znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 250/04

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   K.   K.,   bytom   B.,   ktorou   namietal   porušenie   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu   Bardejov   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5   C   344/99,   za   účasti   Okresného   súdu Bardejov, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť a neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2004   doručená   sťažnosť I.   K.   K.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 344/99.Sťažovateľ   sa   domáha   vyslovenia   porušenia   uvedených   základných   práv,   výroku o povinnosti   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   priznania   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 50 000 Sk.

2. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

3.   O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (to platí aj pre práva podľa čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, pre ktoré je typické,   že   zodpovednosť   za   riadne   začatie,   priebeh   a   výsledok   súdneho   konania   je predovšetkým na žalobcovi, ktorý sa domáha súdnej ochrany (čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy).

Takým   konaním   v   občianskoprávnych   veciach   je   sporové   konanie,   v   ktorom   je žalobca   povinný   nielen   tvrdiť,   ale   aj   preukazovať   splnenie   všetkých   hmotnoprávnych a procesných   predpokladov   opodstatnenosti   jeho   nárokov   (§   6,   §   79   a   §   120   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku). V takomto druhu civilného procesu je žalobca povinný bezo zvyšku splniť aj ostatné zákonom ustanovené predpoklady na prístup k súdnej ochrane (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), ku ktorým patrí splnenie všetkých predpokladov prípustnosti žaloby vrátane zaplatenia súdnych poplatkov. Podľa názoru ústavného súdu ak žalobca nesplní tieto predpoklady prípustnosti jeho žaloby, nemožno dobu, počas ktorej nie sú tieto predpoklady splnené v dôsledku jeho nečinnosti alebo nesprávnej či oneskorenej činnosti (úkonov), považovať za dobu zbytočných prieťahov, ktorú treba pričítať na ťarchu konajúceho súdu.

4. Zo spisu okresného súdu sp. zn. 5 C 344/99 ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal 30.   apríla   1999   žalobu   o neplatnosť   platobného   výmeru   vydaného   bytovým   družstvom. Súdny poplatok nezaplatil. Po výzve na zaplatenie súdneho poplatku (13. septembra 1999) sťažovateľ   tvrdil,   že nemá prostriedky   na zaplatenie súdneho poplatku,   ale nepredložil, napriek úkonom súdu (19. mája 2000, 11. októbra 2000, 3. novembra 2000, 8. marca 2001) dostatočné podklady na rozhodnutie o oslobodení od súdnych poplatkov. Preto okresný súd zastavil konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku (29. apríla 2001). Po tomto rozhodnutí okresného súdu sťažovateľ zaplatil 20. apríla 2001 súdny poplatok.

Od 26. apríla 2001 (zrušenie uznesenia o zastavení konania) až do 4. septembra 2003, keď okresný súd doručoval žalobu na vyjadrenie, okresný súd nekonal. V tomto období však sťažovateľ (a to platí aj do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu) nevyvíjal žiadnu iniciatívu na to, aby sa vo veci konalo, resp. nesťažoval sa podľa § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení   neskorších   predpisov   -   ďalej   len   „zákon   o štátnej   správe   súdov“   (ústavný   súd na tomto mieste pripomína, že neuznáva tzv. hromadnú a neadresnú sťažnosť na všetky konania na okresnom súde, ktorú sťažovateľ podal 24. marca 2003).

Okrem   toho   zo   spisu   vyplýva,   že   súd   13.   januára   2004   nariadil   pojednávanie na 16. marec 2004, na ktoré sa však sťažovateľ bez uvedenia dôvodu neustanovil a ani neúčasť neospravedlnil. Ďalšie pojednávanie bolo nariadené na 22. jún 2004.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   v posudzovanom   konaní   postupoval   tak,   že dobu   od   podania   žaloby   do   zrušenia   uznesenia   o zastavení   konania   pre   nezaplatenie súdneho poplatku nemožno pokladať za dobu, v ktorej sťažovateľ splnil predpoklady na poskytnutie súdnej ochrany v sporovom konaní (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy).

V ďalšom konaní nepostupoval tak, ako mu to umožňoval § 17 zákona o štátnej správe   súdov,   ale   priamo   sa   obrátil   na   ústavný   súd   so   sťažnosťou. Sťažovateľ   taktiež nepreukázal ani netvrdil, že uvedenú podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavom súde).

Okrem   toho   sa   sťažovateľ   bez   prijateľného   dôvodu   (taký   dôvod   nevyplýva zo zápisnice   o pojednávaní   ani   zo   žiadneho   podania   sťažovateľa)   nezúčastnil   na   prvom pojednávaní, ktoré bolo nariadené na prejednanie veci samej.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   postupoval   od   začiatku   konania   vo   veci sp. zn. 5 C   344/99   až   dosiaľ   tak,   že   to   nezodpovedá   zákonným   požiadavkám   na   jeho náležitú   súčinnosť   so   súdom   (§   6   Občianskeho   súdneho   poriadku).   Jeho   podiel   na spomalení konania v tejto veci bráni záveru, že v konaní došlo k zbytočným prieťahom, napriek   tomu,   že   od   podania   žaloby   uplynulo   viac   ako   päť   rokov.   Ústavný   súd   ešte pripomína, že sťažovateľ v skutočnosti splnil ústavne predpokladané podmienky prístupu k súdnej ochrane v sporovom konaní (čl. 46 ods. 4 ústavy) až v máji 2001.

5. Ústavný súd vychádzajúc z právneho názoru na zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti na   zbytočné   prieťahy   v občianskoprávnom   sporovom   konaní   v   spojitosti   s   postupom, úkonmi   a   procesnou   nedisciplinovanosťou   žalobcu   a   stavu   veci   podľa   obsahu   spisu okresného súdu sp. zn. 5 C 344/99 dospel k záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde nie je sťažnosť prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, ústavný súd konštatuje, že prijatie sťažnosti je potrebné odmietnuť aj so zreteľom na nesplnenie tejto podmienky konania.