znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 250/2010-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   augusta   2010 predbežne prerokoval sťažnosť I. A., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Brezno v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 101/97 a jeho rozsudkom z 3. decembra 1997 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom sp. zn. 8 To 192/98 a jeho uznesením z 1. apríla 1998, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. A. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 23. marca 2010 doručené podanie I. A., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Žiadosť o nápravu pochybení pri súdnom konaní č. 1 T 101/97“. Na základe obsahu   podania   sťažovateľa   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   jeho   zámerom   je   podať sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   proti porušovaniu jeho základných práv a slobôd postupom a rozhodnutiami všeobecných súdov v jeho trestnej veci.

Keďže podanie sťažovateľa nebolo v predloženom znení dostatočne zrozumiteľné a navyše neobsahovalo náležitosti predpísané zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   ústavný   súd   v   prípise   z   26.   marca   2010   sťažovateľa   poučil,   aké   náležitosti   má obsahovať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a vyzval ho, aby v určenej lehote svoje podanie doplnil. Sťažovateľ na výzvu ústavného súdu reagoval podaním z 8. mája 2010.

Zo   sťažnosti   a z   jej   doplnenia   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Brezno   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 101/97 a jeho rozsudkom z 3. decembra 1997 (ďalej aj „namietaný rozsudok“)   a   postupom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní   vedenom   sp.   zn.   8   To   192/98   a   jeho   uznesením   z   1.   apríla   1998   (ďalej   aj „namietané uznesenie“).

Zo   sťažnosti,   ako   aj   spisovej   dokumentácie   vyžiadanej   od   okresného   súdu a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 101/97 z 3. decembra 1997   uznaný za   vinného zo   spáchania trestného činu   lúpeže spolupáchateľstvom   podľa § 234   ods.   1   a   §   9   ods.   2   zákona   č.   140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a ako obzvlášť nebezpečný recidivista (§ 41 ods. 1 Trestného zákona) odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov. Proti označenému rozsudku   sa   sťažovateľ   odvolal.   Odvolanie   sťažovateľa   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 8 To 192/98   z   1.   apríla   1998   zamietol.   Namietaný   rozsudok   okresného   súdu   v spojení s namietaným uznesením krajského súdu nadobudol právoplatnosť 1. apríla 1998.

Sťažovateľ   namieta,   že   bol   odsúdený   nespravodlivo,   keďže   skutok,   za   ktorý   bol odsúdený, nespáchal on, ale jeho menovec „I. A. zo S. bol známy od prvých momentov vyšetrovania, no zámerne bol z neho vynechaný a vyšetrovanie sa viedlo predom určeným smerom“, čo mala potvrdzovať výpoveď svedka J. B., a v tejto súvislosti poukazuje na ďalšie nedostatky vo vyšetrovaní a v priebehu dokazovania v súdnom konaní.

Sťažovateľ tvrdí, že odsudzujúci rozsudok okresného súdu a ani namietané uznesenie krajského   súdu   mu   dosiaľ   neboli   doručené,   a ďalej   vo   svojej   sťažnosti   uvádza: „Trest vykonávam podnes deň bez rozsudku, ktorý som dodnes neobdržal a tým som sa proti nemu nemohol ani brániť.“ V tejto súvislosti konštatuje, že nedoručením namietaných rozhodnutí „... mi vznikol prieťah v odvolávacom konaní až v dĺžke 9 rokov“.

Zo sťažnosti a spisovej dokumentácie generálnej prokuratúry vyplýva, že podaním zo 4. mája 1998 adresovaným generálnej prokuratúre a následne podaním z 23. novembra 1998 adresovaným Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré bolo odstúpené na vybavenie generálnej prokuratúre, sa sťažovateľ dožadoval obnovy konania vo svojej trestnej   veci.   Generálna   prokuratúra   vyhodnotila   podania   sťažovateľa   ako   podnet a opakovaný podnet a po preskúmaní ich prípismi č. k. IV Pz 280/98-17 z 24. júna 1998 a č. k.   IV   Pz   741/98-15   zo   17.   marca   1999   ako   nedôvodné   odložila.   Ďalšiu   žiadosť o obnovu konania zo 14. augusta 2000 adresoval sťažovateľ okresnému súdu, ktorá podľa neho „... trvala do 29. 1. 2009 no nápravy som nedosiahol“. Sťažovateľ tiež tvrdí, že v predmetnej   veci „som   sa   v   zúfalstve   obrátil   až   na   Súdny   dvor   pre   ľudské   práva do Strasbourgu, kde bola moja žiadosť prijatá 05. 02. 2009 s tým že vo veci budú konať a dávajú ma do poradovníka...“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti a jej doplnení sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp.   zn. 1 T 101/97 a jeho rozsudkom z 3. decembra 1997 a postupom krajského súdu v konaní vedenom sp. zn. 8 To 192/98 a jeho uznesením z 1. apríla 1998 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ďalej žiada „o plné sprostenie viny v danom prípade (1 T 101/97), ako aj prepustenie z výkonu trestu slobody“ a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 250 000 €.

Súčasťou   doplnenia   sťažnosti   je   aj   žiadosť   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   na konanie pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.   1   T   101/97   a   jeho rozsudkom   z   3.   decembra   1997   a postupom   krajského   súdu v konaní vedenom sp. zn. 8 To 192/98 a jeho uznesením z 1. apríla 1998.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Zo   súdneho   spisu   vyplýva,   že   namietaný   rozsudok   okresného   súdu   v   spojení s namietaným   uznesením   krajského   súdu   nadobudol   právoplatnosť   1.   apríla   1998. Sťažovateľ doručil svoju sťažnosť ústavnému súdu 23. marca 2010, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Nad   rámec   uvedeného   záveru   ústavný   súd   pripomína,   že   sťažovateľ   nenamieta porušenie svojich ústavou garantovaných práv v konaní o obnove konania v jeho trestnej veci, a preto sa týmto konaním ústavný súd v tomto rozhodnutí nezaoberal. Napriek tomu ústavný súd uvádza, že aj v prípade, ak by sťažovateľ namietal porušenie svojich práv v konaní o obnove konania v jeho trestnej veci, bolo by potrebné odmietnuť jeho sťažnosť z dôvodu oneskorenosti, keďže sám v sťažnosti uvádza, že konanie o obnove „trvalo do 29. 1. 2009“.

Napriek zisteniu, že sťažnosť bola podaná oneskorene, sa ústavný súd zaoberal aj s opodstatnenosťou   tvrdenia   sťažovateľa,   že   odsudzujúci   rozsudok   okresného   súdu a namietané uznesenie krajského súdu mu dosiaľ neboli doručené.

Ústavný súd v tejto súvislosti požiadal o vyjadrenie predsedu okresného súdu, ktorý v prípise sp. zn. Spr. 4006/2010 z 12. mája 2010 okrem iného uviedol:

„... Rozsudok Okresného súdu Brezno 1 T 101/97 zo dňa 3. 12. 1997 bol podľa úpravy trestnej kancelárie a sudcu doručovaný obidvom obžalovaným, obidvom obhajcom, Okresnej prokuratúre Brezno a poškodenému, o čom svedčí úprava sudcu nachádzajúca sa za rozsudkom, že dňa 20. 1. 1998 bolo z tunajšieho súdu expedovaných 6 rozsudkov. Dávam do pozornosti, že po doručenke Okresnej prokuratúry Brezno je spis poškodený a medzi pripojenými doručenkami chýba doručenka I. A., zasielaná na adresu V. Dňa 2. 2. 1998 bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   obžalovaného   I.   A.   zo   dňa   27.   1.   1998, prostredníctvom jeho obhajcu JUDr. Š. L. a dňa 13. 2. 1998 bola Okresným súdom Brezno vypracovaná predkladacia správa Krajskému súdu v Banskej Bystrici vo veci odvolania obžalovaného I. A. v zast. JUDr. Š. L. a celý spis s predkladacou správou bol Krajskému súdu v Banskej Bystrici doručený dňa 26. 2. 1998, čo je vyznačené na č. l. 113 súdneho spisu. Uznesením Tp 2/98 zo dňa 24. 1. 1998, bol I. A. vzatý do väzby UVV B. Na deň 11. 3. 1998 bolo vytýčené na Krajskom súde v Banskej Bystrici verejné zasadnutie na rozhodnutie o odvolaní obžalovaného I. A., ktoré bolo odročené na deň 25. 3. 1998, uvedený termín pojednávania bol zrušený a určený nový termín verejného zasadnutia na deň 1. 4. 1998, na ktorom bolo vyhlásené uznesenie, že odvolanie obžalovaného I. A. sa zamieta. Písomné vyhotovenie uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici 8 To 192/98-126 zo dňa 1. 4. 1998 spolu s celým spisom 1 T 101/97 bolo doručené Okresnému súdu Brezno dňa 15. 4. 1998. Zákonný sudca JUDr. M. Š. úpravou dňa 16. 4. 1998 dal príkaz doručiť uznesenie Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   obžalovanému,   Okresnej   prokuratúre   v   Brezne, obhajcovi a poškodenému. Z pečiatky a prípisu za uznesením krajského súdu je jednoznačne preukázateľné,   že   trestná   kancelária   vypravila   dňa   17.   4.   1998   štyrikrát   uznesenie krajského   súdu,   a   to   pre   spomínané   osoby,   teda   aj   obžalovanému   A.   Za   úpravou   je pripojená   doručenka   uznesenia   krajského   súdu   Okresnej   prokuratúre   v   Brezne, poškodenému   V.   G.   a obhajcovi   obžalovaného   A.   JUDr. Š.   L.,   pričom   opätovne   chýba doručenka od obžalovaného A.“

Vo   vzťahu   ku   skutočnosti,   že   v   súdnom   spise   sa   nenachádzajú   doručenky sťažovateľa, predseda okresného súdu v uvedenom prípise ďalej uvádza:

„Dávam   do   pozornosti   Ústavného   súdu   SR,   že   ak   by   sa   v   čase   vyhotovenia predkladacej správy zákonným sudcom JUDr. M. Š. pre Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý mal v odvolacom konaní rozhodovať o odvolaní odsúdeného I. A., nebola bývala nachádzala doručenka potvrdzujúca prevzatie rozsudku Okresného súdu v Brezne A., tak by predseda   senátu   Okresného   súdu   Brezno   M.   Š.   nebol   býval   túto   predkladaciu   správu vyhotovoval, pretože by mu odvolací súd – Krajského súdu v Banskej Bystrici vrátil spis s odvolaním ako predčasne predložený, čo sa však nestalo. Ďalej poukazujem na skutočnosť, že v písomnom odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Brezno obžalovaný I. A. a ani jeho obhajca JUDr. Š. L. sa vôbec nezmieňujú, že by I. A. prvostupňový súd – Okresný súd Brezno   nebol   býval   rozsudok   doručil.   Ďalej   dávam   do   pozornosti   Ústavného   súdu,   že Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte 8 To, ktorému predsedal ako predseda senátu A. P., by nerozhodoval o odvolaní A. a nebol by býval na verejnom zasadnutí dňa 1. 4. 1998 o tomto odvolaní rozhodol, keby bola absentovala doručenka o doručení rozsudku OS Brezno od A. Podotýkam, že na verejnom zasadnutí o odvolaní pred Krajským súdom v Banskej Bystrici v konaní 8 To 192/98 bol výslovne prítomný samotný obžalovaný I. A., ako aj jeho obhajca, kde Dr. L. zastupoval obhajca JUDr. M. A., pričom ani jeden z nich pred krajským súdom nenamietali údajné procesné pochybenie, ani porušenie práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, že nemal A. doručený rozsudok OS Brezno, pretože jednoznačne tvrdíme,   že   tento   A.   bol   doručený.   Je   nanajvýš   zaujímavé   a   pre   Okresný   súd   Brezno nepochopiteľné, prečo opäť v spise chýba doručenka o doručení uznesenia Krajského súdu v   Banskej   Bystrici   8   To   192/98   zo   dňa   1.   4.   1998   od   sťažovateľa   odsúdeného   I.   A. Jednoznačne uvádzam, čo je z predloženého trestného spisu I. A. preukázateľné, že ani v písomnom vyhotovení odvolania proti rozsudku Okresného súdu Brezno 1 T 101/97 zo dňa 3. 12. 1997, ani na verejnom zasadnutí pred Krajským súdom v Banskej Bystrici, kde bol odsúdený I. A. prítomný so svojim obhajcom a ani v písomnom vyhotovení obnovy konania zo dňa 14. 8. 2000, ktoré bolo Okresnému súdu Brezno doručené 18. 8. 2000, I. A. žiadnym spôsobom   ani   len   nespomína   a   ani   nenamieta,   že   by   mu   neboli   bývali   doručené rozhodnutia, a to rozsudok Okresného súdu Brezno 1 T 101/97 zo dňa 3. 12. 1997 a ani uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici 8 To 192/98 zo dňa 1. 4. 1998, pričom toto uvádza vo svojej sťažnosti Ústavnému súdu SR až po 10-tich rokoch. Mám za to, že po právoplatne   skončenej   trestnej   veci   odsúdeného   I.   A.   boli   doručenky   z   trestného   spisu Okresného   súdu   Brezno   1   T   101/97   v presne   nezistenom   čase   a   nezisteným   spôsobom odcudzené, resp. odstránené.

Tvrdenia uvádzané sťažovateľom I. A. v jeho žiadosti adresovanej Ústavnému súdu SR zo dňa 21. 3. 2010, ktorými namieta porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie, sú nepravdivé a zavádzajúce.“

Zo   skutočností   uvedených   vo   vyjadrení   predsedu   okresného   súdu   vyplýva,   že prostredníctvom spisovej dokumentácie nemožno overiť pravdivosť tvrdenia sťažovateľa, že mu dosiaľ nebol doručený namietaný rozsudok okresného súdu a namietané uznesenie krajského   súdu.   Za   tejto   situácie   ústavný   súd,   zohľadňujúc   aj   argumentáciu   predsedu okresného súdu, ktorá značne spochybňuje tvrdenia sťažovateľa, považoval za potrebné zaujať postoj k otázke, či mal sťažovateľ k dispozícii právne prostriedky na to, aby sa účinne domáhal toho, aby mu namietané rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu boli doručené, na účely ochrany jeho ústavou a zákonom garantovaných práv. Ústavný súd túto otázku   posudzoval   v   kontexte   s   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde,   podľa   ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa   §   17   ods.   1   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1993   Z.   z.   o   sídlach a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností a voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon č. 80/1992 Zb.“ (tento zákon bol platný a účinný do 31. marca 2005)] mali fyzické osoby a právnické osoby (a teda aj sťažovateľ) právo obracať sa na orgány štátnej správy súdov, t. j. predsedov príslušných súdov so sťažnosťami na postup súdu, pokiaľ išlo o prieťahy v konaní, o nevhodné správanie alebo narušovanie dôstojnosti súdneho konania súdnymi osobami. Postup pri vybavovaní takýchto sťažností upravoval zákon č. 80/1992 Zb. v ustanoveniach § 18 a nasl. V súčasnosti právo podávať sťažnosti na prieťahy v konaní upravuje zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 757/2005 Z. z.“) v § 62 a nasl.

Podľa svojej ustálenej judikatúry ústavný súd považuje podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17 a nasl. zákona č. 80/1992 Zb. a od 1. apríla 2005 podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2005 Z. z. za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04), a preto v prípadoch, ak sťažovatelia namietajú porušenie uvedených základných práv, ústavný súd vyžaduje, aby preukázali, že takúto sťažnosť podali ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Nedoručenie rozhodnutia príslušného súdu niektorej zo strán trestného konania, t. j. najmä osobe, proti ktorej sa vedie trestné konanie, nepochybne možno považovať za prieťah v konaní (sám sťažovateľ v sťažnosti nedoručenie namietaných rozhodnutí okresného súdu a   krajského   súdu   tak   označuje,   pozn.),   a   preto   možno   konštatovať,   že   sťažovateľ   mal v danom prípade možnosť podať sťažnosť podľa § 17 ods. 1 zákona č. 80/1992 Zb., v ktorej by poukázal na skutočnosť, že predmetné rozhodnutia mu neboli doručené, a žiadať orgán štátnej správy o nápravu. Zo spisovej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ takúto sťažnosť nepodal,   čo   zakladá   dôvod   na   odmietnutie   jeho   sťažnosti   v   časti,   ktorou   namieta nedoručenie   namietaných   rozhodnutí   okresného   súdu   a   krajského   súdu   aj   z   dôvodu neprípustnosti.

Navyše   ústavný   súd   z   dokumentácie   získanej   z   okresného   súdu   a   generálnej prokuratúry   zistil,   že   nedoručenie   namietaného   rozsudku   okresného   súdu   sťažovateľ nenamietal v priebehu odvolacieho konania, hoci bol na verejnom zasadnutí krajského súdu prítomný (odvolanie sťažovateľ podal prostredníctvom svojho obhajcu) a v jeho priebehu aj vystúpil. Rovnako tak sťažovateľ nenamietal nedoručenie namietaného rozsudku okresného súdu   a   tiež   namietaného   uznesenia   krajského   súdu   vo   svojich   podaniach   smerujúcich k obnove   konania   v   jeho   trestnej   veci   zo   4.   mája   1998,   z   23.   novembra   1998   a   zo 14. augusta 2000, t. j. zo spisovej dokumentácie vyplýva, že prvýkrát uplatnil túto námietku až   v sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu,   čo   naznačuje   jej   účelovosť.   Nepriamo potvrdzuje   účelovosť   a   nepravdivosť   tvrdenia   sťažovateľa   o   tom,   že   mu   dosiaľ   neboli doručené   namietané   rozhodnutia   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   aj   jeho   sťažnosť adresovaná   ústavnému   súdu,   v   ktorej   okrem   iného   uvádza: „čo   sa   týka   právoplatných rozhodnutí tieto som odoslal so sťažnosťou do Strasbourgu.“ Z citovaného totiž logicky vyplýva, že sťažovateľ v čase, keď podával sťažnosť Európskemu súdu pre ľudské práva, už mal   namietané   rozhodnutia   okresného   súdu   a   krajského   súdu   k   dispozícii,   čo   tiež spochybňuje jeho tvrdenia uvedené v sťažnosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu,   že   bola   podaná oneskorene, ako aj z dôvodu jej neprípustnosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2010