Edmund Horváth – seminár „Súdne poplatky a   trovy   konania“,   organizovaný   Justičnou   akadémiou,   B.   Bystrica,   4.   marca   2009...» Predmetný   dokument   obsahuje   analýzu   relevantných   článkov   ústavy,   OSP,   rozhodnutí ústavného súdu, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Českej republiky.

Sťažovateľ poukázal tiež na to, že v odvolaniach proti rozhodnutiam okresného súdu požiadal o ustanovenie zástupcu podľa § 30 OSP, pričom krajský súd o týchto žiadostiach nerozhodol.

V   tomto   doplnení   sťažnosti   ďalej   sťažovateľ   zhrnul   rozhodnutia   okresného   súdu a rozhodnutia krajského súdu, proti ktorým jeho sťažnosť smeruje.

Na základe týchto skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd„... vyslovil porušenie ich základných práv, ľudských práv a základných slobôd... tak, ako ich... uviedli v... sťažnosti...

... aby zrušil všetky uznesenia Okresného súdu... a... uznesenia odvolacieho súdu...... aby... priznal náhradu nemajetkovej ujmy... SPOLU: 9 800,- €...“.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   požiadali   o   ustanovenie   zástupcu   z   radov   advokátov v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľov   postupom okresného   súdu   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   31   Cbi/37/2009,   sp.   zn. 32 Cbi/6/2009, sp. zn. 26 Cbi/16/2009, sp. zn. 31 Cbi/36/2009, sp. zn. 30 Cbi/38/2009, sp. zn.   31   Cbi/38/2009,   sp.   zn.   30   Cbi/37/2009,   sp.   zn.   26   Cbi/17/2009,   sp.   zn. 30 Cbi/36/2009, sp. zn. 32 Cbi/8/2009, sp. zn. 30 Cbi/39/2009, sp. zn. 31 Cbi/39/2009, sp. zn.   32   Cbi/7/2009,   sp.   zn.   26   Cbi/18/2009,   sp.   zn.   32   Cbi/9/2009,   sp.   zn. 31 Cbi/40/2009, sp. zn. 30 Cbi/40/2009, sp. zn. 26 Cbi/20/2009, sp. zn. 26 Cbi/19/2009, sp.   zn.   26   Cbi/22/2009,   sp.   zn.   26   Cbi/21/2009,   sp.   zn.   32   Cbi/10/2009,   sp.   zn. 31 Cbi/41/2009, sp. zn. 30 Cbi/41/2009, sp. zn. 30 Cbi/42/2009, sp. zn. 30 Cbi/44/2009, sp.   zn.   31   Cbi/45/2009,   sp.   zn.   31   Cbi/44/2009,   sp.   zn.   31   Cbi/43/2009,   sp.   zn. 26 Cbi/24/2009, sp. zn. 32 Cbi/14/2009, sp. zn. 31 Cbi/42/2009, sp. zn. 30 Cbi/43/2009, sp.   zn.   26   Cbi/23/2009,   sp.   zn.   32   Cbi/13/2009,   sp.   zn.   32   Cbi/12/2009,   sp.   zn. 30 Cbi/45/2009, sp. zn. 31 Cbi/46/2009, sp. zn. 30 Cbi/46/2009, sp. zn. 26 Cbi/25/2009, sp.   zn.   30   Cbi/47/2009,   sp.   zn.   26   Cbi/26/2009,   sp.   zn.   31   Cbi/47/2009,   sp.   zn. 26 Cbi/27/2009, sp. zn. 31 Cbi/48/2009, sp. zn. 30 Cbi/48/2009, sp. zn. 26 Cbi/28/2009, sp.   zn.   26   Cbi/29/2009,   sp.   zn.   30   Cbi/49/2009,   sp.   zn.   31   Cbi/49/2009   a   sp.   zn. 30 Cbi/35/2009 a k jeho uzneseniam č. k. 31 Cbi/37/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 32 Cbi/6/2009-44 z 2. februára 2010, č. k. 26 Cbi/16/2009-31 z 18. februára 2010, č. k. 31 Cbi/36/2009-29 z 5. februára 2010, č. k. 30 Cbi/38/2009-32 z 19. januára 2010, č. k. 31 Cbi/38/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 30 Cbi/37/2009-32 z 19. januára 2010, č. k. 26 Cbi/17/2009-13 z 18. februára 2010, č. k. 30 Cbi/36/2009-32 z 19. januára 2010, č. k. 32 Cbi/8/2009-13 z 2. februára 2010, č. k. 30 Cbi/39/2009-32 z 20. januára 2010, č. k. 31 Cbi/39/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 32 Cbi/7/2009-13 z 2. februára 2010, č. k. 26 Cbi/18/2009-13   z 28. apríla 2010, č. k. 32 Cbi/9/2009-13 z 2. februára 2010, č. k. 31 Cbi/40/2009-23   z   5.   februára   2010,   č.   k.   30   Cbi/40/2009-32   z   20.   januára   2010, sp. zn. 26 Cbi/20/2009 z 28. apríla 2010, sp. zn. 26 Cbi/19/2009 z 28. apríla 2010, sp. zn. 26   Cbi/22/2009   z   28.   apríla   2010,   sp.   zn.   26   Cbi/21/2009   z   28.   apríla   2010,   č.   k. 32 Cbi/10/2009-13 z 2. februára 2010, č. k. 31 Cbi/41/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 30 Cbi/41/2009-32 z 20. januára 2010, č. k. 30 Cbi/42/2009-32 z 20. januára 2010, č. k. 30 Cbi/44/2009-32 z 20. januára 2010, č. k. 31 Cbi/45/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 31 Cbi/44/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 31 Cbi/43/2009-23 z 5. februára 2010, sp. zn. 26 Cbi/24/2009 z 28. apríla 2010, č. k. 32 Cbi/14/2009-12 z 2. februára 2010, č. k. 31 Cbi/42/2009-23   z   5.   februára   2010,   č.   k.   30   Cbi/43/2009-32   z   20.   januára   2010, sp. zn. 26 Cbi/23/2009 z 28. apríla 2010, č. k. 32 Cbi/13/2009-13 z 2. februára 2010, č. k. 32 Cbi/12/2009–13 z 2. februára 2010, č. k. 30 Cbi/45/2009-32 z 21. januára 2010, č. k. 31   Cbi/46/2009-23 z 5.   februára 2010, č.   k.   30   Cbi/46/2009-32   z 21.   januára 2010, sp. zn. 26 Cbi/25/2009 z 28. apríla 2010, č. k. 30 Cbi/47/2009-32 z 21. januára 2010, sp. zn. 26 Cbi/26/2009 z 28. apríla 2010, č. k. 31 Cbi/47/2009-23 z 5. februára 2010, sp. zn. 26 Cbi/27/2009 z 28. apríla 2010, č. k. 31 Cbi/48/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 30 Cbi/48/2009-32 z 21. januára 2010, č. k. 26 Cbi/28/2009-13 z 28. apríla 2010, č. k. 26 Cbi/29/2009-13 z 28. apríla 2010, č. k. 30 Cbi/49/2009-32 z 21. januára 2010, č. k. 31 Cbi/49/2009-23 z 5. februára 2010 a č. k. 30 Cbi/35/2009-29 z 19. januára 2010

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný   súd   podľa   §   53   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   neodmietne   prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv a slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovatelia môžu domôcť   využitím   im   dostupných   a účinných   právnych   prostriedkov   nápravy   pred   iným súdom, musí ústavný súd takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, IV. ÚS 83/2011).

Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je z tohto dôvodu vylúčená právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a   rozhodovať   o   sťažovateľmi   uplatnených námietkach   porušenia   ich   základných   práv   napadnutými   postupmi   a   rozhodnutiami okresného   súdu,   ktorými   okresný   súd   zamietol   žiadosti   sťažovateľov   o   ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Ochrany svojich práv sa sťažovatelia mohli domáhať a aj sa domáhali podaním odvolania proti namietaným rozhodnutiam okresného súdu. Ústavný súd z   tohto   dôvodu   sťažnosť   v   tej   časti,   ktorá   smeruje   proti   postupu   a   namietaným rozhodnutiam   okresného   súdu   o   neustanovení   zástupcu,   odmietol   z   dôvodu   nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde.

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľov   postupom krajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn. 3 CoKR/13/2010,   sp.   zn.   3   CoKR/9/2010,   sp.   zn.   2   CoKR/18/2010,   sp.   zn. 4 CoKR/13/2010,   sp.   zn.   3   CoKR/5/2010,   sp.   zn.   2   CoKR/11/2010,   sp.   zn. 4 CoKR/4/2010,   sp.   zn.   2   CoKR/17/2010,   sp.   zn.   2   CoKR/3/2010,   sp.   zn. 4 CoKR/8/2010,   sp.   zn.   3   CoKR/3/2010,   sp.   zn.   2   CoKR/12/2010,   sp.   zn. 3 CoKR/8/2010,   sp.   zn.   2   CoKR/13/2010,   sp.   zn.   2   CoKR/14/2010,   sp.   zn. 4 CoKR/2/2010,   sp.   zn.   4   CoKR/12/2010,   sp.   zn.   4   CoKR/14/2010,   sp.   zn. 4 CoKR/3/2010,   sp.   zn.   3   CoKR/4/2010,   sp.   zn.   3   CoKR/10/2010,   sp.   zn. 3 CoKR/16/2010,   sp.   zn.   3   CoKR/17/2010,   sp.   zn.   3   CoKR/15/2010,   sp.   zn. 4 CoKR/10/2010,   sp.   zn.   4   CoKR/15/2010,   sp.   zn.   2   CoKR/4/2010,   sp.   zn. 4 CoKR/11/2010,   sp.   zn.   3   CoKR/12/2010,   sp.   zn.   2   CoKR/7/2010,   sp.   zn. 4 CoKR/16/2010,   sp.   zn.   4   CoKR/7/2010,   sp.   zn.   4   CoKR/6/2010,   sp.   zn. 4 CoKR/17/2010,   sp.   zn.   2   CoKR/16/2010,   sp.   zn.   4   CoKR/5/2010,   sp.   zn. 3 CoKR/6/2010, sp. zn. 2 CoKR/15/2010 a sp. zn. 2 CoKR/6/2010 a k jeho uzneseniam č. k. 3 CoKR/13/2010-31 z 15. apríla 2010, č. k. 3 CoKR/9/2010-52 z 15. apríla 2010, č. k. 2 CoKR/18/2010-39 zo 4. mája 2010, č. k. 4 CoKR/13/2010-38 z 12. apríla 2010, č. k. 3 CoKR/5/2010-40 z 25. februára 2010, č. k. 2 CoKR/11/2010-31 zo 4. mája 2010, č. k. 4 CoKR/4/2010-40 zo 4. marca 2010, č. k. 2 CoKR/17/2010-21 zo 4. mája 2010, č. k. 2 CoKR/3/2010-40 z 11. februára 2010, č. k. 4 CoKR/8/2010-21 z 31. marca 2010, č. k. 3 CoKR/3/2010-40 z 25. februára 2010, č. k. 2 CoKR/12/2010-31 zo 4. mája 2010, č. k. 3 CoKR/8/2010-21 z 15. apríla 2010, č. k. 2 CoKR/13/2010-21 zo 4. mája 2010, č. k. 2 CoKR/14/2010-31 zo 4. mája 2010, č. k. 4 CoKR/2/2010-40 zo 4. marca 2010, č. k. 4 CoKR/12/2010-22 z 12. apríla 2010, č. k. 4 CoKR/14/2010-31 z 13. apríla 2010, č. k. 4 CoKR/3/2010-40 zo 4. marca 2010, č. k. 3 CoKR/4/2010-40 z 25. februára 2010, č. k. 3 CoKR/10/2010-43 z 15. apríla 2010, č. k. 3 CoKR/16/2010-31 z 26. apríla 2010, č. k. 3 CoKR/17/2010-31 z 26. apríla 2010, č. k. 3 CoKR/15/2010-31 z 26. apríla 2010, č. k. 4 CoKR/10/2010-20 z 12. apríla 2010, č. k. 4 CoKR/15/2010-31 z 13. apríla 2010, č. k. 2 CoKR/4/2010-40 z 11. februára 2010, č. k. 4 CoKR/11/2010-21 z 12. apríla 2010, č. k. 3 CoKR/12/2010-21 z 15. apríla 2010, č. k. 2 CoKR/7/2010-40 z 11. februára 2010, č. k. 4 CoKR/16/2010-31 z 13. apríla 2010, č. k. 4 CoKR/7/2010-40 zo 4. marca 2010, č. k. 4 CoKR/6/2010-40 zo 4. marca 2010, č. k. 4 CoKR/17/2010-31 z 13. apríla 2010, č. k. 2 CoKR/16/2010-31 zo 4. mája 2010, č. k. 4 CoKR/5/2010-40 zo 4. marca 2010, č. k. 3 CoKR/6/2010-40 z 25. februára 2010, č. k. 2 CoKR/15/2010-31 zo 4. mája 2010 a č. k. 2 CoKR/6/2010-36 z 11. februára 2010

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti môže   ísť   v   prípadoch,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným   postupom   alebo   označeným   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

V sťažnosti sťažovatelia namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 3, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, porušenie princípu rovnosti účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny, porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom a rozhodnutiami krajského súdu. Pokiaľ   ide   o uznesenia   č.   k.   2   CoKR/18/2010-39   zo   4.   mája   2010,   č.   k. 2 CoKR/11/2010-31 zo 4. mája 2010, č. k. 2 CoKR/17/2010-21 zo 4. mája 2010, č. k. 2 CoKR/3/2010-40 z 11. februára 2010, č. k. 2 CoKR/12/2010-31 zo 4. mája 2010, č. k. 2 CoKR/13/2010-21 zo 4. mája 2010, č. k. 2 CoKR/14/2010-31 zo 4. mája 2010, č. k. 2 CoKR/4/2010-40 z 11. februára 2010, č. k. 2 CoKR/7/2010-40 z 11. februára 2010, č. k. 2 CoKR/16/2010-31 zo 4. mája 2010, č. k. 2 CoKR/15/2010-31 zo 4. mája 2010, č. k. 3 CoKR/13/2010-31 z 15. apríla 2010, č. k. 3 CoKR/9/2010-52 z 15. apríla 2010, č. k. 3 CoKR/5/2010-40 z 25. februára 2010, č. k. 3 CoKR/3/2010-40 z 25. februára 2010, č. k. 3 CoKR/8/2010-21 z 15. apríla 2010, č. k. 3 CoKR/4/2010-40 z 25. februára 2010, č. k. 3 CoKR/10/2010-43 z 15. apríla 2010, č. k. 3 CoKR/16/2010-31 z 26. apríla 2010, č. k. 3 CoKR/17/2010-31 z 26. apríla 2010, č. k. 3 CoKR/15/2010-31 z 26. apríla 2010, č. k. 3 CoKR/12/2010-21   z   15.   apríla   2010   a   č.   k.   3   CoKR/6/2010-40   z   25.   februára 2010, krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia označených rozhodnutí uviedol:

„Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť dôvodov napadnutého [prvostupňového] rozhodnutia. Na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého   rozhodnutia   odvolací   súd   považuje   za potrebné   uviesť,   že   súd   prvého   stupňa   pomery   účastníka   konania   žalobcu   riadne   zistil a následne právne správne vyhodnotil.“

Toto odôvodnenie je v zásade totožné s odôvodnením uznesenia krajského súdu č. k. 2 CoKR/6/2010-36 z 11. februára 2010, ktoré sa výlučne týka sťažovateľky.

Pokiaľ   ide   o uznesenia   č.   k.   2   CoKR/18/2010-39   zo   4.   mája   2010,   č.   k. 2 CoKR/11/2010-31,   zo 4. mája 2010, č. k. 2 CoKR/17/2010-21 zo 4. mája 2010, č. k. 2 CoKR/12/2010-31 zo 4. mája 2010, č. k. 2 CoKR/13/2010-21 zo 4. mája 2010, č. k. 2 CoKR/14/2010-31 zo 4. mája 2010, č. k. 2 CoKR/16/2010-31 zo 4. mája 2010 a č. k. 2 CoKR/15/2010-31   zo   4.   mája   2010,   krajský   súd   v   relevantnej   časti   odôvodnenia označených uznesení poukázal aj na povahu zápisu údajov v obchodnom registri a tiež na zodpovednosť podnikateľov, čo sa týka nepriaznivých dôsledkov ich podnikania, pričom uviedol:

„Na zdôraznenie správnosti napadnutého [prvostupňového] rozhodnutia považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že podľa § 27 ods. 3 Obchodného zákonníka, zapísané údaje sú účinné voči tretím osobám odo dňa ich zverejnenia. Uvedené údaje sú záväzné aj pre   súd   a   nie   je   preto   vecou   súdu   zosúlaďovať   údaje,   ako   sa   to   nesprávne   domnieva žalobca.

V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že dôsledky podnikateľského rizika nie je   možné   prenášať   na   štát,   ktorý   by   znášal   náklady   právneho   zastupovania,   pretože uvedeným postupom by totiž boli neúspešní podnikatelia zvýhodňovaní voči podnikateľom úspešným.

V prípade úspechu v spore súd prizná žalobcovi náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.“

Pokiaľ   ide   o uznesenia   č.   k.   4   CoKR/13/2010-38   z   12.   apríla   2010,   č.   k. 4 CoKR/4/2010-40 zo 4. marca 2010, č. k. 4 CoKR/8/2010-21 z 31. marca 2010, č. k. 4 CoKR/2/2010-40 zo 4. marca 2010, č. k. 4 CoKR/12/2010-22 z 12. apríla 2010, č. k. 4 CoKR/14/2010-31 z 13. apríla 2010, č. k. 4 CoKR/3/2010-40 zo 4. marca 2010, č. k. 4 CoKR/10/2010-20 z 12. apríla 2010, č. k. 4 CoKR/15/2010-31 z 13. apríla 2010, č. k. 4 CoKR/11/2010-21 z 12. apríla 2010, č. k. 4 CoKR/16/2010-31 z 13. apríla 2010, č. k. 4 CoKR/7/2010-40 zo 4. marca 2010, č. k. 4 CoKR/6/2010-40 zo 4. marca 2010, č. k. 4 CoKR/17/2010-31 z 13. apríla 2010 a č. k. 4 CoKR/5/2010-40 zo 4. marca 2010, krajský súd ako odvolací súd na zdôraznenie správnosti uznesení okresného súdu podrobne skúmal všetky zákonné podmienky podľa § 30 OSP a § 138 ods. 1 OSP na ustanovenie zástupcu z radov advokátov, aplikoval ich na sťažovateľa a uviedol:

„Aj   podľa   záveru   odvolacieho   súdu   majetkové   a   zárobkové   pomery   žalobcu oslobodenie od súdneho poplatku neodôvodňujú, a preto nespĺňa prvú zákonom stanovenú podmienku vo vyššie cit. zák. ust. § 138 O. s. p.. Žalobca nespĺňa ani druhú podmienku tohto zákonného ustanovenia, pretože tento v konkurznom konaní postupoval nezákonne vzhľadom na to, že si nesplnil ako štatutár úpadcu povinnosti uvedené v § 73 ods. 2 a § 74 ods. 1 zákona... č. 7/2005 Z. z... spočívajúce v tom, že neodovzdal správcovi konkurznej podstaty doklady týkajúce sa majetku podliehajúceho konkurzu (účtovníctvo). Nie je možné akceptovať, že na jednej strane si neplní povinnosti žalobca ako štatutár úpadcu v zmysle ZKR a na strane druhej podáva žaloby už v postavení veriteľa proti správcovi konkurznej podstaty, ktorý poprel jeho prihlásenú pohľadávku z dôvodu, že nemal k dispozícii všetky potrebné doklady práve v dôsledku nesplnenia si povinnosti žalobcu v postavení úpadcu. Z takéhoto   konania   žalobcu   je   možné   vyvodiť   záver,   že   ide   o   zrejmé   bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva.

Čo sa týka druhej časti zákonnej podmienky, uvedenej v ustanovení § 30 O. s. p. spočívajúcej   v   potrebe   zástupcu   z   radov   advokátov   na   ochranu   záujmov   žalobcu,   je potrebné poukázať na to, že tento žiadnym právne relevantným spôsobom neodôvodnil svoju žiadosť o ustanovenie zástupcu z radov advokátov, v čom vidí nevyhnutnosť a potrebu ustanovenia zástupcu a ako by sa sťažilo uplatnenie jeho práv pred súdom, bez vyhovenia takého návrhu. Žalobca v návrhu na začatie konania, ako aj v ďalších veciach uviedol svoj akademický   titul   (Ing.)   a   pokiaľ   neexistujú   iné   ďalšie   dôležité   okolnosti,   doposiaľ neuvádzané,   ktoré   by   boli   potrebné   na   ochranu   jeho   záujmov,   nie   je   potrebné   mu ustanovovať   zástupcu   z   radov   advokátov.   Odvolací   súd   neprihliadol   na   argumentáciu žalobcu v jeho žiadosti o ustanovenie zástupcu z radov advokátov, že v iných veciach pred okresným súdom prípadne krajským súdom a dokonca aj Ústavným súdom SR bolo jeho žiadosti vyhovené,   pretože každú jednu takúto vec je potrebné posudzovať individuálne so zreteľom k citovanému zákonnému ustanoveniu § 30 O. s. p.“

Krajský súd potvrdil uznesenia okresného súdu podľa § 219 OSP ako vecne správne, vo   svojich   uzneseniach   sa   odvoláva   na   dôvody,   ktoré   vo   svojich   uzneseniach   uviedol okresný súd. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju   konštantnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II.   ÚS   78/05,   III.   ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08,   IV.   ÚS   331/09, IV. ÚS 342/2010), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Z toho dôvodu je pre ústavný súd relevantné skúmať aj odôvodnenie rozhodnutí okresného súdu.

Krajský   súd   vo   svojich   uzneseniach   poukazuje na   to,   že   okresné   súdy   zisťovali pomery sťažovateľov na účely rozhodnutia o ich žiadosti o ustanovenie zástupcu. V tejto súvislosti okresné súdy vo všetkých namietaných uzneseniach týkajúcich sa sťažovateľa uviedli:

„Majetkové   pomery   žalobcu   súd   preskúmal   z   týchto   dokladov:   Potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch, Výpisom zo Zoznamu vozidiel žalobcu vedenom   na   Dopravnom   inšpektoráte   v K.,   Výpisom   z   listov   vlastníctva,   Výpisom z obchodného registra, Oznámenia zo S.

Súd zistil, že žalobca je držiteľom motorového vozidla značky OPEL, s uvedením blokácie od 10.7.2002.

Súd   zistil,   že   žalobca   je   jediným   vlastníkom   nehnuteľností   zapísaných   na   liste vlastníctva č. 19, okres: K., obec: K., katastrálne územie: Š., a to rodinného domu súpisné č. 280, na parcele č. 37 o výmere 497 m2 a záhrady o výmere 426m2 na parcele č. 38. V časti C: Ťarchy je zápis svedčiaci v prospech Štátnej sporiteľni v K. R III 12/66-11/66. Žalobca na základe listu vlastníctva č. 1353. okres: K., obec: K., katastrálne územie: Č. spolu s manželkou Ing. H. K. sú spoluvlastníkmi v podiele 1/20 zastavaných plôch a nádvorí celkom o výmere 521m2 na parcele číslo 1581, pričom časť C: Ťarchy je bez zápisu. Súd zistil, že žalobca je spoločníkom v obchodných spoločnostiach:

1.) K. spol. s r. o. Košice, so sídlom K., s výškou vkladu 3.983,27 EUR (120.000,- Sk), pričom na majetok bol uznesením Krajského súdu dňa 3.8.1998, č. k. K 246/98-6 vyhlásený konkurz,

2.) F., s. r. o., so sídlom K., s výškou vkladu 6.638,79 EUR (200.000,- Sk), pričom na majetok spoločnosti bol uznesením Okresného súdu Košice I, č. k. 31 K/13/2009 zo dňa 10. 7. 2009 vyhlásený konkurz,

3.) A. s. r. o., so sídlom P., s výškou vkladu 1.128,59 EUR (34.000,- Sk) s rozsahom splatenia vo výške 663,88 EUR (20.000,- Sk).

Z   oznámenia S.   súd zistil,   že   žalobca   je   vedený   ako zamestnanec   od 1.2.1999   v spoločnosti F., s. r. o.,... a nepoberá dávky dôchodkového, nemocenského poistenia ani dávky v nezamestnanosti.“

Z uznesenia okresného súdu č. k. 30 Cbi/35/2009-29 z 19. januára 2010, ktoré sa týka len sťažovateľky, je zrejmé, že okresný súd zisťoval aj majetkové pomery sťažovateľky, pričom   zistil,   že   sťažovateľka   je   výlučnou   vlastníčkou   nehnuteľností   na   LV   č.   1137, spoluvlastníčkou   spolu so   sťažovateľom nehnuteľností   na LV. č.   1242 a č.   1353 a tiež spoločníčkou v obchodnej spoločnosti K., spol. s r. o., K.

V uzneseniach č. k. 26 Cbi/16/2009-31 z 18. februára 2010 a č. k. 26 Cbi/17/2009-13 z 18. februára 2010 okresný súd uviedol:

„Súd vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca ku dňu rozhodovania má nehnuteľný majetok a je spoločníkom v spoločnosti A. s. r. o.

Vzhľadom na predmet a obtiažnosť sporu vedeného pod sp. zn. 26 Cbi..., ako aj vzhľadom na to, že je konateľom a spoločníkom úpadcu, súd je toho názoru, že účastník konania nemusí byť nutne zastúpený zástupcom z radov advokátov... “

V uzneseniach č. k. 30 Cbi/38/2009-32 z 19. januára 2010, č. k. 30 Cbi/37/2009-32 z 19. januára 2010, č. k. 30 Cbi/36/2009-32 z 19. januára 2010, č. k. 30 Cbi/39/2009-32 z 20. januára 2010, č. k. 30 Cbi/40/2009-32 z 20. januára 2010, č. k. 30 Cbi/41/2009-32 z 20. januára 2010, č. k. 30 Cbi/42/2009-32 z 20. januára 2010, č. k. 30 Cbi/44/2009-32 z 20. januára 2010, č. k. 30 Cbi/43/2009-32 z 20. januára 2010, č. k. 30 Cbi/45/2009-32 z 21. januára 2010, č. k. 30 Cbi/46/2009-32 z 21. januára 2010, č. k. 30 Cbi/47/2009-32 z 21. januára 2010, č. k. 30 Cbi/48/2009-32 z 21. januára 2010 a č. k. 30 Cbi/49/2009-32 z 21. januára 2010 okresný súd uviedol:

„Vzhľadom na predmet a obtiažnosť sporu... súd je toho názoru, že účastník konania nemusí byť nutne zastúpený zástupcom - advokátom. V rámci incidenčných žalôb totiž súd posudzuje   nárok   žalobcu   z   dôvodu   jeho   popretia   správcom   konkurznej   podstaty v konkurznom konaní - č. k. 31K/13/2009, kde bol správca konkurznej podstaty zo zákona povinný s odbornou starostlivosťou porovnať prihlásenú pohľadávku s účtovnou a inou dokumentáciou   úpadcu   a   zoznamom   záväzkov   úpadcu.   Správca   pritom   prihliada   aj   na vyjadrenia úpadcu a iných osôb a vykoná aj vlastné šetrenie. Správca KP v danom prípade poprel pohľadávku žalobcu z dôvodu, že nemal k dispozícii účtovnú evidenciu úpadcu a ani iné relevantné doklady úpadcu.

Z uvedených dôvodov súd nepovažuje predmet tohto sporu za tak obtiažny, aby súd musel žalobcovi ustanoviť zástupcu z radov advokátov a preto žiadosti žalobcu nevyhovel.“Okresný   súd   v uzneseniach   č.   k.   31   Cbi/37/2009-23   z   5.   februára   2010,   č.   k. 31 Cbi/36/2009-29 z 5. februára 2010, č. k. 31 Cbi/38/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 31 Cbi/39/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 31 Cbi/40/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 31 Cbi/41/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 31 Cbi/45/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 31 Cbi/44/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 31 Cbi/43/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 31 Cbi/42/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 31 Cbi/46/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 31 Cbi/47/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 31 Cbi/48/2009-23 z 5. februára 2010 a č. k. 31 Cbi/49/2009-23 z 5. februára 2010 uviedol:

„Súd vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca ku dňu rozhodovania má nehnuteľný majetok a je spoločníkom v spoločnosti A. s. r. o.

Vzhľadom na predmet a obtiažnosť sporu vedeného pod sp. zn. 31/Cbi..., ako aj vzhľadom na to, že je konateľom a spoločníkom úpadcu, súd je toho názoru, že účastník konania nemusí byť nutne zastúpený zástupcom z radov advokátov... “

V uzneseniach č. k. 32 Cbi/6/2009-44 z 2. februára 2010, č. k. 32 Cbi/8/2009-13 z 2. februára   2010,   č.   k.   32   Cbi/7/2009-13   z   2.   februára   2010,   č.   k.   32   Cbi/9/2009-13 z 2. februára 2010, č. k. 32 Cbi/10/2009-13 z 2. februára 2010, č. k. 32 Cbi/14/2009-12 z 2. februára 2010, č. k. 32 Cbi/13/2009-13 z 2. februára 2010 a č. k. 32 Cbi/12/2009–13 z 2. februára 2010 okresný súd uviedol:

„Žalobca   súdu   oznámil,   že   obchodný   podiel   v   spoločnosti   A.   s.   r.   o.,...   predal spoločníkovi P. L. Z vyjadrenia spoločníka P. L., súd zistil, že on neodkúpil obchodný podiel žalobcu.

Súd vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca ku dňu rozhodovania má nehnuteľný majetok bez ťárch, je spoločníkom v spoločnosti A. s. r. o., čiže je vlastníkom obchodného podielu v danej spoločnosti.

Vzhľadom na predmet a obtiažnosť sporu vedeného pod sp. zn. 32 Cbi..., súd je toho názoru, že účastník konania nemusí byť nutne zastúpený zástupcom – advokátom... “

3. Závery

Základom argumentácie sťažovateľov je ich nesúhlas s právnym názorom krajského súdu   ako   odvolacieho   súdu,   pričom   tvrdia,   že   namietaným   postupom   a označenými uzneseniami krajského súdu boli porušené ich základné práva podľa čl. 19 ods.3, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, bol porušený princíp rovnosti účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny a boli porušené ich práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.  

Z uznesení   krajského   súdu   je   zrejmé,   že   súdy   skúmali to,   či   sťažovatelia   splnili všetky zákonné predpoklady podľa § 30 ods. 1 OSP v spojení s § 138 ods. 1 OSP pre ustanovenie zástupcu z radov advokátov.

Podľa   §   30   ods.   1   OSP   účastníkovi,   u   ktorého   sú   predpoklady,   aby   bol   súdom oslobodený od súdnych poplatkov, ustanoví sudca alebo poverený zamestnanec súdu na jeho žiadosť za zástupcu Centrum právnej pomoci alebo advokáta zapísaného do zoznamu podľa osobitného predpisu, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov. O tejto možnosti súd účastníka poučí.

Podľa § 138 ods. 1 OSP na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   ak   to   pomery   účastníka   odôvodňujú   a   ak   nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.

Konanie podľa § 30 ods. 1 OSP sa začína na návrh účastníka, ktorý musí preukázať, že spĺňa predpoklady na ustanovenie zástupcu, teda najmä to, že jeho pomery odôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov, a musí súdu poskytnúť také podklady, prípadne takú súčinnosť, na základe ktorých môže súd urobiť záver, či v jeho prípade nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva a či ustanovenie zástupcu je potrebné na ochranu jeho záujmov. Navrhovateľ v konaní podľa § 30 ods. 1 OSP je povinný označiť dôkazy   na preukázanie svojich   tvrdení   (§   79   ods.   1,   §   120   ods.   1   OSP)   a   je   povinný k žiadosti pripojiť listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva (§ 79 ods. 2 OSP). Tento účastník je   zodpovedný   za   výsledok   konania,   ktorý   je   závislý   od   skutkových   zistení   z   ním navrhnutých a súdom vykonaných dôkazov. Ak dostatočne nepreukáže svoje tvrdenia o tom,   že   spĺňa   predpoklady   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   (neunesie   dôkazné bremeno),   súd   jeho   návrh   na   ustanovenie   zástupcu   zamietne   (resp.   tomuto   návrhu nevyhovie).

Z   odôvodnenia   namietaných   uznesení   krajského   súdu   v   spojení   s uzneseniami okresného súdu vyplýva, že hlavným dôvodom, prečo neustanovili sťažovateľom zástupcu z radov advokátov, boli ich majetkové pomery. Z uznesení všeobecných súdov vyplýva, že sťažovateľ aj sťažovateľka sú okrem iných výlučnými vlastníkmi, prípadne spoluvlastníkmi rodinného domu, ale aj iných nehnuteľností (napr. záhradná chata), ktoré zjavne neslúžia na ich trvalé bývanie. Okrem toho všeobecné súdy vychádzali zo zistenia, že sťažovateľ je spoločníkom   v   troch   obchodných   spoločnostiach,   sťažovateľka   v   jednej   obchodnej spoločnosti.   Okresný   súd   v   konaniach   sp.   zn.   „32   Cbi“   poukázal   na   to,   že   sťažovateľ dostatočným   spôsobom   nepreukázal   svoje   tvrdenie,   že   predal   svoj   obchodný   podiel v obchodnej   spoločnosti   A.,   s.   r.   o.   Ďalším   dôvodom   na   neustanovenie   zástupcu   bolo postavenie   sťažovateľa,   ktorý   je   konateľom   a   spoločníkom   úpadcu,   a   tiež   predmet a obťažnosť sporu.

Z týchto skutočností je teda zrejmé, že okresný súd a krajský súd ako odvolací súd prerokovali návrh sťažovateľov na ustanovenie zástupcu, poskytli im možnosť preukázať, že spĺňajú zákonné predpoklady na ustanovenie zástupcu podľa § 30 OSP. Na základe zistených skutočností dospeli k záveru, že pomery sťažovateľov neodôvodňujú ustanovenie zástupcu a vzhľadom na predmet konania a postavenie sťažovateľov ustanovenie zástupcu nie je potrebné na ochranu ich záujmov.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   postup   krajského   súdu v napadnutých konaniach a označených uzneseniach v spojení s postupom okresného súdu pri   rozhodovaní   o žiadostiach   sťažovateľov   na ustanovenie   zástupcu   z radov   advokátov nesignalizuje svojvoľnosť teda arbitrárnosť ani rozpor s procesnoprávnymi predpismi (napr. § 30, § 120 ods. 1, § 138 ods. 1 OSP) a krajský súd v spojení s okresným súdom svoje závery primerane odôvodnili.

Ústavný   súd   považuje   záver   všeobecných   súdov   o   tom,   že   majetkové   pomery sťažovateľov   neodôvodňujú   ustanovenie   zástupcu   za   dostatočne   preukázaný,   priamo vyplývajúci   zo   zisteného   skutkového   stavu   aj   s   prihliadnutím   na   povahu   zápisov relevantných   skutočností   vo   verejných   registroch   [napr.   §   27   ods.   3   a   4   Obchodného zákonníka, § 5 ods. 1, § 41 ods. 1 a § 70 ods. 1 a 2 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov]. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že zistené majetkové   pomery   sťažovateľov   boli   ťažiskovým   dôvodom   vo   všetkých   namietaných uzneseniach krajského súdu v spojení s namietanými uzneseniami okresného súdu, pre ktorý sťažovateľom neustanovili zástupcu z radov advokátov. Zo znenia § 30 OSP v spojení s § 138 OSP je zrejmé, že ak účastník nespĺňa čo len jediný dôvod z uvedených zákonných dôvodov,   nemôže   mu   byť   ustanovený   zástupca   z   radov   advokátov.   Z   toho   dôvodu nepreukázanie   takých   majetkových   pomerov   účastníkov,   ktoré   by   odôvodňovalo ustanovenie zástupcu z radov advokátov, samo osebe postačuje pre rozhodnutie o žiadosti účastníkov podľa § 30 OSP bez toho, aby bolo nevyhnutné skúmať ďalšie zákonné dôvody. Uvedené zistenie predstavuje podľa názoru ústavného súdu dostatočný skutkový základ pre všetky namietané uznesenia krajského súdu v spojení s uzneseniami okresného súdu, nemá znaky arbitrárnosti, teda svojvôle a rešpektuje znenie a účel § 30 OSP v spojení s § 138 OSP. Krajský súd vo svojich uzneseniach v spojení s príslušnými uzneseniami okresného súdu   sa   pritom   v niektorých   napadnutých   uzneseniach   zaoberal   aj   ďalšími   zákonnými dôvodmi podľa § 30 OSP v spojení s § 138 ods. 1 OSP. Vzhľadom na skutkové zistenia týkajúce sa majetkových pomerov sťažovateľov je zrejmé, že konajúce súdy (krajský súd a okresný súd) tieto skutkové zistenia dodatočne odôvodnili v namietaných uzneseniach. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že záver všeobecných súdov o tom, že ustanovenie právneho zástupcu nie je potrebné na ochranu záujmov sťažovateľov vzhľadom na predmet konania a na ich postavenie, nie je arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený. Aj v súvislosti s touto zákonnou podmienkou všeobecné súdy rešpektovali znenie a účel § 30 OSP, keď prihliadli   na   uvedené   okolnosti   prípadu,   pričom   zistenia   majetkových   pomerov   treba považovať   za   ďalšie   dôvody   potvrdzujúce   správnosť   záverov   namietaných   uznesení o neustanovení právneho zástupcu sťažovateľom v označených konaniach okresného súdu a krajského súdu.

V   rámci   namietaných   konaní   je   faktická   situácia   taká,   že   sťažovateľ   v   konaní vystupuje ako konateľ a spoločník úpadcu a tiež ako veriteľ úpadcu. Postup všeobecných súdov, ktoré prihliadli na túto faktickú situáciu, je akceptovateľný, právne závery, ktoré z tejto skutočnosti vyvodili, sú logické. Sťažovateľ disponuje informáciami týkajúcimi sa úpadcu aj sťažovateľa ako veriteľa úpadcu, a sú teda predpoklady na to, aby obhajoval svoje záujmy   ako   veriteľa   úpadcu.   Prihliadnutie   na   faktickú   totožnosť   konateľa   úpadcu a sťažovateľa   ako   veriteľa   úpadcu   osobitne   a   aj   vo   vzťahu   k   predmetu   konania   je primeraným odôvodnením, prečo nie je ustanovenie zástupcu potrebné na ochranu záujmov sťažovateľa, neprieči sa zneniu a účelu tejto zákonnej podmienky, tak ako je vyjadrená v § 30 ods. 1 OSP.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné   uvažovať len   v   prípade,   ak by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu predmetný právny výklad § 30 a § 138 OSP krajským súdom a okresným súdom takéto nedostatky nevykazuje. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, kde konštatoval,   že   postup   súdneho   orgánu,   ktorý   koná   v   súlade   s   procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi   predpismi   konania   v   občianskoprávnej   alebo   trestnoprávnej   veci, nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   (I.   ÚS   8/96, I. ÚS 6/97).

Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by čo i len naznačovali možnosť porušenia   základného   práva   sťažovateľov   na   súdnu   ochranu   namietaným   postupom a označenými   uzneseniami   krajského   súdu   a   mohli   byť   predmetom   preskúmavania a rozhodovania   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa s právnym názorom krajského súdu a okresného súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   sa   možno   domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených vykonávacími   zákonmi   (napr.   III.   ÚS   124/04).   Podľa   čl.   142   ústavy   súdy   rozhodujú v občianskoprávnych   a   trestnoprávnych   veciach;   súdy   preskúmavajú   aj   zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len „víťazstvo“ v občianskoprávnom spore (m. m. II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupom krajského súdu a označenými   uzneseniami   krajského   súdu   a   sťažovateľmi   namietaným   porušením   ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovatelia   namietali   aj   porušenie   princípu   rovnosti   účastníkov   v   konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny a porušenie svojho základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy.

Rovnosť účastníkov súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata tejto ústavnej zásady spočíva v tom, že   všetci   účastníci   občianskeho   súdneho   konania   (osobitne   sporového   konania)   majú rovnaké   procesné práva   a povinnosti,   ktoré   uplatňujú a plnia za rovnakých   procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné   postavenie   alebo   procesná   pozícia   účastníka,   nie   je   podstatné   ani   to,   ktorý z účastníkov   sa   stane   žalobcom   a   ktorý   z   účastníkov   je   žalovaný   (II.   ÚS   35/02, IV. ÚS 126/09).

V kontexte konania podľa § 30 ods. 1 OSP uplatnenie zásady rovnosti účastníkov okrem iného znamená, že každý účastník má právo požiadať o ustanovenie zástupcu, súd je povinný účastníkovi poskytnúť primeranú možnosť na preukázanie svojich tvrdení a žiadosť účastníka podľa § 30 ods. 1 OSP prejednať a o nej rozhodnúť.

Základné právo na právnu pomoc v konaní podľa čl. 47 ods. 2 ústavy sa realizuje za podmienok ustanovených zákonom, čo okrem iných znamená, že len ten účastník má právo, aby mu bol ustanovený zástupca–advokát na trovy štátu, ktorý spĺňa zákonom predpísané podmienky.

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   krajský   súd   a okresný   súd   sa   žiadosťou sťažovateľov   riadnym   spôsobom   zaoberali,   primeraným   spôsobom   posúdili   danosť zákonných dôvodov a na základe toho o žiadosti sťažovateľov rozhodli. Za týchto okolností ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a princípu rovnosti účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy   a   podľa   čl.   37   ods.   3   listiny   krajským   súdom   a   skutkovým   stavom   popísaným sťažovateľmi, ktorá by mohla reálne zakladať dôvod na vyslovenie porušenia uvedených článkov   ústavy   a   listiny   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Na   základe   uvedeného ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Z   podkladov   predložených   sťažovateľmi   je   zrejmé,   že   všeobecné   súdy   zisťovali majetkové pomery sťažovateľov zákonom prípustným spôsobom a v rozsahu relevantnom na rozhodnutie o ich žiadosti o ustanovenie zástupcu. Vo všetkých namietaných konaniach bola   predbežná   otázka   o   dôvodnosti   ustanovenia   právneho   zástupcu   sťažovateľom právoplatne   rozhodnutá,   pričom   krajský   súd   sa   v   namietaných   konaniach   odvolaniami sťažovateľov riadnym spôsobom zaoberal a o týchto odvolaniach rozhodol.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom   len   vtedy,   ak   v   čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušovanie   základného   práva označenými   orgánmi   verejnej   moci   ešte   mohlo   trvať.   Ak   v   čase,   keď   došla   sťažnosť ústavnému   súdu,   už   nemôže   dochádzať   k   porušovaniu   označeného   základného   práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).   Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

Čo   sa   týka   namietaného   porušenia   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovatelia   sa   k výzvam   na   preukázanie   svojich   majetkových   pomerov   mali   možnosť vyjadriť a aj sa   vyjadrovali vo svojich   reakciách   na tieto výzvy, čo vyplýva zo zistení ústavného súdu.

Na základe týchto skutočností ústavný súd uvádza, že nezistil ani príčinnú súvislosť medzi   postupom   krajského   súdu   a   jeho   napadnutými   uzneseniami   a   sťažovateľmi namietaným porušením ich základných práv podľa čl. 19 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   účinný   právny   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru.   Vzhľadom   na uvedené bolo potrebné ich sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa návrhom   sťažovateľov   na   ustanovenie   zástupcu   z   radov   advokátov   na   konanie   pred ústavným súdom a ich ďalšími návrhmi uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011