znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 250/05-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   J. E.,   bytom   K.,   právne   zastúpenej   advokátom JUDr. J. H., K., ktorou namieta porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   a   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Košiciach   v   konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 280/04 zo 17. februára 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. E. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2005 doručená   sťažnosť   Ing.   J. E.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 280/04 zo 17. februára 2005.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla, že:

„Okresný súd Košice II. (ďalej len OS) rozsudkom č. k. 28 C 237/02-84 z 11. 03. 2004 zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 80.000, Sk   so   17,6 %   ročným   úrokom   z   omeškania   od   10.   04.   2001   do   zaplatenia, a to do 15 dní   od   právoplatnosti   rozsudku.   V   prevyšujúcej   časti   žalobu   zamietol a žalovaných   zaviazal   nahradiť   trovy   konania   v   sume   15.112,- Sk   na   účet   advokátky JUDr. D. M. do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaných taktiež zaviazal spoločne a nerozdielne   zaplatiť   súdny   poplatok   za   návrh   na   začatie   konania   v   sume   4.000,- Sk na účet OS Košice II. do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

Proti uvedenému rozsudku OS Košice II. podala žalovaná v 2. rade J. E. dňa 18. 05. 2004 odvolanie, v ktorom okrem iného v IV. časti (str. 7) uplatnila námietku relatívnej neplatnosti zmluvy o pôžičke zo dňa 26. 03. 2001 v zmysle § 40a Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) vo väzbe na § 145 ods. 1 OZ druhá veta, a to proti žalobkyni aj žalovanému v 1. rade.

KS v Košiciach rozsudkom č. k. 11 Co 280/04-134 z 17. 02. 2005, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 18. 04. 2005, potvrdil rozsudok OS Košice II. vo vyhovujúcom výroku a vo výroku otravách konania a o poplatkovej povinnosti žalovaných. Žalovaných zároveň zaviazal   nahradiť   žalobkyni   spoločne   a   nerozdielne   trovy   odvolacieho   konania   v sume 3.236,- Sk a tieto zaplatiť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovanej v 2. rade nie je dôvodné, pričom mal za to, že súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v súlade s § 120 ods. 1 OSP,   ktorým zistil   skutkový   stav,   tento   správne   vyhodnotil   a aj   vecne   správne   vo veci rozhodol, pokiaľ žalobe vyhovel. Odvolací súd sám poukazuje na fakt, že žalovaná v 2. rade v konaní uviedla, že nemala v čase uzavretia zmluvy vedomosť o pôžičke, nikdy k nej nedala súhlas a preto sa ňou necíti byť viazaná. Odvolací súd taktiež konštatoval, že pôžičku v sume 80.000,- Sk nepochybne nemožno považovať za bežnú vec, pokiaľ ju uzavrel iba jeden z manželov, je pre jej platnosť potrebný aj súhlas druhého manžela, v danom prípade žalovanej v 2. rade.

Odvolací súd po vyhodnotení dôkazov dokonca uzavrel, že žalovaná v 2. rade dala k zmluve   o   pôžičke   konkludentný   súhlas,   pretože   jej   správanie   údajne   svedčí   o   tom, že žalovaná obsah uvedenej pôžičky schválila. Odvolací súd sa v tomto smere stotožnil so záverom   súdu   prvého   stupňa   a   tiež   uveril   tvrdeniam   žalobkyne   o   tom,   že   žalovaná v 2. rade ju uisťovala, že pôžičku jej spolu s manželom vrátia.

Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že aj bez ohľadu na správne závery súdu prvého stupňa, v   prípade   nedostatku   súhlasu zo   strany   žalovanej   s   uzavretím   spornej   zmluvy o pôžičke by išlo o tzv. relatívnu neplatnosť právneho úkonu upravenú v ust. § 40a OZ. Odvolací súd v tejto súvislosti prezentuje názor, že dovolať sa relatívnej neplatnosti možno iba osobitnou určovacou žalobou v osobitnom a samostatnom občianskom súdnom konaní. Podľa   odvolacieho   súdu   iba   právoplatný   rozsudok   v   takomto   konaní,   ktorým je konštatovaná neplatnosť právneho úkonu, môže dať základ pre posúdenie takéhoto úkonu ako   neplatného.   Odvolací   súd   z   toho,   že žalovaná   takúto   žalobu   do   rozhodnutia   súdu nepodala, vyvodil, že žalovaná relatívnu neplatnosť úkonu právne relevantne neuplatnila a že   zmluvu   o   pôžičke   je   potrebné   aj   za   predpokladu   nedostatku   súhlasu   žalovanej považovať za platný právny úkon, týkajúci sa oboch manželov.

Odvolací súd preto z tohto dôvodu neprihliadol ani k odvolacej námietke žalovanej (námietka   relatívnej   neplatnosti),   pretože uvedenú   otázku   podľa   jeho   názoru   nemohol posúdiť ako predbežnú otázku v tomto konaní.“

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nasledovné rozhodnutie:

„Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 11 Co 280/04-134 z 17. 02. 2005 právoplatným dňa 18. 04. 2005 bolo porušené základné právo sťažovateľky na spravodlivý proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 11 Co. 280/04-134 z 17. 02. 2005 a vec mu vracia na ďalšie konanie. (...)

Ústavný súd Slovenskej republiky odkladá vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 11 Co 280/04 z 17. 02. 2005, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Košice II. č. k. 28 C 237/02-84 z 11. 03. 2004.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu, v tomto prípade všeobecných súdov   rozhodujúcich   v spore   sťažovateľky,   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označila   sťažovateľka,   a to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   je   preto   možné   považovať   tú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 56/03, II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).

Ústavný súd preto preskúmal opodstatnenosť predloženej sťažnosti v naznačenom smere,   predovšetkým   možnosť   preukázania   príčinnej   súvislosti   medzi   postupom všeobecných súdov a základným právom upraveným v čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľka v sťažnosti namietala.

Z priložených rozhodnutí všeobecných súdov ústavný súd zistil, že vo veci, v ktorej sťažovateľka   namietala   porušenie   označených   práv,   rozhodol   Okresný   súd   Košice   II rozsudkom sp. zn. 28 C 237/02 z 11. marca 2004 tak, že zaviazal žalovaných (sťažovateľka v konaní pred všeobecným súdom vystupovala ako žalovaná v 2. rade) zaplatiť žalobkyni sumu   80 000 Sk   s   príslušenstvom.   Proti   predmetnému   rozsudku   podala   sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 Co 280/04 zo 17. februára 2005 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva   na   prístup   k súdu   a práva   na   spravodlivý   proces,   ktorému   ochranu   poskytuje aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   by   došlo   vtedy,   ak   by   komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) alebo ak by v prípade opravných konaní všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.

V prípade sťažovateľky však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie   označených   práv,   ale   o prípad,   keď   základné   právo   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa   subjektívnych   názorov   sťažovateľky.   Sťažovateľkina   nespokojnosť   s obsahom rozhodnutí všeobecných súdov nie je dôkazom ich neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   a je   preto   podmienený   tým,   že   zjavne neodôvodnené   alebo arbitrárne   konanie všeobecného   súdu   nie   je napraviteľné   účinným procesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného alebo inštančne vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   rozhodnutie   okresného   súdu   sp. zn.   28 C 237/02 z 11. marca 2004, ako aj rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 11 Co 280/04 zo 17. februára 2005   obsahuje   dostatok   skutkových   a   právnych   záverov   na   ich   výroky   a   ústavný   súd nezistil porušenie   ústavnoprocesných   princípov   konania   pred   týmito   súdmi   podľa   čl. 46 až 50 ústavy.

Ústavný súd tiež nezistil, že by závery všeobecných súdov boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou.   Ústavný   súd   v takom   prípade   nemá   žiaden   dôvod   a ani   oprávnenie na prehodnocovanie   záverov   všeobecných   súdov.   Tvrdenia   sťažovateľky   preto   podľa názoru ústavného súdu   sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré skončilo nepriaznivým výsledkom pre sťažovateľku, čo však nemožno spájať s pojmom spravodlivý proces a porušovaním jeho princípov.

Sťažovateľka   tvrdila,   že   krajský   súd   ako   odvolací   súd   porušil   jej   právo na spravodlivý súdny proces, pretože nebral do úvahy jej tvrdenia a argumentáciou.

Ústavný súd poukazuje na skutočnosť,   že súčasťou   obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   odpovie   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   podľa   ktorého   v odôvodnení   rozsudku   uvedie   súd   podstatný   obsah   prednesov, stručne a jasne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov   vychádzal   a akými úvahami sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (§ 211 OSP). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivý proces.

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu a tvrdeným porušením základného   práva   sťažovateľa   na   spravodlivý   proces.   Krajský   súd   v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že „Odvolací súd poukazuje na to, že z výpovede samotnej žalovanej vyplýva,   že uvedenú   pôžičku   sprostredkovala   medzi   účastníkmi   jej   bývalá   kolegyňa JUDr. L.,   pred   ktorou   sa   ona   zmienila,   že   potrebujú   s   manželom   urýchlene   uhradiť leasingovú   splátku,   nemajú   však   dostatok   peňažnej   hotovosti.   V   tomto   smere   žalovaná uviedla, že nebola prítomná pri samotnom uzavretí zmluvy a o jej uzavretí sa dozvedela až následne od žalobkyne, ktorá od nej požadovala vrátenie pôžičky.

Toto tvrdenie žalovanej je v rozpore s obsahom písomného prehlásenia JUDr. H. L., ktorá uviedla, že o poskytnutie pôžičky ju požiadala ako kolegyňu a dobrú priateľku práve žalovaná v 2. rade a to pri telefonickom rozhovore a potom, čo jej ona ako aj žalobkyňa prisľúbili pôžičku, táto poslala pre peniaze manžela.

Žalovaná v konaní nepopierala opakované tvrdenia žalobkyne o tom, že potom, ako jej pôžička nebola v dohodnutej lehote vrátená, opakovane osobne aj telefonicky vyzývala žalovanú v 2.rade na vrátenie pôžičky, pritom táto jej stále sľúbila, že táto pôžička bude uhradená.

Vyhodnotením   týchto   dôkazov   teda   možno   uzavrieť,   že   žalovaná   sa najneskôr následne   po   uzavretí   uvedenej   zmluvy   o   pôžičky   o   tejto   dozvedela   a   z   jej   faktického správania sa potom vyplýva, že k tejto zmluve dala konkludentný súhlas. Táto totiž v konaní netvrdila a ani neoznačovala dôkazy na to, aby potom čo sa o pôžičke dozvedela, dala svojím   konaním   najavo,   že   táto   sa   jej   netýka   a   s   jej   obsahom   nesúhlasí.   Naopak zo vzájomného   porovnania   všetkých   dôkazov,   týkajúcich   sa   uvedenej   okolnosti   možno dôvodne uveriť tvrdeniam žalobkyne o tom, že žalovaná v 2.rade ju uisťovala, že pôžičku jej s   manželom   vrátia.   Takéto   správanie   však   svedčí   o   tom,   že   žalovaná   obsah   uvedenej pôžičky   schválila.   Už   z   týchto   dôvodov   mal   odvolací   súd   za   to,   že   súd   prvého   stupňa vyhodnotil uvedené dôkazy správne, pokiaľ z nich vyvodil záver o tom, že žalovaná dala súhlas s uzavretím zmluvy o pôžičke.

Bez ohľadu na tieto správne závery súdu prvého stupňa, odvolací súd poukazuje na to, že aj v prípade nedostatku súhlasu zo strany žalovanej s uzavretím spornej zmluvy o pôžičke by išlo o tzv. relatívnu neplatnosť upravenú v ust. § 40a Obč. zákonníka. Podľa   tohto   ustanovenia   ak   ide   o   dôvod   neplatnosti   právneho   úkonu   podľa ust. § 42a, 140, 145 ods. 1, 479, § 589, § 701 ods. 1 a § 741b ods. 2 považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takýmto úkonom dotknutý neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. To isté platí, ak právny úkon   nebol   urobený   vo   forme,   ktorú   vyžaduje   dohoda   účastníkov.   Ak   je   právny   úkon v rozpore so všeobecne záväzným predpisom o cenách, je neplatný iba v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto predpisu, ak ten, kto je takýmto úkonom dotknutý, neplatnosti dovolá. Z uvedeného ust. vyplýva, že ako relatívna neplatnosť je posudzovaná aj neplatnosť právneho úkonu uzavretého jedným z manželov bez súhlasu druhého podľa § 145 ods. 1 O. s. p. Skutočnosť, že sa jedná o relatívnu neplatnosť právneho úkonu znamená, že tento právny úkon je treba považovať za platný, pokiaľ sa oprávnená osoba tejto neplatnosti nedovolá. Dovolať sa relatívnej neplatnosti možno iba žalobou v občiansko-súdnom konaní. Iba právoplatný rozsudok v takomto konaní ktorým je konštatovaná neplatnosť právneho úkonu   môže   dať   základ   pre   posúdenie   takéhoto   úkonu   ako   neplatného.   Žalovaná v odvolacom   konaní   na   otázku   súdu   potvrdila,   že   takúto   žalobu   do   rozhodnutia   súdu nepodala   a   z   uvedeného   vyplýva,   že   uvedenú   zmluvu   o   pôžičke   je   potrebné aj za predpokladu nedostatku súhlasu žalovanej považovať za platný právny úkon, týkajúci sa oboch manželov. Takýmto právnym úkonom sú teda nepochybne aj obaja viazaní. Z tohto dôvodu preto odvolací súd neprihliadol ani k tejto odvolacej námietke žalovanej. Uvedenú otázku nemohol odvolací súd posúdiť ako predbežnú otázku v tomto konaní“.

Takto koncipované odôvodnenie dalo vyčerpávajúcu odpoveď na skutkovú a právnu podstatu odvolania, ako aj samotnú podstatu sporu o určenie vlastníckeho práva, a preto jeho   obsah   neopodstatňuje   tvrdenie,   že   uvedeným   rozhodnutím   došlo   k   sťažovateľkou namietanému porušeniu jej práva na spravodlivý proces.

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolnosti prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Ústavný   súd   napokon   poznamenáva,   že   rozhodovanie   o   zrušení   sťažovateľkou označeného právoplatného rozhodnutia krajského súdu vyplýva z čl. 127 ods.   2 ústavy a prichádzalo by do úvahy iba v tom prípade, ak by nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení porušenia jej práv. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 ústavy).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2005