znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 250/08-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   7.   novembra   2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti D. Š., B., zastúpenej advokátkou JUDr. L. D., B., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   8 Co 4/2007,   za účasti   Krajského   súdu v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo D. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 4/2007   p o r u š e n é   b o l o.

2. D. Š. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk [slovom desaťtisíc slovenských   korún   (331,94 EUR)],   ktoré   jej   je   Krajský   súd   v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajský súd v Bratislave   j e   p o v i n n ý   uhradiť D. Š. trovy konania v sume 6 732 Sk [slovom šesťtisícsedemstotridsaťdva slovenských korún (223,46 EUR)] na účet jej právnej zástupkyne JUDr. L. D., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 250/08 z 28. augusta 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie konanie sťažnosť   D. Š.   (ďalej len „sťažovateľka“),   ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 8 Co 4/2007 (ďalej aj „napadnuté odvolacie konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala krajskému súdu 27. decembra 2006 odvolanie   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava V   (ďalej   len   „okresný   súd“) z 15. novembra 2006.

Sťažovateľka   uviedla,   že   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebolo napadnuté odvolacie konanie právoplatne skončené.

Okrem toho, že sa sťažovateľka v sťažnosti domáhala, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy   rozhodol,   že   postupom   krajského   súdu   bolo   porušené   jej   základné   právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, súčasne žiadala, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu   konať bez zbytočných prieťahov a priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk, ako aj úhradu trov konania.

Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 3517/2008 doručeným ústavnému súdu 18. augusta 2008, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Vašu   žiadosť   so   sťažnosťou   predložila   predsedníčka   krajského   súdu   dňa 04. 08. 2008 na vyjadrenie predsedníčke senátu 8 Co, ktorá sa k veci písomne vyjadrila dňa 06. 08. 2008.

Uviedla, že vec okresného súdu sp zn. 10 C 200/2006 napadla na krajský súd dňa 05. 01. 2007,   pričom   súd   v   mesiaci   február   2007   vykonal   v   predmetnej   veci   prvotné procesné   úkony.   Úkony účastníkov   konania   boli   realizované v mesiacoch marec,   apríl, október a november 2007 tak, ako na ne poukazuje v sťažnosti sťažovateľka.

K danej veci predsedníčka senátu 8 Co poukázala na to, že s ohľadom na počet prevzatých neskončených vecí (celkom 560) v senáte 8 Co ku dňu 01. 01. 2007 a zloženiu senátu (neúplný senát), nebolo možné všetky veci vybavovať v primeraných lehotách tak, aby nedošlo k prieťahom v konaní. Pokiaľ k prieťahom v konaní došlo, tieto nepovažuje za prieťahy   subjektívne,   spôsobené   nekonaním   senátu   8 Co,   ale   majú   jednoznačne objektívny charakter.

Nepriaznivý stav vysokého nápadu vecí v senáte 8 Co riešila štatutárna zástupkyňa krajského súdu v Rozvrhu práce, platnom na kalendárny rok 2008 a v tomto konkrétnom prípade prijatím opatrenia z 18. 02. 2008 (viď č. 1. 116 spisu).

Zo spisového materiálu je zrejmé, že prijatím opatrení na odstránenie nepriaznivého stavu   senátu   8 Co,   v   roku   2008   krajský   súd   vo   veci   konal   už   priebežne   (úkony   súdu z februára, apríla a augusta; úkony účastníkov konania z mája).

Po   doplnení   súdneho   spisu   potrebnými   dôkaznými   listinami   účastníkmi   konania, predsedníčka senátu 8 Co pokynom zo dňa 05. 08. 2008 (č. 1. 129 spisu), stanovila vo veci termín pojednávania na deň 21. 10. 2008 o 13, 45 hodine.

Na základe vyššie uvedeného konštatujem, že v súdnom konaní sp. zn. 8 Co 4/2007, na krajskom súde v roku 2008 k zbytočným prieťahom nedošlo.“

Krajský súd podaním zo 16. septembra 2008 doplnil svoje vyjadrenie z 11. augusta 2008, v ktorom uviedol:

„Vašu   výzvu   vrátane   priloženého   uznesenia   č.   k.   IV.   ÚS   250/2008-13   zo   dňa 28. 08. 2008, predložil dňa 12. 09. 2008 vyšší súdny úradník na vyjadrenie predsedníčke senátu 8Co.

Toho istého dňa, t. j. 12. 09. 2008, sa predsedníčka senátu 8Co k veci vyjadrila s tým, že od vytýčenia termínu pojednávania, ktorý je určený na deň 21. 10. 2008, boli na základe vykonaných procesných úkonov (dopytov) krajského súdu, medzičasom účastníkmi konania (ich zástupcami) do súdneho spisu sp. zn. 8Co 4/2007 založené tieto listinné doklady:

- vyjadrenie k odvolaniu,

- preukázané príjmy,

- právoplatný rozsudok o rozvode manželstva a

- rozsudok odvolacieho súdu, doložením ktorých je súdny spis sp. zn. 8Co 4/2007, pripravený na konanie. Predsedníčka senátu 8Co zotrváva na vyjadrení, uvedenom vo vyjadrení tunajšieho súdu   zo   dňa   11. 08. 2008,   ktorý   Vám   bol   doručený   dňa   18. 08. 2008.   Ďalšie   návrhy na doplnenie veci neuvádza.“

Na   vyjadrenia   predsedníčky   krajského   súdu   k sťažnosti   reagovala   sťažovateľka podaním doručeným ústavnému súdu 2. októbra 2008, v ktorom uviedla:

„Vo   vyššie   označenej   právnej   veci   na   základe   výzvy   ÚS   SR   zo   dňa   17. 9. 2008 navrhovateľka k vyjadreniu Krajského súdu v Bratislave spis. zn. Spr. 3517/2008 zo dňa 16. 9. 2008 uvádza, že na podanej ústavnej sťažnosti trvá.

Od podania ústavnej sťažnosti navrhovateľka listom zo dňa 11. 8. 2008 opätovne žiadala o zaslanie rozhodnutia odvolacieho súdu a na výzvu Krajského súdu v Bratislave zo dňa   6. 8. 2008   podaním   zo   dňa   18. 8. 2008   doručila   kópiu   právoplatného   rozsudku Okresného súdu Bratislava V spis. zn. 5C 113/06-148 zo dňa 5. 11. 2007.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu krajského súdu sp. zn. 8 Co 4/2007 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

5. januára 2007 okresný súd predložil spis s odvolaním na rozhodnutie krajskému súdu;19. februára 2007 krajský súd vyzval odporcu na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie (súdny poplatok bol uhradený 14. marca 2007);

22. marca 2007 krajský súd vyzval právne zástupkyne účastníkov konania, aby v lehote 10 dní doručili písomné vyjadrenia k prerokovávanej veci;

13. apríla 2007   a 17. apríla 2007   boli   krajskému   súdu   doručené   vyjadrenia sťažovateľky   k odvolaniu   odporcu   z 27. decembra 2006   podanému   proti   rozsudku okresného súdu sp. zn. 10 C 200/2006 z 15. novembra 2006;

18.   apríla   2007   bola   krajskému   súdu   doručená   oprava   sťažovateľky   k jej doručeným vyjadreniam;

5. septembra 2007,   9. októbra 2007,   8. novembra 2007   a 7. januára 2008   boli krajskému   súdu   doručené   opakované   žiadosti   (urgencie)   sťažovateľky,   aby   rozhodol o podanom odvolaní;

opatrením predsedníčky krajského súdu z 18. februára 2008 boli spisy zo súdneho oddelenia 8 Co prerozdelené v zmysle rozvrhu práce na rok 2008;

10. apríla 2008 bola krajskému súdu doručená sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v konaní adresovaná predsedníčke krajského súdu;

23. apríla 2008 krajský súd vyzval právne zástupkyne účastníkov konania, aby v lehote   7   dní   oznámili,   či   súhlasia   s rozhodnutím   odvolacieho   súdu   bez   nariadenia pojednávania [§ 115a a § 209a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)];5. mája 2008 bol krajskému súdu doručený súhlas odporcu s rozhodnutím bez nariadenia pojednávania;

15. mája 2008 bolo krajskému súdu doručené vyjadrenie odporcu k vyjadreniu sťažovateľky z 13. apríla 2007;

4. augusta 2008 krajský súd nariadil termín pojednávania na 21. október 2008;6. augusta 2008 krajský súd vyzval právne zástupkyne účastníkov konania, aby predložili   rozsudok   o rozvode   manželstva   účastníkov   konania,   a zamestnávateľov účastníkov konania, aby predložili potvrdenia o ich zárobkoch za posledných 12 mesiacov.

Ústavný súd na krajskom súde zistil, že jeho ostatným úkonom bolo pojednávanie uskutočnené   21.   októbra   2008,   na ktorom   bol   vyhlásený   rozsudok,   ktorým   krajský   súd zmenil   odvolaním   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   sp. zn.   10 C 200/2006 z 15. novembra 2006.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a sudcu   vyplýva   z § 6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že spory o určenie výživného medzi manželmi tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a nemožno ich v zásade po skutkovej ani po právnej stránke hodnotiť ako zložité. V danom prípade   je   z hľadiska   zbytočných   prieťahov   napadnuté   iba   odvolacie   konanie   vedené krajským   súdom,   v rámci   ktorého   okrem   doručovania   odvolania   účastníkom   konania a výzvy na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie neboli vykonané žiadne iné procesné úkony, a preto úvahy o možnom vplyve právnej, resp. skutkovej zložitosti veci, na priebeh konania sú irelevantné.

2. Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v konaní vedenom krajským súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd konštatuje, že   nezistil   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   mali   byť   pripísané   na   ťarchu   sťažovateľky v súvislosti s prieťahmi v konaní.

3. Napokon   ústavný   súd   z   hľadiska   existencie   zbytočných   prieťahov   hodnotil samotný postup krajského súdu v napadnutom konaní.

V priebehu napadnutého konania ústavný súd zistil, že krajský súd bol úplne nečinný od 22. marca 2007 (výzva účastníkom konania na doručenie vyjadrení k prerokovávanej veci) do 23 apríla 2008 (výzva účastníkom konania, či súhlasia s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania).

Doba nečinnosti krajského súdu v priebehu napadnutého odvolacieho konania bola 13   mesiacov.   Pri   hodnotení   priebehu   odvolacieho   konania   ústavný   súd   nemohol neprihliadnuť aj na skutočnosť, že okresný súd meritórne rozhodol o veci do troch mesiacov po podaní návrhu sťažovateľkou.

Ústavný súd nemohol akceptovať argumenty uvedené vo vyjadrení krajského súdu z 11. augusta 2008, „že s ohľadom na počet prevzatých neskončených vecí (celkom 560) v senáte 8 Co ku dňu 01. 01. 2007 a zloženiu senátu (neúplný senát) nebolo možné všetky veci vybavovať v primeraných lehotách tak, aby nedošlo k prieťahom v konaní“.

Ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre uviedol, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie   alebo   nemôže   v čase   konania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt   požiadal   o   odstránenie   svojej   právnej neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie   uplatnenia   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   a   v   konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. IV. ÚS 43/06, IV. ÚS 73/07).

Vychádzajúc z uvedeného a so zreteľom na to, že v danom prípade išlo z hľadiska sociálnych dopadov o statusovú   vec pre sťažovateľku, ústavný súd dospel k názoru, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 4/2007 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Ústavný súd vyslovil, že došlo k poručeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v dôsledku nečinnosti krajského súdu v napadnutom odvolacom konaní, avšak nepovažoval za potrebné prikázať krajskému súdu konať v predmetnej právnej veci bez   zbytočných   prieťahov,   pretože   po   sťažnosti   sťažovateľky   na   prieťahy   v   konaní doručenej   krajskému   súdu   10.   apríla 2008   sa   v označenom   konaní postupovalo plynulo a následne bolo meritórne rozhodnuté rozsudkom z 21. októbra 2008, ktorým bol zmenený napadnutý rozsudok okresného súdu z 15. novembra 2006.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 30 000   Sk   z dôvodov   uvedených   vo   svojej   sťažnosti.   Poukázala   na   to,   že „odvolacie konanie na Krajskom súde v Bratislave je vzhľadom na charakter sporu (výživné), ale aj v porovnaní s dĺžkou konania na Okresnom súde Bratislava V, neprimerane zdĺhavé, čo má za následok dlhodobé pretrvávanie stavu právnej neistoty u navrhovateľky“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na obdobie 13-mesačnej úplnej nečinnosti krajského súdu v odvolacom konaní   vedenom   krajským   súdom   pod   sp. zn.   8 Co 4/2007   a berúc   do   úvahy   konkrétne okolnosti   daného   prípadu,   najmä   nepomer   medzi   dĺžkou   odvolacieho   konania   a dĺžkou konania prebiehajúceho pred okresným súdom, ktorý o veci rozhodol do troch mesiacov od podania návrhu, ako aj so zreteľom na význam konania pre sťažovateľku ústavný súd považoval priznanie sumy 10 000 Sk (331,94 EUR) za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. L. D. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za   I. polrok 2007,   ktorá   bola   19 056   Sk.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11   ods. 2   a § 14   ods. 1   písm. a)   a   c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 3 176 Sk (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 190 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 6 732 Sk (223,46 EUR).

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2008